0 > 56 000 000 €

Áno, dobre vidíte. To je matematika ministerstva financií pod vedením I. Mikloša, ktoré tvrdí, že zmluvou s Microsoftom ušetrilo významné financie. A hoci sú konkurenčné produkty zdarma, voľne šíriteľné a používajú ich v mnohých (oveľa bohatších krajinách ako Slovensko), podľa ministerstva financií sú zrejme - drahšie.

Vitajte v krajine, kde vyhodenie miliónov eur von z okna je v skutočnosti šetrením ...

Pravda o roku 1998 a nasledujúcich ...

Počas rokov 1996 - 98 sa formovala koalícia proti V. Mečiarovi, a jeho spôsobu vládnutia. Teda, aspoň tak sa tvrdilo. Došlo k známej zmene volebného zákona, ktorý neskôr spôsobil vznik SDK. Nikoho vtedy nenapadlo, aká hydra sa zrodila. Hlavným motívom celej kampane boli "špinavé paprče" otca národa podľa vodcu SDK M. Dzurindu a nezmyselný sľub o dvojnásobných platoch, ktorému už vtedy triezvo mysliaci ľudia veľmi neverili.

Pocity som mal rôzne. Niekde v kútiku duše mi niečo hovorilo, že Mečiarovi oponenti sú všetkým možným, len nie ľuďmi, ktorým by sa dalo (a malo) veriť. Napriek tomu som až do poslednej chvíle plánoval, že budem voliť SDK. Nakoniec sa tak nestalo, pocit neistoty (hlavne nedôvery) prevážil, a radšej som nedal hlas nikomu, hoci vzduchom lietali rôzne klamstvá o ľuďoch, ktorí odmietnu voliť. Dnes viem, že tento pocit bol správny - nechuť a odpor k Mečiarovi zo strany opozície vychádzal z dvoch vecí - po prvé, sami nemohli robiť to, čo robil on ... a po druhé, jeho politika sa nepáčila ich mecenášom v zahraničí, teda tým, ktorým tak dlho a úspešne lezú do tej časti tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. Aj v druhom prípade boli dôvody antipatie voči Mečiarovej politike rovnaké - nevadili im postupy a následky, vadilo im, že nemôžu okrádať tento národ vo vlastný prospech. A tak chodili rôzne demarše od zástupcov krajín, ktorých praktiky pri presadzovaní "demokracie" už dávno dobiehajú fašistické a komunistické. Ak ich už aj nepredbehli.

Stalo sa, zmena prišla. Už prvé dni ukázali, čo bude pracovným nástrojom č. 1 - lož a zavádzanie. A časom sa začalo ukazovať, že povestní psychiatri, ktorí doporučovali nejaké úkony pre Mečiara, by mali preskúmať aj stav jeho nepriateľov - ani tí totiž nepôsobia veľmi zdravo. A tak sme sa zrazu dozvedeli, že SDK (resp. SDKÚ ako pokračovateľ) voľby v roku 1998 vyhrala (nestalo sa, vyhralo HZDS) a konečne začne politika, založená na zodpovednosti a slušnosti. Prvým krokom, ktorý dokazoval, že to bude úplne inak, bol spor o VSŽ. Nie, nikdy som nebol a nebudem stúpencom Rezešovcov, ale dodnes tvrdím, že predaj Sparty Praha do rúk nemeckého vlastníka bol účelovým krokom, ktorý výrazne poškodil záujmy VSŽ, spôsobil skoro miliardovú stratu, nehovoriac o tom, že pri dobrom vedení bola investícia do klubu jedným z mála správnych rozhodnutí (kto neverí, nech si pozrie, koľko zarobil klub v rokoch 1998 - 2002), a dnes si navyše myslím, že bol akousi odplatou za podporu modrého klubu vo voľbách. A ďalšie šialené (ako sa neskôr ukázalo, presne premyslené) kroky nasledovali - ozdravenie bánk zo zdrojov štátu (financií daňových poplatníkov) a ich následný predaj do zahraničných rúk, ktorý neraz nezodpovedal výdavkom na ozdravenie. Potom kompletný výpredaj strategických podnikov, ktorý sa dokončil v ére druhej Dzurindovej vlády a neskôr to minister financií komentoval slovami - nechali sme Ficovi prestretý stôl a plnú komoru ... Zabudol dodať, že vo vykradnutom a prázdnom byte. Klincom do rakvy sa stalo prijatie eura, vstup do klubu podvodníkov, ktorí tvrdo požadovali od Slovenska dodržanie kritérií, ktoré sami nikdy nenaplnili. Dnes vieme, prečo - dostali sa tak k zbytku majetku a aktív štátu, a plne ho ovládli.

