Ak vláda zneužíva postavenie, je povinnosťou občana odmietnuť ju a vzoprieť sa ...

Dzurinda, Figeľ a Bugár vyhodili za výdatnej pomoci Smeru svojho koaličného partnera, stranu SaS z koalície, pričom sa svojvoľne a nezákonne rozhodli na prevzatie moci. Vyhodili partnera za to, že na rozdiel od nich nebol ochotný podviesť vlastného voliča.

Aký mandát má táto trojkoalícia na vládnutie do predčasných volieb ? Pri pohľade na ich volebné výsledky v roku 2010 to vyjadríme jednoducho - žiadny. Pádom vlády na základe vyjadrenia nedôvery stratila premiérka I. Radičová právo na akékoľvek kroky. Nemohla teda dať poverenie M. Dzurindovi na vyjednávanie so Smerom o opätovnom hlasovaní v otázke eurovalu, lebo jeho schválenie bolo návrhom vlády a tá predsa stratila dôveru.

M. Dzurinda je navyše len ministrom práve padnutej vlády, a keďže v dôsledku škandálu s financovaním vlastnej strany neprešiel voľbami, a len šikovným klamstvom sa dostal na vládny post, nemá žiadne právo na zastupovanie občanov SR. A nemôže mu ho dať ani I. Radičová. Iste, v SDKÚ je morálka len slovom, zrejme zo slovníka cudzích slov.

Ak politik koná proti záujmom národa, je občan povinný proti takému konaniu zakročiť. Je to v jeho vlastnom záujme, v záujme jeho rodiny, detí a ich detí. Skúsme sa preto zamyslieť - sme občania, záleží nám na našej budúcnosti a budúcnosti našich detí ? Ak áno, potom si konečne musíme uvedomiť, že pád vlády spôsobila neochota politika podviesť voliča a zneužiť jeho dôveru. Neverme konšpiračným klamstvám, ako sa nedalo so Sulíkom jednať - lži p. Dzurindu sú už všeobecne známe, napríklad tá, ku ktorej sa už dnes nepriznáva - o dvojnásobných platoch. Vzoprime sa, a dajme najavo aj klubu špekulantov a podvodníkov s názvom EÚ, že ak je ich predstava partnerstva založená na bezvýhradnom súhlase so všetkým, čo navrhnú silné krajiny, potom ich partnermi nechceme byť, lebo tento stav a spolok sme tu mali do roku 1989. Len názov bol iný.
Spolupráca je o vzájomnej úcte a rešpekte k názoru, hoci aj nesúhlasnému. Spolupráca je o dohode, ktorá musí byť výhodná pre obe strany.Euroval je obyčajný podvod na ľuďoch, ktorí finančnú krízu nespôsobili.

Skoncujme s bezcharakterným chrapúňstvom vo verejných funkciách.

Euroval nie, radšej obnova slovenského hospodárstva

Tu si prilepšíte o pár eur, tam tiež. Tak nejako znejú vyjadrenia súčasnej politickej garnitúry o reformách, ktoré majú zlepšiť život občana. Len škoda, že sú to všetko klamstvá a zavádzanie. Napokon, na Slovensku pestujú politici tento šport už dve desaťročia. Všetko v štýle porekadla - nikto vám nemôže dať toľko, koľko vám môžeme my sľúbiť ...


A nebudeme zbytočne hovoriť do vetra, skúsime sa radšej venovať číslam. Síce nebudeme presní, ale to v danom prípade nebude hrať úlohu.

1. Tvrdenie - vláda komunistov vás zadĺžila na generácie do budúcnosti ... Realita - ešte aj dnes sa snažia napĺňať rozpočet z predaja pozostatkov komunizmu. Už to síce nie je divoká privatizácia, a tak bohatá, ako bola v 90. rokoch, ale na niečo to stále postačí.

2. Tvrdenie - rast výdavkov v sociálnej oblasti je dôvodom, prečo sa zvyšuje veková hranica odchodu do dôchodku ... Realita - zvyšovanie vekovej hranice odchodu do dôchodku je následkom vysokej nezamestnanosti, ktorá sa pohybuje okolo 15 - 17 % práceschopnej populácie, čo môže znamenať približne 600 000 ľudí. Zásluhou tunelovania slovenského hospodárstva počas privatizácie prišla väčšina týchto ľudí o prácu, takže sa musí starať štát. Výsledkom bola strata daňových príjmov a naopak rast výdavkov. Napríklad, pri páde poľnohospodárstva tvrdili ekonómovia (o.i. aj I. Mikloš), že dotovanie zo zdrojov štátu je nesystémovým krokom v trhovej ekonomike. Dnes musí štát vyplácať miliardové stimuly, pričom nerieši nezamestnanosť, ale ju len udržuje na prijateľnej hranici. A teda robí presne to, čo bolo odsúdené ako nezmysel. A ešte sa tám dokonca členovia vlády, hlavne tí, čo proti tomu v 90. rokoch bojovali, aj chvália.

