Podľa papierov je lotor, podľa skutkov neuveriteľný smoliar

Niekedy si hovorím, aké mám šťastie, že som vyrástol v rodine, kde otec i mama robili všetko preto, aby deti v dospelosti mali reálnu šancu uspieť, a vybudovať si zázemie pre spokojný rodinný život. Naposledy ma to napadlo vo štvrtok, keď som náhodne spoznal osud jedného z mojich podriadených.

Keď sme ho prijímali do zamestnania, prevládal vo firme značný pesimizmus. Otto sa netajil, že bol trikrát súdne trestaný za rôznu ekonomickú trestnú činnosť, dohromady mal odsedených skoro dvanásť rokov. Vlastne, bolo na ňom od začiatku vidieť, že je pripravený na alternatívu, ktorú zrejme zažíval denne - ďakujeme, nemáme záujem o vaše služby. A musím priznať, že jediným dôvodom, prečo to tak neskončilo, bola na začiatku myšlienka - ak ho pošlem preč, aj tak ho budem platiť zo svojich daní, lebo ho neprijme nikto a skončí na sociálnej podpore. A keď už mám na neho prispievať, nech z toho aspoň niečo mám.
A tak som ho prijal na skúšobnú dobu, pričom dostal upozornenie, že akýkoľvek náznak problému bude znamenať jeho koniec vo firme. Ako sa malo neskôr ukázať, papier môže hovoriť fakty, ale skutočnosť je často úplne iná.

Otto u nás pracoval rok, a musím povedať, že k všeobecnej spokojnosti. Z mlčanlivého a zdanlivo odmeraného chlapa sa vykľul človek, ktorý neraz poradil aj v takej oblasti, kde sa to neočakávalo. Navyše mal akýsi šiesty zmysel na vycítenie vývoja situácie, a hoci som prvý raz na jeho radu, aby sme neprijali objednávku od istej firmy, reagoval dosť nevrlo, čoskoro som bol rád, keď mal nejakú pripomienku. Za celý rok sa jeho odhad situácie vždy naplnil, a to dokonca aj v prípadoch, kde to skutočne vyzeralo nádejne a perspektívne. Navyše, zaujímavé bolo, že hoci firme neraz ušetril veľa financií, nikdy nepýtal zvýšenie platu, ani neupozorňoval na svoje zásluhy. Mlčal, každý deň prišiel presne o šiestej, a hoci mal pracovnú dobu do druhej poobede, neraz odchádzal o tri-štyri hodiny neskôr. Práca bola vždy odvedená kvalitne, a tak som nikdy neľutoval príplatky, ktoré sme mu dali po vzájomnej dohode. A nikoho už nezaujímala jeho minulosť.
Až do štvrtka.

Pred dvoma týždňami si Otto vybral dovolenku. Vedeli sme, že má objednaný pobyt pri mori a oddych si plne zaslúžil. Hoci to nežiadal, zaistili sme mu auto, aby sa nemusel trmácať autobusom do Talianska. Rozlúčili sme sa, netušiac, že sa vidíme naposledy. V pondelok prišla šokujúca správa - Otto počas dovolenky skolaboval a hoci lekárska pomoc prišla rýchlo, nebolo to nič platné. Oživiť sa ho nepodarilo napriek snahe lekárov. Krutou hrou osudu sa to stalo vtedy, keď Otto zbadal dieťa, ktoré malo vo vode zjavné problémy, a začínalo sa topiť. Pomohol mu na breh, ale svoju snahu zaplatil životom. Situáciu nezvládlo jeho srdce.