Začala hra, ktorú medzi sebou voláme kolotoč. V záujme upokojenia verejnej mienky sa neustále spomína, akým prínosom je členstvo v únii a eurozóne, koľko čerpáme z rôznych fondov a podobne. Princíp kolotoča je v tom, že klienti sú tak domotaní, aby nepoznali pravdu. A tak síce dostanú peniaze, len nevedia, akou okľukou sa tie peniaze vrátia k darcovi. O tom sa nehovorí. A ak, tak sa to popiera. Princíp spočíva v tom, že hoci peniaze dostanete, obvykle je presne stanovené, kam pôjdu a rovnako aj to, ako sa darcovi vrátia. My dostaneme eurofondy a zahraničné firmy daňové prázdniny, rôzne štátne príspevky a podobne. Všetci sú spokojní, dokonca aj okradnutí sa nesťažujú, ba naopak chvália. Nevedia a nechcú vedieť, že boli okradnutí. Napokon, stačí si všimnúť, koľkí ľudia zblbnuto tvrdia, že sú Európania, lebo to niekde počuli. I to je pekná ukážka manipulácie. Nikdy som nebol a nebudem Európanom, som Slovákom a to sa nikdy nezmení. Môžem byť následne Európanom (výhradne ako obyvateľ kontinentu), ale taký národ neexistuje, napokon, skúste sa opýtať bežných Nemcov, Francúzov, Španielov či Poliakov, ako to vidia. Vysmejú sa vášmu "európanstvu" a opľujú ho.

Čo bude nasledovať ? Nie, nerobme si ilúzie, Gorila nebude vyšetrená do dôsledkov. Ak sa zamyslíme nad možnými dôsledkami, pochopíme rýchlo a jasne, prečo ju nevyšetria do konca. Objektívne vyšetrovanie by prakticky znamenalo vyšetrovanie všetkého, čo sa dialo za posledné dve desaťročia, čo by bola robota pre Herkula. A neviem si predstaviť reakciu národa, keby zistil, že si zazvonil kľúčmi, aby prišla vláda zločincov, zlodejov a zapredancov. Vláda, ktorá ho o všetko okradne a uvrhne do biedy. Isté je len jedno - ak by sme sa nečinne neboli prizerali rozbitiu federácie, možno by sme sa mnohým udalostiam (a hlavne ľuďom) vyhli. Je smut né, že vývoj nám priniesol za dve desaťročia aj dve mafie - jedna vystrájala v uliciach (a tí, čo prežili, väčšinou sedia na doživotie) a druhú mafiu sme si naivne volili. Sami a dobrovoľne, lebo sme nepochopili (a mnohí nechápu ani dnes), že zlo je vždy zlom, a to bez ohľadu na to, aké je - malé, či veľké.

Na národnom divadle v Prahe bol nápis - " Národ sobě " , ktorý symbolizoval jeho vznik a osudy. Aj slovenský národ by teraz mohol mať podobný nápis na hraničných tabuliach, len by symbolizoval niečo iné - ako si národ sám zaplatil vznik geta, kde jeho potreby - nikoho nezaujímajú. Vždy sa hovorilo, že banánovými republikami sú rôzne rozvojové krajiny, hlavne v Afrike - my sme unikát, hoci sme v strede Európy, máme bohatú históriu a vedomosti, dopustili sme, aby sa Slovensko stalo banánovou republikou. A to je horšie, než akákoľvek diktatúra.

Utrpenie snoba - nikoho nezaujíma

Súkromná televízia začala vysielať seriál o rodine akéhosi milionára. Vravím si dobre, kto to vlastne je ? Hodil som meno do vyhľadávača v domnení, že ak o niekom urobia seriál, asi je to niekto s veľkým prínosom pre ľudstvo, niekto s niečím prevratným. Chyba lávky, dnes sa to nenosí, dnes sa točia seriály o vraždení, nahlúplych krajčírkach, čo si náhodne narazili milionára, či snoboch - ktorých najväčším trápením je, že ich život nikoho nezaujíma. Teda, okrem ich snobských a obvykle riadne tupých priateľov.

A tak si zaplatia natočenie seriálu o sebe, a nájdu hlupáka, ktorý to kúpi - možno mu to darujú, ktovie. Vlastne, ani veľmi nemusia hľadať hlupáka, čo to odvysiela, keď máme na svete toľko ľudí, čo urobili kariéru hlavne na základe lezenia do análu, či objavenia gombíka na správnych nohaviciach a o kultúre (tej skutočnej) vedia guľové.

