0 > 56 000 000 €

Áno, dobre vidíte. To je matematika ministerstva financií pod vedením I. Mikloša, ktoré tvrdí, že zmluvou s Microsoftom ušetrilo významné financie. A hoci sú konkurenčné produkty zdarma, voľne šíriteľné a používajú ich v mnohých (oveľa bohatších krajinách ako Slovensko), podľa ministerstva financií sú zrejme - drahšie.

Vitajte v krajine, kde vyhodenie miliónov eur von z okna je v skutočnosti šetrením ...

Pravda o roku 1998 a nasledujúcich ...

Počas rokov 1996 - 98 sa formovala koalícia proti V. Mečiarovi, a jeho spôsobu vládnutia. Teda, aspoň tak sa tvrdilo. Došlo k známej zmene volebného zákona, ktorý neskôr spôsobil vznik SDK. Nikoho vtedy nenapadlo, aká hydra sa zrodila. Hlavným motívom celej kampane boli "špinavé paprče" otca národa podľa vodcu SDK M. Dzurindu a nezmyselný sľub o dvojnásobných platoch, ktorému už vtedy triezvo mysliaci ľudia veľmi neverili.

Pocity som mal rôzne. Niekde v kútiku duše mi niečo hovorilo, že Mečiarovi oponenti sú všetkým možným, len nie ľuďmi, ktorým by sa dalo (a malo) veriť. Napriek tomu som až do poslednej chvíle plánoval, že budem voliť SDK. Nakoniec sa tak nestalo, pocit neistoty (hlavne nedôvery) prevážil, a radšej som nedal hlas nikomu, hoci vzduchom lietali rôzne klamstvá o ľuďoch, ktorí odmietnu voliť. Dnes viem, že tento pocit bol správny - nechuť a odpor k Mečiarovi zo strany opozície vychádzal z dvoch vecí - po prvé, sami nemohli robiť to, čo robil on ... a po druhé, jeho politika sa nepáčila ich mecenášom v zahraničí, teda tým, ktorým tak dlho a úspešne lezú do tej časti tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. Aj v druhom prípade boli dôvody antipatie voči Mečiarovej politike rovnaké - nevadili im postupy a následky, vadilo im, že nemôžu okrádať tento národ vo vlastný prospech. A tak chodili rôzne demarše od zástupcov krajín, ktorých praktiky pri presadzovaní "demokracie" už dávno dobiehajú fašistické a komunistické. Ak ich už aj nepredbehli.

Stalo sa, zmena prišla. Už prvé dni ukázali, čo bude pracovným nástrojom č. 1 - lož a zavádzanie. A časom sa začalo ukazovať, že povestní psychiatri, ktorí doporučovali nejaké úkony pre Mečiara, by mali preskúmať aj stav jeho nepriateľov - ani tí totiž nepôsobia veľmi zdravo. A tak sme sa zrazu dozvedeli, že SDK (resp. SDKÚ ako pokračovateľ) voľby v roku 1998 vyhrala (nestalo sa, vyhralo HZDS) a konečne začne politika, založená na zodpovednosti a slušnosti. Prvým krokom, ktorý dokazoval, že to bude úplne inak, bol spor o VSŽ. Nie, nikdy som nebol a nebudem stúpencom Rezešovcov, ale dodnes tvrdím, že predaj Sparty Praha do rúk nemeckého vlastníka bol účelovým krokom, ktorý výrazne poškodil záujmy VSŽ, spôsobil skoro miliardovú stratu, nehovoriac o tom, že pri dobrom vedení bola investícia do klubu jedným z mála správnych rozhodnutí (kto neverí, nech si pozrie, koľko zarobil klub v rokoch 1998 - 2002), a dnes si navyše myslím, že bol akousi odplatou za podporu modrého klubu vo voľbách. A ďalšie šialené (ako sa neskôr ukázalo, presne premyslené) kroky nasledovali - ozdravenie bánk zo zdrojov štátu (financií daňových poplatníkov) a ich následný predaj do zahraničných rúk, ktorý neraz nezodpovedal výdavkom na ozdravenie. Potom kompletný výpredaj strategických podnikov, ktorý sa dokončil v ére druhej Dzurindovej vlády a neskôr to minister financií komentoval slovami - nechali sme Ficovi prestretý stôl a plnú komoru ... Zabudol dodať, že vo vykradnutom a prázdnom byte. Klincom do rakvy sa stalo prijatie eura, vstup do klubu podvodníkov, ktorí tvrdo požadovali od Slovenska dodržanie kritérií, ktoré sami nikdy nenaplnili. Dnes vieme, prečo - dostali sa tak k zbytku majetku a aktív štátu, a plne ho ovládli.

Začala hra, ktorú medzi sebou voláme kolotoč. V záujme upokojenia verejnej mienky sa neustále spomína, akým prínosom je členstvo v únii a eurozóne, koľko čerpáme z rôznych fondov a podobne. Princíp kolotoča je v tom, že klienti sú tak domotaní, aby nepoznali pravdu. A tak síce dostanú peniaze, len nevedia, akou okľukou sa tie peniaze vrátia k darcovi. O tom sa nehovorí. A ak, tak sa to popiera. Princíp spočíva v tom, že hoci peniaze dostanete, obvykle je presne stanovené, kam pôjdu a rovnako aj to, ako sa darcovi vrátia. My dostaneme eurofondy a zahraničné firmy daňové prázdniny, rôzne štátne príspevky a podobne. Všetci sú spokojní, dokonca aj okradnutí sa nesťažujú, ba naopak chvália. Nevedia a nechcú vedieť, že boli okradnutí. Napokon, stačí si všimnúť, koľkí ľudia zblbnuto tvrdia, že sú Európania, lebo to niekde počuli. I to je pekná ukážka manipulácie. Nikdy som nebol a nebudem Európanom, som Slovákom a to sa nikdy nezmení. Môžem byť následne Európanom (výhradne ako obyvateľ kontinentu), ale taký národ neexistuje, napokon, skúste sa opýtať bežných Nemcov, Francúzov, Španielov či Poliakov, ako to vidia. Vysmejú sa vášmu "európanstvu" a opľujú ho.

Čo bude nasledovať ? Nie, nerobme si ilúzie, Gorila nebude vyšetrená do dôsledkov. Ak sa zamyslíme nad možnými dôsledkami, pochopíme rýchlo a jasne, prečo ju nevyšetria do konca. Objektívne vyšetrovanie by prakticky znamenalo vyšetrovanie všetkého, čo sa dialo za posledné dve desaťročia, čo by bola robota pre Herkula. A neviem si predstaviť reakciu národa, keby zistil, že si zazvonil kľúčmi, aby prišla vláda zločincov, zlodejov a zapredancov. Vláda, ktorá ho o všetko okradne a uvrhne do biedy. Isté je len jedno - ak by sme sa nečinne neboli prizerali rozbitiu federácie, možno by sme sa mnohým udalostiam (a hlavne ľuďom) vyhli. Je smut né, že vývoj nám priniesol za dve desaťročia aj dve mafie - jedna vystrájala v uliciach (a tí, čo prežili, väčšinou sedia na doživotie) a druhú mafiu sme si naivne volili. Sami a dobrovoľne, lebo sme nepochopili (a mnohí nechápu ani dnes), že zlo je vždy zlom, a to bez ohľadu na to, aké je - malé, či veľké.

Na národnom divadle v Prahe bol nápis - " Národ sobě " , ktorý symbolizoval jeho vznik a osudy. Aj slovenský národ by teraz mohol mať podobný nápis na hraničných tabuliach, len by symbolizoval niečo iné - ako si národ sám zaplatil vznik geta, kde jeho potreby - nikoho nezaujímajú. Vždy sa hovorilo, že banánovými republikami sú rôzne rozvojové krajiny, hlavne v Afrike - my sme unikát, hoci sme v strede Európy, máme bohatú históriu a vedomosti, dopustili sme, aby sa Slovensko stalo banánovou republikou. A to je horšie, než akákoľvek diktatúra.

Utrpenie snoba - nikoho nezaujíma

Súkromná televízia začala vysielať seriál o rodine akéhosi milionára. Vravím si dobre, kto to vlastne je ? Hodil som meno do vyhľadávača v domnení, že ak o niekom urobia seriál, asi je to niekto s veľkým prínosom pre ľudstvo, niekto s niečím prevratným. Chyba lávky, dnes sa to nenosí, dnes sa točia seriály o vraždení, nahlúplych krajčírkach, čo si náhodne narazili milionára, či snoboch - ktorých najväčším trápením je, že ich život nikoho nezaujíma. Teda, okrem ich snobských a obvykle riadne tupých priateľov.