Vo firme mal Otto pomerne dosť vecí, a tak som sa snažil kontaktovať niekoho z jeho rodiny, aby si ich prišli vyzdvihnúť, pričom ma zaujímalo, kedy bude mať pohreb, aby sme mohli prísť a vyjadriť mu úctu za to, čo urobil. Hoci mal troch súrodencov, ani jeden nejavil snahu o organizáciu poslednej rozlúčky, a rovnako sa chovala aj matka, ktorá konštatovala v telefóne, že konečne im nebude robiť hanbu. A zložila. Vznikla situácia, že som nevedl, čo bude ďalej. Až do štvrtku. Vtedy prišiel nečakane do firmy chlap, ktorý sa predstavil ako Ottov kamarát z detstva. Kamarátili sa dlhé roky, a keďže sa u Ottových príbuzných nedozvedel nič, skúsil to vo firme. Keď zistil, že Otta nemá ani kto pochovať a venovať mu spomienku, bez zbytočných slov začal vybavovať veci, spojené so smutným obradom. Predtým, než odišiel, sme sa chvíľu debatovali o Ottovi, a Roman, tak sa volal kamarát, mi porozprával o Ottovom živote veci, ktoré som predtým netušil.

Ako konštatoval, konečne je Ottova rodina spokojná. Nemali k nemu vzťah, keď bol dieťa, a ani vtedy, keď bol dospelý. Vždy a všade padlo všetko zlé na Otta, a to neraz aj veci, pri ktorých nielenže nebol, ale ani nemohol byť. Keď dospieval, bol Otto častou obeťou rôznych krutých žartíkov, ktoré často hraničili s porušením zákonov, ale keď sa raz jedna vec prevalila, bol paradoxne viac potrestaný Otto, než vinníci. Dospelosť zastihla Otta niekoľko rokov po zmenách zriadenia, a nechcel od života nič, len vybudovať rodinu, kde by veci fungovali inak. Nepodarilo sa - ani to jediné, čo mal, teda svoju prvú lásku, s ktorou sa neskôr oženil, mu osud nedoprial. Vzťah sa po pár mesiacoch rozpadol, lebo si s jeho ženou začal románik človek, ktorého mal za kamaráta. A keď sa to spojilo s niekoľkými špekulantmi, ktorí Otta beztrestne okradli, lebo mali v tom čase styky na dobrých miestach, Otto to nezvládol a začal oplácať rovnakou mincou. Výsledkom boli tri odsúdenia za rôzne veci, ktoré Otto spravil. Zrejme si povedal, že je jedno, čo s ním bude, keď na neho všetci kašlú - rodina i zákon. Tak sa aspoň pomstil tým, ktorí uškodili jemu. V zmysle porekadla - ako sa do hory volá, tak sa z hory ozve.

Ostal som zaskočený. Napadlo ma, že to, čo robil Otto, nebolo správnym riešením nešťastia, ktoré ho v živote postretlo. Napadla ma aj iná otázka - prečo sa ľudia divia, že ak niekoho majú neustále za lotra, neskôr sa z neho lotor stane naozaj ? Napadli ma aj iné otázky. Dnes však už nemá zmysel, aby si ich ktokoľvek kládol. Rodina si ich nepoloží nikdy, Ottovi to už bude aj tak jedno a situáciu to nezmení. Okrem pohľadu na človeka, ktorý nechcel veľa od života a nedostal skoro nič. Pohľadu na človeka, ktorého sklamal život, rodina i zákon. Mohol mať iný osud ? Pri tej smole, ktorej sa dožil, asi sotva. Ale, hanbiť by sa mali iní.

Nepotrestané zločiny - II. diel - Mníchov 1972 a nevinná obeť pomsty

Tragédia izraelských športovcov počas olympiády v Mníchove 1972 je všeobecne známa. Do olympijskej dediny prenikli teroristi z palestínskej skupiny Čierny september, a zajali rukojemníkov z radov izraelskej výpravy. Dvoch zavraždili priamo v dedine, ďalších deväť na letisku.
Vtedajšia izraelská premiérka nariadila tajnej službe Mossad, aby vykonala akt pomsty na vinníkoch mníchovskej masakry. Agenti tajnej služby začali pátrať po účastníkoch útoku na celom svete, a výsledkom boli vraždy aktérov masakry. Keď sa rúbe les, lietajú aj triesky, hovorí jedno porekadlo. A tak na základe správy, že jeden z teroristov sa nachádza v nórskom Lillehameri, odletelo do krajiny fjordov vražedné komando. A výsledok ?
Obeťou pomsty sa stal nevinný marocký čašník, ktorého si jeden z agentov pomýlil z teroristom, ktorý sa vôbec v Nórsku nenachádzal. Napriek vlne odporu, ktorá sa zdvihla na základe odhalenia pravdy, do dnešného dňa nebol ani jeden z vrahov potrestaný.