A tak obťažujú svet vysielaním dokumentu o umeline, chudáčikoch, ktorí nevedia, či majú ísť domov vrtuľníkom alebo jachtou ... nemôžeme sa diviť, čo asi vedia o skutočnej kultúre prostitútky ? Nič. Smutné je, že proti súčasným svinstvám, ktorými sme denne zaplavovaní, boli vysoko kultúrne aj budovateľské seriály z éry socializmu, či Major Zeman. Pekne sme dopadli ...

Zločin ako zločin

Povedzme si otvorene, nebyť éry socializmu od roku 1948 do roku 1989, nemali by mnohí tzv. novinári a vydavatelia (v područí politikov) nad čím pravidelne slintať, respektíve by nemali lacný terč na uspokojenie svojej morálnej úbohosti.

Predovšetkým, minulosť nezmeníme, je taká, akou sa stala. Môžeme polemizovať nad tým, čo by bolo, keby ... ale nikomu to nič neprinesie. Napriek tomu však musíme pozerať na veci objektívne, a mali by sme na udalosti používať rovnaký meter. Ak bolo niečo zločinom pred tridsiatimi rokmi, malo by to byť aj dnes, a to bez ohľadu na to, aký cieľ sa daným skutkom sleduje.

Zakotvili sme do právneho systému normu o zločinoch komunizmu (ktorý tu, len tak na doplnenie, mal ešte len prísť - aspoň podľa komunistov), zriadili sme Ústav pamäti národa, ktorý má tieto zločiny odhaľovať a dokumentovať pre budúce generácie. A tak by sme mali aktuálne v ňom zriadiť aj sekciu na dokumentovanie zločinov demokracie, aby neskôr nemuseli iní vychádzať len zo spomienok pamätníkov, klamárov (pod pláštikom disidentstva sediacich na ústavoch marxizmu-leninizmu), či zapredancov, ktorí budú svätiť čokoľvek, ak im to dá moc a majetok.

Nemôžeme sa tváriť, že potlačenie povstania v Maďarsku, či udalostí a diania v Československu počas roku 1968 bolo zločinom, ale napríklad vojna v Iraku pod vymyslenou zámienkou nie je. Nemôžeme sa tváriť, že americké videnie boja o presadenie demokracie nie je zvrhlosťou, ktorá slúži na naplnenie mocenských a politických záujmov v závese finančných skupín. Ak by to nebola zvrhlosť, sotva by sa "vyspelé" demokracie kamarátili so Saudskou Arábiou, ktorá sa v ničom nelíši od niekdajšieho plukovníkovho režimu v Líbyi, ba v mnohom ho prekonala. Nemôžeme ignorovať ani dianie na Balkáne, ako aj fakt, že demokracie darovali Albáncom druhý štát, ale na Kurdov, o ktorých pomoc sa opierali v boji proti Husajnovmu režimu v Iraku, sa jednoducho vykašlali. Nemôžeme ignorovať ani fakt, že za demokraciu sa obvykle ide bojovať len tam, kde sa dá niečo získať. Ak by to tak nebolo, padli by aj režimy v iných, dosť čudne spravovaných krajinách.

Ak je zločinom presadzovanie myšlienky silou a perzekúciami, musí to byť zločinom vždy a všade, nie len výberovo tam, kde sa to hodí. A je úplne jedno, aká myšlienka to je.

Myšlienka či kniha nemôžu nikomu ublížiť. To môže urobiť len niekto, kto si ich osvojí - teda človek. Zločincom je vždy konkrétna osoba. Osoba, ktorá myšlienku zneužije pre naplnenie vlastných cieľov. Ak by sme mali zakázať všetko, v mene čoho sa páchali zločiny, respektíve postaviť mimo zákona všetky ideológie, ktoré majú na svedomí ľudské životy pri svojom presadzovaní, stáli by v jednom rade nielen komunizmus a fašizmus, ale vedľa nich by boli aj demokracia, kresťanstvo, či iné. V podstate skoro všetko by sme postavili mimo zákon, lebo všade sa nájde niečo negatívne a zneužité. Otázkou je, čo by nám asi tak po dvoch tisícročiach krvavých dejín ostalo.

A ešte niečo - nedá sa poprieť, že v každom nápade, či ľudskom konaní sa nájde aj to povestné zrnko pravdy. Nedá sa teda poprieť, čo mocným súčasného sveta vadí najviac - akákoľvek myšlienka, ktorá je spojená s ich zodpovednosťou za osud ľudí, ktorí im moc zverili, akákoľvek zodpovednosť a povinnosť. Moc je pre nich dobre vykúrenou trafikou, s istým klientom, ktorí musí zaplatiť a nemá na výber. A najradšej by boli, keby nemal ani žiadne právo na sťažnosť.

