Najprv myslieť, potom súdiť ...

Koľko času treba, aby človek došiel k pochopeniu, že jeho "partner" si ho neváži ? A koľko krutých skúseností ?

Neviem, koľko ich treba v iných krajinách, ale na Slovensku nestačia ani desaťročia na to, aby národ pochopil, kde sa dopúšťa chyby. Neustále opakuje tie isté omyly, a ak sa predsa len nájde niekto, kto sa vzoprie proti svojvôli mocných, obvykle sa namiesto pochopenia dočká nadávok a ponižovania. Prečo ? Prečo sa nedokážeme zamyslieť nad situáciou, reálne ju zhodnotiť a na základe výsledku si vytvoriť názor, ale namiesto toho okamžite vynášame rozsudky ? Trpíme vari nejakou zmutovanou formou sadomasochizmu ?

Možno by sme sa mohli začať učiť na príkladoch. Napríklad - obvyklým tvrdením zamestnávateľov je, že ak požadujete slušnú odmenu za odvedenú prácu, odpovedia slovami - je kríza, na vaše miesto čakajú stovky iných, čo by ste robili bez nás ... a podobne. Príklad lekárov však ukazuje, že v prípade spoločného postupu sa ocitne na kratšej strane lana - ignorant, teda zamestnávateľ, ktorý síce roky tvrdil - nebudete vy, bude niekto iný - ale nakoniec sa ukázalo, že ak nebudeme "my" - nemá riešenie a musí začať vydierať prekrúcaním zákonov.

Politik a zamestnávateľ majú spoločné jedno - ich moc sa odvíja od toho, kto im ju zveril. Sú situácie, kde nepomáha nič - ani peniaze. Čo môže spraviť majiteľ firmy, ktorá platí za dvanásťhodinové smeny 330 € v čistom, ak sa jedného dňa postavia všetci zamestnanci na odpor ? Nájde si iných ? Možno, ale určite to nebude trvať deň-dva, ani týždeň, ba dokonca ani mesiac. A kým ich nájde, môže byť jeho firma už dávno v krachu, jeho zisky na nule a jeho majetok ... vo vzduchu. Bude riskovať, alebo jednať ?

Politik je na tom podobne. Jeho moc je závislá na voličovi. Stačí zatiahnuť spoločne za jeden koniec, a váľa sa v prachu, aj so svojou aroganciou. Je zamestnancom voliča, žije z jeho daní a pokiaľ sa nezmôže na viac, ako sú klamstvá a zavádzanie, manipulovanie s ľuďmi či korupcia - treba ho vyhodiť. Veď to nie je také ťažké, vyjsť do ulice, obetovať niekoľko dní a zbaviť sa ho. Stačí len chcieť a pôjde to.

Spomeňme si napríklad na štrajk kamionistov. Hoci sa jeho zámery zďaleka nedarilo naplniť, chaos štátnej moci bol jasne viditeľný. Nevedeli, čo majú robiť. A len zúfalo siahali po rôznych represívnych opatreniach.

Zamyslime sa a pochopíme - oni potrebujú nás, nie my ich. Viete si predstaviť niekoho zo zbohatlíkov, alebo politikov, ako okopáva pole, a sadí zemiaky ? Alebo si ho viete predstaviť pri výrobnom páse, či za volantom autobusu, sanitky a podobne ? Keby toho boli schopní, nedržali by sa moci desiatky rokov, vo vedomí, že sú nenávidení celým národom. My máme moc nad nimi, nie oni nad nami. Stačí ju použiť a môže tu byť lepšie. Pre všetkých, hlavne pre naše deti.

Sen obyčajného Slováka ...

Niekde som čítal, že Indonézia chce osídliť opustené ostrovy, ktorých má niečo okolo stovky. Znie to celkom zaujímavo, napokon nie je žiadnym tajomstvom, že nám hrozí preľudnenie, a tak treba využiť každú možnosť na osídľovanie.