Nepotrestané zločiny - I.diel

Holokaust je najväčšou tragédiou moderných dejín, ktorá postihla jeden národ. Je to škvrna na európskom kabáte, ktorú už nikdy a nikto navymaže. Napriek tomu sú však udalosti, ktoré by mali nútiť k zamysleniu, a ak už ostali nepotrestané, mali by byť jednoznačne odsúdené. Žiaľ, dodnes sa tak nestalo a zrejme ani nikdy nestane.

Pádom Berlína síce skončila vojna v Európe, a národy si mohli vydýchnuť. Začala však iná vojna, skrytá a zákerná. Súd s nacistickými zločincami v Norimberku mal vykonať spravodlivosť nad ľuďmi, ktorí sa dopustili vojnových zločinov a podarilo sa ich chytiť. Pre mnohých sa však súdom a vykonaním rozsudkov nič neskončilo. Skôr naopak - hnaní túžbou po pomste sa dopustili alebo chceli dopustiť činov, ktoré sa v mnohom vôbec nelíšili od zločinov, spáchaných predstaviteľmi nacistického Nemecka.


Abba Kovner bol významným izraelským básnikom, ktorý je dodnes oslavovaný ako hrdina odboja proti fašizmu, a bojovník za nezávislosť Izraela. Po skončení druhej svetovej vojny sa však neuspokojil s konaním proti zločincom nacistického Nemecka, a rozhodol sa v zmysle starozákonného hesla - oko za oko, zub za zub - pomstiť utrpenia židovského národa. Založil skupinu, ktorej cieľ bol jednoduchý - za šesť miliónov povraždených Židov zabiť rovnaké množstvo Nemcov. Plán bol jednoduchý - získať jed, otráviť zdroje vody v nemeckých mestách a tak sa pomstiť. Prvé sklamanie mu pripravil budúci prvý izraelský premiér, David ben Gurion, ktorý s jeho plánom nesúhlasil a odmietol ho podporiť. Napriek tomu sa svojho plánu nevzdal, a je iróniou osudu, že v jeho realizácii mu zabránilo zatknutie, ktorého príčiny sú dodnes záhadou.
Jeho skupina pokračovala v aktivitách, ktoré nakoniec skončili pokusom o otrávenie približne pätnásťtisíc nemeckých zajatcov za pomoci roztoku arzénu, ktorým potreli chleby v pekárňach, určené pre zajatcov. Keďže však zle odhadli koncentráciu roztoku, zajatci útok prežili, a jediným následkom boli žalúdočné problémy.


Za tento čin nebol nikdy a nikto súdený, ba dokonca nebola ani snaha o potrestanie vinníkov. Je paradoxné, že desiatky rokov po jeho spáchaní sa mnohí účastníci príbehu vyjadrili, že svoje konanie neľutujú, ba naopak, ľutujú len to, že sa nepodaril pôvodný plán, teda otrávenie šiestich miliónov Nemcov.

Dva metre pre jednu situáciu

Udalosti v Malackách jasne poukazujú na nebezpečný vývoj - dnes nie je obeťou diskriminácie príslušník rómskej menšiny, ale naopak, príslušník väčšinového etnika. Situácia je o to horšia, že sa tak deje priamo pred očami štátnych orgánov, ktoré mali už dávno prijať príslušné opatrenia a situáciu vyriešiť. Pozrime sa na dianie v Malackách z hľadiska trestného zákona.