Nedovoľme, aby nám vládlo pokrytectvo, šírené ľuďmi, ktorí by síce mali chrániť pravdu a byť objektívni, ale kúpi si ich hocikto.

Pravda a mocenské záujmy

Žalobca, novinár, obhajca. Nie, novinár naozaj nie je v strede náhodne. Mal by byť objektívnym pozorovateľom, ktorý sa neprikláňa na žiadnu stranu, len komentuje dianie okolo seba. Mal by byť ...

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené ... (Ústava Slovenskej republiky)

Žiadny iný ústavný článok nie je tak často porušovaný, ako článok 26, ods. 1 Ústavy SR. Dá sa povedať, že sa s jeho pošliapavaním stretávame denne. Či už je to vo forme utajovania zmlúv o nakladaní s verejnými financiami (teda peniazmi občanov štátu, nie súkromným vlastníctvom politikov), alebo ich podpisovaním za podmienok, ktoré ho vedome obchádzajú. (napr. posledná zmluva ministerstva zdravotníctva s nemeckou firmou o určovaní platieb za zdravotné výkony, ktorá s má na mieste výkonu - Slovensko - riadiť nemeckým právom !?)

Realita je však úplne iná, že sú zákony a ústavné normy. Všetko sa obchádza, rôznymi spôsobmi a z rôznych dôvodov. Vlastne, dôvod je len jeden - peniaze. Čakalo by sa, že novinár bude všetkými možnými spôsobmi brániť zneužívaniu postavenia politikmi. Pravda je však iná - novinár je ťahaný na povrázku v rukách politika, a dostáva pokyny, kde a proti komu písať. Aká je šanca na poznanie pravdy ? Minimálna, vlastne žiadna. A pokiaľ sa aj nájde niekto, kto na podivné praktiky "majstrov pera" poukáže, skončí to obvykle zmazaním jeho príspevku. (sám som zažil) A slová článku 26 sa niekde v kúte krčia od hanby.

Čo sa stane, ak sa obvykle nestranný pozorovateľ pridá na niektorú stranu ? Vždy utrpí spoločnosť, pretože sa začne strácať medzi množstvom záujmov a prázdnych fráz. Položme si otázku - prečo má jeden prípad dve riešenia ? Ako môžu byť správne obidve ? Prečo na odvolanie z funkcie v jednom prípade nestačia ani viditeľné dôkazy, a v druhom stačia podozrenia ?

Pre pochopenie diania na Slovensku sa skúsme pozrieť do USA. Prvý dodatok americkej ústavy zaručuje slobodu informácií v plnom rozsahu, a zakazuje akékoľvek opatrenie na ich obmedzenie. Realita ? Americkí študenti sú upozorňovaní na školách, aby na sociálnych sieťach nešírili žiadnym spôsobom obsah, zverejnený na WikiLeaks, pričom porušenie (nepísaného) pravidla môže mať dopad na ich kariéru, ak by sa chceli zamestnať na federálnej úrovni. Federálni zamestnanci dostali zákaz čítania príspevkov na serveroch WikiLeaks, ak nemajú príslušné bezpečnostné previerky. (za vlády kabinetu B. Obamu, ktorému stačilo na získanie Nobelovej ceny za mier víťazstvo v prezidentských voľbách !!! Pre samotný mier totiž nič neurobil). Prečo ? Zatknutie B. Manninga poukazuje na to, že niekto sa bojí pravdy. A je ochotný zabrániť jej zverejneniu za každú cenu, aj pošliapaním zákonov.

Slovensko ? Prípad odpočúvania ministerstvom (ktoré poverilo VOS) a expresné riešenie odvolaním ministra Ľ. Galka dokazuje, že niekto sa bojí pravdy. Poctivý politik sa nemá čoho obávať, dokonca ani prípadného odposluchu hovoru, ktorý viedol so záujmovou (prešetrovanou) osobou. Priznané odposluchy však odhalili, že niektorí verejní činitelia vedome manipulujú s verejnou mienkou, za pomoci novinárov. Napodiv, nikoho to nezaujíma, dokonca ani novinárov. Naopak, hoci Ľ. Galkovi nič nedokázali, neustále pokračujú útoky proti jeho osobe. Musíme priznať, že od určenia vinníka máme súdy, nie politikov. A poznajúc situáciu na Slovensku, celá vec sa nikdy pred súd nedostane. Možno v prípade, ak by Ľ. Galko zažaloval sám seba, aby sa očistil. Smiešne ? Skôr desivé. Napokon, za zmienku stoja aj Pentagonské dokumenty o vojne vo Vietname, a problémy, ktoré postihli analytika D. Ellsberga, ktorý prispel k ich zverejneniu.

