Nepatrím medzi fanúšikov I. Mikloša od čias druhej Dzurindovej vlády, pretože jeho praktiky neboli o nič lepšie pre Slovákov, než tie, ktoré využíval V. Mečiar a jeho poskokovia. Viem však pochopiť, prečo zmenil rétoriku, a snaží sa dosiahnuť všeobecný súhlas s účasťou Slovenska na eurovale.
Skúsme si položiť otázku - čo sa stane, ak sa euro zrúti a eurozóna rozpadne ?
Môžeme súhlasiť s oficiálnou tézou, že pre Slovensko to bude mať množstvo nepríjemných dopadov, ako to konštatuje I. Mikloš. Dá sa však pochybovať, že budú oveľa nepríjemnejšie, než pumpovanie financií do zadĺžených krajín a následné zrútenie eura, o ktorom už málokto pochybuje a väčšina veci znalých ekonómov ho berie ako otázku času.
Prečo teda I. Mikloš zmenil svoj postoj ?
Nie, nemyslím si, že by mu záležalo na záchrane eura. Určite nie. Vie si dobre spočítať, aká je budúcnosť spoločnej meny, ako aj to, že jej šance na prežitie sú prakticky nulové. A určite ho netrápi ani fakt, že by Slovensko a jeho nie eurovalu bolo začiatkom pádu eurozóny.
Avšak, pád eurozóny môže mať fatálne následky v inom zmysle - pre I. Mikloša ako jedného z hlavných podporovateľov prijatia spoločnej meny a zároveň autora plánov na zapojenie Slovenska do systému, by pád eura znamenal politický koniec. A to nielen na domácej, ale aj medzinárodnej scéne. Je teda jasné, čo by to pre ambiciózneho človeka, akým I. Mikloš nesporne je, znamenalo - úplnú katastrofu. A nerobme si ilúzie o tom, čo si v takom prípade vyberie. Už minulosť neraz dokázala, že stranícke záujmy stoja nad záujmami štátu a jeho obyvateľov. Ak má o tom niekto pochybnosť, stačí si spomenúť na prenájom budovy pre daňové riaditeľstvo v Košiciach a postoj I. Mikloša v tejto veci.
úterý 23. srpna 2011
středa 3. srpna 2011
Hľa, ozvala sa horehronská inteligencia ...
Ako sa pani Zlatica vyjadrila pre časopis Plus 7 dní, jej dcéra by nemala robiť Slovákom biznis, lebo sú tu obyčajní, hnusní ľudia. A niekde na inom mieste konštatovala, že dcéra má ukázať Modrovskému - sopľavému a spotenému masliakovi, ako sa tancuje.
Nie, neviem ako tancuje jej dcéra, ktorú si Slováci údajne nevážia. A v podstate ma to ani nezaujíma, lebo k mám pokladať niekoho za osobnosť, modelky do tejto kategórie neradím. Osobnosťami sú napríklad lekári, výskumníci, matematici a podobne. Teda ľudia, ktorí niečo po sebe zanechajú a prispejú k zlepšeniu života ostatných.
Kto by vedel o dcére pani Zlatice, keby mala bradavicu uprostred tváre ? Možno nikto. Jej tzv. úspech zapríčinila v prvom rade náhoda. A hoci k svojmu úspechu nesporne prispela svojím kúskom snahy, pre život bežného človeka je úplne bezvýznamná. Prečo sa jej máme klaňať ? Nemáme na to žiadny dôvod.
Inou vecou je vyjadrovanie pani Zlatice o iných ľuďoch, ktorí dosiahli úspech. A celkovo o národe - vraj nebude predsa Adriana tancovať s nejakým trpaslíkom ... Neviem, či si dobre pamätám, ale v manželstve jej akosi trpaslík nevadí, prečo by mal v tanci. Možno je problém niekde inde - nechýba pani Zlatici nejaké knieža, alebo iná "osobnosť" ? Smola, ak aj áno, šľachta sa s luzou obvykle nezahadzuje, a keď, tak skôr pre zábavu. A pokiaľ viem, tak šľachta berie za luzu každého, kto nemá aspoň tristo rokov dokázateľných predkov. A v tejto oblasti akosi pani Zlatica nemá nárok.
Iste, súdiac podľa vyjadrovania by rada patrila medzi vyššiu spoločnosť. Žiaľ, práve jej vyjadrovanie v spomínanom časopise dokazuje skôr platnosť iného ľudového porekadla -
... vyložili lajno na policu a myslí si, že je kytica ruží ...
Nie, neviem ako tancuje jej dcéra, ktorú si Slováci údajne nevážia. A v podstate ma to ani nezaujíma, lebo k mám pokladať niekoho za osobnosť, modelky do tejto kategórie neradím. Osobnosťami sú napríklad lekári, výskumníci, matematici a podobne. Teda ľudia, ktorí niečo po sebe zanechajú a prispejú k zlepšeniu života ostatných.