A tak ma napadlo, že aj Slovákov pribúda nekontrolovateľným tempom. Hlavne tých, ktorí sa rozhodli, že ich jediným poslaním je pohodlný život, platený z daní ostatných obyvateľov štátu. Výsledkom je dokonalý rozvrat verejných financií, lebo priznajme si to otvorene, parazitov neustále pribúda, ale príjmy klesajú. Bohatí platiť nechcú, aby im neubudlo a chudobní nemajú z čoho. Ale výdavky akosi stále rastú, lebo parazity žerú a potrebujú žrať čoraz viac (ceny predsa stúpajú). Hovorí sa, že šetrením sa dá dosiahnuť optimalizácia rozpočtu a jeho vyrovnanosť. A tak môžeme začať šetriť za pomoci Indonézie, čo vy na to ?

Na začiatok môžeme kúpiť to krásne miesto na hornej fotografii. Iste nebude lacné, ale v konečnom dôsledku sa investícia vyplatí, uvidíte. Ak by bolo pridrahé, môžeme kúpiť niečo v okolí Austrálie, či Nového Zélandu. Napríklad, takéto miestečko vychádza okolo 4 000 000 €. (foto nižšie) Má to asi 13 hektárov, čo by mohlo bohate stačiť. A je aj dostatočne ďaleko od Slovenska, čo zistíte, že je veľmi dôležité.

Má to aj skryté výhody, napríklad v okolí sa pomerne často vyskytuje táto potvora.

Áno, nemusíte hádať, je to biely žralok. V rámci ochrany ekosystému by sme mohli presadiť v OSN, či iných nepotrebných (občas rešpektovaných) organizáciách, aby bola v okolí ostrova zriadená bezletová zóna so zákazom plavby námorných lodí. Zvieratá nesmieme rušiť v záujme prežitia ich druhov.

No, a nasleduje posledný krok, či skôr krôčik - osídlenie ostrova. Jednorázová plavba s dôsledne vybratým osadenstvom - presne tak, uhádli ste. So slovenskými milovníkmi partičiek na jachtách, ich prisluhovačmi v politickej sfére, rôznymi poradcami a sponzormi, proste "vyberaná" spoločnosť, ktorá určite ocení, ako ju chceme chrániť pred tým nevychovaným a nenažratým plebsom, ktorý len stále niečo požaduje a nechápe ich výnimočnosť. Konečne budú mať od nás pokoj ...

Verte mi, štátny rozpočet sa zotaví po realizácii tohoto riešenia v priebehu niekoľkých mesiacov, a budú aj prebytky. Všetci budú spokojní, dokonca aj žraloky ... (teda, všetci asi nie, lebo ak obyvatelia ostrova zistia, že nikto neštrajkuje, možno budú chcieť vedieť príčiny ... nebude im vadiť, že okrem nich tam nikto nežije, skôr bude vadiť to, že tam nežije nikto, kto by na nich robil ...) Ale, povedzme si otvorene, ak si tam vezmú so sebou aj všetky prostitútky, ktoré tu mali, budú mať čoskoro aj robotníkov ... ak sa dožijú ich dospelosti ...

No, čo poviete na môj plán ? Vyplatila by sa táto investícia ? Myslím, že určite viac, ako darček Samsungu ...

Súdruhovia, vaša genialita nepozná hraníc ... vitajte na hnojisku

Priatelia moji, súdruhovia červeno-modro-zeleno-strakatý, poviem vám, toto vám skutočne vyšlo - taký paškvil ešte svet nevidel. Jeden papyrus škrabne sudca, druhý škrabne tiež sudca - a napriek tomu je ten prvý v poriadku, a ten druhý špinavosť. Pritom podľa zákona sú podpísané obidva.

No, desím sa chvíle, že by som sa mal s niekým súdiť. Mohlo by sa mi stať, že sudca vynesie rozsudok a niekto ma napadne, že nebol kóšer, lebo mu nevyhovoval, hoci bol v súlade so zákonom a bol som v práve. A potom sa nájde nebodaj filigrán, ktorý mu dá za pravdu, lebo síce som v práve ja, ale niekomu to nevyhovuje. Fantázia ... kto sa má v tom vyznať.
Asi naozaj platí, že ak dvaja robia to isté, vždy je to niečo iné. Zrejme sa hodnotí podľa toho, z ktorého análu trčia nožičky. Neviem, ja som si vždy myslel, že každé lajno smrdí rovnako, ale asi som sa mýlil. Zrejme záleží aj na tom, akú kravatu to lajno nosí a čo je na nej napísané, či vytlačené. Ináč, môže to byť celkom švanda, keď pred vás predstúpi lajno v kravate a povie - dobrý deň, som krabica konvaliniek ... polovica publika si chytí nos, aby ju tá vôňa neomámila (lebo tam sedí na základe socialistického záväzku - vždy niekde strčený) a druhá polovica sa okamžite poberie na polikliniku, aby spravili rozbor krvi, či náhodou nevdýchla nejakú drogu.

