Ste Slovák a platíte dane ? Vitajte medzi sponzormi korporácií

Prisľúbená dotácia 28 mil. € pre Samsung znamená, že každý Slovák na ňu prispeje približne šiestimi eurami, samozrejme vrátane detí a batoliat, hoci tie ešte nezarábajú. Na dvetisíc zachovaných pracovných miest sa poskladá celý národ. Čo dodať ?

Trhová ekonomika akosi nefunguje. Kde sú tie časy, keď nám ekonómovia hovorili, že dotácie do akejkoľvek oblasti sú neprijateľným krokom, ktorý deformuje celé prostredie. Kde sú tie časy, keď nás pri krachovaní podnikov, roľníckych družstiev a zániku desaťtisícov pracovných miest presviedčali, že to tak má byť. Bol to podľa nich normálny vývoj. Zdravé prežije, choré zanikne. A kde sú vôbec tí ľudia, čo týmto klamstvom operovali ? Väčšinou sú milionári, žijú pokojne v závetrí a jedine tí hlúpejší stále strašia v politike.
Iste, niekto povie, že pomoc Samsungu je výlučne vo forme daňovej úľavy. To však nič nemení na fakte, že ju zaplatia radoví občania vo forme zvýšenia poplatkov, lebo tie peniaze budú niekde chýbať. Nehovoriac o tom, že podobnú pomoc dostával Samsung v posledných piatich rokoch pravidelne. A tak sa vynára otázka, aký je prínos tejto spoločnosti pre štát ? Stručne povedané - nulový.

Koľko "investorov" sa na Slovensku pregrciava podobným spôsobom ? To asi nezistíme, ale máme odpoveď na otázku, prečo neustále rastú rôzne poplatky. Sú to príjmy, ktoré slúžia na vyváženie škôd, spôsobených rozdávaním peňazí investorom. Malého podnikateľa musí na Slovensku triasť od zlosti pri pomyslení na rôzne kontroly, ktoré ho každoročne terorizujú, hľadajú aj centy, skryté niekde pod prahom, a nakoniec sa dozvie, že ešte aj sponzoruje kadejakých pobehajov svojimi daňami, hoci na jeho potreby štát kašle. Vlastne, spomenie si na neho len vtedy, keď potrebuje niekoho odrať.

Niekto poukázal, že režim komunistov bol zločinecký, a dokonca to určitou formou zakotvil aj do zákona. Ja len dodám, že aj tento režim je zločinecký a dúfam, že príde doba, keď sa ľudia, sediaci v rôznych verejných funkciách ocitnú na lavici obžalovaných za ekonomickú genocídu vlastného národa. A na záver jedna malá poznámka - voľte ďalej menšie zlo, a jedného dňa sa preberiete pri sude s horiacimi odpadkami, a budete si zohrievať ruky, ako v amerických filmoch. Potom sa nepýtajte, kto vás k tomu sudu dostal - dostali ste sa k nemu sami, volením ľudí, ktorým by rozumný človek nedal riadiť ani križovatku poľných ciest. A nerád to konštatujem, ale zrejme mi potrvá desaťročia (a možno to nikdy nedokážem), kým nájdem sprostejší národ, ako je slovenský.

Vitajte medzi sponzormi korporácií ...

Snaha o odpútanie pozornosti nevychádza ...

Stalo sa pravidlom, že pri nepríjemných témach sa vytiahnu články a spomienky na socialistickú minulosť, obete komunizmu a podobne. Nedá sa prehliadnuť cieľ, ktorý tým chcú dosiahnuť vydavatelia - odpútanie pozornosti od udalostí, ktoré by náhodou mohli vyvolať zamyslenie, alebo naznačiť, že ani v dnešnej dobe nie sú rôzne pochybné praktiky na udržanie moci neprijateľné.
 Objektívnosť sa nenosí, takže sa sotva dočkáme napríklad pietnej spomienky na obete masakru v My Lai, či potrestania vinníkov mučenia vo väzniciach na Guantanáme, alebo súdneho procesu s organizátormi útoku na Irak pod zámienkou ohrozenia chemickými a biologickými zbraňami, čo sa neskôr ukázalo ako inscenované klamstvo zo strany G. W. Busha a jeho poskokov. O týchto udalostiach sa v našich médiách mlčí.