A tak si zaplatia natočenie seriálu o sebe, a nájdu hlupáka, ktorý to kúpi - možno mu to darujú, ktovie. Vlastne, ani veľmi nemusia hľadať hlupáka, čo to odvysiela, keď máme na svete toľko ľudí, čo urobili kariéru hlavne na základe lezenia do análu, či objavenia gombíka na správnych nohaviciach a o kultúre (tej skutočnej) vedia guľové.

A tak obťažujú svet vysielaním dokumentu o umeline, chudáčikoch, ktorí nevedia, či majú ísť domov vrtuľníkom alebo jachtou ... nemôžeme sa diviť, čo asi vedia o skutočnej kultúre prostitútky ? Nič. Smutné je, že proti súčasným svinstvám, ktorými sme denne zaplavovaní, boli vysoko kultúrne aj budovateľské seriály z éry socializmu, či Major Zeman. Pekne sme dopadli ...

Zločin ako zločin

Povedzme si otvorene, nebyť éry socializmu od roku 1948 do roku 1989, nemali by mnohí tzv. novinári a vydavatelia (v područí politikov) nad čím pravidelne slintať, respektíve by nemali lacný terč na uspokojenie svojej morálnej úbohosti.

Predovšetkým, minulosť nezmeníme, je taká, akou sa stala. Môžeme polemizovať nad tým, čo by bolo, keby ... ale nikomu to nič neprinesie. Napriek tomu však musíme pozerať na veci objektívne, a mali by sme na udalosti používať rovnaký meter. Ak bolo niečo zločinom pred tridsiatimi rokmi, malo by to byť aj dnes, a to bez ohľadu na to, aký cieľ sa daným skutkom sleduje.

Zakotvili sme do právneho systému normu o zločinoch komunizmu (ktorý tu, len tak na doplnenie, mal ešte len prísť - aspoň podľa komunistov), zriadili sme Ústav pamäti národa, ktorý má tieto zločiny odhaľovať a dokumentovať pre budúce generácie. A tak by sme mali aktuálne v ňom zriadiť aj sekciu na dokumentovanie zločinov demokracie, aby neskôr nemuseli iní vychádzať len zo spomienok pamätníkov, klamárov (pod pláštikom disidentstva sediacich na ústavoch marxizmu-leninizmu), či zapredancov, ktorí budú svätiť čokoľvek, ak im to dá moc a majetok.

Nemôžeme sa tváriť, že potlačenie povstania v Maďarsku, či udalostí a diania v Československu počas roku 1968 bolo zločinom, ale napríklad vojna v Iraku pod vymyslenou zámienkou nie je. Nemôžeme sa tváriť, že americké videnie boja o presadenie demokracie nie je zvrhlosťou, ktorá slúži na naplnenie mocenských a politických záujmov v závese finančných skupín. Ak by to nebola zvrhlosť, sotva by sa "vyspelé" demokracie kamarátili so Saudskou Arábiou, ktorá sa v ničom nelíši od niekdajšieho plukovníkovho režimu v Líbyi, ba v mnohom ho prekonala. Nemôžeme ignorovať ani dianie na Balkáne, ako aj fakt, že demokracie darovali Albáncom druhý štát, ale na Kurdov, o ktorých pomoc sa opierali v boji proti Husajnovmu režimu v Iraku, sa jednoducho vykašlali. Nemôžeme ignorovať ani fakt, že za demokraciu sa obvykle ide bojovať len tam, kde sa dá niečo získať. Ak by to tak nebolo, padli by aj režimy v iných, dosť čudne spravovaných krajinách.

Ak je zločinom presadzovanie myšlienky silou a perzekúciami, musí to byť zločinom vždy a všade, nie len výberovo tam, kde sa to hodí. A je úplne jedno, aká myšlienka to je.

Myšlienka či kniha nemôžu nikomu ublížiť. To môže urobiť len niekto, kto si ich osvojí - teda človek. Zločincom je vždy konkrétna osoba. Osoba, ktorá myšlienku zneužije pre naplnenie vlastných cieľov. Ak by sme mali zakázať všetko, v mene čoho sa páchali zločiny, respektíve postaviť mimo zákona všetky ideológie, ktoré majú na svedomí ľudské životy pri svojom presadzovaní, stáli by v jednom rade nielen komunizmus a fašizmus, ale vedľa nich by boli aj demokracia, kresťanstvo, či iné. V podstate skoro všetko by sme postavili mimo zákon, lebo všade sa nájde niečo negatívne a zneužité. Otázkou je, čo by nám asi tak po dvoch tisícročiach krvavých dejín ostalo.

A ešte niečo - nedá sa poprieť, že v každom nápade, či ľudskom konaní sa nájde aj to povestné zrnko pravdy. Nedá sa teda poprieť, čo mocným súčasného sveta vadí najviac - akákoľvek myšlienka, ktorá je spojená s ich zodpovednosťou za osud ľudí, ktorí im moc zverili, akákoľvek zodpovednosť a povinnosť. Moc je pre nich dobre vykúrenou trafikou, s istým klientom, ktorí musí zaplatiť a nemá na výber. A najradšej by boli, keby nemal ani žiadne právo na sťažnosť.

Nedovoľme, aby nám vládlo pokrytectvo, šírené ľuďmi, ktorí by síce mali chrániť pravdu a byť objektívni, ale kúpi si ich hocikto.

Pravda a mocenské záujmy

Žalobca, novinár, obhajca. Nie, novinár naozaj nie je v strede náhodne. Mal by byť objektívnym pozorovateľom, ktorý sa neprikláňa na žiadnu stranu, len komentuje dianie okolo seba. Mal by byť ...

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené ... (Ústava Slovenskej republiky)

Žiadny iný ústavný článok nie je tak často porušovaný, ako článok 26, ods. 1 Ústavy SR. Dá sa povedať, že sa s jeho pošliapavaním stretávame denne. Či už je to vo forme utajovania zmlúv o nakladaní s verejnými financiami (teda peniazmi občanov štátu, nie súkromným vlastníctvom politikov), alebo ich podpisovaním za podmienok, ktoré ho vedome obchádzajú. (napr. posledná zmluva ministerstva zdravotníctva s nemeckou firmou o určovaní platieb za zdravotné výkony, ktorá s má na mieste výkonu - Slovensko - riadiť nemeckým právom !?)

Realita je však úplne iná, že sú zákony a ústavné normy. Všetko sa obchádza, rôznymi spôsobmi a z rôznych dôvodov. Vlastne, dôvod je len jeden - peniaze. Čakalo by sa, že novinár bude všetkými možnými spôsobmi brániť zneužívaniu postavenia politikmi. Pravda je však iná - novinár je ťahaný na povrázku v rukách politika, a dostáva pokyny, kde a proti komu písať. Aká je šanca na poznanie pravdy ? Minimálna, vlastne žiadna. A pokiaľ sa aj nájde niekto, kto na podivné praktiky "majstrov pera" poukáže, skončí to obvykle zmazaním jeho príspevku. (sám som zažil) A slová článku 26 sa niekde v kúte krčia od hanby.

Čo sa stane, ak sa obvykle nestranný pozorovateľ pridá na niektorú stranu ? Vždy utrpí spoločnosť, pretože sa začne strácať medzi množstvom záujmov a prázdnych fráz. Položme si otázku - prečo má jeden prípad dve riešenia ? Ako môžu byť správne obidve ? Prečo na odvolanie z funkcie v jednom prípade nestačia ani viditeľné dôkazy, a v druhom stačia podozrenia ?

Pre pochopenie diania na Slovensku sa skúsme pozrieť do USA. Prvý dodatok americkej ústavy zaručuje slobodu informácií v plnom rozsahu, a zakazuje akékoľvek opatrenie na ich obmedzenie. Realita ? Americkí študenti sú upozorňovaní na školách, aby na sociálnych sieťach nešírili žiadnym spôsobom obsah, zverejnený na WikiLeaks, pričom porušenie (nepísaného) pravidla môže mať dopad na ich kariéru, ak by sa chceli zamestnať na federálnej úrovni. Federálni zamestnanci dostali zákaz čítania príspevkov na serveroch WikiLeaks, ak nemajú príslušné bezpečnostné previerky. (za vlády kabinetu B. Obamu, ktorému stačilo na získanie Nobelovej ceny za mier víťazstvo v prezidentských voľbách !!! Pre samotný mier totiž nič neurobil). Prečo ? Zatknutie B. Manninga poukazuje na to, že niekto sa bojí pravdy. A je ochotný zabrániť jej zverejneniu za každú cenu, aj pošliapaním zákonov.