Vyhrážky rómskych obyvateľov napĺňajú skutkovú podstatu nebezpečného vyhrážania, za čo hrozí trest odňatia slobody do troch rokov. V zmysle trestného poriadku býva páchateľ uvedeného skutku vzatý do väzby, ak je dôvodná obava, že - sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, ak hrozí, že bude mariť úkony trestného stíhania, alebo ak je dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude pokračovať, alebo dokoná skutok, ktorým sa vyhrážal.
Čo z týchto podmienok napĺňa konanie Rómov v Malackách ? V prvom rade, viacnásobne naplnili podstatu skutku nebezpečného vyhrážania, čo znamená, že i napriek upozorneniu a trvalej prítomnosti polície v trestnej činnosti naďalej pokračujú. Takže, sú dôvody na zásah polície, ako aj na vzatie páchateľov do väzby. Kde je problém ?
V zmysle zákona je polícia povinná prešetriť všetky udalosti, ktoré sú jej oznámené, alebo ich zistí pri bežnom výkone svojej činnosti. Povedal som to voľne, nepoužil som presnú citáciu. V tomto prípade už obeť podľa známych informácií viackrát oznámila konanie svojich susedov, pričom  aj polícia na základe vykonaných úkonov /montáž kamery, umiestnenie trvalej hliadky/ musela prísť k záveru, že sa jedná o oprávnenú sťažnosť. A napriek všetkým preventívnym opatreniam /ku ktorým by v inom prípade vôbec nedošlo/ je situácia ešte horšia, než predtým.
Takže, nastal čas, aby si štátne orgány začali plniť aj tú druhú funkciu - represívnu. Pokračovanie v trestnej činnosti je dôvodom na zadržanie páchateľov a podanie návrhu na uvalenie väzby. Nie je dôvod čakať na ďalší vývoj. Alebo čakajú štátne orgány, že sa obyvateľ Malaciek jednoducho odsťahuje a bude pokoj ? Či čakajú na príchod nejakých primitívov, ktorí nemajú čo robiť a pravidelne vyvolávajú konflikty s každým, kto sa im nepáči ? Alebo čakajú na nejakú tragédiu ?

Možno sa boja útokov rôznych organizácií pre ochranu ľudských práv a práv menšín. Položme si však otázku - terorizovaný obyvateľ nemá žiadne práva len preto, že ho šikanuje príslušník "diskriminovanej" menšiny ? Za seba môžem povedať jedno - obdivujem odolnosť a trpezlivosť p. Dobrovodského. V prípade, že by som bol na jeho mieste, a štátne orgány by na mňa kašlali, siahol by som k aktu občianskej neposlušnosti a situáciu začal riešiť sám. Ak totiž štát očakáva platenie daní a rešpektovanie zákonov, mal by sa nimi riadiť aj sám. A ak toho nie je schopný, musí si každý občan brániť svoje práva podľa svojich možností a schopností.

Grécka predstava o riešení problémov, alebo - dajme si pozor, niekto túži po pyramíde

Grécky premiér J. Papandreu sa vyjadril, že krajina prijala opatrenia a teraz je rad na Európe. A podotkol, že keby sa boli akceptovali jeho návrhy spred osemnástich mesiacov, k dnešnej situácii by nedošlo. Takže, pozrime sa, čo tento pán navrhoval.

1. skúpenie všetkých dlhov

2. vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny

3. prísnejší dohľad nad ratingovými agentúrami

A skúsme si jeho návrhy preložiť do ľudskej reči. Eurozóna má za spoločné peniaze odkupovať dlhy od veriteľov /samozrejme vrátane úrokov/, a tak očistiť Grécko. To v praxi znamená niečo podobné, ako ozdravenie bankového sektoru na Slovensku, kde sa všetci spoločne poskladali na likvidáciu dlhov, ktoré si banky spôsobili a následne stratil štát nad nimi dohľad, lebo ich predal "investorom", či skôr euro-podvodníkom. Grécky premiér chce podobne, ako niekdajšia slovenská vláda, hodiť svoju vinu a vinu svojich predchodcov na plecia obyčajných ľudí, a to vrátane následkov. Nehovoriac o tom, že v pozadí vidieť snahy, aby sa v prípade tohoto riešenia odkupovali za trhové ceny, a nie skutočné. Takže, návrh je cielený na záchranu vlastníkov dlhopisov, nie na záchranu Grécka.

Vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny je ďalšia hlúposť, aj keď pochopiteľná. Znamenala by totiž ťažšiu kontrolu, ľahšie zakrývanie neprijateľného konania, a riešenie pre krajiny, na ktorých je závislé prežitie celého klubu. Je pochopiteľné, že to navrhuje Grécko, ale ťažili by z toho hlavne Taliansko a Španielsko. Krajiny, bez ktorých eurozóna nemá šancu na prežitie.

 Prísnejší dohľad nad ratingovými agentúrami ? Chce tým grécky premiér povedať, že nebyť agentúr, Grécko by nebolo v dnešnom stave ? Omyl, Gréci vedeli presne, čo robia a agentúry im v tom pomáhali svojimi nepravdivými hodnoteniami, ktoré neodrážali realitu. Nevidím dôvod, aby agentúry existovali a určovali dianie na finančných trhoch, pokiaľ nemajú za svoje oficiálne výroky aj zodpovednosť. A o zodpovednosť nebudú stáť, lebo je všeobecne známe, že ich hodnotenia sú vo veľkej časti motivované politickými kruhmi v pozadí.

Ako sa vlastne dajú riešiť problémy Grécka a eurozóny ?


Ak sa pozorne pozrieme na vývoj situácie v celej eurozóne, problémom je závislosť krajín a neschopnosť vyrovnaného hospodárenia. Každá krajina má oveľa viac výdavkov než príjmov, a pokiaľ sa táto situácia nezmení, problémy budú pretrvávať. Je to následok veľmi divných predstáv o fungovaní ekonomiky, ktorá je vo všetkých oblastiach závislá na dovoze. Nemožno sa potom diviť, že sa postupne zadlžuje. Ale, to musia rozhodovať odborníci, o ktorých služby v štátnej správe nie je záujem. Politici by totiž nemohli kradnúť.

 

 

Nepochopiteľný vývoj - alebo, zrejme až príliš pochopiteľný a preto nikto neverí ?

Pracujeme preto, aby sme si obstarali prostriedky na živobytie - stravu, bývanie, zabezpečenie detí, dovolenky, a podobne. Väčšina ľudí určite pracuje práve z týchto dôvodov. Určite však viem, že nikto nechodí do práce preto, že by sa nudil. Možno sa nájde pár výnimiek, ale tie skôr potvrdzujú pravidlo.


Pred mesiacom som stretol niekdajšieho spolužiaka, ktorý je dnes riaditeľom vo výrobnej spoločnosti, ktorá zamestnáva aj môjho syna. Vysmiaty išiel po ulici, niečo štebotal svojmu najnovšiemu objavu do ucha, a mieril na parkovisko k novej terénnej audine, ktorá nemala ani evidenčné čísla, ale len tie, čo vám dajú v predajni, keď si kupujete nové auto. Keď ma zbadal, mierne zvážnel, ale potom sa pochválil nielen s novou priateľkou, ale aj autom.


V prvej chvíli by som mu aj zablahoželal, ale potom som si spomenul na to, ako nedávno prišiel syn domov a rozčúlene spomenul, že im znižovali platy, lebo spoločnosti klesli v dôsledku krízy príjmy. A tak mi to nedalo a opýtal som sa ho, či je firma na tom lepšie a kedy opätovne bude vyplácať pôvodne dohodnuté mzdy. Zarazene na mňa pozrel a konštatoval, že nikto predsa nemôže vedieť, kedy pominú dnešné problémy a každý dnes šetrí. Zasmial som sa a opýtal ho, či sa to šetrenie vzťahuje na všetkých, alebo len výberovo - podľa postavenia. Konečne pochopil, na čo narážam a prehodil s nahlúplym úsmevom, že predsa je členom vedenia a musí reprezentovať ... A tak som skončil debatu a zaželal mu, aby mal z čoho reprezentovať aj v budúcnosti. Keď prišiel syn domov, bez zbytočných rečí som mu navrhol, aby dal výpoveď a išiel pracovať do spoločnosti, kde som zamestnaný. Hoci chvíľu protestoval, nakoniec pochopil, že mám pravdu a nemá zmysel pracovať pre chrapúňa, ktorý má dosť financií na nové a luxusné autá, ale nemá na výplaty. A tak na druhý deň podal výpoveď.


