0 > 56 000 000 €

Áno, dobre vidíte. To je matematika ministerstva financií pod vedením I. Mikloša, ktoré tvrdí, že zmluvou s Microsoftom ušetrilo významné financie. A hoci sú konkurenčné produkty zdarma, voľne šíriteľné a používajú ich v mnohých (oveľa bohatších krajinách ako Slovensko), podľa ministerstva financií sú zrejme - drahšie.

Vitajte v krajine, kde vyhodenie miliónov eur von z okna je v skutočnosti šetrením ...

Pravda o roku 1998 a nasledujúcich ...

Počas rokov 1996 - 98 sa formovala koalícia proti V. Mečiarovi, a jeho spôsobu vládnutia. Teda, aspoň tak sa tvrdilo. Došlo k známej zmene volebného zákona, ktorý neskôr spôsobil vznik SDK. Nikoho vtedy nenapadlo, aká hydra sa zrodila. Hlavným motívom celej kampane boli "špinavé paprče" otca národa podľa vodcu SDK M. Dzurindu a nezmyselný sľub o dvojnásobných platoch, ktorému už vtedy triezvo mysliaci ľudia veľmi neverili.

Pocity som mal rôzne. Niekde v kútiku duše mi niečo hovorilo, že Mečiarovi oponenti sú všetkým možným, len nie ľuďmi, ktorým by sa dalo (a malo) veriť. Napriek tomu som až do poslednej chvíle plánoval, že budem voliť SDK. Nakoniec sa tak nestalo, pocit neistoty (hlavne nedôvery) prevážil, a radšej som nedal hlas nikomu, hoci vzduchom lietali rôzne klamstvá o ľuďoch, ktorí odmietnu voliť. Dnes viem, že tento pocit bol správny - nechuť a odpor k Mečiarovi zo strany opozície vychádzal z dvoch vecí - po prvé, sami nemohli robiť to, čo robil on ... a po druhé, jeho politika sa nepáčila ich mecenášom v zahraničí, teda tým, ktorým tak dlho a úspešne lezú do tej časti tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. Aj v druhom prípade boli dôvody antipatie voči Mečiarovej politike rovnaké - nevadili im postupy a následky, vadilo im, že nemôžu okrádať tento národ vo vlastný prospech. A tak chodili rôzne demarše od zástupcov krajín, ktorých praktiky pri presadzovaní "demokracie" už dávno dobiehajú fašistické a komunistické. Ak ich už aj nepredbehli.

Stalo sa, zmena prišla. Už prvé dni ukázali, čo bude pracovným nástrojom č. 1 - lož a zavádzanie. A časom sa začalo ukazovať, že povestní psychiatri, ktorí doporučovali nejaké úkony pre Mečiara, by mali preskúmať aj stav jeho nepriateľov - ani tí totiž nepôsobia veľmi zdravo. A tak sme sa zrazu dozvedeli, že SDK (resp. SDKÚ ako pokračovateľ) voľby v roku 1998 vyhrala (nestalo sa, vyhralo HZDS) a konečne začne politika, založená na zodpovednosti a slušnosti. Prvým krokom, ktorý dokazoval, že to bude úplne inak, bol spor o VSŽ. Nie, nikdy som nebol a nebudem stúpencom Rezešovcov, ale dodnes tvrdím, že predaj Sparty Praha do rúk nemeckého vlastníka bol účelovým krokom, ktorý výrazne poškodil záujmy VSŽ, spôsobil skoro miliardovú stratu, nehovoriac o tom, že pri dobrom vedení bola investícia do klubu jedným z mála správnych rozhodnutí (kto neverí, nech si pozrie, koľko zarobil klub v rokoch 1998 - 2002), a dnes si navyše myslím, že bol akousi odplatou za podporu modrého klubu vo voľbách. A ďalšie šialené (ako sa neskôr ukázalo, presne premyslené) kroky nasledovali - ozdravenie bánk zo zdrojov štátu (financií daňových poplatníkov) a ich následný predaj do zahraničných rúk, ktorý neraz nezodpovedal výdavkom na ozdravenie. Potom kompletný výpredaj strategických podnikov, ktorý sa dokončil v ére druhej Dzurindovej vlády a neskôr to minister financií komentoval slovami - nechali sme Ficovi prestretý stôl a plnú komoru ... Zabudol dodať, že vo vykradnutom a prázdnom byte. Klincom do rakvy sa stalo prijatie eura, vstup do klubu podvodníkov, ktorí tvrdo požadovali od Slovenska dodržanie kritérií, ktoré sami nikdy nenaplnili. Dnes vieme, prečo - dostali sa tak k zbytku majetku a aktív štátu, a plne ho ovládli.