Slovensko ? Prípad odpočúvania ministerstvom (ktoré poverilo VOS) a expresné riešenie odvolaním ministra Ľ. Galka dokazuje, že niekto sa bojí pravdy. Poctivý politik sa nemá čoho obávať, dokonca ani prípadného odposluchu hovoru, ktorý viedol so záujmovou (prešetrovanou) osobou. Priznané odposluchy však odhalili, že niektorí verejní činitelia vedome manipulujú s verejnou mienkou, za pomoci novinárov. Napodiv, nikoho to nezaujíma, dokonca ani novinárov. Naopak, hoci Ľ. Galkovi nič nedokázali, neustále pokračujú útoky proti jeho osobe. Musíme priznať, že od určenia vinníka máme súdy, nie politikov. A poznajúc situáciu na Slovensku, celá vec sa nikdy pred súd nedostane. Možno v prípade, ak by Ľ. Galko zažaloval sám seba, aby sa očistil. Smiešne ? Skôr desivé. Napokon, za zmienku stoja aj Pentagonské dokumenty o vojne vo Vietname, a problémy, ktoré postihli analytika D. Ellsberga, ktorý prispel k ich zverejneniu.

Nie, o pravdu naozaj nie je záujem. Napokon, vládnuca elita robí všetko preto, aby minimalizovala riziko, že sa k nej bežní ľudia nielen dostanú, ale aj v prípade jej odhalenia pochopia. A tak sa prebuduje vzdelávací systém zo širšieho všeobecného vzdelávania na úzko špecializované, pod kepienkom záujmu o výchovu špičkových odborníkov v jednotlivých oblastiach. Pravda je však iná. Všeobecne podkutý absolvent nemá problémy chápať dianie aj v oblastiach, kde nepôsobí, a je teda ťažšie manipulovateľný. Čo u špecialistu na jednu konkrétnu oblasť nehrozí. Na nejednom večierku, kde som sa zúčastnil, som mal možnosť vidieť následky podobného vzdelávania. Zahraniční účastníci (hlavne z USA, Kanady, GB) prakticky neboli schopní komunikovať o ničom inom, okrem oblasti, v ktorej pôsobili. Peniaze, biznis, manželka (občas nejaký šport) a bodka - nič viac.

Na záver jedna kuriózna informácia, ktorú som si síce nemal možnosť overiť, ale človeku, ktorý ju spomenul, môžem dôverovať. Je to bývalý profesor, ktorý sa dnes venuje skúmaniu vývoja spoločnosti, a okrem iného sa zaoberal aj inštitútom udeľovania amnestie. Nie, nebral to v slovenskom meradle, skôr v širšom rozsahu a výsledok skúmania ho zaskočil - štatistika z údajov, ktoré mu boli dostupné, poukázala na to, že vyše 80% prípadov, kde bol využitý inštitút odpustenia trestu, sa vzťahuje na osoby, ktoré sú nejakým spôsobom spriaznené s politickými či podnikateľskými kruhmi. I to o niečom svedčí.

Nie, pravda nás síce môže oslobodiť, ale elita o to nestojí. Nemôžeme sa diviť, prišla by o moc.

Internet nebol nikdy (a nikdy nebude) slobodný

Postupne sa začínajú ozývať vo svete protesty proti rôznym krokom, ktoré obmedzujú slobodu komunikácie na internete. Len málokto si uvedomuje, že rôzne zmluvy (napr. ACTA) sú často len právnym ošetrením stavu, ktorý je v praxi už dávno.

Je nepochybné, že autori a ich diela si zaslúžia ochranu. Problémom však je, ako je táto ochrana v praxi realizovaná, či skôr zneužívaná. Stačí sa napríklad pozrieť na súdne spory spoločností Apple, alebo HP, či Samsungu v otázkach rôznych produktov. Výrobcovia sa snažia monopolizovať trh, na ktorom pôsobia, a to tým, že rôznymi spôsobmi bránia konkurencii, aby vytvorila produkt, ktorý má rovnaké vlastnosti i použitie, ale je lacnejší. Platí to tak v oblasti informačných technológií, ako aj v oblasti filmového priemyslu, hudby, či produkcii software a podobne. V nejednom prípade vzniká situácia, že lepší produkt je rôznymi spôsobmi obmedzovaný, aby sa predával iný produkt, síce nekvalitnejší, ale podporovaný silnou korporáciou v pozadí. A samozrejme aj drahší. A tak sa zamestnávajú celé oddelenia expertov a právnikov, ktoré majú za úlohu zničiť, alebo aspoň oslabiť konkurenciu. Skúmajú sa produkty, hľadajú zhodné znaky a podávajú žaloby. Už dávno však nie sú poškodzované autorské práva, ale v skutočnosti niekto úplne iný - konečný spotrebiteľ, teda zákazník. Vedome sa mu niečo vnucuje, pričom súdne spory bránia jeho právu slobodnej voľby.

Pozrime sa napríklad na trh s notebookmi, a hlavne netbookmi. Cielene sa zákazníkom vnucujú rôzne výrobky, ktoré majú jeden spoločný znak - operačný systém Windows, v rôznych verziách. Ak skúsite namietnuť, že nemáte záujem, lebo používate niečo iné, napríklad Linux, dostanete k dispozícii dve možnosti - zariadenie, ktoré je bez OS, ale drahšie, ako to, ktoré ho má, hoci je platený. Alebo výpredajový model, s rôznymi dosť neštandardnými parametrami, ktoré vás majú odradiť. Prípadne vám aj ponúknu model s požadovaným systémom, ale dodacou lehotou v týždňoch, ba dokonca aj mesiacoch, lebo ho údajne treba osobitne vyrobiť. Je to samozrejme drahšie, hoci systém je zdarma a ten preferovaný je platený. Klasická ukážka kartelovej dohody, ktorú však nemáte šancu dokázať. V žiadnom inom prípade neplatí tak dokonale povestné konštatovanie kriminalistov, ako v tomto - vrah nie je vrahom, pokiaľ ho neprichytia, ako drží rúčku noža, zapichnutého vo vašom chrbte. A hoci všetci pravdu vidia, aj ju poznajú, každý sa tvári, že je všetko v poriadku. Nie je a nikdy nebude.

Skúste si predstaviť, že by vás niekto zažaloval na súde za to, že ste verejne tvrdili - 1+1=2 .... Absurdné ? Ani nie, o tom sú vlastne súčasné snahy korporácií o pritvrdenie zákonov na ochranu autorských práv. Je totiž všeobecne známe, a neplatí to len v matematike, že k ideálnemu výsledku v určitých oblastiach vedie obvykle len jedna cesta, jedno riešenie. Čo požaduje napríklad užívateľ u počítačových programov ? Jednoduchú obsluhu, rýchlu prácu a primeraný výsledok. Môžete posadiť za klávesnicu stovku programátorov, každý použije vlastné myšlienky a nápady, ale konečné riešenie bude aj tak na 90% zhodné u všetkých. Prečo ? No, začína to napríklad ich vzdelaním, ktoré je vedené vo všeobecnom štandarde, a tak  sa programátor, študujúci v USA, dostane k približne rovnakým poznatkom, ako ten, čo študuje v Austrálii, či Európe. Aký môže byť teda výsledok ?

Nie, nerobme si ilúzie. Nikto a nikdy nemal snahu o slobodu akejkoľvek informácie, vrátane internetu. V otázke zisku neexistuje demokracia, len diktát silnejšieho slabšiemu. Je to forma fašizmu, len to nikto tak nepomenuje. Stačí si spomenúť na zúfalé snahy "najväčších demokracií" o zakázanie rôznych programov na šifrovanie e-mailov, a naplnenie základného práva na súkromie - nedotknuteľnosti listovej zásielky, ktorá sa zmenila na elektronickú. Akákoľvek komunikácia na internete je už dávno monitorovaná, len sa všetci tvária a tvrdia, že to tak nie je. Mnohé vojenské systémy (napríklad dlhé roky popieraný Echelon) cielene monitorujú e-mailovú komunikáciu, a na základe používaných slov ju vyhodnocujú. Odpočúva sa aj mobilná komunikácia. Verejné priestory sa monitorujú kamerami, a len málokto vie, že nejedna kamera môže zachytávať aj hlasovú komunikáciu. Pokračujú prípravy na čipovanie dokladov rôzneho druhu, niekde to zašlo už tak ďaleko, že sa čipujú aj ŠPZ automobilov. Údajne proti zlodejom a v prospech majiteľov, ale položme si otázku - kto zabráni tomu, aby sa systém zneužil proti nim ? Nikto.