Po páde režimu jednej pravdy som istý čas naivne veril, že otvorením novín sa dostanem k správam, ktoré budú objektívne a pravdivé. Mýlil som sa - dnes platí oveľa viac než kedykoľvek predtým, že pravdou je to, čo sa hodí mocným a vplyvným ľuďom. Jeden režim nahradil druhý ... a mimochodom, naozaj veríte, že zavedením kamier v uliciach, zvyšovaním počtu policajtov či zavádzaním rôznych "ochranných" prvkov do identifikačných dokladov sa myslí na vašu bezpečnosť ? Omyl - mocní súčasných režimov sa začínajú báť - postupne sa odhaľujú fakty a dôkazy o ich skutočných úmysloch.

Korene finančnej krízy ? Množstvo, ale skúsme spomenúť niektoré ...

Štáty sa zadlžujú, príjmy klesajú a v diaľke sa objavuje čierny mrak s nápisom - BANKROT. Všetci zdesene špekulujú, ako sa mu vyhnúť. Len škoda, že sa nad tým nezamysleli oveľa skôr, v čase, keď nezmyselne plytvali verejnými financiami - teda peniazmi daňových poplatníkov.

Vezmime si Slovensko. Trénerko futbalového mužstva dostáva niekoľko desiatok tisíc eur mesačne, plus pár tisíciek za každé odohrané stretnutie. Skúsme operovať číslami, ktoré sa objavili v médiách, aby sme nehovorili do vetra. 35 000 € mesačne - túto sumu zarába 70% slovenského národa  približne desať rokov, samozrejme za predpokladu, že neje, nepije a niekde v jaskyni prespáva. Skúsme porovnať spoločenskú hodnotu odvedenej práce - výsledky mužstva sú mizerné, na hru sa nedá pozerať, tréner je arogantný voči kritikom či médiám. Ak by sme brali ako fakt, že vstupenka na zápas stojí v priemere okolo 25 €, a priemernú návštevnosť na slovenských štadiónoch, ktorá len málokedy prekročí 5000 divákov, tak sa zdesíme - v priemere odohráme na domácom ihrisku šesť stretnutí do roka, čo by pri spomínanej návštevnosti znamenalo príjem (bez nákladov na organizáciu)  125 000 €. Avšak príjem trénera za rok dosahuje sumu 420 000 € !!! Niekto to musí doplatiť ... a prečo ? Však náklady by mali byť podľa stále platných ekonomických pravidiel úmerné zisku, nie ?
To taká predavačka sa musí za stotinu tejto sumy denne desať hodín usmievať, znášať rôzne nálady zákazníkov, ničí si zdravie a tvrdo pracuje.  Nikto jej nedá auto, nikto netoleruje nekvalitnú prácu, a vo väčšine prípadov nedostane žiadnu odmenu ani v prípade, keď by ju chválilo celé mesto. Kvalitná práca má menšiu hodnotu ako nekvalitná ? Asi áno ...

Poslanec odpracuje ročne okolo 72 dní. Mesačne dostane okolo 3000 € so všetkým možným. Kritika sa nepočúva, zodpovednosť žiadna (ani zákonná, ani morálna), zľavy na všetko možné a podobne. Výsledky práce v prospech občana - nula. Jeho mesačný plat dostane predavačka za necelých desať mesiacov. Musí však odpracovať dvadsať dní v mesiaci (minimálne), desať hodín denne, a nespokojnosť zákazníkov, či okrádanie firmy si nemôže dovoliť.

A tak by sme mohli pokračovať. Iste, vyrojí sa množstvo argumentov, prečo porovnávam predavačku s poslancom, či trénerom futbalového mužstva. Áno, mal by byť rozdiel, to je pravda - vyššie postavenie, vyšší príjem. Lenže, aj vyššia kvalita práce a zodpovednosť, čo v spoločnosti pravidelne absentuje. Mal by za sebou nechať aj primerané výsledky. Žiaľ, nie je to tak. Niekomu sa vypočíta mzda z celoštátneho priemeru (ktorý tvorí 10% ľudí s nadštandardnými príjmami), inému podľa toho, aké je minimum podľa zákona. Viac ani cent ...
Podobne sa šafári aj v štáte. Poslancovi sa kúpi notebook za dvetisíc eur, aby si zahral poker či piškvorky. Člen vlády jazdí na bavoráku, hoci za jeho cenu by sa dalo kúpiť niekoľko superbov, ktoré sú rovnako komfortné, ale lacnejšie. Sociálnu oblasť má v rukách päť subjektov, hoci by to v pohode zvládol jeden - ale treba konkurenciu, niekto povedal - a tak platíme päťnásobne vyššiu administratívu, hoci príjmy sú na rovnakej úrovni, alebo menšie. Podobne aj v zdravotníctve. Nikomu nedochádza, že sú oblasti, kde pravidlá trhu viac škodia, než pomáhajú. Skôr to nechce nikto počuť.

