Počas rokov 1996 - 98 sa formovala koalícia proti V. Mečiarovi, a jeho spôsobu vládnutia. Teda, aspoň tak sa tvrdilo. Došlo k známej zmene volebného zákona, ktorý neskôr spôsobil vznik SDK. Nikoho vtedy nenapadlo, aká hydra sa zrodila. Hlavným motívom celej kampane boli "špinavé paprče" otca národa podľa vodcu SDK M. Dzurindu a nezmyselný sľub o dvojnásobných platoch, ktorému už vtedy triezvo mysliaci ľudia veľmi neverili.
Pocity som mal rôzne. Niekde v kútiku duše mi niečo hovorilo, že Mečiarovi oponenti sú všetkým možným, len nie ľuďmi, ktorým by sa dalo (a malo) veriť. Napriek tomu som až do poslednej chvíle plánoval, že budem voliť SDK. Nakoniec sa tak nestalo, pocit neistoty (hlavne nedôvery) prevážil, a radšej som nedal hlas nikomu, hoci vzduchom lietali rôzne klamstvá o ľuďoch, ktorí odmietnu voliť. Dnes viem, že tento pocit bol správny - nechuť a odpor k Mečiarovi zo strany opozície vychádzal z dvoch vecí - po prvé, sami nemohli robiť to, čo robil on ... a po druhé, jeho politika sa nepáčila ich mecenášom v zahraničí, teda tým, ktorým tak dlho a úspešne lezú do tej časti tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. Aj v druhom prípade boli dôvody antipatie voči Mečiarovej politike rovnaké - nevadili im postupy a následky, vadilo im, že nemôžu okrádať tento národ vo vlastný prospech. A tak chodili rôzne demarše od zástupcov krajín, ktorých praktiky pri presadzovaní "demokracie" už dávno dobiehajú fašistické a komunistické. Ak ich už aj nepredbehli.
Stalo sa, zmena prišla. Už prvé dni ukázali, čo bude pracovným nástrojom č. 1 - lož a zavádzanie. A časom sa začalo ukazovať, že povestní psychiatri, ktorí doporučovali nejaké úkony pre Mečiara, by mali preskúmať aj stav jeho nepriateľov - ani tí totiž nepôsobia veľmi zdravo. A tak sme sa zrazu dozvedeli, že SDK (resp. SDKÚ ako pokračovateľ) voľby v roku 1998 vyhrala (nestalo sa, vyhralo HZDS) a konečne začne politika, založená na zodpovednosti a slušnosti. Prvým krokom, ktorý dokazoval, že to bude úplne inak, bol spor o VSŽ. Nie, nikdy som nebol a nebudem stúpencom Rezešovcov, ale dodnes tvrdím, že predaj Sparty Praha do rúk nemeckého vlastníka bol účelovým krokom, ktorý výrazne poškodil záujmy VSŽ, spôsobil skoro miliardovú stratu, nehovoriac o tom, že pri dobrom vedení bola investícia do klubu jedným z mála správnych rozhodnutí (kto neverí, nech si pozrie, koľko zarobil klub v rokoch 1998 - 2002), a dnes si navyše myslím, že bol akousi odplatou za podporu modrého klubu vo voľbách. A ďalšie šialené (ako sa neskôr ukázalo, presne premyslené) kroky nasledovali - ozdravenie bánk zo zdrojov štátu (financií daňových poplatníkov) a ich následný predaj do zahraničných rúk, ktorý neraz nezodpovedal výdavkom na ozdravenie. Potom kompletný výpredaj strategických podnikov, ktorý sa dokončil v ére druhej Dzurindovej vlády a neskôr to minister financií komentoval slovami - nechali sme Ficovi prestretý stôl a plnú komoru ... Zabudol dodať, že vo vykradnutom a prázdnom byte. Klincom do rakvy sa stalo prijatie eura, vstup do klubu podvodníkov, ktorí tvrdo požadovali od Slovenska dodržanie kritérií, ktoré sami nikdy nenaplnili. Dnes vieme, prečo - dostali sa tak k zbytku majetku a aktív štátu, a plne ho ovládli.
Začala hra, ktorú medzi sebou voláme kolotoč. V záujme upokojenia verejnej mienky sa neustále spomína, akým prínosom je členstvo v únii a eurozóne, koľko čerpáme z rôznych fondov a podobne. Princíp kolotoča je v tom, že klienti sú tak domotaní, aby nepoznali pravdu. A tak síce dostanú peniaze, len nevedia, akou okľukou sa tie peniaze vrátia k darcovi. O tom sa nehovorí. A ak, tak sa to popiera. Princíp spočíva v tom, že hoci peniaze dostanete, obvykle je presne stanovené, kam pôjdu a rovnako aj to, ako sa darcovi vrátia. My dostaneme eurofondy a zahraničné firmy daňové prázdniny, rôzne štátne príspevky a podobne. Všetci sú spokojní, dokonca aj okradnutí sa nesťažujú, ba naopak chvália. Nevedia a nechcú vedieť, že boli okradnutí. Napokon, stačí si všimnúť, koľkí ľudia zblbnuto tvrdia, že sú Európania, lebo to niekde počuli. I to je pekná ukážka manipulácie. Nikdy som nebol a nebudem Európanom, som Slovákom a to sa nikdy nezmení. Môžem byť následne Európanom (výhradne ako obyvateľ kontinentu), ale taký národ neexistuje, napokon, skúste sa opýtať bežných Nemcov, Francúzov, Španielov či Poliakov, ako to vidia. Vysmejú sa vášmu "európanstvu" a opľujú ho.
Čo bude nasledovať ? Nie, nerobme si ilúzie, Gorila nebude vyšetrená do dôsledkov. Ak sa zamyslíme nad možnými dôsledkami, pochopíme rýchlo a jasne, prečo ju nevyšetria do konca. Objektívne vyšetrovanie by prakticky znamenalo vyšetrovanie všetkého, čo sa dialo za posledné dve desaťročia, čo by bola robota pre Herkula. A neviem si predstaviť reakciu národa, keby zistil, že si zazvonil kľúčmi, aby prišla vláda zločincov, zlodejov a zapredancov. Vláda, ktorá ho o všetko okradne a uvrhne do biedy. Isté je len jedno - ak by sme sa nečinne neboli prizerali rozbitiu federácie, možno by sme sa mnohým udalostiam (a hlavne ľuďom) vyhli. Je smut né, že vývoj nám priniesol za dve desaťročia aj dve mafie - jedna vystrájala v uliciach (a tí, čo prežili, väčšinou sedia na doživotie) a druhú mafiu sme si naivne volili. Sami a dobrovoľne, lebo sme nepochopili (a mnohí nechápu ani dnes), že zlo je vždy zlom, a to bez ohľadu na to, aké je - malé, či veľké.
Na národnom divadle v Prahe bol nápis - " Národ sobě " , ktorý symbolizoval jeho vznik a osudy. Aj slovenský národ by teraz mohol mať podobný nápis na hraničných tabuliach, len by symbolizoval niečo iné - ako si národ sám zaplatil vznik geta, kde jeho potreby - nikoho nezaujímajú. Vždy sa hovorilo, že banánovými republikami sú rôzne rozvojové krajiny, hlavne v Afrike - my sme unikát, hoci sme v strede Európy, máme bohatú históriu a vedomosti, dopustili sme, aby sa Slovensko stalo banánovou republikou. A to je horšie, než akákoľvek diktatúra.
Žádné komentáře:
Okomentovat