Svet je plný rečí o terorizme a strachu z neho. Skúsme si však položiť otázku, ktorú každý obchádza ako malomocného - kto vyzbrojil väčšinu šialencov ? Neslúžili často na naplnenie snáh veľmocí ? Tak, ako si svojho času vodil na povrázku Carlosa alias Šakala východný blok, či podporoval rôzne režimy na celom svete, rovnako to robili aj tzv. demokracie - S. Husajn dostal v roku 1987 technológie na výrobu chemických a biologikých zbraní od USA, rovnako aj bin Ládin a jeho prívrženci boli cvičení a vyzbrojovaní v táboroch CIA na území Pakistanu a Afganistanu a podobne.

Jednoducho, vždy, keď posielate e-mail, telefonujete manželke či priateľke, alebo niečo prejednávate s obchodným partnerom, majte na mysli - nie je isté, či niekto počúva/číta, ale určite na to má možnosti. A vo všetkom platí zásada - kto má možnosti, obvykle ich aj využije. Rovnako je to aj pri sťahovaní internetového obsahu - ak si sťahujete bezplatný program, môžete si byť istí, že niekomu to vadí - nepredá totiž vlastný produkt a nezarobí. Kašle na vaše právo slobodnej voľby - môže byť slobodná len vtedy, ak vaše peniaze končia v jeho vrecku. A o to ide pri súčasných snahách. Všetci sa slobodnej voľby boja - či je to už únia, USA, eurozóna, alebo predstavitelia vlastnej krajiny. Slobodná voľba ich pripravuje o moc a vplyv. Siaha na peniaze, o ktorých s obľubou hovoria, že im patria.

Demokracie je len prázdne slovo ... plán, ktorý je rovnako utopistický, ako komunistická spoločnosť. Vždy sa nájde niekto, kto chce mať viac, vždy sa nájde niekto, kto chce rozkazovať, vládnuť a - nepracovať. Všetko pre vlastné pohodlie.

Keď nekultúrny barbar robí "kultúru"

Bývalo dobrým zvykom, že počas vianočných sviatkov neboli programy prerušované reklamou. Bývalo, ale už nie je. Zdá sa, že zisk je nad všetkým, aj nad úctou k niektorým sviatkom. Aspoň tak to chápu komerčné kanály, ktoré sú vlastne kanálmi aj v pravom slova zmysle.

Rovnako si pamätám, ako dlhé roky predstavitelia komerčnej kultúry kopali do rôznych diel, ktoré vznikli počas doby socializmu, a označovali ich za propagandu zvráteného systému. Stačí však pozrieť do programu, a veľmi rýchlo zistíte, že nebyť tejto pseudo-kultúry, ako tomu hovorili, nemajú vlastne ani čo vysielať. Sami nie sú schopní žiadnej kvalitnej produkcie, teda ak nerátame pokusy o mydlové opery a denné seriály o problémoch vzduchotechniky. Bežný človek má úplne iné problémy, ako striedanie mileniek, či mlátenie ich expriateľov.

Samozrejme, aby nenastal odliv divákov odpadu v produkcii televízie (napr. JOJ), tak sa prispôsobili aj iné oblasti. A tak sme s úžasom zistili, že na niektorých rekreačných lokalitách zvýšili ceny vlekov aj dvojnásobne. Služby sú síce rovnako nekvalitné (niekde na WC či bufet rovno zabudnite), parkovisko spoplatnené, ale hoci cena vzrástla tiež - nestrážené.

A to už nehovorím o holohlavom úbožiakovi na príjazdovej ceste do jedného strediska, ktorému nešlo do hlavy, prečo nechceme zaplatiť parkovné, keď ideme na vlastnú chatu. Najprv skúšal všelijaké fígle, vrátane napínania svalov, a cúvol až po hrozbe, že zavoláme políciu a do jej príchodu vyriešime vec podľa vlastných možností. Potom akosi stratil guráž, a prestal otravovať. Aj tak by ma zaujímalo, koľkých takto obtiahol o parkovné.

Čo už, na chate máme bohatú zásobu filmov, ktoré sú skutočne na úrovni. A tak nemusíme sledovať hnoj, vybratý hnojom. Krásne Vianoce ...

Strach z pravdy

Netrvalo dlho, a začína sa prejavovať strach z pravdy, či pripomenutia faktov. Umiestnite príspevok na portál, a zrazu sa stratí. Komu to tak asi vadilo ? Redakcii ? Dotknutým stranám ? Konkrétnemu človeku ? Čitateľovi ? Nevedno, isté je jedno - strach má veľké oči a niekto sa poriadne bojí.

Dnes zmizol tento príspevok - Syndróm gorily (zmazané na vybrali.sme.sk) Čo zmizne nabudúce ?

Legendy a mýty

Sviatky sa blížia, a čakanie na príbuzných prinesie rôzne zážitky. Sedel som na autobusovej stanici a čakal na neter. Ponurá, stará budova, občas prešiel nejaký cestujúci, a v jednom rohu sa hmýrili ľudia, ktorí vchádzali a vychádzali z obchodu v priestoroch stanice. Vlastne, pripadal som si ako za študentských čias pred niekoľkými desaťročiami.
Obďaleč sedela mamička s malým dievčatkom, mohlo mať do desať rokov, a podľa toho, ako sa snažilo čítať noviny, určite už chodilo do školy. Noviny boli plné spomienkových článkov na V. Havla, a dievčatko sa neustále na niečo vypytovalo. Kto to bol, mami -zvedavo sa opýtalo. Nikto, jeden ujo, - znela odpoveď. Nikto ... slovo zarezonovalo v mojej hlave. Pre niekoho nikto, pre iného ikona novembra 1989 a všetkého, čo s tým súviselo.
Len čas ukáže, kým V. Havel naozaj bol. Zhodnotia to historici, nie jeho priatelia, či oponenti. Dnes sa dá konštatovať len jedno - bol to človek. Niekto ho mal rád, iný nie. Niekto ho pokladal za symbol boja proti diktatúre komunizmu, iný za disidenta, ktorého si komunisti aj vo väzení chovali ako vo vatičke pre prípad neskoršej potreby. Niekto spomína na kamaráta, s ktorým sa nikdy nenudil, iný na spoluväzňa, ktorý sa mal akosi lepšie, hoci bol triednym nepriateľom. Kde je vlastne pravda ? Nevedno.
Isté je, že ľudia, ktorí v týchto dňoch hovoria o odkaze V. Havla, sa ním skoro nikdy neriadili. Využili fakt, že stiahol za sebou davy, aby sa dostali z bezmenných ústavov marxizmu-leninizmu, katedier na vysokých školách, železničných staníc a iných miest k moci, a nič im nehovoria slová pravda, láska a zodpovednosť. Nie dovtedy, pokiaľ nejde o ich vlastné záujmy. Pri každej možnej príležitosti sa budú oháňať jeho menom, aby ukázali, že nezabudli. Bude pre nich rovnakou ikonou, či skôr zbraňou manipulácie davmi, akou sa stal svojho času Lenin. Len nebude zabalzamovaný a vystavený na verejnosti. Našťastie, ináč by nemal pokoj ani na večnom odpočinku pri pohľade na tých, čo nad jeho menom slintajú a berú ho do úst, aby naplnili svoje ciele.
Človek dokáže zneužiť všetko. Tak, ako dokázala cirkev stáročia zneužívať postavu Ježiša a v jeho mene popravovať, upaľovať, kradnúť a zavádzať, tak to budú skúšať aj politické špičky v prípade V. Havla. Nič im nie je a nebude nikdy sväté. Moc je drogou, na ktorej sú závislí.
O V. Havlovi viem toho málo. Okrem toho, že sa stal tvárou novembra 1989, a neskorším prezidentom krajiny, ktorú V. Mečiar a V. Klaus beztrestne rozbili, neviem vlastne nič. Nikdy som nečítal žiadny samizdat, a veciam, ktoré sa náhle objavili po prevrate, radšej neverím. Stačí si spomenúť na to, koľkí pochlebovači komunizmu zahodili v novembri červené knižky a stali sa horlivými stúpencami zmeny. Či dokonca disidentmi, hoci som si ich pamätal inak. Napríklad večne opitých v niektorej krčme, ktorí síce nepracovali, ale vždy mali množstvo peňazí a akosi si ich nikto nevšímal. Nemôžem ani povedať, že by som poznal Havlove hry. Videl som jednu, a úprimne priznám, pripadala mi primitívne. Je to však len môj pohľad, niekto to mohol vidieť inak. Určite by som ho nenazval svetovým dramatikom, rozhodne mal však zaujímavé myšlienky.