3. Tvrdenie - odmietnutie podpory eurovalu znamená ďalekosiahle následky pre Slovensko, pretože sme ekonomikou, orientovanou na export. Realita - kto urobil slovenskú ekonomiku závislou na exporte a hlavne automobilovej výrobe ? Kto vytvoril priemyselnú monokultúru namiesto rovnomerného rozloženia odvetví ? Kto sa zbavil príjmov zo strategických podnikov ? Ak si odpoviete na tieto otázky, dostanete odpoveď na najdôležitejšiu otázku - kto má strach z pádu eurozóny a prečo ? A veľmi rýchlo si uvedomíte aj niečo iné - ak tento politik roky ignoroval varovania, ktoré prichádzali z rôznych strán a upozorňovali na nepriaznivé dopady jednotlivých krokov na obyvateľov Slovenska, ani dnes mu nejde o ich prospech, ale len vlastnú záchranu.

4. Tvrdenie - reforma v sociálnej a daňovej oblasti je v prospech občanov Slovenska ... Realita - v skutočnosti má táto reforma len zaplátať čoraz väčšie diery v štátnom rozpočte. A aj to len na chvíľu, lebo potom sa analfabetizmus politikov pri riadení štátu prejaví naplno. Prečo sa napríklad pustila administratíva na ťaženie proti živnostníkom ? Je to jediná skupina, z ktorej má štátny rozpočet pravidelné príjmy a môžu ju neustále o niečo pripraviť. Bežného zamestnanca v dnešnej dobe tak vyciciavajú, že už nemá nič, o čo by ho štát mohol obrať. A keďže spoločnostiam s vysokými príjmami sa veselo rozdávajú daňové prázdniny a rôzne dotácie, niekde to treba nahradiť.

A) Otázka - kto za to môže ? Odpoveď je jednoduchá - pozrite sa, kto bol ministrom privatizácie a teda ju pripravoval, kto sa zbavil strategických podnikov, kto ozdravoval banky (ktoré rozdávali nekryté úvery) a neskôr ich odpredal a kto dnes bojuje za opätovnú záchranu bánk - ktoré síce nerozdávali nekryté úvery, ale pre istotu investovali do nekrytých dlhopisov. O tom je súčasná kríza - ak euroval neprejde, banky padnú, lebo majú bezcenné investície. Následkom budú straty miliónov klientov bánk, pád mnohých na hranicu biedy, a samozrejme sociálne nepokoje.

B) Otázka - ako sa z problému dostať ? Bezbolestné riešenie neexistuje. Euroval je však nezmysel. Jedinou cestou je obnovenie vlastného hospodárstva, investície do jeho rozvoja a ochrana domáceho trhu. To znamená minimálne desať stratených rokov, ktoré bude trvať, kým sa zničené hospodárstvo čiastočne postaví na nohy.
Ak už máme do niečoho investovať, investujme sami do seba. Napríklad obnova poľnohospodárskej výroby by priniesla pracovné miesta, vlastné výrobky, pokles nezamestnanosti (nezabúdajme, že ešte dlho budeme mať množstvo ľudí, ktorí sa okrem družstiev nebudú mať kde zamestnať), pokles cien potravín a aj väčšiu nezávislosť na ich dovoze. Veď je urážlivé, že musíme dovážať napr. vyše 90% ročnej spotreby zemiakov. Navyše, na domáce hospodárstvo budeme mať väčší vplyv, než na zahraničné spoločnosti, ktoré pravidelne odchádzajú do krajín, kde im porastú zisky a k Slovensku nemajú žiadny vzťah.
Obnovme odborné školstvo, však nemá logiku, že skoro každé dieťa ide na vysokú školu, a pretože nemá na kvalitnejšiu schopnosti, tak nám pribúdajú tisíce sociológov a iných paznechtov, ktorí po skončení vysokej školy aj tak skončia na úrade práce. Veď máme napríklad toľko právnikov a psychológov, že sa blížime k stavu, kde by mohol mať každý vchod na bytovom dome vlastného poradcu.