No čo, vitajte v hnojisku. A keď budete plávať pomedzi lajná, nezabudnite, dôležitá je farba kravaty - potom môže platiť aj tvrdenie, že slnko vychádza o polnoci a na západe. Čo tam po nejakej sprostej pravde, keď nemá konexie na správnych miestach, nie ?

Chráňme si svoje súkromie

Kto chce kam, pomôžme mu tam ... a netvárme sa, že sa nás to netýka

Udalosti posledných dní nám ukázali mnoho zaujímavého. Najmä v oblasti ochrany súkromia, ako aj postoja niektorých postáv a postavičiek k zákonu. Rovnako sme zistili, že barometer otvorenosti spoločnosti, teda novinári, si mimoriadne cenia svoje súkromie a rôzne iné práva, zaručené zákonmi tohoto štátu. Ba dokonca, vymáhajú si prostredníctvom manipulácie s verejnou mienkou aj práva, na ktoré nárok nemajú.

Možno prišiel čas, aby sme si aj my, obyčajní ľudia, začali uplatňovať svoje práva. A to aj tie, ktoré doteraz novinárska obec v honbe za rôznymi senzáciami a ziskom pokojne ignorovala. Aj to povestné právo na súkromie. Napríklad pri dopravnej nehode jednoducho odohnať "redaktora" s fotoaparátom či kamerou, ktorý zbiera podklady pre svoj odpadový plátok či spravodajstvo, prípadne ho žalovať v občiansko-právnom konaní, tak, ako sa to robí bežne vo svete. Alebo obrátiť ich zbraň proti nim samým - ak sa tak veľmi vyžívajú v cudzom súkromí, čo tak preprať na verejnosti to ich súkromie - skryté milenky-milencov, pochybných priateľov, či iné excesy ? Prípadne rôzne opilecké vystúpenia a podobne. Nechať ich ochutnať to, čo tak štedro doprajú iným.

Často sa označujú za siedmu veľmoc. Realita je však oveľa krutejšia - v skutočnosti sú nástrojom deformácie spoločnosti, a už dávno neplnia svoje pôvodné poslanie. Nezaujato a objektívne informovať o udalostiach. Ak píše neobjektívne blogger, poviete si, čo už - jeho názor. Ak to však robí niekto, kto je platený za objektívnosť a pravdivosť podávaných informácií, pričom mu to spoločnosť toleruje, niečo nie je v poriadku. Ešte horšie je, ak vám vedome podsúva klamlivé informácie, ktoré znižujú kvalitu vášho života, v snahe vás manipulovať v niekoho prospech, či proti niekomu.

Skúsme sa zamyslieť - potrebujeme tento druh "kultúry" a slobody slova ?

Pani premiérka, ďakujeme za poučenie ... budeme sa ním riadiť

Do dnešného dňa som vás pokladal za obeť vnútorného boja v rámci vašej strany, ktorý veľmi pripomínal dianie v HZDS. V. Mečiar a M. Dzurinda majú jedno spoločné - držia sa svojho postu zubami - nechtami a na udržanie svojej pozície boli a sú ochotní zbaviť sa akejkoľvek konkurencie, pričom neberú ohľad ani na stranu, ani na štát a voličov.
Poznajúc situáciu v SDKÚ-DS som vašu stranu ani vás nevolil. Nikdy som totiž neveril, že môže chvost zatočiť so psom, a od začiatku som pokladal odstúpenie M. Dzurindu z kandidátky za šachový manéver, ktorý mal vašu stranu udržať v parlamente. Nie, s podielom na vláde a zostavovaním koalície ste nerátali, skôr ste čakali ďalšie obdobie v opozícii, čo dokazoval aj chaos prvých mesiacov, keď sa stal opak.

