Povedzme si otvorene, nebyť éry socializmu od roku 1948 do roku 1989, nemali by mnohí tzv. novinári a vydavatelia (v područí politikov) nad čím pravidelne slintať, respektíve by nemali lacný terč na uspokojenie svojej morálnej úbohosti.
Predovšetkým, minulosť nezmeníme, je taká, akou sa stala. Môžeme polemizovať nad tým, čo by bolo, keby ... ale nikomu to nič neprinesie. Napriek tomu však musíme pozerať na veci objektívne, a mali by sme na udalosti používať rovnaký meter. Ak bolo niečo zločinom pred tridsiatimi rokmi, malo by to byť aj dnes, a to bez ohľadu na to, aký cieľ sa daným skutkom sleduje.
Zakotvili sme do právneho systému normu o zločinoch komunizmu (ktorý tu, len tak na doplnenie, mal ešte len prísť - aspoň podľa komunistov), zriadili sme Ústav pamäti národa, ktorý má tieto zločiny odhaľovať a dokumentovať pre budúce generácie. A tak by sme mali aktuálne v ňom zriadiť aj sekciu na dokumentovanie zločinov demokracie, aby neskôr nemuseli iní vychádzať len zo spomienok pamätníkov, klamárov (pod pláštikom disidentstva sediacich na ústavoch marxizmu-leninizmu), či zapredancov, ktorí budú svätiť čokoľvek, ak im to dá moc a majetok.
Nemôžeme sa tváriť, že potlačenie povstania v Maďarsku, či udalostí a diania v Československu počas roku 1968 bolo zločinom, ale napríklad vojna v Iraku pod vymyslenou zámienkou nie je. Nemôžeme sa tváriť, že americké videnie boja o presadenie demokracie nie je zvrhlosťou, ktorá slúži na naplnenie mocenských a politických záujmov v závese finančných skupín. Ak by to nebola zvrhlosť, sotva by sa "vyspelé" demokracie kamarátili so Saudskou Arábiou, ktorá sa v ničom nelíši od niekdajšieho plukovníkovho režimu v Líbyi, ba v mnohom ho prekonala. Nemôžeme ignorovať ani dianie na Balkáne, ako aj fakt, že demokracie darovali Albáncom druhý štát, ale na Kurdov, o ktorých pomoc sa opierali v boji proti Husajnovmu režimu v Iraku, sa jednoducho vykašlali. Nemôžeme ignorovať ani fakt, že za demokraciu sa obvykle ide bojovať len tam, kde sa dá niečo získať. Ak by to tak nebolo, padli by aj režimy v iných, dosť čudne spravovaných krajinách.
Ak je zločinom presadzovanie myšlienky silou a perzekúciami, musí to byť zločinom vždy a všade, nie len výberovo tam, kde sa to hodí. A je úplne jedno, aká myšlienka to je.
Myšlienka či kniha nemôžu nikomu ublížiť. To môže urobiť len niekto, kto si ich osvojí - teda človek. Zločincom je vždy konkrétna osoba. Osoba, ktorá myšlienku zneužije pre naplnenie vlastných cieľov. Ak by sme mali zakázať všetko, v mene čoho sa páchali zločiny, respektíve postaviť mimo zákona všetky ideológie, ktoré majú na svedomí ľudské životy pri svojom presadzovaní, stáli by v jednom rade nielen komunizmus a fašizmus, ale vedľa nich by boli aj demokracia, kresťanstvo, či iné. V podstate skoro všetko by sme postavili mimo zákon, lebo všade sa nájde niečo negatívne a zneužité. Otázkou je, čo by nám asi tak po dvoch tisícročiach krvavých dejín ostalo.
A ešte niečo - nedá sa poprieť, že v každom nápade, či ľudskom konaní sa nájde aj to povestné zrnko pravdy. Nedá sa teda poprieť, čo mocným súčasného sveta vadí najviac - akákoľvek myšlienka, ktorá je spojená s ich zodpovednosťou za osud ľudí, ktorí im moc zverili, akákoľvek zodpovednosť a povinnosť. Moc je pre nich dobre vykúrenou trafikou, s istým klientom, ktorí musí zaplatiť a nemá na výber. A najradšej by boli, keby nemal ani žiadne právo na sťažnosť.
Nedovoľme, aby nám vládlo pokrytectvo, šírené ľuďmi, ktorí by síce mali chrániť pravdu a byť objektívni, ale kúpi si ich hocikto.
Žádné komentáře:
Okomentovat