Bol to jeden ujo ... povedala mama malého dievčatka. Dá sa súhlasiť. A všetko ostatné posúdi čas. Možno sa stane V. Havel naozaj legendou, a možno to bude úplne inak. To nie je podstatné. Stačí si pamätať, že to bol človek a mal svoje miesto v živote.

Aký by bol svet bez G. W. Busha ?

Pravdepodobne by nedošlo k ďalšej vojne v Iraku, zrejme ani v Afganistane. Isté je jedno - funkčné obdobie prezidenta bolo plné rôznych pochybných rozhodnutí a udalostí, pričom sa podpísalo na dianí v celom svete. V každom prípade, Bush junior sa stal jedným z najnenávidenejších politikov sveta. A môžeme si len klásť otázku, aký by bol svet, keby nedošlo k rôznym, veľmi pochybným rozhodnutiam pri jeho zvolení v roku 2000, a prezidentom by sa stal jeho súper Al Gore.

Práve voľby prezidenta USA v roku 2000 ukázali, že túžba rodinného klanu Bushovcov po moci a získaní miesta prezidenta bola nadradená všetkému, dokonca aj vlastným zákonom. Napríklad zákonom štátu Texas, kde bol Bush guvernérom. To, čo bolo zavedené v Texase, odmietal Bushov volebný štáb na Floride, kde sa rozhodovalo o víťazovi volieb. A za pomoci právnikov sa mu podarilo zastaviť prepočítanie hlasov ručným spôsobom na Najvyššom súde v USA. Cena za zrušenie overenia výsledkov volieb bola desivá - dve vojny, tisíce obetí, mučenie zajatcov na Guantanáme a chaos, ktorý dodnes trvá v Iraku a Afganistane. A množstvo otázok, ktoré dodnes zostávajú nezodpovedané - napríklad o skutočnom pozadí útokov na WTC. Oficiálnej verzii už skoro nikto neverí, mimo vládnych kruhov.

Ďalšími, rovnako nepríjemnými následkami, sa začal hemžiť verejný život. Pribudlo množstvo kamier v uliciach, na verejných miestach, začali sa zavádzať rôzne biometrické údaje v identifikačných dokladoch, zmenili sa pravidlá v mnohých oblastiach, týkajúcich sa bezpečnosti .... ? Avšak, koho bezpečnosti ? Obyvateľov miest, krajín, kontinentov ? A pred kým sme mali byť chránení - pred teroristami, ako sa oficiálne tvrdilo a tvrdí ? Alebo je všetko úplne inak ?
Pravdu sa asi nikdy nedozvieme. Je však zaujímavé, že sa schvaľujú zákony a nariadenia, ktoré pôsobia represívne voči obyvateľom, a naopak, zákony, ktoré by mali výrazným spôsobom zvýšiť kontrolu nad činnosťou politikov a obmedziť zneužívanie postavenia, sa obvykle zamietnu. Stačí si spomenúť na večnú slovenskú rozprávku o zrušení imunity poslancov. Rovnako je zaujímavé (a zároveň desivé) pozorovať reakcie politikov, ak náhodou zistia, že sa niekto zaujíma o ich aktivity. Áno, narážam aj na prípad ministra Galka, ktorý poukazuje na mnohé. Ak ho očistíme od nánosu emócií, a zamyslíme sa nad vývojom v danej veci, mala by nás skôr desiť rýchlosť, s akou bol Galko odvolaný, pričom nedostal žiadnu šancu na skutočné prešetrenie okolností odposluchov a príčin, ktoré k nim viedli. Malo by nás desiť, že akýkoľvek politik si môže vodiť novinára na obojku a prikazovať mu. A malo by nás desiť aj to, ak sa spoja v spoločnom záujme nezmieriteľní súperi. Hovorí sa, že ak uvidíte medveďa s vlkom ísť na spoločný lov, niečo nie je v poriadku.
Celý vývoj v Európe, a aj súčasná kríza skôr pôsobia tak, že niekto má strach. Veľký strach zo zodpovednosti za škody, ktoré vznikajú každý deň, zásluhou obchádzania skutočných riešení problémov a hľadania fiktívnych riešení, ktoré sa uplatňujú, hoci nevedú nikam. Tak, ako sa Bushov štáb obával prepočítania hlasov na Floride, a bránil tomu všetkými možnými prostriedkami, boja sa dnes politické špičky verejnej mienky v Európe. Stačí si spomenúť na pobúrené reakcie predstaviteľov Nemecka, Francúzska či iných krajín vo chvíli, keď chcel bývalý grécky premiér referendum o pomoci z eurovalu, či expresné opätovné hlasovanie o eurovale na Slovensku, keď to prvé malo za následok pád vlády.

A tak sa zdá, že demokracia je síce vláda ľudu a v prospech ľudu, ale len vtedy, keď sa to niekomu hodí. Alebo je to skôr rétorické cvičenie, ktoré s realitou nemalo nikdy nič spoločné. Ktovie ... V každom prípade boli však americké prezidentské voľby v roku 2000 určitým prelomom a možno aj vzorom pre neskorší vývoj. A obávam sa, že to lepšie nebude, skôr naopak. Mám pocit, že denne nám cielene uberajú zo slobody, a snažia sa nás čo najviac sledovať. Poslednou ukážkou sú napríklad (zatiaľ) osamelé hlasy o tom, že by sa mali čipovať aj značky na autách, aby sa v prípade ich odcudzenia dalo zistiť, kde sa nachádzajú. Nuž, znie to pekne, to je pravda. Avšak, ako vieme z nejednej informácie, zlodeji nezvyknú jazdiť na kradnutých autách, skôr sa ich snažia zbaviť. Predať a zarobiť. Na druhej strane, čo niekomu zabráni, aby zneužil systém a nevyužil ho pre vlastnú potrebu ? Napríklad pre sledovanie oponenta, či kritika ? A v najhoršom prípade jeho zbavenie rôznymi nekalými spôsobmi ... máme predsa skúsenosť, že ľudia, túžiaci po moci, sú schopní všetkého.

No, niekedy mám pocit, že budeme nostalgicky spomínať na 70.-80. roky, keď ešte nebola technika na takej úrovni. A rovnako si myslím, že dejiny budú raz hodnotiť G.W. Busha ako politika, ktorý sa dopustil vojnových zločinov, a dostal sa na svoj post za pomoci klamu a korupcie. Ktovie ... možno tak budú hodnotiť aj niektorých slovenských politikov.

Predvolebné prieskumy ? Nie, len klam a zavádzanie ľudí ...

Agentúra Focus zverejnila výsledky prieskumu verejnej mienky o podpore politických strán. Neviem, ako prieskum realizujú, ale výsledky (a nielen tejto agentúry) sú všetkým možným, len nie potvrdením reality, s ktorou sa denne stretávam.

Je na zamyslenie, že niekto presviedča voličov o stabilnej podpore SDKÚ-DS, teda strany, ktorá systematicky podrážala nohy vlastnej premiérky, a naopak tvrdí, že podpora SaS neustále klesá. Z dennej skúsenosti viem, že niektoré postoje SaS ľudia otvorene kritizujú, no napriek tomu akceptujú, ako sa v určitých chvíľach jej predstavitelia zachovali. Avšak, v otázke Dzurindovej strany som za posledný mesiac nestretol nikoho, kto by jej vyjadril sympatie. Skôr naopak - aj ľudia, ktorí dlhodobo podporovali túto stranu, dnes už bez problémov prehlasujú, že v žiadnom prípade ich hlas táto strana nedostane.

Niekto sa asi bojí následkov za súčasný stav, a tak skúša všetko možné, aby sa udržal pri moci. Niekto, kto dostal občanov štátu na úplné dno, ožobráčil ich, zneužil ich dôveru a nevie sa zmieriť s blížiacimi následkami.

Poturčenec horší od Turka ...

Ak prisťahovalec neovláda náš jazyk, a prekladá ho slovami z vlastnej materčiny, môže to znieť komicky, ale je to prijateľné. Horšie však je, ak náš jazyk prznia ľudia, ktorí by ho z titulu profesie mali ovládať na patričnej úrovni. Dvíha sa mi žalúdok z ľudí, naháňajúcich modernosť tým, že vedome používajú cudzie slová, na ktoré má slovenčina patričné (a zaužívané) výrazy.