A hlavne - musíme sa zbaviť ľudí, ktorí nemajú na funkcie, v ktorých parazitujú. Riadenie štátu nie je detská hra, ktorú zbalíme a uložíme do skrine. Súčasná generácia politikov vie len dve veci - klamať a vyhovárať sa. Nemusíme ich vyhadzovať z okien bratislavského hradu, ale z funkcií určite. A rovnako im udeliť doživotný zákaz pôsobenia vo verejných funkciách. Aj tak to bude primalý trest za škody, ktoré spôsobili.

Úspech je na Slovensku nebezpečný

Hrali sme na MS vo futbale 2010 a dostali sme sa do osemfinále. A tým skončil výpočet úspechov futbalovej reprezentácie. A môžeme začať so sklamaniami - dve prehry s Arménskom a celkové skóre 1:7, biedna hra proti Andorre v oboch zápasoch, nedodržané sľuby trénera Weissa, že budú hrať len tí, čo hrajú aj v kluboch a trvale preukazujú štandardnú výkonnosť.
Namiesto toho sme sa dočkali konštatovania, že vybral na zápas proti Rusku to najlepšie a úsmevu s ľahkou aroganciou, vyjadrujúcou postoj - ja som tu šéf. Áno, p. Weiss, ste šéf pri reprezentácii, len škoda, že akosi na to začínate zabúdať. Jedna lastovička leto nerobí.
Čo si má myslieť futbalista, ktorý dáva góly v Lige majstrov, keď pred ním dostane prednosť hráč, ktorý nedáva góly ani v slovenskej lige ? Čo si má myslieť hráč, ktorý pravidelne nastupuje a je oporou svojho mužstva, ktoré dosahuje úspechy, keď pred ním dostane prednosť hráč, sediaci na lavičke ?
Sťažujete si, že na zápasy Slovana v európskej súťaži príde menej divákov, ako na Šeherezádu. Lenže, slovenský fanúšik začína mať opäť plné zuby Slovana. Je neuveriteľné, že do reprezentácie je bližšie z lavičky tohoto klubu, než z trávnika hociktorého iného klubu. Futbal priťahuje divákov vtedy, keď padajú góly. Pri pohľade na štatistiku slovenskej reprezentácie v kvalifikácii ME 2012 môžeme konštatovať, že sa nemáme na čo pozerať - góly dávajú naši súperi, a ako sa hrá moderný futbal, to nám ukázali Rusi a Arméni. Nie, neopíjajme sa plesnivým rožkom víťazstva v Moskve, mali sme viac šťastia, než rozumu. Nikto by sa nemohol diviť, keby sme tam po prvom polčase prehrávali o tri-štyri góly. A to, čo nedokázali Rusi, dokázali Arméni.
Prehra nevadí, ak je súper očividne lepší. V slovenskom prípade sa však nemôžeme ubrániť dojmu, že reprezentácia začína byť výkladnou skriňou záujmov Slovana a jeho majiteľa. Úprimne povedané, v súčasnej situácii by som pokladal postup Slovenska za tragédiu pre európsky futbal. Neviem totiž pomenovať to, čo predvádzajú naši hráči, ale viem, čo to určite nie je - futbal. Ten hrajú v našej skupine Rusi a Arméni. To je hra, na ktorú sa dá tešiť a pozerať. A myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že väčšina fanúšikov bude čoskoro viac zvedavá na Rusko, ako na Slovensko.

Alebo - ste schopný niečo radikálne zmeniť ? Asi tomu prestávame veriť ...

Politik - asociálny živel, platený z daní občanov

Klamú, kradnú, porušujú zákony, zavádzajú voličov a pretvarujú sa. Napriek tomu sa im nič nestane. To, čo by u bežného občana stačilo na niekoľko rokov väzenia, nestačí u politika ani na obvinenie. Vraj sa nedá preukázať úmysel.

Napríklad : Slovensko dováža vyše 90% ročnej spotreby zemiakov, hoci ešte v roku 1990 bolo skoro sebestačné. Stratili sa tisíce pracovných miest, prudko stúpli výdavky na vyplácanie sociálnych príspevkov, stúpli ceny (keďže sme odkázaní na dovoz) ... vinník neznámy ...