O niekoľko dní začal pracovať v našej firme. Upynuli necelé dva týždne, keď som opäť stretol v obchodnom centre spolužiaka. Tentoraz zbadal on mňa a s výčitkami sa hrnul cez chodbu ku mne. Vraj som mu skomplikoval situáciu, nedokončili sa nejaké práce a spoločnosť stratila zákazníka, lebo neodišiel len môj syn, ale hneď po ňom aj ďalší piati ľudia. A vraj, keby im môj syn nedal príklad, boli by tam ešte stále. Zúrivo na mňa pozeral a čakal, čo poviem. Priznám sa, že v prvej chvíli som mu chcel povedať niečo ostré, ale potom som si to rozmyslel. A odišiel som.


Uvedomil som si totiž, že podobná partia pokrytcov sedí dlhé roky v našom parlamente. Neustále hovoria o šetrení, ale nikdy sa to netýka ich samotných. Vždy je to len o tých druhých, čo ich živia zo svojich daní, o tých slabších, menejcenných /čo nereprezentujú/, tých, čo sa nevedia brániť. A preto som nereagoval ani na spolužiaka. Nikdy totiž nepochopí, že aj on je jeden z tých úbožiakov, čo si myslia, že zamestnanec sa im musí klaňať od vďaky, že má prácu a môže byť veselo zdieraný, ak si to niekto zmyslí.
Neviem, ako sa bude dariť synovi v našej firme a už vôbec netuším, či v nej ostane. Viem však, že urobil to najlepšie, čo mohol.

Pracovné vzťahy nie sú o zákonoch, ale hlavne o slušnosti a úcte / a potom netreba stravné lístky/

Na prvý pohľad sa zdá, že zotrvať v jednej firme skoro dvadsať rokov je v dnešných podmienkach zázrakom. A musím priznať, že pri obzretí do minulosti sa aj sám čudujem, že som v nejednej a často veľmi ťažkej chvíli neodišiel a nešiel robiť niečo úplne iné. Realita je však taká, že som zostal a mal som na to konkrétne dôvody.


Nazvať ich môžem jednoducho - pravidlá, ktoré sa na začiatku dohodli, sa počas celej doby dodržiavali, a pritom sa dokázala v potrebnom čase prejaviť aj ľudskosť a porozumenie. Stačilo chcieť a dalo sa to. Keď som prichádzal do firmy, nastupoval som na jednu z najnižších pozícií, proste do výroby. Obyčajný robotník, hoci s kvalitným vzdelaním z dobrej školy. A tak som absolvoval najprv pohovor s pracovníkom oddelenia, kde som mal nastúpiť, potom prešiel trojdňovým testom, ktorý mal overiť moje schopnosti a dostal okamžite do rúk koncept zmluvy, ktorú som si mal preštudovať a rozhodnúť sa - podpíšem, alebo nepodpíšem.
V zmluve bola definovaná presná pozícia, ktorú som mal zastávať, moje miesto v rámci hierarchie oddelenia, povinnosti, a samozrejme aj mzda za vykonanú prácu. Na osobitnom liste papiera boli presne definované podmienky, za ktorých môžem získať ku mzde rôzne bonusy, a na ďalšom liste boli opísané rôzne služby, ktoré poskytoval zamestnávateľ zamestnancom - pravidelné platené lekárske prehliadky /hradila a hradí firma/. stravovanie v spoločnej jedálni, príspevok na týždenné liečenie /každý rok/ v kúpeľoch, rozsah dovolenky, termínový kalendár, príspevky na vzdelanie, a podobne. Súčasťou zmluvy bol aj opis možného postupu na vyššie pozície.