Kto by vedel o dcére pani Zlatice, keby mala bradavicu uprostred tváre ? Možno nikto. Jej tzv. úspech zapríčinila v prvom rade náhoda. A hoci k svojmu úspechu nesporne prispela svojím kúskom snahy, pre život bežného človeka je úplne bezvýznamná. Prečo sa jej máme klaňať ? Nemáme na to žiadny dôvod.
Inou vecou je vyjadrovanie pani Zlatice o iných ľuďoch, ktorí dosiahli úspech. A celkovo o národe - vraj nebude predsa Adriana tancovať s nejakým trpaslíkom ... Neviem, či si dobre pamätám, ale v manželstve jej akosi trpaslík nevadí, prečo by mal v tanci. Možno je problém niekde inde - nechýba pani Zlatici nejaké knieža, alebo iná "osobnosť" ? Smola, ak aj áno, šľachta sa s luzou obvykle nezahadzuje, a keď, tak skôr pre zábavu. A pokiaľ viem, tak šľachta berie za luzu každého, kto nemá aspoň tristo rokov dokázateľných predkov. A v tejto oblasti akosi pani Zlatica nemá nárok.
Iste, súdiac podľa vyjadrovania by rada patrila medzi vyššiu spoločnosť. Žiaľ, práve jej vyjadrovanie v spomínanom časopise dokazuje skôr platnosť iného ľudového porekadla -
... vyložili lajno na policu a myslí si, že je kytica ruží ...
sobota 23. července 2011
Podľa papierov je lotor, podľa skutkov neuveriteľný smoliar
Niekedy si hovorím, aké mám šťastie, že som vyrástol v rodine, kde otec i mama robili všetko preto, aby deti v dospelosti mali reálnu šancu uspieť, a vybudovať si zázemie pre spokojný rodinný život. Naposledy ma to napadlo vo štvrtok, keď som náhodne spoznal osud jedného z mojich podriadených.
Keď sme ho prijímali do zamestnania, prevládal vo firme značný pesimizmus. Otto sa netajil, že bol trikrát súdne trestaný za rôznu ekonomickú trestnú činnosť, dohromady mal odsedených skoro dvanásť rokov. Vlastne, bolo na ňom od začiatku vidieť, že je pripravený na alternatívu, ktorú zrejme zažíval denne - ďakujeme, nemáme záujem o vaše služby. A musím priznať, že jediným dôvodom, prečo to tak neskončilo, bola na začiatku myšlienka - ak ho pošlem preč, aj tak ho budem platiť zo svojich daní, lebo ho neprijme nikto a skončí na sociálnej podpore. A keď už mám na neho prispievať, nech z toho aspoň niečo mám.
A tak som ho prijal na skúšobnú dobu, pričom dostal upozornenie, že akýkoľvek náznak problému bude znamenať jeho koniec vo firme. Ako sa malo neskôr ukázať, papier môže hovoriť fakty, ale skutočnosť je často úplne iná.
Otto u nás pracoval rok, a musím povedať, že k všeobecnej spokojnosti. Z mlčanlivého a zdanlivo odmeraného chlapa sa vykľul človek, ktorý neraz poradil aj v takej oblasti, kde sa to neočakávalo. Navyše mal akýsi šiesty zmysel na vycítenie vývoja situácie, a hoci som prvý raz na jeho radu, aby sme neprijali objednávku od istej firmy, reagoval dosť nevrlo, čoskoro som bol rád, keď mal nejakú pripomienku. Za celý rok sa jeho odhad situácie vždy naplnil, a to dokonca aj v prípadoch, kde to skutočne vyzeralo nádejne a perspektívne. Navyše, zaujímavé bolo, že hoci firme neraz ušetril veľa financií, nikdy nepýtal zvýšenie platu, ani neupozorňoval na svoje zásluhy. Mlčal, každý deň prišiel presne o šiestej, a hoci mal pracovnú dobu do druhej poobede, neraz odchádzal o tri-štyri hodiny neskôr. Práca bola vždy odvedená kvalitne, a tak som nikdy neľutoval príplatky, ktoré sme mu dali po vzájomnej dohode. A nikoho už nezaujímala jeho minulosť.
Až do štvrtka.
Pred dvoma týždňami si Otto vybral dovolenku. Vedeli sme, že má objednaný pobyt pri mori a oddych si plne zaslúžil. Hoci to nežiadal, zaistili sme mu auto, aby sa nemusel trmácať autobusom do Talianska. Rozlúčili sme sa, netušiac, že sa vidíme naposledy. V pondelok prišla šokujúca správa - Otto počas dovolenky skolaboval a hoci lekárska pomoc prišla rýchlo, nebolo to nič platné. Oživiť sa ho nepodarilo napriek snahe lekárov. Krutou hrou osudu sa to stalo vtedy, keď Otto zbadal dieťa, ktoré malo vo vode zjavné problémy, a začínalo sa topiť. Pomohol mu na breh, ale svoju snahu zaplatil životom. Situáciu nezvládlo jeho srdce.