Možno sa človek, ktorý prekladá svoju reč rôznymi anglickými výrazmi, cíti moderne a na úrovni 21. storočia - podľa mňa je to však obyčajný hlupák, ktorému by mali zakázať písať a preventívne zlomiť obe ruky. Alebo vopchať hlavu do vlastného zadku, vyšlo by ho to lacnejšie, než platiť cestovné za ľuďmi, ktorým sa do tejto časti tela snaží vliezť.
Máme akýsi zákon na ochranu jazyka, avšak sa akosi (nič nové pod slnkom) neuplatňuje. Existujú sankcie, a presne definované možnosti, kedy a kde sa môže uplatniť. Namiesto toho máme médiá plné slov ako summit, leader (sprznene v slovenských novinách líder), image (sprznene imidž) a podobne. Sme naozaj takí tupci a zakomplexovaní ? Asi áno.

Nedivme sa potom, že nám vládnu ľudia, ktorí stavajú solidaritu s podvodníckym spolkom (únia a eurozóna) nad záujmy vlastného národa. Len dosiahli vyššiu úroveň svojej predajnosti, a neprznia len jazyk, ale aj štát a jeho obyvateľov.
Plne chápem, ak sa použije cudzie slovo, ktoré nemá slovenský preklad, či termíny v latinčine (zdravotníctvo, botanika a podobne). Avšak používanie cudzích výrazov na miestach, kde máme vlastné, je prejavom úbohosti autora a sprostosti toho, kto mu dáva prácu. Nemusíme byť "moderní" za každú cenu.

Latrína s erotickým názvom - únia a eurozóna

Čím viac sa odkrýva poklop na skládke problémov únie a eurozóny, tým je jasnejšie, že namiesto elitného klubu sme vstúpili do jamy, plnej smradľavého odpadu. Latríny, len nás neupozornili, že budeme potrebovať gumáky a plynovú masku.

Skúsme si spomenúť na pád socializmu, ktorý bol sprevádzaný konštatovaním, že pád bol nevyhnutný. Po dvadsiatich rokoch sme však v identickej situácii - nepomohli pravidlá trhu, nepomáhajú "osobnosti" na čele ekonomík vyspelých krajín ... vlastne, naozaj sú to osobnosti, alebo ich ocenenia sú len nástrojom na upokojenie verejnej mienky ?

Dnes sa očakáva solidárna pomoc aj od krajín, ktoré nie sú členmi eurozóny, v mene záchrany celej únie. A tak prichádza otázka - majú vôbec tieto spolky budúcnosť ? Nie je náhodou požiadavka solidarity snahou o zakrytie nepríjemnej pravdy, že oba spolky sú vo vleku mocenských skupín, riadené bábkami v cudzom záujme ?

Neviem, ale mne pripomína dianie v eurozóne a únii snahu vraha, ktorý pred policajtom nasadzuje obeti kyslíkovú masku a tvári sa ako záchranca, hoci už dávno vie, že obeť je mŕtva. A rovnako vie aj to, že je tým, kto má jej smrť na svedomí.

Posledná šanca na zamyslenie ?

Európa a jej "privilegované" spoločenstvo sa prepadajú do priepasti. Možno máme jednu z posledných šancí na zamyslenie, a nájdenie odpovedí na otázky, ktoré si nikdy a nikto nepoložil. Čo sme chceli v roku 1989 ? Samostatné rozhodovanie, alebo premaľovanie štítu a pokračovanie príbehu - O nás, bez nás ?

Pád socializmu v rokoch 1989 - 90


Ak by niekto z disidentov na námestiach prehlásil, že končí doba istých sociálnych záruk (bez ohľadu na táraniny pseudoekonómov), etapa budovania jedného nezmyslu sa nahradí iným nezmyslom, a bude riadená klamármi, sotva by niekto demonštroval. Napokon, aj V. Havel popieral vo svojich prejavoch, že chce zmenu na kapitalizmus.
Reálne sa však stalo niečo iné - komunisti zahodili knižky, zbavili sa zodpovednosti a stali sa z nich (za výdatnej pomoci skladateľov budovateľských básní) veľkopodnikatelia, ktorí vládnu spoločnosti naďalej, len sa nemusia o nikoho starať.

Porazený v novembri 1989 : národ    Víťaz novembra 1989 : podvodníci, flákači, kariéristi a ? Komunisti (bývalí)

Pád federácie v roku 1992


Rozpad bývalej federácie chceli len politické špičky. Povedzme si otvorene, v prípade spoločného štátu by sa ľudia, ako V. Mečiar, M. Dzurinda, R. Fico, J. Slota či mnohí iní, nikdy nedostali na vrchol moci. To bol skutočný zámer boja o samostatnosť a kladenia nezmyselných požiadaviek pri vyjednávaní s českou stranou o budúcej podobe federácie, či rozpade. Je len paradoxom, že dnes sa najviac držia pri moci tí ľudia, čo boli aj proti samostatnosti.

Porazený v roku 1992 : národ   Víťazi roku 1992 : zlodeji, špekulanti a politický odpad

Pád V. Mečiara v roku 1998


Ak by nebol Mečiar, nebol by ani Dzurinda. Jedinou úspešnou agendou modrého pravičiara a demagóga bola porážka "Otca národa", a práve zásluhou tohoto bodu dokázal stvoriť vládu. Nič viac - voľby nedokázal vyhrať nikdy, hoci sa často staval do pozície víťaza volieb. A dnes je rovnakou nočnou morou politickej scény, akou bol aj V. Mečiar - drží sa moci a postu šéfa strany i za cenu jej potopenia. Hoci často hovoril o špinavých paprčiach svojich predchodcov, dnes je na tom rovnako.

Porazený v roku 1998 : národ   Víťazi roku 1998 : zlodeji, špekulanti a politický odpad

Pád M. Dzurindu v roku 2006 a nástup R. Fica


Bez Dzurindu by nebolo Fica, dá sa povedať. Vláda "lepšej modrej" tak sklamala voličov, že preleteli z jednej strany na druhú a pripustili dočasný návrat (i keď len v úlohe komorníka) V. Mečiara a J. Slotu. Výsledkom bola vládna fraška, kde zodpovednosť mali všetci okrem nominantov Smeru, za ktorých ručil premiér.

Porazený v roku 2006 : národ   Víťazi roku 2006 : kryptokomunisti a politické mŕtvoly

Rok 2010 a vládu I. Radičovej nemá zmysel hodnotiť. Všetci vieme, kto mal v rukách skutočné kormidlo, a tomu zodpovedal aj vývoj. Pád vlády sa dal čakať z viacerých dôvodov, a jeho hlavnou príčinou nebola SaS, ako sa tvrdí, ale Radičovej strana, kde bolo evidentné, že premiérka nemá žiadne slovo, ani podporu.

Skúsme sa preto vážne zamyslieť - ako je možné, že hoci sme odmietli RVHP, Varšavskú zmluvu s dôvodom, že si chceme vládnuť sami, a neskôr sme z tých istých príčin pripustili aj rozpad federácie, dnes sa len ticho prizeráme, ako nás krok za krokom oberajú o samostatnosť v únii a eurozóne. Prečo ? Nebol nám potom bližší spoločný štát s Čechmi, ktorý mal aj väčšie slovo ?
Skúsme sa zamyslieť - hovorilo sa o slušnosti, zodpovednosti, slušnom živote a rovnakých šanciach pre všetkých, ako je teda možné, že to tak nie je ?
Skúsme sa zamyslieť - kto pre koho tu je ? Politik pre voliča, alebo volič pre politika ?
Skúsme sa zamyslieť - pre koho sa zlepšil život po roku 1989 ?

A potom konečne konajme ...

Morálka, zodpovednosť a realita

Nejeden diskutér hovorí v týchto dňoch o morálke lekárov a ich honbe za peniazmi. Najviac tieto slová omáľajú v ústach tí ľudia, čo roky ignorujú morálku, vyhýbajú sa zodpovednosti a neustále klamú - politické elity.

Hovorí sa, že dovtedy sa chodí s džbánkom po vodu, kým sa nerozbije. Ten slovenský praskol práve v čase tzv. finančnej krízy, ktorá zmieta celým svetom. Myslím si, že kríza je naozaj fiktívna, lebo politické elity nemôžu pripustiť odhalenie pravdy a prijatie skutočných a hlavne účinných riešení. Stratili by moc, navyše nejeden politik by možno skončil vo väzení ako podvodník a zlodej. A tak sa neustále zahmlieva pravda a vyťahujú pseudo-riešenia, o ktorých autori vopred vedia, že nič nevyriešia. Kde je koreň problému ?

