Žalobca, novinár, obhajca. Nie, novinár naozaj nie je v strede náhodne. Mal by byť objektívnym pozorovateľom, ktorý sa neprikláňa na žiadnu stranu, len komentuje dianie okolo seba. Mal by byť ...
Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené ... (Ústava Slovenskej republiky)
Žiadny iný ústavný článok nie je tak často porušovaný, ako článok 26, ods. 1 Ústavy SR. Dá sa povedať, že sa s jeho pošliapavaním stretávame denne. Či už je to vo forme utajovania zmlúv o nakladaní s verejnými financiami (teda peniazmi občanov štátu, nie súkromným vlastníctvom politikov), alebo ich podpisovaním za podmienok, ktoré ho vedome obchádzajú. (napr. posledná zmluva ministerstva zdravotníctva s nemeckou firmou o určovaní platieb za zdravotné výkony, ktorá s má na mieste výkonu - Slovensko - riadiť nemeckým právom !?)
Realita je však úplne iná, že sú zákony a ústavné normy. Všetko sa obchádza, rôznymi spôsobmi a z rôznych dôvodov. Vlastne, dôvod je len jeden - peniaze. Čakalo by sa, že novinár bude všetkými možnými spôsobmi brániť zneužívaniu postavenia politikmi. Pravda je však iná - novinár je ťahaný na povrázku v rukách politika, a dostáva pokyny, kde a proti komu písať. Aká je šanca na poznanie pravdy ? Minimálna, vlastne žiadna. A pokiaľ sa aj nájde niekto, kto na podivné praktiky "majstrov pera" poukáže, skončí to obvykle zmazaním jeho príspevku. (sám som zažil) A slová článku 26 sa niekde v kúte krčia od hanby.
Čo sa stane, ak sa obvykle nestranný pozorovateľ pridá na niektorú stranu ? Vždy utrpí spoločnosť, pretože sa začne strácať medzi množstvom záujmov a prázdnych fráz. Položme si otázku - prečo má jeden prípad dve riešenia ? Ako môžu byť správne obidve ? Prečo na odvolanie z funkcie v jednom prípade nestačia ani viditeľné dôkazy, a v druhom stačia podozrenia ?
Pre pochopenie diania na Slovensku sa skúsme pozrieť do USA. Prvý dodatok americkej ústavy zaručuje slobodu informácií v plnom rozsahu, a zakazuje akékoľvek opatrenie na ich obmedzenie. Realita ? Americkí študenti sú upozorňovaní na školách, aby na sociálnych sieťach nešírili žiadnym spôsobom obsah, zverejnený na WikiLeaks, pričom porušenie (nepísaného) pravidla môže mať dopad na ich kariéru, ak by sa chceli zamestnať na federálnej úrovni. Federálni zamestnanci dostali zákaz čítania príspevkov na serveroch WikiLeaks, ak nemajú príslušné bezpečnostné previerky. (za vlády kabinetu B. Obamu, ktorému stačilo na získanie Nobelovej ceny za mier víťazstvo v prezidentských voľbách !!! Pre samotný mier totiž nič neurobil). Prečo ? Zatknutie B. Manninga poukazuje na to, že niekto sa bojí pravdy. A je ochotný zabrániť jej zverejneniu za každú cenu, aj pošliapaním zákonov.
Slovensko ? Prípad odpočúvania ministerstvom (ktoré poverilo VOS) a expresné riešenie odvolaním ministra Ľ. Galka dokazuje, že niekto sa bojí pravdy. Poctivý politik sa nemá čoho obávať, dokonca ani prípadného odposluchu hovoru, ktorý viedol so záujmovou (prešetrovanou) osobou. Priznané odposluchy však odhalili, že niektorí verejní činitelia vedome manipulujú s verejnou mienkou, za pomoci novinárov. Napodiv, nikoho to nezaujíma, dokonca ani novinárov. Naopak, hoci Ľ. Galkovi nič nedokázali, neustále pokračujú útoky proti jeho osobe. Musíme priznať, že od určenia vinníka máme súdy, nie politikov. A poznajúc situáciu na Slovensku, celá vec sa nikdy pred súd nedostane. Možno v prípade, ak by Ľ. Galko zažaloval sám seba, aby sa očistil. Smiešne ? Skôr desivé. Napokon, za zmienku stoja aj Pentagonské dokumenty o vojne vo Vietname, a problémy, ktoré postihli analytika D. Ellsberga, ktorý prispel k ich zverejneniu.
Nie, o pravdu naozaj nie je záujem. Napokon, vládnuca elita robí všetko preto, aby minimalizovala riziko, že sa k nej bežní ľudia nielen dostanú, ale aj v prípade jej odhalenia pochopia. A tak sa prebuduje vzdelávací systém zo širšieho všeobecného vzdelávania na úzko špecializované, pod kepienkom záujmu o výchovu špičkových odborníkov v jednotlivých oblastiach. Pravda je však iná. Všeobecne podkutý absolvent nemá problémy chápať dianie aj v oblastiach, kde nepôsobí, a je teda ťažšie manipulovateľný. Čo u špecialistu na jednu konkrétnu oblasť nehrozí. Na nejednom večierku, kde som sa zúčastnil, som mal možnosť vidieť následky podobného vzdelávania. Zahraniční účastníci (hlavne z USA, Kanady, GB) prakticky neboli schopní komunikovať o ničom inom, okrem oblasti, v ktorej pôsobili. Peniaze, biznis, manželka (občas nejaký šport) a bodka - nič viac.
Na záver jedna kuriózna informácia, ktorú som si síce nemal možnosť overiť, ale človeku, ktorý ju spomenul, môžem dôverovať. Je to bývalý profesor, ktorý sa dnes venuje skúmaniu vývoja spoločnosti, a okrem iného sa zaoberal aj inštitútom udeľovania amnestie. Nie, nebral to v slovenskom meradle, skôr v širšom rozsahu a výsledok skúmania ho zaskočil - štatistika z údajov, ktoré mu boli dostupné, poukázala na to, že vyše 80% prípadov, kde bol využitý inštitút odpustenia trestu, sa vzťahuje na osoby, ktoré sú nejakým spôsobom spriaznené s politickými či podnikateľskými kruhmi. I to o niečom svedčí.
Nie, pravda nás síce môže oslobodiť, ale elita o to nestojí. Nemôžeme sa diviť, prišla by o moc.
Žádné komentáře:
Okomentovat