Zásluhou podobných praktík a myslenia postupne upadáme. Žiadny obchodník či podnikateľ, alebo výrobca si nepriznajú dôvody, prečo postupne strácajú príjmy. Nie je na zamyslenie, ak si napríklad pracovník v obuvníctve nemôže dovoliť vlastný výrobok ? Alebo technik v automobilke auto, na ktorého výrobe sa podieľa ? To je realita súčasnosti.
Všetci sa vrhli na tvorbu zisku, znižovanie nákladov (prepúšťaním, prácou na živnosti či dohody, alebo znižovaním miezd) a nikoho nenapadlo, že vlastne bojuje sám proti sebe. Prichádzajú o množstvo prirodzených klientov, ktorí poznajú vlastné výrobky, ale nekupujú pre nedostatok financií. Pritom nikto nepremýšľa nad tým, že aj v prípade zvýšenia miezd by sa mu nejaká časť vrátila cez výrobky. Každý má radšej kvalitu, než treťotriedne výrobky z Ázie, nie ?
Nedávno jeden zástupca istej spoločnosti s výrobou športových potrieb rozhorčene komentoval štrajk zamestnancov, ktorí požadovali zvýšenie miezd o tridsať eur mesačne. Argumentoval stratami, rastom cien a všetkým možným. Len akosi zabudol spomenúť, že spoločnosť dá na reklamu svojich výrobkov 4 mil. € ročne istej športovej hviezde. Treba niečo dodať ?

Nežijeme v dobe finančnej krízy, žijeme v dobe krízy myslenia.

Obyčajný príbeh o tom, prečo je euroval neprijateľným riešením

Známy žije dlhodobo v Belgicku, pričom niekoľko mesiacov v roku strávi pracovnými pobytmi v USA. Spoločnosť, v ktorej pracuje, je dobre finančne situovaná a i napriek kríze sa jej darí. O jeho plate sa nebudeme zmieňovať, nie je podstatný.

Pred šiestimi rokmi sa spoločne s manželkou rozhodli, že okrem zaistenia prostriedkov na neskoršie štúdium detí, si aj preinvestujú nejaké peniaze kúpou nehnuteľností, aby mali zaistený bočný príjem pre prípad potreby. A tak si na základe ponuky realitnej spoločnosti vybrali dva objekty, pričom polovicu ich hodnoty kryli vlastnými prostriedkami a na zostatok si zobrali úver. Päť rokov sa darilo všetko tak, ako si naplánovali. Až po nečakaný zvrat.
Manželka utrpela ťažký úraz, a jeho dôsledkom bolo dočasné pripútanie na lôžko, čo znamenalo o.i. výpadok v príjmoch domácnosti. Navyše, lekár doporučil, aby sa o ňu staral radšej manžel, než prípadná opatrovateľka. Známemu neostalo nič iné, len jeho radu prijať, zmeniť dohodu so zamestnávateľom, čo znamenalo aj mierne zníženie jeho príjmu. A tak sa stali dve veci - príjmy domácnosti poklesli, avšak výdavky v dôsledku úrazu manželky stúpli. Bolo jasné, že nepotrvá dlho, a splácanie úveru bude skoro nemožné. Rozhodol sa teda, že navštívi svoju banku a skúsi sa dohodnúť na zmenách podmienok úveru. Veril, že ako dobrý klient, ktorý nikdy nemeškal so splátkami a nespôsoboval problémy, dokáže nájsť spôsob, ako problém vyriešiť.