Vo firme mal Otto pomerne dosť vecí, a tak som sa snažil kontaktovať niekoho z jeho rodiny, aby si ich prišli vyzdvihnúť, pričom ma zaujímalo, kedy bude mať pohreb, aby sme mohli prísť a vyjadriť mu úctu za to, čo urobil. Hoci mal troch súrodencov, ani jeden nejavil snahu o organizáciu poslednej rozlúčky, a rovnako sa chovala aj matka, ktorá konštatovala v telefóne, že konečne im nebude robiť hanbu. A zložila. Vznikla situácia, že som nevedl, čo bude ďalej. Až do štvrtku. Vtedy prišiel nečakane do firmy chlap, ktorý sa predstavil ako Ottov kamarát z detstva. Kamarátili sa dlhé roky, a keďže sa u Ottových príbuzných nedozvedel nič, skúsil to vo firme. Keď zistil, že Otta nemá ani kto pochovať a venovať mu spomienku, bez zbytočných slov začal vybavovať veci, spojené so smutným obradom. Predtým, než odišiel, sme sa chvíľu debatovali o Ottovi, a Roman, tak sa volal kamarát, mi porozprával o Ottovom živote veci, ktoré som predtým netušil.
Ako konštatoval, konečne je Ottova rodina spokojná. Nemali k nemu vzťah, keď bol dieťa, a ani vtedy, keď bol dospelý. Vždy a všade padlo všetko zlé na Otta, a to neraz aj veci, pri ktorých nielenže nebol, ale ani nemohol byť. Keď dospieval, bol Otto častou obeťou rôznych krutých žartíkov, ktoré často hraničili s porušením zákonov, ale keď sa raz jedna vec prevalila, bol paradoxne viac potrestaný Otto, než vinníci. Dospelosť zastihla Otta niekoľko rokov po zmenách zriadenia, a nechcel od života nič, len vybudovať rodinu, kde by veci fungovali inak. Nepodarilo sa - ani to jediné, čo mal, teda svoju prvú lásku, s ktorou sa neskôr oženil, mu osud nedoprial. Vzťah sa po pár mesiacoch rozpadol, lebo si s jeho ženou začal románik človek, ktorého mal za kamaráta. A keď sa to spojilo s niekoľkými špekulantmi, ktorí Otta beztrestne okradli, lebo mali v tom čase styky na dobrých miestach, Otto to nezvládol a začal oplácať rovnakou mincou. Výsledkom boli tri odsúdenia za rôzne veci, ktoré Otto spravil. Zrejme si povedal, že je jedno, čo s ním bude, keď na neho všetci kašlú - rodina i zákon. Tak sa aspoň pomstil tým, ktorí uškodili jemu. V zmysle porekadla - ako sa do hory volá, tak sa z hory ozve.
Ostal som zaskočený. Napadlo ma, že to, čo robil Otto, nebolo správnym riešením nešťastia, ktoré ho v živote postretlo. Napadla ma aj iná otázka - prečo sa ľudia divia, že ak niekoho majú neustále za lotra, neskôr sa z neho lotor stane naozaj ? Napadli ma aj iné otázky. Dnes však už nemá zmysel, aby si ich ktokoľvek kládol. Rodina si ich nepoloží nikdy, Ottovi to už bude aj tak jedno a situáciu to nezmení. Okrem pohľadu na človeka, ktorý nechcel veľa od života a nedostal skoro nič. Pohľadu na človeka, ktorého sklamal život, rodina i zákon. Mohol mať iný osud ? Pri tej smole, ktorej sa dožil, asi sotva. Ale, hanbiť by sa mali iní.
Keď sme ho prijímali do zamestnania, prevládal vo firme značný pesimizmus. Otto sa netajil, že bol trikrát súdne trestaný za rôznu ekonomickú trestnú činnosť, dohromady mal odsedených skoro dvanásť rokov. Vlastne, bolo na ňom od začiatku vidieť, že je pripravený na alternatívu, ktorú zrejme zažíval denne - ďakujeme, nemáme záujem o vaše služby. A musím priznať, že jediným dôvodom, prečo to tak neskončilo, bola na začiatku myšlienka - ak ho pošlem preč, aj tak ho budem platiť zo svojich daní, lebo ho neprijme nikto a skončí na sociálnej podpore. A keď už mám na neho prispievať, nech z toho aspoň niečo mám.
A tak som ho prijal na skúšobnú dobu, pričom dostal upozornenie, že akýkoľvek náznak problému bude znamenať jeho koniec vo firme. Ako sa malo neskôr ukázať, papier môže hovoriť fakty, ale skutočnosť je často úplne iná.
