Pravdepodobne by nedošlo k ďalšej vojne v Iraku, zrejme ani v Afganistane. Isté je jedno - funkčné obdobie prezidenta bolo plné rôznych pochybných rozhodnutí a udalostí, pričom sa podpísalo na dianí v celom svete. V každom prípade, Bush junior sa stal jedným z najnenávidenejších politikov sveta. A môžeme si len klásť otázku, aký by bol svet, keby nedošlo k rôznym, veľmi pochybným rozhodnutiam pri jeho zvolení v roku 2000, a prezidentom by sa stal jeho súper Al Gore.
Práve voľby prezidenta USA v roku 2000 ukázali, že túžba rodinného klanu Bushovcov po moci a získaní miesta prezidenta bola nadradená všetkému, dokonca aj vlastným zákonom. Napríklad zákonom štátu Texas, kde bol Bush guvernérom. To, čo bolo zavedené v Texase, odmietal Bushov volebný štáb na Floride, kde sa rozhodovalo o víťazovi volieb. A za pomoci právnikov sa mu podarilo zastaviť prepočítanie hlasov ručným spôsobom na Najvyššom súde v USA. Cena za zrušenie overenia výsledkov volieb bola desivá - dve vojny, tisíce obetí, mučenie zajatcov na Guantanáme a chaos, ktorý dodnes trvá v Iraku a Afganistane. A množstvo otázok, ktoré dodnes zostávajú nezodpovedané - napríklad o skutočnom pozadí útokov na WTC. Oficiálnej verzii už skoro nikto neverí, mimo vládnych kruhov.
Ďalšími, rovnako nepríjemnými následkami, sa začal hemžiť verejný život. Pribudlo množstvo kamier v uliciach, na verejných miestach, začali sa zavádzať rôzne biometrické údaje v identifikačných dokladoch, zmenili sa pravidlá v mnohých oblastiach, týkajúcich sa bezpečnosti .... ? Avšak, koho bezpečnosti ? Obyvateľov miest, krajín, kontinentov ? A pred kým sme mali byť chránení - pred teroristami, ako sa oficiálne tvrdilo a tvrdí ? Alebo je všetko úplne inak ?
Pravdu sa asi nikdy nedozvieme. Je však zaujímavé, že sa schvaľujú zákony a nariadenia, ktoré pôsobia represívne voči obyvateľom, a naopak, zákony, ktoré by mali výrazným spôsobom zvýšiť kontrolu nad činnosťou politikov a obmedziť zneužívanie postavenia, sa obvykle zamietnu. Stačí si spomenúť na večnú slovenskú rozprávku o zrušení imunity poslancov. Rovnako je zaujímavé (a zároveň desivé) pozorovať reakcie politikov, ak náhodou zistia, že sa niekto zaujíma o ich aktivity. Áno, narážam aj na prípad ministra Galka, ktorý poukazuje na mnohé. Ak ho očistíme od nánosu emócií, a zamyslíme sa nad vývojom v danej veci, mala by nás skôr desiť rýchlosť, s akou bol Galko odvolaný, pričom nedostal žiadnu šancu na skutočné prešetrenie okolností odposluchov a príčin, ktoré k nim viedli. Malo by nás desiť, že akýkoľvek politik si môže vodiť novinára na obojku a prikazovať mu. A malo by nás desiť aj to, ak sa spoja v spoločnom záujme nezmieriteľní súperi. Hovorí sa, že ak uvidíte medveďa s vlkom ísť na spoločný lov, niečo nie je v poriadku.
Celý vývoj v Európe, a aj súčasná kríza skôr pôsobia tak, že niekto má strach. Veľký strach zo zodpovednosti za škody, ktoré vznikajú každý deň, zásluhou obchádzania skutočných riešení problémov a hľadania fiktívnych riešení, ktoré sa uplatňujú, hoci nevedú nikam. Tak, ako sa Bushov štáb obával prepočítania hlasov na Floride, a bránil tomu všetkými možnými prostriedkami, boja sa dnes politické špičky verejnej mienky v Európe. Stačí si spomenúť na pobúrené reakcie predstaviteľov Nemecka, Francúzska či iných krajín vo chvíli, keď chcel bývalý grécky premiér referendum o pomoci z eurovalu, či expresné opätovné hlasovanie o eurovale na Slovensku, keď to prvé malo za následok pád vlády.
A tak sa zdá, že demokracia je síce vláda ľudu a v prospech ľudu, ale len vtedy, keď sa to niekomu hodí. Alebo je to skôr rétorické cvičenie, ktoré s realitou nemalo nikdy nič spoločné. Ktovie ... V každom prípade boli však americké prezidentské voľby v roku 2000 určitým prelomom a možno aj vzorom pre neskorší vývoj. A obávam sa, že to lepšie nebude, skôr naopak. Mám pocit, že denne nám cielene uberajú zo slobody, a snažia sa nás čo najviac sledovať. Poslednou ukážkou sú napríklad (zatiaľ) osamelé hlasy o tom, že by sa mali čipovať aj značky na autách, aby sa v prípade ich odcudzenia dalo zistiť, kde sa nachádzajú. Nuž, znie to pekne, to je pravda. Avšak, ako vieme z nejednej informácie, zlodeji nezvyknú jazdiť na kradnutých autách, skôr sa ich snažia zbaviť. Predať a zarobiť. Na druhej strane, čo niekomu zabráni, aby zneužil systém a nevyužil ho pre vlastnú potrebu ? Napríklad pre sledovanie oponenta, či kritika ? A v najhoršom prípade jeho zbavenie rôznymi nekalými spôsobmi ... máme predsa skúsenosť, že ľudia, túžiaci po moci, sú schopní všetkého.
No, niekedy mám pocit, že budeme nostalgicky spomínať na 70.-80. roky, keď ešte nebola technika na takej úrovni. A rovnako si myslím, že dejiny budú raz hodnotiť G.W. Busha ako politika, ktorý sa dopustil vojnových zločinov, a dostal sa na svoj post za pomoci klamu a korupcie. Ktovie ... možno tak budú hodnotiť aj niektorých slovenských politikov.
Žádné komentáře:
Okomentovat