Ako zistil, mýlil sa. V banke ho síce prijali, vypočuli si jeho návrh a aj zdôvodnenie, prečo by potreboval zmenu spôsobu splácania, vyjadrili poľutovanie nad tým, čo ho postihlo, ale všetky riešenia zamietli. Ponúkli vlastné, tie však boli nereálne. Nech navrhol akékoľvek riešenie, banka ho odmietla. Pričom mu bolo povedané aj to, že pri uzatváraní úveru a plánovaní investície je prejavom zodpovednosti, ak dlžník zváži aj možné komplikácie, ktoré by mohli znemožniť plnenie záväzku. Nikoho nezaujímalo, že z hodnoty úveru mal splatených vyše 70%. Vec sa nakoniec uzavrela šťastne, lebo hoci banka odmietla pomoc, nakoniec celý problém pomohol vyriešiť zamestnávateľ. Poskytol pôžičku, z ktorej známy vyplatil zostatok dlhu v banke, a dohodli sa na splatení v primeranej dobe, s možnosťou predĺženia splatnosti, ak by sa stav manželky skomplikoval.

Ako tento príbeh súvisí s eurovalom ? Nuž, banka, ktorá odmietla pomoc, je dcérskou spoločnosťou inej banky, ktorá je "úplnou náhodou" na zozname privilegovaných finančných ústavov, ktoré musia byť zachránené za každú cenu. A tak vzniká otázka, kde mali predstavitelia banky zodpovednosť, keď investovali peniaze klientov do nekrytých cenných papierov (a jednalo sa o miliardy), hoci na druhej strane im robilo problém prepracovať úverovú zmluvu v otázke pár tisíc eur ? Kde berú svoju drzosť, že od človeka, ktorému neboli ochotní pomôcť, pokojne požadujú príspevok (z daní) na záchranu vlastnej nezodpovednosti ?
Euroval v akejkoľvek forme je zakrývaním porušovaní zákona zo strany bankárov a politikov. A vo väčšine krajín by niečo podobné bolo kvalifikované ako zločin.

O jednom geniálnom pláne, ktorý dostáva trhliny ... mohlo to byť aj takto ?

Je všeobecne známe, že banky žijú dnes oveľa viac z rôznych poplatkov, než svojej reálnej obchodnej činnosti na trhoch. Predstava o bankárovi, ktorý pozorne sleduje dianie okolo seba, inštinktívne vycíti dobrú investíciu a uspeje, je už dlhšiu dobu viac mýtom, než realitou. Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, aké korene môže mať súčasná finančná kríza.

Všeobecne je známe, že bankári len veľmi neradi riskujú. Napokon, nie sú tak vzdialené časy, keď ste si išli do banky požiadať o úver na obchodnú činnosť a preferovanou formou ručenia bol vklad na účte vo výške požadovaného úveru, či ručenie nehnuteľnosťou, ktorá musela mať obvykle hodnotu minimálne o 20% vyššiu, ako bola hodnota úveru. A tak prichádza otázka - ako je možné, že banka, ktorá nie je ochotná požičať bežnému klientovi 10 000 € bez primeraného ručenia, nakúpi štátne dlhopisy v miliardovej hodnote, hoci pozná zadĺženosť krajiny, ktorá ich vydala a vie, že nemajú reálne krytie ?


Zamyslime sa a zistíme, že odpoveď nie je ťažká. Finančný svet je prepojený s politickým. Sú to spojené nádoby - jedna strana potrebuje druhú, a keďže peniaze hýbu svetom, je pochopiteľné, že navrch majú finančníci a ich záujmy. Banky nechcú riskovať, ale chcú zisky. Najľahšou cestou k zisku sú cenné papiere, ktoré majú 100% krytie - teda krytie štátom. Bankári vedia, že nočnou morou politikov je strata, ktorá by významne postihla daňových poplatníkov, pretože by mala drvivý dopad aj na ich osudy. A čo je horšie, ako krach banky, strata vkladov tisícov klientov, následné nepokoje a iné komplikácie ? Všetci, čo si pamätáme 90. roky a krachy niektorých bánk na Slovensku, ako aj krachy nebankoviek, vieme veľmi dobre, ako sa to prejavilo na náladách obyvateľstva, a to patrí Slovák medzi mentality s potkaním syndrómom - prežije a prispôsobí sa všetkému. Skúsme si predstaviť následky podobného kolapsu v južanských krajinách, medzi obyvateľmi s horúcou hlavou ... tam by sa to len ťažko obišlo bez násilia.
A táto úvaha môže byť skutočným dôvodom, prečo finančníci ochotne investujú aj do bezcenných dlhopisov. Vedia, že riziko je minimálne, lebo politické elity urobia všetko, aby sa udržali pri moci a neriskovali väzenie, či niečo oveľa horšie. Je to investícia na istotu, kde zásadne vyhráva špekulant a všetci ostatní sú medzi porazenými. A čo je nahoršie, prípadné škody platia všetci, s výnimkou vinníkov - politikov a bankárov. Napokon, stačí si spomenúť na miliardy, ktoré musela naliať americká vláda do finančného sektoru, a kroky manažérov - napríklad AIG. Hoci sami boli vinníkmi strát, prvým krokom bolo delenie miliónových odmien z pomoci štátu. Odmeny za hazard a poškodzovanie záujmov klientov - existuje niečo zvrátenejšie ?