Začala hra, ktorú medzi sebou voláme kolotoč. V záujme upokojenia verejnej mienky sa neustále spomína, akým prínosom je členstvo v únii a eurozóne, koľko čerpáme z rôznych fondov a podobne. Princíp kolotoča je v tom, že klienti sú tak domotaní, aby nepoznali pravdu. A tak síce dostanú peniaze, len nevedia, akou okľukou sa tie peniaze vrátia k darcovi. O tom sa nehovorí. A ak, tak sa to popiera. Princíp spočíva v tom, že hoci peniaze dostanete, obvykle je presne stanovené, kam pôjdu a rovnako aj to, ako sa darcovi vrátia. My dostaneme eurofondy a zahraničné firmy daňové prázdniny, rôzne štátne príspevky a podobne. Všetci sú spokojní, dokonca aj okradnutí sa nesťažujú, ba naopak chvália. Nevedia a nechcú vedieť, že boli okradnutí. Napokon, stačí si všimnúť, koľkí ľudia zblbnuto tvrdia, že sú Európania, lebo to niekde počuli. I to je pekná ukážka manipulácie. Nikdy som nebol a nebudem Európanom, som Slovákom a to sa nikdy nezmení. Môžem byť následne Európanom (výhradne ako obyvateľ kontinentu), ale taký národ neexistuje, napokon, skúste sa opýtať bežných Nemcov, Francúzov, Španielov či Poliakov, ako to vidia. Vysmejú sa vášmu "európanstvu" a opľujú ho.

Čo bude nasledovať ? Nie, nerobme si ilúzie, Gorila nebude vyšetrená do dôsledkov. Ak sa zamyslíme nad možnými dôsledkami, pochopíme rýchlo a jasne, prečo ju nevyšetria do konca. Objektívne vyšetrovanie by prakticky znamenalo vyšetrovanie všetkého, čo sa dialo za posledné dve desaťročia, čo by bola robota pre Herkula. A neviem si predstaviť reakciu národa, keby zistil, že si zazvonil kľúčmi, aby prišla vláda zločincov, zlodejov a zapredancov. Vláda, ktorá ho o všetko okradne a uvrhne do biedy. Isté je len jedno - ak by sme sa nečinne neboli prizerali rozbitiu federácie, možno by sme sa mnohým udalostiam (a hlavne ľuďom) vyhli. Je smut né, že vývoj nám priniesol za dve desaťročia aj dve mafie - jedna vystrájala v uliciach (a tí, čo prežili, väčšinou sedia na doživotie) a druhú mafiu sme si naivne volili. Sami a dobrovoľne, lebo sme nepochopili (a mnohí nechápu ani dnes), že zlo je vždy zlom, a to bez ohľadu na to, aké je - malé, či veľké.

Na národnom divadle v Prahe bol nápis - " Národ sobě " , ktorý symbolizoval jeho vznik a osudy. Aj slovenský národ by teraz mohol mať podobný nápis na hraničných tabuliach, len by symbolizoval niečo iné - ako si národ sám zaplatil vznik geta, kde jeho potreby - nikoho nezaujímajú. Vždy sa hovorilo, že banánovými republikami sú rôzne rozvojové krajiny, hlavne v Afrike - my sme unikát, hoci sme v strede Európy, máme bohatú históriu a vedomosti, dopustili sme, aby sa Slovensko stalo banánovou republikou. A to je horšie, než akákoľvek diktatúra.

Utrpenie snoba - nikoho nezaujíma

Súkromná televízia začala vysielať seriál o rodine akéhosi milionára. Vravím si dobre, kto to vlastne je ? Hodil som meno do vyhľadávača v domnení, že ak o niekom urobia seriál, asi je to niekto s veľkým prínosom pre ľudstvo, niekto s niečím prevratným. Chyba lávky, dnes sa to nenosí, dnes sa točia seriály o vraždení, nahlúplych krajčírkach, čo si náhodne narazili milionára, či snoboch - ktorých najväčším trápením je, že ich život nikoho nezaujíma. Teda, okrem ich snobských a obvykle riadne tupých priateľov.

A tak si zaplatia natočenie seriálu o sebe, a nájdu hlupáka, ktorý to kúpi - možno mu to darujú, ktovie. Vlastne, ani veľmi nemusia hľadať hlupáka, čo to odvysiela, keď máme na svete toľko ľudí, čo urobili kariéru hlavne na základe lezenia do análu, či objavenia gombíka na správnych nohaviciach a o kultúre (tej skutočnej) vedia guľové.