Otto u nás pracoval rok, a musím povedať, že k všeobecnej spokojnosti. Z mlčanlivého a zdanlivo odmeraného chlapa sa vykľul človek, ktorý neraz poradil aj v takej oblasti, kde sa to neočakávalo. Navyše mal akýsi šiesty zmysel na vycítenie vývoja situácie, a hoci som prvý raz na jeho radu, aby sme neprijali objednávku od istej firmy, reagoval dosť nevrlo, čoskoro som bol rád, keď mal nejakú pripomienku. Za celý rok sa jeho odhad situácie vždy naplnil, a to dokonca aj v prípadoch, kde to skutočne vyzeralo nádejne a perspektívne. Navyše, zaujímavé bolo, že hoci firme neraz ušetril veľa financií, nikdy nepýtal zvýšenie platu, ani neupozorňoval na svoje zásluhy. Mlčal, každý deň prišiel presne o šiestej, a hoci mal pracovnú dobu do druhej poobede, neraz odchádzal o tri-štyri hodiny neskôr. Práca bola vždy odvedená kvalitne, a tak som nikdy neľutoval príplatky, ktoré sme mu dali po vzájomnej dohode. A nikoho už nezaujímala jeho minulosť.
Až do štvrtka.
Pred dvoma týždňami si Otto vybral dovolenku. Vedeli sme, že má objednaný pobyt pri mori a oddych si plne zaslúžil. Hoci to nežiadal, zaistili sme mu auto, aby sa nemusel trmácať autobusom do Talianska. Rozlúčili sme sa, netušiac, že sa vidíme naposledy. V pondelok prišla šokujúca správa - Otto počas dovolenky skolaboval a hoci lekárska pomoc prišla rýchlo, nebolo to nič platné. Oživiť sa ho nepodarilo napriek snahe lekárov. Krutou hrou osudu sa to stalo vtedy, keď Otto zbadal dieťa, ktoré malo vo vode zjavné problémy, a začínalo sa topiť. Pomohol mu na breh, ale svoju snahu zaplatil životom. Situáciu nezvládlo jeho srdce.
Vo firme mal Otto pomerne dosť vecí, a tak som sa snažil kontaktovať niekoho z jeho rodiny, aby si ich prišli vyzdvihnúť, pričom ma zaujímalo, kedy bude mať pohreb, aby sme mohli prísť a vyjadriť mu úctu za to, čo urobil. Hoci mal troch súrodencov, ani jeden nejavil snahu o organizáciu poslednej rozlúčky, a rovnako sa chovala aj matka, ktorá konštatovala v telefóne, že konečne im nebude robiť hanbu. A zložila. Vznikla situácia, že som nevedl, čo bude ďalej. Až do štvrtku. Vtedy prišiel nečakane do firmy chlap, ktorý sa predstavil ako Ottov kamarát z detstva. Kamarátili sa dlhé roky, a keďže sa u Ottových príbuzných nedozvedel nič, skúsil to vo firme. Keď zistil, že Otta nemá ani kto pochovať a venovať mu spomienku, bez zbytočných slov začal vybavovať veci, spojené so smutným obradom. Predtým, než odišiel, sme sa chvíľu debatovali o Ottovi, a Roman, tak sa volal kamarát, mi porozprával o Ottovom živote veci, ktoré som predtým netušil.
Ako konštatoval, konečne je Ottova rodina spokojná. Nemali k nemu vzťah, keď bol dieťa, a ani vtedy, keď bol dospelý. Vždy a všade padlo všetko zlé na Otta, a to neraz aj veci, pri ktorých nielenže nebol, ale ani nemohol byť. Keď dospieval, bol Otto častou obeťou rôznych krutých žartíkov, ktoré často hraničili s porušením zákonov, ale keď sa raz jedna vec prevalila, bol paradoxne viac potrestaný Otto, než vinníci. Dospelosť zastihla Otta niekoľko rokov po zmenách zriadenia, a nechcel od života nič, len vybudovať rodinu, kde by veci fungovali inak. Nepodarilo sa - ani to jediné, čo mal, teda svoju prvú lásku, s ktorou sa neskôr oženil, mu osud nedoprial. Vzťah sa po pár mesiacoch rozpadol, lebo si s jeho ženou začal románik človek, ktorého mal za kamaráta. A keď sa to spojilo s niekoľkými špekulantmi, ktorí Otta beztrestne okradli, lebo mali v tom čase styky na dobrých miestach, Otto to nezvládol a začal oplácať rovnakou mincou. Výsledkom boli tri odsúdenia za rôzne veci, ktoré Otto spravil. Zrejme si povedal, že je jedno, čo s ním bude, keď na neho všetci kašlú - rodina i zákon. Tak sa aspoň pomstil tým, ktorí uškodili jemu. V zmysle porekadla - ako sa do hory volá, tak sa z hory ozve.