Pri pohľade na roztrasenú eurozónu a úniu môžeme pozorovať aj niečo iné. Nikto sa doteraz nezaujímal o určenie vinníkov za súčasný vývoj, prípadne ich potrestanie. Ale nikto ani nehľadá riešenie, ktoré by krízu ukončilo. Všetky kroky smerujú len k jednému - za každú cenu zachrániť finančný sektor pod zámienkou, že ak dôjde k reťazovým krachom, najviac na to doplatia klienti bánk. Je to naozaj pravda ? A o konečnom riešení sa prakticky nehovorí. Nie je to náhodou tak, že europrojekt bol potichu odpískaný, a pred jeho oficiálnym ukončením sa ešte likvidujú straty zo spoločného mešca, aby sa elity udržali za pomoci finančníkov pri moci ?

Koňa k vode priviedli, ale piť sa mu nechce ...

Ak niečo po poslednom rokovaní predstaviteľov eurozóny Merkelová a Sarkózy nečakali, tak to bol práve súčasný grécky postoj. A hlavne postoj gréckeho premiéra, ktorý je síce zdanlivo nepochopiteľný, ale má svoju logiku. Skúsme ho porovnať so slovenským postojom, ktorý viedol k pádu vlády.

Po zistení, že Grécko balancuje nad priepasťou štátneho bankrotu, sa okamžite začali hľadať spôsoby, ako ho zachrániť. Tak zneli správy v rôznych médiách, pričom skoro nikto nezabudol dodať, že pád Grécka je hrozbou pre budúcnosť eura. Ako to už v politike býva, vždy príde niekto s titulom, koho cieľom nie je odstrániť príčinu, ale následok. Jednoducho - falošný doktor, ktorému z lekárskeho kufríka tiahne zápach rôznych záujmov, nie však skutočných liekov. Niekto, kto pri návšteve pacienta so zlomenou nohou namiesto napravenia zlomeniny vytiahne pero a predpíše hromadu liekov na upokojenie bolesti.
A tak bola Grécku nariadená ozdravná kúra, ktorá v kombinácii s hromadou liekov proti bolesti (euroval) mala zakryť podstatu problému a získať čas. Nedá sa poprieť, že grécky premiér skúsil aplikovať reformy, nariadené MMF a inými organizáciami, ale narazil. Narazil na neochotu národa, ktorý pochopil, že chyba je niekde inde a odmietol sa zúčastniť hry na falošnú pravdu. Výsledkom sa stala vlna štrajkov, ktoré zvierajú Grécko do dnešných dní, a prakticky sa zastavil život v krajine. Všetko sa preklopilo do núdzového stavu.

Slovenská situácia je iná, no napriek tomu v niečom podobná. Aj tu vyskočil problém, síce nie so zadĺžením krajiny a hroziacim bankrotom, ale veľmi podobný. Niekto sa rozhodol, že zadĺži národ v mene tzv. solidarity, či skôr v mene vlastných mocenských ambícií ... nie, nenarazil na občiansky odpor, lebo na Slovensku sú falošní lekári bežnou súčasťou politického života, ale narazil na politika, ktorého nemohol skorumpovať, a to ani napriek hrozbe straty postavenia a moci, ktorá k tomu prináležala. Výsledkom neboli štrajky, zastavenie verejného života, ale pád vlády.

