Sviatky sa blížia, a čakanie na príbuzných prinesie rôzne zážitky. Sedel som na autobusovej stanici a čakal na neter. Ponurá, stará budova, občas prešiel nejaký cestujúci, a v jednom rohu sa hmýrili ľudia, ktorí vchádzali a vychádzali z obchodu v priestoroch stanice. Vlastne, pripadal som si ako za študentských čias pred niekoľkými desaťročiami.
Obďaleč sedela mamička s malým dievčatkom, mohlo mať do desať rokov, a podľa toho, ako sa snažilo čítať noviny, určite už chodilo do školy. Noviny boli plné spomienkových článkov na V. Havla, a dievčatko sa neustále na niečo vypytovalo. Kto to bol, mami -zvedavo sa opýtalo. Nikto, jeden ujo, - znela odpoveď. Nikto ... slovo zarezonovalo v mojej hlave. Pre niekoho nikto, pre iného ikona novembra 1989 a všetkého, čo s tým súviselo.
Len čas ukáže, kým V. Havel naozaj bol. Zhodnotia to historici, nie jeho priatelia, či oponenti. Dnes sa dá konštatovať len jedno - bol to človek. Niekto ho mal rád, iný nie. Niekto ho pokladal za symbol boja proti diktatúre komunizmu, iný za disidenta, ktorého si komunisti aj vo väzení chovali ako vo vatičke pre prípad neskoršej potreby. Niekto spomína na kamaráta, s ktorým sa nikdy nenudil, iný na spoluväzňa, ktorý sa mal akosi lepšie, hoci bol triednym nepriateľom. Kde je vlastne pravda ? Nevedno.
Isté je, že ľudia, ktorí v týchto dňoch hovoria o odkaze V. Havla, sa ním skoro nikdy neriadili. Využili fakt, že stiahol za sebou davy, aby sa dostali z bezmenných ústavov marxizmu-leninizmu, katedier na vysokých školách, železničných staníc a iných miest k moci, a nič im nehovoria slová pravda, láska a zodpovednosť. Nie dovtedy, pokiaľ nejde o ich vlastné záujmy. Pri každej možnej príležitosti sa budú oháňať jeho menom, aby ukázali, že nezabudli. Bude pre nich rovnakou ikonou, či skôr zbraňou manipulácie davmi, akou sa stal svojho času Lenin. Len nebude zabalzamovaný a vystavený na verejnosti. Našťastie, ináč by nemal pokoj ani na večnom odpočinku pri pohľade na tých, čo nad jeho menom slintajú a berú ho do úst, aby naplnili svoje ciele.
Človek dokáže zneužiť všetko. Tak, ako dokázala cirkev stáročia zneužívať postavu Ježiša a v jeho mene popravovať, upaľovať, kradnúť a zavádzať, tak to budú skúšať aj politické špičky v prípade V. Havla. Nič im nie je a nebude nikdy sväté. Moc je drogou, na ktorej sú závislí.
O V. Havlovi viem toho málo. Okrem toho, že sa stal tvárou novembra 1989, a neskorším prezidentom krajiny, ktorú V. Mečiar a V. Klaus beztrestne rozbili, neviem vlastne nič. Nikdy som nečítal žiadny samizdat, a veciam, ktoré sa náhle objavili po prevrate, radšej neverím. Stačí si spomenúť na to, koľkí pochlebovači komunizmu zahodili v novembri červené knižky a stali sa horlivými stúpencami zmeny. Či dokonca disidentmi, hoci som si ich pamätal inak. Napríklad večne opitých v niektorej krčme, ktorí síce nepracovali, ale vždy mali množstvo peňazí a akosi si ich nikto nevšímal. Nemôžem ani povedať, že by som poznal Havlove hry. Videl som jednu, a úprimne priznám, pripadala mi primitívne. Je to však len môj pohľad, niekto to mohol vidieť inak. Určite by som ho nenazval svetovým dramatikom, rozhodne mal však zaujímavé myšlienky.
Bol to jeden ujo ... povedala mama malého dievčatka. Dá sa súhlasiť. A všetko ostatné posúdi čas. Možno sa stane V. Havel naozaj legendou, a možno to bude úplne inak. To nie je podstatné. Stačí si pamätať, že to bol človek a mal svoje miesto v živote.
Žádné komentáře:
Okomentovat