Na základnej pozícii som pracoval dva roky. Všetky podmienky sa dodržiavali, akýkoľvek problém sa riešil dohodou, pričom som nikdy nemal pocit, že so mnou nadriadený jedná z pozície postavenia. V každej chvíli som vedel, koľko mám zarobené, či dostanem nejaké odmeny navyše, prípadne - kde mám niečo vylepšiť. Po dvoch rokoch mi navrhli, aby som prevzal post vedúceho oddelenia. Opäť som dostal návrh zmluvy, zase som študoval podmienky a výhody, ktoré to prinášalo a samozrejme aj nároky na mňa. A ... podpísal som, nebolo čo riešiť.
Dnes pracujem pre firmu ako externista, pretože od určitej pozície je možné pracovať doma, a všetko sa realizuje prostredníctvom internetu, prípadne stretnutiami raz za desať dní. A aký je rozdiel medzi časom, kedy som začínal a dnes ?


Jasné, najväčší vo výplate. Ale - rozdiel je aj v postavení a prístupe firmy. Ako obyčajný pracovník oddelenia som dostával stravné lístky /dnes majú čipové karty/, ako pracovník užšieho vedenia už na ne v zmysle firemnej politiky nemám nárok, s čím plne súhlasím. Medzi mojím platom a platom bežného pracovníka je totiž výrazný rozdiel, a tak na mojej pozícii sa stavia na iných hodnotách a bonusoch. Takže, namiesto stravy mi firma prispieva na zmluvné oblečenie, dostávam príspevok na auto, pravidelne mi vymenia notebook, a samozrejme hradia účty za telefón a internet. Stravovať sa chodím do jedálne pre vedenie /na čom firma trvá/, samozrejme len vtedy, ak sa nachádzam v jej sídle, a stravu si platím, lebo firma je toho názoru, že ma dostatočne platí, aby som si to mohol dovoliť. Podobne už nedostávam príspevok na liečebné pobyty, ktorý je súčasťou základného balíka firemných služieb pre bežných zamestnancov. Prečo by mi ho mali dávať, keď si to môžem bez problémov dovoliť zaplatiť sám ?


Prečo tieto veci spomínam ? Všetko, čo som spomenul, môžeme nazvať firemnou kultúrou. Obe strany vzťahu si prejavujú primeranú úctu a ani jedna neskúša chytračiť na úkor tej druhej. Nie je na to dôvod, všetci vedia, že sa vzájomne potrebujú. A ako ste už pochopili, nepracujem pre slovenskú firmu. Je to tak. A tu niekde je aj problém nešťastných lístkov, ktoré tak vadia poslancovi Matovičovi. Neraz sa totiž stretávam s tým, že zamestnanec pre firmu neznamená nič, a skúša ho odrať všade, kde sa len dá. Môžeme si byť istí, že ak by sa lístky zrušili, 90% slovenských firiem si nájde cestu, ako ich hodnotu utopiť v sladkých rečiach a nedať zamestnancovi vôbec nič. Všade sa totiž riadia zásadou, ktorá je v našej firme neprijateľná - nebudeš ty, bude niekto iný. V našej firme je to naopak - tu platí zásada, že kam prídeš, tam je vidieť, pre koho pracuješ a firma /aj zamestnanec/ sú na to patrične hrdí. Je to súčasť pozitívneho obrazu firmy, a to nielen voči zamestnancom, ale aj klientom.


Treba niečo dodať ? Myslím, že zákonník práce by už dávno bol v smetnom koši, ak by existovala skutočná úcta voči práci a ľuďom. Rovnako by neexistovala ani minimálna mzda, lebo by nebola potrebná. To však nie je prípad Slovenska - v prípade zrušenia inštitútu minimálnej mzdy by okamžite väčšina zamestnávateľov pod rôznymi výhovorkami ubrala zamestnancom aj z toho mála, čo dostávajú. A pokiaľ sa zrušia lístky, zamestnanci nedostanú nič, tiež sa na to nájde dôvod. Je jasné, že gastrofirmy na tom dobre zarábajú, ale podstatný je záujem obyčajného človeka, nie kampaň proti niekomu, kto nám nie je sympatický. Alebo mu jednoducho závidíme, či jeho činnosť nás núti robiť niečo, čo nechceme ... A, že majú z toho gastrofirmy zisk ? Nuž, ani poslanec Matovič nepodnikal z dlhej chvíle, nie ?