Prvým sklamaním (a zároveň potvrdením mojej nedôvery) bola nominácia M. Dzurindu na post ministra zahraničia. Druhým sklamaním bol váš postoj vo veci košického daňového úradu, kde ste najprv tvrdili, že počkáte na závery prešetrenia, a nakoniec ste aj tak nekonali, hoci bolo viac než jasné, že veci nie sú tak, ako majú byť. Tretím sklamaním bol euroval a celý cirkus okolo hlasovania, ktorý skončil pádom vlády. Posledné a najväčšie sklamanie ste nám pripravili dnes - odvolanie ministra Galka, hoci ešte žiadne vyšetrovanie neprebehlo, a nie je ani známe, či vôbec niekto a niečo porušil. V čom je rozdiel medzi Ľ. Galkom a I. Miklošom ? Jeden má právo na prešetrenie a druhý nie ?
Pani premiérka, vyjadrili ste sa, že odpočúvanie novinárov je neprijateľné v akomkoľvek prípade - či už legálne, alebo nelegálne. Stoja novinári nad zákonom ? Odpoveď znie - nestoja. Takže sa na nich vzťahujú rovnaké povinnosti, ako na každého občana a rovnako aj práva. Nič viac, nič menej. Zákony, ktoré sa vzťahujú k činnosti armády a jej zložiek presne definujú, v akých veciach koná rozviedka a kontrarozviedka, ako aj vojenská polícia. Rovnako zákony presne definujú, kedy je možné povoliť použitie technických prostriedkov (odpočúvanie a podobne). Svojím vystúpením ste vážnym spôsobom spochybnili právomoci týchto zložiek, ako aj príslušných súdov, pričom ste nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by vás na podobné závery oprávňoval.

Som nesmierne rád, že som vám nedal nikdy hlas, ani v prezidentských voľbách. A dúfam, že po budúcich voľbách vás v politike neuvidíme. Nezaslúžite si dôveru občanov.

Mám radosť, že nie som novinárom ...

Prečo si kupujem noviny ? Zaujíma ma aktuálne dianie na Slovensku, chcem byť informovaný o všetkom, čo sa deje ... (anonymný respondent v roku 1990)

Kedysi som chcel byť novinárom. Bavilo ma sledovanie rôznych príbehov zo sveta redakcií, čítanie spomienok na udalosti dávnej minulosti, či nevyriešené záhady. Rád som porovnával svoje názory s cudzími, a neurážalo ma ani to, keď mi pre tie moje dosť často ľudia nadávali. Dnes ? Som veľmi rád, že som sa novinárom nestal. Musel by som sa hanbiť. Aspoň na Slovensku určite.

Hanbím sa za to aj tak. Hanbím sa, že žijem v krajine, kde rôzne záujmy stoja nad pravdou a objektívnosťou. Hanbím sa, že žijem v krajine, kde namiesto politickej kultúry a nadhľadu vládne hrubý primitivizmus a pochlebovačstvo. Hanbím sa, že ak si chcem prečítať niečo objektívne o dianí na Slovensku, musím siahnuť po zahraničných periodikách, pretože na Slovensku sú noviny farebné podľa strany, ktorej fandia, prípadne majiteľov v pozadí. Hanbím sa, že musím svojim priateľom v zahraničí vysvetľovať - na Slovensku je to tak.
Iste, na Slovensku sú aj poctiví novinári, ktorí svoje povolanie berú vážne a s primeranou úctou. Obvykle ich poznať podľa toho, že ich vyhodia. Zamestnávatelia neznesú, že niekto si chráni vlastnú nezávislosť a snaží sa byť objektívny.