Elita hovorí o potrebe ozdravenia verejných financií. Samozrejme, cestou úspor a škrtov vo výdavkoch. Myšlienka dobrá, žiaľ, realizácia je úbohá. Prečo ? No škrty sa musia robiť vždy tak, aby nepostihli privilegované skupiny obyvateľstva, ale práve tie spôsobujú najväčšie výdavky a problémy. A tak je riešenie neúčinné, a len neustále zbedačuje tých, ktorí už vlastne nič nemajú. Čo je vlastne optimalizácia financií ?

Obvykle je to súbor ekonomických opatrení, ktoré vedú k požadovanému cieľu - vyrovnanému rozpočtu. Ak sa dostane do problému súkromná firma, rieši situáciu jednoducho - urobí sa vnútorný audit, ktorý ukáže presné zloženie výdavkov a príjmov. A potom nasledujú konkrétne kroky. Medzi prvými býva obvykle redukcia pracovných miest, ktoré ľudovo povedané, robia len spotrebu (administratíva). Rušia sa nevýkonné zložky (napr. pobočky) a všetko sa upravuje tak, aby výdavky poklesli v maximálnej možnej miere. Napríklad sa výroba sústredí na jedno, maximálne dve miesta, ktoré nie sú príliš vzdialené. Skrešú sa výdavky na prepravu, vytvoria limity na spotrebu (napr. využívania firemných vozidiel, či telekomunikačné služby) a podobne. Všetky príjmy sa podľa možnosti centralizujú, aby boli pod jednotným dohľadom a nedochádzalo k stratám, ktoré spôsobuje správa na viacerých miestach. Takto sa postupuje vo firmách.

A ako sa to robí na Slovensku, v oblastiach, kontrolovaných štátom ? Presne naopak. Namiesto centrálnej správy príjmov sa tieto rozdelia medzi viac subjektov, čím narastie spotreba a poklesnú zdroje pre konkrétny sektor. Koreňový subjekt sa pod rúškom šetrenia sprivatizuje, alebo sa premaľuje štít (napr. na akciovú spoločnosť). Všetko ostane po starom, výdavky prudko stúpajú, kvalita služieb naopak klesá, rovnako aj ich dostupnosť. Ak napríklad dôjde k rozdeleniu príjmov medzi päť subjektov, tak v skutočnosti nedošlo k úspore a optimalizácii, pretože namiesto jedného pracovníka musíte platiť piatim. Len je každý v inej spoločnosti. Kvalita nemôže stúpnuť, lebo príjmy nestúpli a pôvodné nestačia ani na základné potreby. Jediný, kto je spokojný, sú spoločnosti s politickými kontaktmi. Všetci ostatní ostávajú na vedľajšej koľaji. A buď si priplatia, alebo majú smolu.

Neveríte ? Spočítajte si napríklad zamestnancov poisťovní, a počet poistencov. Potom pochopíte ... ako vás politické elity neustále klamú a okrádajú.

Najprv myslieť, potom súdiť ...

Koľko času treba, aby človek došiel k pochopeniu, že jeho "partner" si ho neváži ? A koľko krutých skúseností ?

Neviem, koľko ich treba v iných krajinách, ale na Slovensku nestačia ani desaťročia na to, aby národ pochopil, kde sa dopúšťa chyby. Neustále opakuje tie isté omyly, a ak sa predsa len nájde niekto, kto sa vzoprie proti svojvôli mocných, obvykle sa namiesto pochopenia dočká nadávok a ponižovania. Prečo ? Prečo sa nedokážeme zamyslieť nad situáciou, reálne ju zhodnotiť a na základe výsledku si vytvoriť názor, ale namiesto toho okamžite vynášame rozsudky ? Trpíme vari nejakou zmutovanou formou sadomasochizmu ?

Možno by sme sa mohli začať učiť na príkladoch. Napríklad - obvyklým tvrdením zamestnávateľov je, že ak požadujete slušnú odmenu za odvedenú prácu, odpovedia slovami - je kríza, na vaše miesto čakajú stovky iných, čo by ste robili bez nás ... a podobne. Príklad lekárov však ukazuje, že v prípade spoločného postupu sa ocitne na kratšej strane lana - ignorant, teda zamestnávateľ, ktorý síce roky tvrdil - nebudete vy, bude niekto iný - ale nakoniec sa ukázalo, že ak nebudeme "my" - nemá riešenie a musí začať vydierať prekrúcaním zákonov.

Politik a zamestnávateľ majú spoločné jedno - ich moc sa odvíja od toho, kto im ju zveril. Sú situácie, kde nepomáha nič - ani peniaze. Čo môže spraviť majiteľ firmy, ktorá platí za dvanásťhodinové smeny 330 € v čistom, ak sa jedného dňa postavia všetci zamestnanci na odpor ? Nájde si iných ? Možno, ale určite to nebude trvať deň-dva, ani týždeň, ba dokonca ani mesiac. A kým ich nájde, môže byť jeho firma už dávno v krachu, jeho zisky na nule a jeho majetok ... vo vzduchu. Bude riskovať, alebo jednať ?

Politik je na tom podobne. Jeho moc je závislá na voličovi. Stačí zatiahnuť spoločne za jeden koniec, a váľa sa v prachu, aj so svojou aroganciou. Je zamestnancom voliča, žije z jeho daní a pokiaľ sa nezmôže na viac, ako sú klamstvá a zavádzanie, manipulovanie s ľuďmi či korupcia - treba ho vyhodiť. Veď to nie je také ťažké, vyjsť do ulice, obetovať niekoľko dní a zbaviť sa ho. Stačí len chcieť a pôjde to.

Spomeňme si napríklad na štrajk kamionistov. Hoci sa jeho zámery zďaleka nedarilo naplniť, chaos štátnej moci bol jasne viditeľný. Nevedeli, čo majú robiť. A len zúfalo siahali po rôznych represívnych opatreniach.

Zamyslime sa a pochopíme - oni potrebujú nás, nie my ich. Viete si predstaviť niekoho zo zbohatlíkov, alebo politikov, ako okopáva pole, a sadí zemiaky ? Alebo si ho viete predstaviť pri výrobnom páse, či za volantom autobusu, sanitky a podobne ? Keby toho boli schopní, nedržali by sa moci desiatky rokov, vo vedomí, že sú nenávidení celým národom. My máme moc nad nimi, nie oni nad nami. Stačí ju použiť a môže tu byť lepšie. Pre všetkých, hlavne pre naše deti.

Sen obyčajného Slováka ...

Niekde som čítal, že Indonézia chce osídliť opustené ostrovy, ktorých má niečo okolo stovky. Znie to celkom zaujímavo, napokon nie je žiadnym tajomstvom, že nám hrozí preľudnenie, a tak treba využiť každú možnosť na osídľovanie.

A tak ma napadlo, že aj Slovákov pribúda nekontrolovateľným tempom. Hlavne tých, ktorí sa rozhodli, že ich jediným poslaním je pohodlný život, platený z daní ostatných obyvateľov štátu. Výsledkom je dokonalý rozvrat verejných financií, lebo priznajme si to otvorene, parazitov neustále pribúda, ale príjmy klesajú. Bohatí platiť nechcú, aby im neubudlo a chudobní nemajú z čoho. Ale výdavky akosi stále rastú, lebo parazity žerú a potrebujú žrať čoraz viac (ceny predsa stúpajú). Hovorí sa, že šetrením sa dá dosiahnuť optimalizácia rozpočtu a jeho vyrovnanosť. A tak môžeme začať šetriť za pomoci Indonézie, čo vy na to ?

Na začiatok môžeme kúpiť to krásne miesto na hornej fotografii. Iste nebude lacné, ale v konečnom dôsledku sa investícia vyplatí, uvidíte. Ak by bolo pridrahé, môžeme kúpiť niečo v okolí Austrálie, či Nového Zélandu. Napríklad, takéto miestečko vychádza okolo 4 000 000 €. (foto nižšie) Má to asi 13 hektárov, čo by mohlo bohate stačiť. A je aj dostatočne ďaleko od Slovenska, čo zistíte, že je veľmi dôležité.

Má to aj skryté výhody, napríklad v okolí sa pomerne často vyskytuje táto potvora.

Áno, nemusíte hádať, je to biely žralok. V rámci ochrany ekosystému by sme mohli presadiť v OSN, či iných nepotrebných (občas rešpektovaných) organizáciách, aby bola v okolí ostrova zriadená bezletová zóna so zákazom plavby námorných lodí. Zvieratá nesmieme rušiť v záujme prežitia ich druhov.