V čom môžeme Grékom závidieť ? Grécky kôň sa rozhodol, že hoci mu niekto ukázal vodu, piť bude až vtedy, keď zistí, že nie je otrávená. Slovenský kôň vypije to, čo mu ponúknu a nepremýšľa nad následkami. Postoj gréckeho premiéra vydesil eurozónu a svet, lebo podobne ako na Slovensku R. Sulík, urobil niečo nevídané a v mocenských kruhoch spoločensky netolerovateľné - rozhodol sa dať rozhodnutie do rúk tých, ktorými mocní mimo volebného boja pohŕdajú. Uprednostnil záujem a právo národa pred podriadením sa nátlaku zo zahraničia. Iste, môžeme špekulovať o tom, čo Grécko do súčasného stavu priviedlo, aký podiel na tom mala politika jeho vlád za posledných tridsať rokov a podobne. Nemôžeme však poprieť, že leví podiel na súčasnej situácii majú politici a finančné kruhy, ktoré sa dnes zúfalo snažia o záchranu. Ak by politické elity konali zodpovedne, dnes by sa grécky problém neriešil. Ak by bankári nefinancovali krajinu nákupmi nekrytých štátnych dlhopisov, súčasný stav by nenastal, alebo by problémy boli oveľa menšie.

Opäť sa potvrdila stará pravda - koňa k vode môžeš priviesť, ale piť ho nedonútiš ... samozrejme s výnimkou slovenského, lebo tomu stačí pochváliť vrkôčiky a bude tancovať, ako mu iní pískajú. Ale, každé pravidlo má svoju výnimku, nie ?

Pridajte sa aj vy k zodpovednej voľbe v roku 2012 za lepšie Slovensko pre obyčajných ľudí

Skúsme si konečne po dvadsiatich rokoch určiť pravidlá, a voliť tak, aby sa mal lepšie slovenský občan a politik si vážil jeho dôveru.

Pravidlá by mohli znieť takto ...

1. Volíme len strany, ktoré budú mať na kandidátke ľudí, ktorí nevykonávali mandát poslanca alebo inú verejnú funkciu dlhšie, ako jedno volebné obdobie.
Dôvod : Ľudia, ktorí dlhodobo zastávajú verejné funkcie, nie sú schopní zastávať záujmy občana a naplniť jeho potreby, keďže časom sa stáva ich jediným cieľom udržanie pri poste.

2. Volíme len strany, ktoré budú mať na kandidátke ľudí, ktorí nie sú spájaní so žiadnou kauzou, a to bez ohľadu na to, či bola, alebo nebola vyšetrovaná a uzavretá.
Dôvod : Imunita má v súčasnosti tak široký rozsah, že je prakticky nemožné, aby boli rôzne kauzy uzavreté.

3. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že v prípade účasti vo vládnej koalícii nedosadia do vládnych funkcií ľudí, ktorí boli spájaní s rôznymi kauzami, alebo dlhodobo tieto funkcie vykonávali počas obdobia 1993 - 2010.
Dôvod : Spomeňme si na príklad M. Dzurindu, ktorý odstúpil z kandidátky strany pre nejasné financovanie strany a nakoniec sa stal ministrom.

4. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že Slovensko sa nebude v budúcnosti podieľať na žiadnom finančnom krytí, spojenom s finančnou krízou, a to až do obdobia, keď dosiahne vyrovnaný rozpočet, prípadne bude hospodáriť s prebytkami a nebude to v priamom záujme slovenských občanov.
Dôvod : Krajina, ktorá má štátny dlh vo výške okolo 60% HDP, si nemôže dovoliť ten luxus, aby požičiavala peniaze tam, kde je ich vrátenie nereálne a sama sa zadlžovala.

5. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že počas prvej polovice funkčného obdobia dajú návrh na úplné zrušenie poslaneckej imunity mimo výrokovej na pôde parlamentu a presadia ho.
Dôvod : Poslanec nepotrebuje imunitu okrem výrokovej.

6. Volíme len strany, ktoré v prvej polovici funkčného obdobia navrhnú a presadia zákon o hmotnej a právnej zodpovednosti členov vlády za škody, spôsobené Slovenskej republike.
Dôvod : Čo je prijateľné pre obyčajného zamestnanca, musí byť prijateľné aj pre verejného činiteľa, ktorý žije z jeho daní.

Verím, že sa pridáte k tejto symbolickej iniciatíve a kliknutím prejavíte svoj súhlas. Uvedomte si - moc dáva politikom obyčajný človek, volič. A tak, ako má právo voliť, má aj právo požadovať a odvolávať. Ukončime obdobie straníckej svojvôle a klamstiev. Ukážme, kto má v rukách naozajstnú moc a uplatnime ju. A začneme cestu, na ktorej konci môže byť lepší život našich detí.

Stojí to za trochu námahy ?