Napriek tomu som na Slovensku doma. Takže mi neostáva nič iné, len veriť, že raz sa situácia zmení k lepšiemu. Veriť, že v čase spravodajstva sa na televíznych kanáloch dozviem informácie, užitočné pre môj život a nie znôšku senzácií, založených na ľudskom utrpení, ktoré pozbieral redaktorský odpad, aby odpútal pozornosť od skutočných problémov. Verím, že raz otvorím noviny a dozviem sa overené a pravdivé informácie o politike, ekonomike, športe či kultúre. Verím, že raz uvidím aj v televízii skutočnú kultúru a nie násilnícky odpad v kombinácii so slaboduchými seriálmi, či pseudokomikmi, ktorým musí v popredí svietiť nápis - Potlesk - aby divák v štúdiu vedel, že sa im niečo podarilo. Alebo nápis - Smiech - aby pochopili, že to bolo smiešne. Verím, že raz bude lepšie.
V dnešnom cirkuse, ktorý sa odohráva, vôbec nejde o nejakého ministra, či vyšetrovanie, alebo jeho praktiky. Ide o niečo oveľa väčšie - o moc, ktorej strata niekoho poriadne desí. A my sa môžeme rozhodnúť - či budeme súdiť na základe tlachov, alebo použijeme vlastný rozum, a budeme hodnotiť dôkazy a fakty. Ja si vyberám to druhé, hoci je to dnes nepopulárne.

Nekupujem noviny, ani nesledujem televízne spravodajstvo. Prečo ? Nevidím v tom žiadny zmysel, nedostávam potrebné informácie, a programy pochybnej kvality ma nezaujímajú. (odpoveď väčšiny ľudí na otázku, čo si myslia o spravodajstve, novinách a kultúre - či skôr kvalite ponúkaného obsahu. rok 2011)

Blbé časy sa vracajú ?

Tak tu máme odpočúvanie, pani Müllerová ... prehodil niekto, kto sa zjavne chcel (či chce) podobať na Švejka.

Redaktorov denníka Pravda malo odpočúvať vojenské spravodajstvo. Pravda či klamstvo ? Ktovie, okamžite sa však vyrojili dve skupiny ľudí - prví si s chuťou kopli do SaS a Galka, druhí ich zubami-nechtami bránia. A akosi sa vytratila pointa celého príbehu - ak to teda je príbeh. Nie, nebudem určite rozoberať, či vojenské spravodajstvo má, alebo nemá technické prostriedky na odpočúvanie.

Skôr ma napadlo niečo iné. Napadlo ma, že ak to niekto urobí s politickým zámerom, teda odpočúva svojich kritikov, čo robia, kam chodia a s kým prehodia slovo-dve, je to porušenie zákona a mal by za to niesť zodpovednosť. Avšak, ak to urobí so zámerom, ktorý má naplniť poslanie, vyplývajúce zo zákona, potom je to niečo iné. A vojenské spravodajstvo je zložka, vytvorená zo zákona a poverená konkrétnymi úlohami. Takže, predtým, než začneme niekoho pribíjať na kríž a chystať hranicu na upálenie, mali by sme najprv overiť a predložiť fakty. Žiaľ, v článku Pravdy bolo faktom len to, že ho niekto - presnejšie šéfredaktorka - napísal. Nič viac.
Skúsme si v tejto súvislosti spomenúť na jednu udalosť z minulosti, kde bolo účelové klamstvo vydávané za fakt, politicky sa zneužilo, aby zakrylo podstatu veci. Pamätáte si na cirkus Rusko - Kočner vo veci obsadenia TV Markíza ? Bombastické akcie typu " Zachráňme Markízu " ? Nazlostených ľudí, ktorí išli zachraňovať a poriadne ani nevedeli, čo ? Čo sa nakoniec vyplavilo na povrch ? Nebolo to práve odhalenie o nie veľmi serióznom správaní P. Ruska voči svojmu partnerovi, s ktorým mal uzavretú dohodu a nedodržal ju ?

Najväčším klamárom v živote človeka sú oči a uši - vidia i počujú len to, čo im iní ukazujú. Alebo, čo môžu vidieť. A pravda sa často skrýva pod povrchom. Treba ju hľadať, neraz namáhavo vyťahovať na svetlo sveta. Preto si myslím, že najprv by sme mali počkať na fakty, dôkazy, predložené žalobcami - redaktormi denníka Pravda, a až potom robiť závery. Ináč sa nám môže stať, že opäť po nejakom čase zistíme, ako sme sa nechali zneužiť pre cudzie ciele. A skutočná pravda ostane zametená pod prahom.

Chceme vari návrat blbých čias ?