Ostal som zaskočený. Napadlo ma, že to, čo robil Otto, nebolo správnym riešením nešťastia, ktoré ho v živote postretlo. Napadla ma aj iná otázka - prečo sa ľudia divia, že ak niekoho majú neustále za lotra, neskôr sa z neho lotor stane naozaj ? Napadli ma aj iné otázky. Dnes však už nemá zmysel, aby si ich ktokoľvek kládol. Rodina si ich nepoloží nikdy, Ottovi to už bude aj tak jedno a situáciu to nezmení. Okrem pohľadu na človeka, ktorý nechcel veľa od života a nedostal skoro nič. Pohľadu na človeka, ktorého sklamal život, rodina i zákon. Mohol mať iný osud ? Pri tej smole, ktorej sa dožil, asi sotva. Ale, hanbiť by sa mali iní.
pátek 22. července 2011
Nepotrestané zločiny - II. diel - Mníchov 1972 a nevinná obeť pomsty
Tragédia izraelských športovcov počas olympiády v Mníchove 1972 je všeobecne známa. Do olympijskej dediny prenikli teroristi z palestínskej skupiny Čierny september, a zajali rukojemníkov z radov izraelskej výpravy. Dvoch zavraždili priamo v dedine, ďalších deväť na letisku.
Vtedajšia izraelská premiérka nariadila tajnej službe Mossad, aby vykonala akt pomsty na vinníkoch mníchovskej masakry. Agenti tajnej služby začali pátrať po účastníkoch útoku na celom svete, a výsledkom boli vraždy aktérov masakry. Keď sa rúbe les, lietajú aj triesky, hovorí jedno porekadlo. A tak na základe správy, že jeden z teroristov sa nachádza v nórskom Lillehameri, odletelo do krajiny fjordov vražedné komando. A výsledok ?
Obeťou pomsty sa stal nevinný marocký čašník, ktorého si jeden z agentov pomýlil z teroristom, ktorý sa vôbec v Nórsku nenachádzal. Napriek vlne odporu, ktorá sa zdvihla na základe odhalenia pravdy, do dnešného dňa nebol ani jeden z vrahov potrestaný.
Vtedajšia izraelská premiérka nariadila tajnej službe Mossad, aby vykonala akt pomsty na vinníkoch mníchovskej masakry. Agenti tajnej služby začali pátrať po účastníkoch útoku na celom svete, a výsledkom boli vraždy aktérov masakry. Keď sa rúbe les, lietajú aj triesky, hovorí jedno porekadlo. A tak na základe správy, že jeden z teroristov sa nachádza v nórskom Lillehameri, odletelo do krajiny fjordov vražedné komando. A výsledok ?
Obeťou pomsty sa stal nevinný marocký čašník, ktorého si jeden z agentov pomýlil z teroristom, ktorý sa vôbec v Nórsku nenachádzal. Napriek vlne odporu, ktorá sa zdvihla na základe odhalenia pravdy, do dnešného dňa nebol ani jeden z vrahov potrestaný.
středa 20. července 2011
Nepotrestané zločiny - I.diel
Holokaust je najväčšou tragédiou moderných dejín, ktorá postihla jeden národ. Je to škvrna na európskom kabáte, ktorú už nikdy a nikto navymaže. Napriek tomu sú však udalosti, ktoré by mali nútiť k zamysleniu, a ak už ostali nepotrestané, mali by byť jednoznačne odsúdené. Žiaľ, dodnes sa tak nestalo a zrejme ani nikdy nestane.
Pádom Berlína síce skončila vojna v Európe, a národy si mohli vydýchnuť. Začala však iná vojna, skrytá a zákerná. Súd s nacistickými zločincami v Norimberku mal vykonať spravodlivosť nad ľuďmi, ktorí sa dopustili vojnových zločinov a podarilo sa ich chytiť. Pre mnohých sa však súdom a vykonaním rozsudkov nič neskončilo. Skôr naopak - hnaní túžbou po pomste sa dopustili alebo chceli dopustiť činov, ktoré sa v mnohom vôbec nelíšili od zločinov, spáchaných predstaviteľmi nacistického Nemecka.
Abba Kovner bol významným izraelským básnikom, ktorý je dodnes oslavovaný ako hrdina odboja proti fašizmu, a bojovník za nezávislosť Izraela. Po skončení druhej svetovej vojny sa však neuspokojil s konaním proti zločincom nacistického Nemecka, a rozhodol sa v zmysle starozákonného hesla - oko za oko, zub za zub - pomstiť utrpenia židovského národa. Založil skupinu, ktorej cieľ bol jednoduchý - za šesť miliónov povraždených Židov zabiť rovnaké množstvo Nemcov. Plán bol jednoduchý - získať jed, otráviť zdroje vody v nemeckých mestách a tak sa pomstiť. Prvé sklamanie mu pripravil budúci prvý izraelský premiér, David ben Gurion, ktorý s jeho plánom nesúhlasil a odmietol ho podporiť. Napriek tomu sa svojho plánu nevzdal, a je iróniou osudu, že v jeho realizácii mu zabránilo zatknutie, ktorého príčiny sú dodnes záhadou.