No, a nasleduje posledný krok, či skôr krôčik - osídlenie ostrova. Jednorázová plavba s dôsledne vybratým osadenstvom - presne tak, uhádli ste. So slovenskými milovníkmi partičiek na jachtách, ich prisluhovačmi v politickej sfére, rôznymi poradcami a sponzormi, proste "vyberaná" spoločnosť, ktorá určite ocení, ako ju chceme chrániť pred tým nevychovaným a nenažratým plebsom, ktorý len stále niečo požaduje a nechápe ich výnimočnosť. Konečne budú mať od nás pokoj ...

Verte mi, štátny rozpočet sa zotaví po realizácii tohoto riešenia v priebehu niekoľkých mesiacov, a budú aj prebytky. Všetci budú spokojní, dokonca aj žraloky ... (teda, všetci asi nie, lebo ak obyvatelia ostrova zistia, že nikto neštrajkuje, možno budú chcieť vedieť príčiny ... nebude im vadiť, že okrem nich tam nikto nežije, skôr bude vadiť to, že tam nežije nikto, kto by na nich robil ...) Ale, povedzme si otvorene, ak si tam vezmú so sebou aj všetky prostitútky, ktoré tu mali, budú mať čoskoro aj robotníkov ... ak sa dožijú ich dospelosti ...

No, čo poviete na môj plán ? Vyplatila by sa táto investícia ? Myslím, že určite viac, ako darček Samsungu ...

Súdruhovia, vaša genialita nepozná hraníc ... vitajte na hnojisku

Priatelia moji, súdruhovia červeno-modro-zeleno-strakatý, poviem vám, toto vám skutočne vyšlo - taký paškvil ešte svet nevidel. Jeden papyrus škrabne sudca, druhý škrabne tiež sudca - a napriek tomu je ten prvý v poriadku, a ten druhý špinavosť. Pritom podľa zákona sú podpísané obidva.

No, desím sa chvíle, že by som sa mal s niekým súdiť. Mohlo by sa mi stať, že sudca vynesie rozsudok a niekto ma napadne, že nebol kóšer, lebo mu nevyhovoval, hoci bol v súlade so zákonom a bol som v práve. A potom sa nájde nebodaj filigrán, ktorý mu dá za pravdu, lebo síce som v práve ja, ale niekomu to nevyhovuje. Fantázia ... kto sa má v tom vyznať.
Asi naozaj platí, že ak dvaja robia to isté, vždy je to niečo iné. Zrejme sa hodnotí podľa toho, z ktorého análu trčia nožičky. Neviem, ja som si vždy myslel, že každé lajno smrdí rovnako, ale asi som sa mýlil. Zrejme záleží aj na tom, akú kravatu to lajno nosí a čo je na nej napísané, či vytlačené. Ináč, môže to byť celkom švanda, keď pred vás predstúpi lajno v kravate a povie - dobrý deň, som krabica konvaliniek ... polovica publika si chytí nos, aby ju tá vôňa neomámila (lebo tam sedí na základe socialistického záväzku - vždy niekde strčený) a druhá polovica sa okamžite poberie na polikliniku, aby spravili rozbor krvi, či náhodou nevdýchla nejakú drogu.

No čo, vitajte v hnojisku. A keď budete plávať pomedzi lajná, nezabudnite, dôležitá je farba kravaty - potom môže platiť aj tvrdenie, že slnko vychádza o polnoci a na západe. Čo tam po nejakej sprostej pravde, keď nemá konexie na správnych miestach, nie ?

Chráňme si svoje súkromie

Kto chce kam, pomôžme mu tam ... a netvárme sa, že sa nás to netýka

Udalosti posledných dní nám ukázali mnoho zaujímavého. Najmä v oblasti ochrany súkromia, ako aj postoja niektorých postáv a postavičiek k zákonu. Rovnako sme zistili, že barometer otvorenosti spoločnosti, teda novinári, si mimoriadne cenia svoje súkromie a rôzne iné práva, zaručené zákonmi tohoto štátu. Ba dokonca, vymáhajú si prostredníctvom manipulácie s verejnou mienkou aj práva, na ktoré nárok nemajú.

Možno prišiel čas, aby sme si aj my, obyčajní ľudia, začali uplatňovať svoje práva. A to aj tie, ktoré doteraz novinárska obec v honbe za rôznymi senzáciami a ziskom pokojne ignorovala. Aj to povestné právo na súkromie. Napríklad pri dopravnej nehode jednoducho odohnať "redaktora" s fotoaparátom či kamerou, ktorý zbiera podklady pre svoj odpadový plátok či spravodajstvo, prípadne ho žalovať v občiansko-právnom konaní, tak, ako sa to robí bežne vo svete. Alebo obrátiť ich zbraň proti nim samým - ak sa tak veľmi vyžívajú v cudzom súkromí, čo tak preprať na verejnosti to ich súkromie - skryté milenky-milencov, pochybných priateľov, či iné excesy ? Prípadne rôzne opilecké vystúpenia a podobne. Nechať ich ochutnať to, čo tak štedro doprajú iným.

Často sa označujú za siedmu veľmoc. Realita je však oveľa krutejšia - v skutočnosti sú nástrojom deformácie spoločnosti, a už dávno neplnia svoje pôvodné poslanie. Nezaujato a objektívne informovať o udalostiach. Ak píše neobjektívne blogger, poviete si, čo už - jeho názor. Ak to však robí niekto, kto je platený za objektívnosť a pravdivosť podávaných informácií, pričom mu to spoločnosť toleruje, niečo nie je v poriadku. Ešte horšie je, ak vám vedome podsúva klamlivé informácie, ktoré znižujú kvalitu vášho života, v snahe vás manipulovať v niekoho prospech, či proti niekomu.

Skúsme sa zamyslieť - potrebujeme tento druh "kultúry" a slobody slova ?

Pani premiérka, ďakujeme za poučenie ... budeme sa ním riadiť

Do dnešného dňa som vás pokladal za obeť vnútorného boja v rámci vašej strany, ktorý veľmi pripomínal dianie v HZDS. V. Mečiar a M. Dzurinda majú jedno spoločné - držia sa svojho postu zubami - nechtami a na udržanie svojej pozície boli a sú ochotní zbaviť sa akejkoľvek konkurencie, pričom neberú ohľad ani na stranu, ani na štát a voličov.
Poznajúc situáciu v SDKÚ-DS som vašu stranu ani vás nevolil. Nikdy som totiž neveril, že môže chvost zatočiť so psom, a od začiatku som pokladal odstúpenie M. Dzurindu z kandidátky za šachový manéver, ktorý mal vašu stranu udržať v parlamente. Nie, s podielom na vláde a zostavovaním koalície ste nerátali, skôr ste čakali ďalšie obdobie v opozícii, čo dokazoval aj chaos prvých mesiacov, keď sa stal opak.

Prvým sklamaním (a zároveň potvrdením mojej nedôvery) bola nominácia M. Dzurindu na post ministra zahraničia. Druhým sklamaním bol váš postoj vo veci košického daňového úradu, kde ste najprv tvrdili, že počkáte na závery prešetrenia, a nakoniec ste aj tak nekonali, hoci bolo viac než jasné, že veci nie sú tak, ako majú byť. Tretím sklamaním bol euroval a celý cirkus okolo hlasovania, ktorý skončil pádom vlády. Posledné a najväčšie sklamanie ste nám pripravili dnes - odvolanie ministra Galka, hoci ešte žiadne vyšetrovanie neprebehlo, a nie je ani známe, či vôbec niekto a niečo porušil. V čom je rozdiel medzi Ľ. Galkom a I. Miklošom ? Jeden má právo na prešetrenie a druhý nie ?
Pani premiérka, vyjadrili ste sa, že odpočúvanie novinárov je neprijateľné v akomkoľvek prípade - či už legálne, alebo nelegálne. Stoja novinári nad zákonom ? Odpoveď znie - nestoja. Takže sa na nich vzťahujú rovnaké povinnosti, ako na každého občana a rovnako aj práva. Nič viac, nič menej. Zákony, ktoré sa vzťahujú k činnosti armády a jej zložiek presne definujú, v akých veciach koná rozviedka a kontrarozviedka, ako aj vojenská polícia. Rovnako zákony presne definujú, kedy je možné povoliť použitie technických prostriedkov (odpočúvanie a podobne). Svojím vystúpením ste vážnym spôsobom spochybnili právomoci týchto zložiek, ako aj príslušných súdov, pričom ste nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by vás na podobné závery oprávňoval.

Som nesmierne rád, že som vám nedal nikdy hlas, ani v prezidentských voľbách. A dúfam, že po budúcich voľbách vás v politike neuvidíme. Nezaslúžite si dôveru občanov.