Iný príklad : Slovensko patrilo vzhľadom na svoju veľkosť medzi krajiny s vyspelým textilným a obuvníckym priemyslom. Vyrábali sa materiály, aj finálne produkty. Súčasnosť ? Trh je zaplavený nebezpečným odpadom z Číny, všetky textilné podniky zanikli, pribudli tisíce nezamestnaných, stúpli výdavky v sociálnej oblasti. ... vinník neznámy ....


A tak by sme mohli uviesť množstvo príkladov. Ak vám politik hovorí, že štát poskytuje stimuly spoločnostiam, ktoré tu vytvárajú pracovné miesta, hovorí vám vlastne - platím zahraničným firmám vašimi daňami, aby som skryl fakt, že som zapríčinil úpadok štátu, spôsobil miliardové škody a priviedol obyvateľov na hranicu biedy.


Svojho času niekto povedal, že Slovensko je európskym tigrom. Možno na pochopenie týchto slov pomôže príklad : keď som aktívne hrával futbal, prehrali sme jeden zápas 0:5. Náš najlepší hráč urobil tri chyby, po ktorých padli tri góly. A súperov tréner po zápase povedal - Marek je skvelý hráč, hoci mu tento zápas nevyšiel. Uznávam jeho kvality. Všetci zatlieskali, ale málokto sa zamyslel nad slovami trénera. Pochvala bola skôr ironická, než úprimná a ospravedlňujúca. Vlastne to bolo poďakovanie za zbabraný zápas a Marekove momenty v ňom.
A podobne to myslia aj politici. Nie je podstatné, čo počujete, ale skutočný obsah slov. Ich skutočný význam. Ten, ktorý nepočujete, ale môžete vidieť na tvári hovoriaceho.

Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, či naozaj potrebujeme asociálne živly v parlamente a vláde. Nad tým, či sa nedá vládnuť lepšie a zodpovedne. Potom zobrať veľkú metlu, bič a nájsť si malý dvor. A poriadne upratať, samozrejme aj s vystavením účtu.

Odmietnutie nemusí znamenať neúctu, ale nezáujem

Vždy sa nesmierne pobavím, keď je snaha o navlečenie do nejakého kabáta. Hlavne vtedy, keď sú pokusy o začatie diskusie k téme, ktorá ma nezaujíma. A je zaujímavé sledovať reakcie druhej strany, ak jej poviete, že nemáte záujem o diskusiu v danej veci, a vôbec vás nezaujíma, čo si o tom myslí.

Pred dvoma dňami som publikoval názor o práve na slobodnú voľbu vierovyznania a práve na odmietnutie názorov, ktoré človeku nič neprinesú, alebo s nimi nesúhlasí. Iste, nadšené reakcie som nečakal. Ale nečakal som ani pochopenie, ba dokonca ani odpoveď niektorého zo služobníkov Božích. A predsa som sa mýlil. Ako sa totiž zdá, niektorí ľudia majú síce papier na vzdelanie, a predsa nevedia čítať.

Ozval sa mi kňaz, ktorý pobúrene konštatoval (citujem)

.... ľudia ako vy smerujú do zatratenia a sú hrozbou pre tých, čo vyznávajú kresťanské myšlienky .... atď, atď ....


Ak niečomu verím, tak tomu, že pre neho som hrozbou. Z jednoduchého dôvodu - nemôže so mnou manipulovať cez vieru a jej otázky. Nemôže mi vnucovať pokrytecké myšlienky Vatikánu, kde je väčším hriechom neprísť na nedeľnú bohoslužbu, než zneužiť dieťa. Za to druhé sa akosi nevedia ani ospravedlniť.

Svojho času som jednej panej, ktorá sa pokúšala o stvorenie debaty na tému viery povedal - nemám záujem. Moja viera je mojou vecou a nikoho do toho nič. Výsledkom bola urazená reakcia, litánie na tému skazenej doby a ľudí a tak dookola. Hoci sme v danej spoločnosti viacerí upozornili rečníčku, že nás jej výroky obťažujú, neustále si mlela dookola svoje. Až to jeden z prítomných nezvládol, a povedal jej drsným spôsobom, aby mlčala. Zarazene na nás pozerala, a s nepochopením sa pobrala preč. A som presvedčený, že dodnes nepochopila, čo bolo príčinou zlostnej reakcie na jej reči - jej netolerantnosť a vtieravosť.