Jeho skupina pokračovala v aktivitách, ktoré nakoniec skončili pokusom o otrávenie približne pätnásťtisíc nemeckých zajatcov za pomoci roztoku arzénu, ktorým potreli chleby v pekárňach, určené pre zajatcov. Keďže však zle odhadli koncentráciu roztoku, zajatci útok prežili, a jediným následkom boli žalúdočné problémy.
Za tento čin nebol nikdy a nikto súdený, ba dokonca nebola ani snaha o potrestanie vinníkov. Je paradoxné, že desiatky rokov po jeho spáchaní sa mnohí účastníci príbehu vyjadrili, že svoje konanie neľutujú, ba naopak, ľutujú len to, že sa nepodaril pôvodný plán, teda otrávenie šiestich miliónov Nemcov.
Pádom Berlína síce skončila vojna v Európe, a národy si mohli vydýchnuť. Začala však iná vojna, skrytá a zákerná. Súd s nacistickými zločincami v Norimberku mal vykonať spravodlivosť nad ľuďmi, ktorí sa dopustili vojnových zločinov a podarilo sa ich chytiť. Pre mnohých sa však súdom a vykonaním rozsudkov nič neskončilo. Skôr naopak - hnaní túžbou po pomste sa dopustili alebo chceli dopustiť činov, ktoré sa v mnohom vôbec nelíšili od zločinov, spáchaných predstaviteľmi nacistického Nemecka.
Abba Kovner bol významným izraelským básnikom, ktorý je dodnes oslavovaný ako hrdina odboja proti fašizmu, a bojovník za nezávislosť Izraela. Po skončení druhej svetovej vojny sa však neuspokojil s konaním proti zločincom nacistického Nemecka, a rozhodol sa v zmysle starozákonného hesla - oko za oko, zub za zub - pomstiť utrpenia židovského národa. Založil skupinu, ktorej cieľ bol jednoduchý - za šesť miliónov povraždených Židov zabiť rovnaké množstvo Nemcov. Plán bol jednoduchý - získať jed, otráviť zdroje vody v nemeckých mestách a tak sa pomstiť. Prvé sklamanie mu pripravil budúci prvý izraelský premiér, David ben Gurion, ktorý s jeho plánom nesúhlasil a odmietol ho podporiť. Napriek tomu sa svojho plánu nevzdal, a je iróniou osudu, že v jeho realizácii mu zabránilo zatknutie, ktorého príčiny sú dodnes záhadou.
Jeho skupina pokračovala v aktivitách, ktoré nakoniec skončili pokusom o otrávenie približne pätnásťtisíc nemeckých zajatcov za pomoci roztoku arzénu, ktorým potreli chleby v pekárňach, určené pre zajatcov. Keďže však zle odhadli koncentráciu roztoku, zajatci útok prežili, a jediným následkom boli žalúdočné problémy.
Za tento čin nebol nikdy a nikto súdený, ba dokonca nebola ani snaha o potrestanie vinníkov. Je paradoxné, že desiatky rokov po jeho spáchaní sa mnohí účastníci príbehu vyjadrili, že svoje konanie neľutujú, ba naopak, ľutujú len to, že sa nepodaril pôvodný plán, teda otrávenie šiestich miliónov Nemcov.
neděle 17. července 2011
Dva metre pre jednu situáciu
Udalosti v Malackách jasne poukazujú na nebezpečný vývoj - dnes nie je obeťou diskriminácie príslušník rómskej menšiny, ale naopak, príslušník väčšinového etnika. Situácia je o to horšia, že sa tak deje priamo pred očami štátnych orgánov, ktoré mali už dávno prijať príslušné opatrenia a situáciu vyriešiť. Pozrime sa na dianie v Malackách z hľadiska trestného zákona.
Vyhrážky rómskych obyvateľov napĺňajú skutkovú podstatu nebezpečného vyhrážania, za čo hrozí trest odňatia slobody do troch rokov. V zmysle trestného poriadku býva páchateľ uvedeného skutku vzatý do väzby, ak je dôvodná obava, že - sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, ak hrozí, že bude mariť úkony trestného stíhania, alebo ak je dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude pokračovať, alebo dokoná skutok, ktorým sa vyhrážal.
Čo z týchto podmienok napĺňa konanie Rómov v Malackách ? V prvom rade, viacnásobne naplnili podstatu skutku nebezpečného vyhrážania, čo znamená, že i napriek upozorneniu a trvalej prítomnosti polície v trestnej činnosti naďalej pokračujú. Takže, sú dôvody na zásah polície, ako aj na vzatie páchateľov do väzby. Kde je problém ?