A tak obťažujú svet vysielaním dokumentu o umeline, chudáčikoch, ktorí nevedia, či majú ísť domov vrtuľníkom alebo jachtou ... nemôžeme sa diviť, čo asi vedia o skutočnej kultúre prostitútky ? Nič. Smutné je, že proti súčasným svinstvám, ktorými sme denne zaplavovaní, boli vysoko kultúrne aj budovateľské seriály z éry socializmu, či Major Zeman. Pekne sme dopadli ...

Zločin ako zločin

Povedzme si otvorene, nebyť éry socializmu od roku 1948 do roku 1989, nemali by mnohí tzv. novinári a vydavatelia (v područí politikov) nad čím pravidelne slintať, respektíve by nemali lacný terč na uspokojenie svojej morálnej úbohosti.

Predovšetkým, minulosť nezmeníme, je taká, akou sa stala. Môžeme polemizovať nad tým, čo by bolo, keby ... ale nikomu to nič neprinesie. Napriek tomu však musíme pozerať na veci objektívne, a mali by sme na udalosti používať rovnaký meter. Ak bolo niečo zločinom pred tridsiatimi rokmi, malo by to byť aj dnes, a to bez ohľadu na to, aký cieľ sa daným skutkom sleduje.

Zakotvili sme do právneho systému normu o zločinoch komunizmu (ktorý tu, len tak na doplnenie, mal ešte len prísť - aspoň podľa komunistov), zriadili sme Ústav pamäti národa, ktorý má tieto zločiny odhaľovať a dokumentovať pre budúce generácie. A tak by sme mali aktuálne v ňom zriadiť aj sekciu na dokumentovanie zločinov demokracie, aby neskôr nemuseli iní vychádzať len zo spomienok pamätníkov, klamárov (pod pláštikom disidentstva sediacich na ústavoch marxizmu-leninizmu), či zapredancov, ktorí budú svätiť čokoľvek, ak im to dá moc a majetok.

Nemôžeme sa tváriť, že potlačenie povstania v Maďarsku, či udalostí a diania v Československu počas roku 1968 bolo zločinom, ale napríklad vojna v Iraku pod vymyslenou zámienkou nie je. Nemôžeme sa tváriť, že americké videnie boja o presadenie demokracie nie je zvrhlosťou, ktorá slúži na naplnenie mocenských a politických záujmov v závese finančných skupín. Ak by to nebola zvrhlosť, sotva by sa "vyspelé" demokracie kamarátili so Saudskou Arábiou, ktorá sa v ničom nelíši od niekdajšieho plukovníkovho režimu v Líbyi, ba v mnohom ho prekonala. Nemôžeme ignorovať ani dianie na Balkáne, ako aj fakt, že demokracie darovali Albáncom druhý štát, ale na Kurdov, o ktorých pomoc sa opierali v boji proti Husajnovmu režimu v Iraku, sa jednoducho vykašlali. Nemôžeme ignorovať ani fakt, že za demokraciu sa obvykle ide bojovať len tam, kde sa dá niečo získať. Ak by to tak nebolo, padli by aj režimy v iných, dosť čudne spravovaných krajinách.

Ak je zločinom presadzovanie myšlienky silou a perzekúciami, musí to byť zločinom vždy a všade, nie len výberovo tam, kde sa to hodí. A je úplne jedno, aká myšlienka to je.

Myšlienka či kniha nemôžu nikomu ublížiť. To môže urobiť len niekto, kto si ich osvojí - teda človek. Zločincom je vždy konkrétna osoba. Osoba, ktorá myšlienku zneužije pre naplnenie vlastných cieľov. Ak by sme mali zakázať všetko, v mene čoho sa páchali zločiny, respektíve postaviť mimo zákona všetky ideológie, ktoré majú na svedomí ľudské životy pri svojom presadzovaní, stáli by v jednom rade nielen komunizmus a fašizmus, ale vedľa nich by boli aj demokracia, kresťanstvo, či iné. V podstate skoro všetko by sme postavili mimo zákon, lebo všade sa nájde niečo negatívne a zneužité. Otázkou je, čo by nám asi tak po dvoch tisícročiach krvavých dejín ostalo.

A ešte niečo - nedá sa poprieť, že v každom nápade, či ľudskom konaní sa nájde aj to povestné zrnko pravdy. Nedá sa teda poprieť, čo mocným súčasného sveta vadí najviac - akákoľvek myšlienka, ktorá je spojená s ich zodpovednosťou za osud ľudí, ktorí im moc zverili, akákoľvek zodpovednosť a povinnosť. Moc je pre nich dobre vykúrenou trafikou, s istým klientom, ktorí musí zaplatiť a nemá na výber. A najradšej by boli, keby nemal ani žiadne právo na sťažnosť.

Nedovoľme, aby nám vládlo pokrytectvo, šírené ľuďmi, ktorí by síce mali chrániť pravdu a byť objektívni, ale kúpi si ich hocikto.