Niekomu poriadne horí pod stoličkou

Nepatrím medzi fanúšikov I. Mikloša od čias druhej Dzurindovej vlády, pretože jeho praktiky neboli o nič lepšie pre Slovákov, než tie, ktoré využíval V. Mečiar a jeho poskokovia. Viem však pochopiť, prečo zmenil rétoriku, a snaží sa dosiahnuť všeobecný súhlas s účasťou Slovenska na eurovale.

Skúsme si položiť otázku - čo sa stane, ak sa euro zrúti a eurozóna rozpadne ?


Môžeme súhlasiť s oficiálnou tézou, že pre Slovensko to bude mať množstvo nepríjemných dopadov, ako to konštatuje I. Mikloš. Dá sa však pochybovať, že budú oveľa nepríjemnejšie, než pumpovanie financií do zadĺžených krajín a následné zrútenie eura, o ktorom už málokto pochybuje a väčšina veci znalých ekonómov ho berie ako otázku času.
Prečo teda I. Mikloš zmenil svoj postoj ?
Nie, nemyslím si, že by mu záležalo na záchrane eura. Určite nie. Vie si dobre spočítať, aká je budúcnosť spoločnej meny, ako aj to, že jej šance na prežitie sú prakticky nulové. A určite ho netrápi ani fakt, že by Slovensko a jeho nie eurovalu bolo začiatkom pádu eurozóny.

Avšak, pád eurozóny môže mať fatálne následky v inom zmysle - pre I. Mikloša ako jedného z hlavných podporovateľov prijatia spoločnej meny a zároveň autora plánov na zapojenie Slovenska do systému, by pád eura znamenal politický koniec. A to nielen na domácej, ale aj medzinárodnej scéne. Je teda jasné, čo by to pre ambiciózneho človeka, akým I. Mikloš nesporne je, znamenalo - úplnú katastrofu. A nerobme si ilúzie o tom, čo si v takom prípade vyberie. Už minulosť neraz dokázala, že stranícke záujmy stoja nad záujmami štátu a jeho obyvateľov. Ak má o tom niekto pochybnosť, stačí si spomenúť na prenájom budovy pre daňové riaditeľstvo v Košiciach a postoj I. Mikloša v tejto veci.

Hľa, ozvala sa horehronská inteligencia ...

Ako sa pani Zlatica vyjadrila pre časopis Plus 7 dní, jej dcéra by nemala robiť Slovákom biznis, lebo sú tu obyčajní, hnusní ľudia. A niekde na inom mieste konštatovala, že dcéra má ukázať Modrovskému - sopľavému a spotenému masliakovi, ako sa tancuje.


Nie, neviem ako tancuje jej dcéra, ktorú si Slováci údajne nevážia. A v podstate ma to ani nezaujíma, lebo k mám pokladať niekoho za osobnosť, modelky do tejto kategórie neradím. Osobnosťami sú napríklad lekári, výskumníci, matematici a podobne. Teda ľudia, ktorí niečo po sebe zanechajú a prispejú k zlepšeniu života ostatných.
Kto by vedel o dcére pani Zlatice, keby mala bradavicu uprostred tváre ? Možno nikto. Jej tzv. úspech zapríčinila v prvom rade náhoda. A hoci k svojmu úspechu nesporne prispela svojím kúskom snahy, pre život bežného človeka je úplne bezvýznamná. Prečo sa jej máme klaňať ? Nemáme na to žiadny dôvod.

Inou vecou je vyjadrovanie pani Zlatice o iných ľuďoch, ktorí dosiahli úspech. A celkovo o národe - vraj nebude predsa Adriana tancovať s nejakým trpaslíkom ... Neviem, či si dobre pamätám, ale v manželstve jej akosi trpaslík nevadí, prečo by mal v tanci. Možno je problém niekde inde - nechýba pani Zlatici nejaké knieža, alebo iná "osobnosť" ? Smola, ak aj áno, šľachta sa s luzou obvykle nezahadzuje, a keď, tak skôr pre zábavu. A pokiaľ viem, tak šľachta berie za luzu každého, kto nemá aspoň tristo rokov dokázateľných predkov. A v tejto oblasti akosi pani Zlatica nemá nárok.
Iste, súdiac podľa vyjadrovania by rada patrila medzi vyššiu spoločnosť. Žiaľ, práve jej vyjadrovanie v spomínanom časopise dokazuje skôr platnosť iného ľudového porekadla -

... vyložili lajno na policu a myslí si, že je kytica ruží ...