V zmysle zákona je polícia povinná prešetriť všetky udalosti, ktoré sú jej oznámené, alebo ich zistí pri bežnom výkone svojej činnosti. Povedal som to voľne, nepoužil som presnú citáciu. V tomto prípade už obeť podľa známych informácií viackrát oznámila konanie svojich susedov, pričom aj polícia na základe vykonaných úkonov /montáž kamery, umiestnenie trvalej hliadky/ musela prísť k záveru, že sa jedná o oprávnenú sťažnosť. A napriek všetkým preventívnym opatreniam /ku ktorým by v inom prípade vôbec nedošlo/ je situácia ešte horšia, než predtým.
Takže, nastal čas, aby si štátne orgány začali plniť aj tú druhú funkciu - represívnu. Pokračovanie v trestnej činnosti je dôvodom na zadržanie páchateľov a podanie návrhu na uvalenie väzby. Nie je dôvod čakať na ďalší vývoj. Alebo čakajú štátne orgány, že sa obyvateľ Malaciek jednoducho odsťahuje a bude pokoj ? Či čakajú na príchod nejakých primitívov, ktorí nemajú čo robiť a pravidelne vyvolávajú konflikty s každým, kto sa im nepáči ? Alebo čakajú na nejakú tragédiu ?
Možno sa boja útokov rôznych organizácií pre ochranu ľudských práv a práv menšín. Položme si však otázku - terorizovaný obyvateľ nemá žiadne práva len preto, že ho šikanuje príslušník "diskriminovanej" menšiny ? Za seba môžem povedať jedno - obdivujem odolnosť a trpezlivosť p. Dobrovodského. V prípade, že by som bol na jeho mieste, a štátne orgány by na mňa kašlali, siahol by som k aktu občianskej neposlušnosti a situáciu začal riešiť sám. Ak totiž štát očakáva platenie daní a rešpektovanie zákonov, mal by sa nimi riadiť aj sám. A ak toho nie je schopný, musí si každý občan brániť svoje práva podľa svojich možností a schopností.
Vyhrážky rómskych obyvateľov napĺňajú skutkovú podstatu nebezpečného vyhrážania, za čo hrozí trest odňatia slobody do troch rokov. V zmysle trestného poriadku býva páchateľ uvedeného skutku vzatý do väzby, ak je dôvodná obava, že - sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, ak hrozí, že bude mariť úkony trestného stíhania, alebo ak je dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude pokračovať, alebo dokoná skutok, ktorým sa vyhrážal.
Čo z týchto podmienok napĺňa konanie Rómov v Malackách ? V prvom rade, viacnásobne naplnili podstatu skutku nebezpečného vyhrážania, čo znamená, že i napriek upozorneniu a trvalej prítomnosti polície v trestnej činnosti naďalej pokračujú. Takže, sú dôvody na zásah polície, ako aj na vzatie páchateľov do väzby. Kde je problém ?
V zmysle zákona je polícia povinná prešetriť všetky udalosti, ktoré sú jej oznámené, alebo ich zistí pri bežnom výkone svojej činnosti. Povedal som to voľne, nepoužil som presnú citáciu. V tomto prípade už obeť podľa známych informácií viackrát oznámila konanie svojich susedov, pričom aj polícia na základe vykonaných úkonov /montáž kamery, umiestnenie trvalej hliadky/ musela prísť k záveru, že sa jedná o oprávnenú sťažnosť. A napriek všetkým preventívnym opatreniam /ku ktorým by v inom prípade vôbec nedošlo/ je situácia ešte horšia, než predtým.
Takže, nastal čas, aby si štátne orgány začali plniť aj tú druhú funkciu - represívnu. Pokračovanie v trestnej činnosti je dôvodom na zadržanie páchateľov a podanie návrhu na uvalenie väzby. Nie je dôvod čakať na ďalší vývoj. Alebo čakajú štátne orgány, že sa obyvateľ Malaciek jednoducho odsťahuje a bude pokoj ? Či čakajú na príchod nejakých primitívov, ktorí nemajú čo robiť a pravidelne vyvolávajú konflikty s každým, kto sa im nepáči ? Alebo čakajú na nejakú tragédiu ?
Možno sa boja útokov rôznych organizácií pre ochranu ľudských práv a práv menšín. Položme si však otázku - terorizovaný obyvateľ nemá žiadne práva len preto, že ho šikanuje príslušník "diskriminovanej" menšiny ? Za seba môžem povedať jedno - obdivujem odolnosť a trpezlivosť p. Dobrovodského. V prípade, že by som bol na jeho mieste, a štátne orgány by na mňa kašlali, siahol by som k aktu občianskej neposlušnosti a situáciu začal riešiť sám. Ak totiž štát očakáva platenie daní a rešpektovanie zákonov, mal by sa nimi riadiť aj sám. A ak toho nie je schopný, musí si každý občan brániť svoje práva podľa svojich možností a schopností.
Grécka predstava o riešení problémov, alebo - dajme si pozor, niekto túži po pyramíde
Grécky premiér J. Papandreu sa vyjadril, že krajina prijala opatrenia a teraz je rad na Európe. A podotkol, že keby sa boli akceptovali jeho návrhy spred osemnástich mesiacov, k dnešnej situácii by nedošlo. Takže, pozrime sa, čo tento pán navrhoval.
Vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny je ďalšia hlúposť, aj keď pochopiteľná. Znamenala by totiž ťažšiu kontrolu, ľahšie zakrývanie neprijateľného konania, a riešenie pre krajiny, na ktorých je závislé prežitie celého klubu. Je pochopiteľné, že to navrhuje Grécko, ale ťažili by z toho hlavne Taliansko a Španielsko. Krajiny, bez ktorých eurozóna nemá šancu na prežitie.
Prísnejší dohľad nad ratingovými agentúrami ? Chce tým grécky premiér povedať, že nebyť agentúr, Grécko by nebolo v dnešnom stave ? Omyl, Gréci vedeli presne, čo robia a agentúry im v tom pomáhali svojimi nepravdivými hodnoteniami, ktoré neodrážali realitu. Nevidím dôvod, aby agentúry existovali a určovali dianie na finančných trhoch, pokiaľ nemajú za svoje oficiálne výroky aj zodpovednosť. A o zodpovednosť nebudú stáť, lebo je všeobecne známe, že ich hodnotenia sú vo veľkej časti motivované politickými kruhmi v pozadí.
Ako sa vlastne dajú riešiť problémy Grécka a eurozóny ?
Ak sa pozorne pozrieme na vývoj situácie v celej eurozóne, problémom je závislosť krajín a neschopnosť vyrovnaného hospodárenia. Každá krajina má oveľa viac výdavkov než príjmov, a pokiaľ sa táto situácia nezmení, problémy budú pretrvávať. Je to následok veľmi divných predstáv o fungovaní ekonomiky, ktorá je vo všetkých oblastiach závislá na dovoze. Nemožno sa potom diviť, že sa postupne zadlžuje. Ale, to musia rozhodovať odborníci, o ktorých služby v štátnej správe nie je záujem. Politici by totiž nemohli kradnúť.
1. skúpenie všetkých dlhov
2. vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny
3. prísnejší dohľad nad ratingovými agentúramiA skúsme si jeho návrhy preložiť do ľudskej reči. Eurozóna má za spoločné peniaze odkupovať dlhy od veriteľov /samozrejme vrátane úrokov/, a tak očistiť Grécko. To v praxi znamená niečo podobné, ako ozdravenie bankového sektoru na Slovensku, kde sa všetci spoločne poskladali na likvidáciu dlhov, ktoré si banky spôsobili a následne stratil štát nad nimi dohľad, lebo ich predal "investorom", či skôr euro-podvodníkom. Grécky premiér chce podobne, ako niekdajšia slovenská vláda, hodiť svoju vinu a vinu svojich predchodcov na plecia obyčajných ľudí, a to vrátane následkov. Nehovoriac o tom, že v pozadí vidieť snahy, aby sa v prípade tohoto riešenia odkupovali za trhové ceny, a nie skutočné. Takže, návrh je cielený na záchranu vlastníkov dlhopisov, nie na záchranu Grécka.
Vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny je ďalšia hlúposť, aj keď pochopiteľná. Znamenala by totiž ťažšiu kontrolu, ľahšie zakrývanie neprijateľného konania, a riešenie pre krajiny, na ktorých je závislé prežitie celého klubu. Je pochopiteľné, že to navrhuje Grécko, ale ťažili by z toho hlavne Taliansko a Španielsko. Krajiny, bez ktorých eurozóna nemá šancu na prežitie.
Prísnejší dohľad nad ratingovými agentúrami ? Chce tým grécky premiér povedať, že nebyť agentúr, Grécko by nebolo v dnešnom stave ? Omyl, Gréci vedeli presne, čo robia a agentúry im v tom pomáhali svojimi nepravdivými hodnoteniami, ktoré neodrážali realitu. Nevidím dôvod, aby agentúry existovali a určovali dianie na finančných trhoch, pokiaľ nemajú za svoje oficiálne výroky aj zodpovednosť. A o zodpovednosť nebudú stáť, lebo je všeobecne známe, že ich hodnotenia sú vo veľkej časti motivované politickými kruhmi v pozadí.
Ako sa vlastne dajú riešiť problémy Grécka a eurozóny ?
Ak sa pozorne pozrieme na vývoj situácie v celej eurozóne, problémom je závislosť krajín a neschopnosť vyrovnaného hospodárenia. Každá krajina má oveľa viac výdavkov než príjmov, a pokiaľ sa táto situácia nezmení, problémy budú pretrvávať. Je to následok veľmi divných predstáv o fungovaní ekonomiky, ktorá je vo všetkých oblastiach závislá na dovoze. Nemožno sa potom diviť, že sa postupne zadlžuje. Ale, to musia rozhodovať odborníci, o ktorých služby v štátnej správe nie je záujem. Politici by totiž nemohli kradnúť.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)