Nie, o pravdu naozaj nie je záujem. Napokon, vládnuca elita robí všetko preto, aby minimalizovala riziko, že sa k nej bežní ľudia nielen dostanú, ale aj v prípade jej odhalenia pochopia. A tak sa prebuduje vzdelávací systém zo širšieho všeobecného vzdelávania na úzko špecializované, pod kepienkom záujmu o výchovu špičkových odborníkov v jednotlivých oblastiach. Pravda je však iná. Všeobecne podkutý absolvent nemá problémy chápať dianie aj v oblastiach, kde nepôsobí, a je teda ťažšie manipulovateľný. Čo u špecialistu na jednu konkrétnu oblasť nehrozí. Na nejednom večierku, kde som sa zúčastnil, som mal možnosť vidieť následky podobného vzdelávania. Zahraniční účastníci (hlavne z USA, Kanady, GB) prakticky neboli schopní komunikovať o ničom inom, okrem oblasti, v ktorej pôsobili. Peniaze, biznis, manželka (občas nejaký šport) a bodka - nič viac.

Na záver jedna kuriózna informácia, ktorú som si síce nemal možnosť overiť, ale človeku, ktorý ju spomenul, môžem dôverovať. Je to bývalý profesor, ktorý sa dnes venuje skúmaniu vývoja spoločnosti, a okrem iného sa zaoberal aj inštitútom udeľovania amnestie. Nie, nebral to v slovenskom meradle, skôr v širšom rozsahu a výsledok skúmania ho zaskočil - štatistika z údajov, ktoré mu boli dostupné, poukázala na to, že vyše 80% prípadov, kde bol využitý inštitút odpustenia trestu, sa vzťahuje na osoby, ktoré sú nejakým spôsobom spriaznené s politickými či podnikateľskými kruhmi. I to o niečom svedčí.

Nie, pravda nás síce môže oslobodiť, ale elita o to nestojí. Nemôžeme sa diviť, prišla by o moc.

Internet nebol nikdy (a nikdy nebude) slobodný

Postupne sa začínajú ozývať vo svete protesty proti rôznym krokom, ktoré obmedzujú slobodu komunikácie na internete. Len málokto si uvedomuje, že rôzne zmluvy (napr. ACTA) sú často len právnym ošetrením stavu, ktorý je v praxi už dávno.

Je nepochybné, že autori a ich diela si zaslúžia ochranu. Problémom však je, ako je táto ochrana v praxi realizovaná, či skôr zneužívaná. Stačí sa napríklad pozrieť na súdne spory spoločností Apple, alebo HP, či Samsungu v otázkach rôznych produktov. Výrobcovia sa snažia monopolizovať trh, na ktorom pôsobia, a to tým, že rôznymi spôsobmi bránia konkurencii, aby vytvorila produkt, ktorý má rovnaké vlastnosti i použitie, ale je lacnejší. Platí to tak v oblasti informačných technológií, ako aj v oblasti filmového priemyslu, hudby, či produkcii software a podobne. V nejednom prípade vzniká situácia, že lepší produkt je rôznymi spôsobmi obmedzovaný, aby sa predával iný produkt, síce nekvalitnejší, ale podporovaný silnou korporáciou v pozadí. A samozrejme aj drahší. A tak sa zamestnávajú celé oddelenia expertov a právnikov, ktoré majú za úlohu zničiť, alebo aspoň oslabiť konkurenciu. Skúmajú sa produkty, hľadajú zhodné znaky a podávajú žaloby. Už dávno však nie sú poškodzované autorské práva, ale v skutočnosti niekto úplne iný - konečný spotrebiteľ, teda zákazník. Vedome sa mu niečo vnucuje, pričom súdne spory bránia jeho právu slobodnej voľby.

Pozrime sa napríklad na trh s notebookmi, a hlavne netbookmi. Cielene sa zákazníkom vnucujú rôzne výrobky, ktoré majú jeden spoločný znak - operačný systém Windows, v rôznych verziách. Ak skúsite namietnuť, že nemáte záujem, lebo používate niečo iné, napríklad Linux, dostanete k dispozícii dve možnosti - zariadenie, ktoré je bez OS, ale drahšie, ako to, ktoré ho má, hoci je platený. Alebo výpredajový model, s rôznymi dosť neštandardnými parametrami, ktoré vás majú odradiť. Prípadne vám aj ponúknu model s požadovaným systémom, ale dodacou lehotou v týždňoch, ba dokonca aj mesiacoch, lebo ho údajne treba osobitne vyrobiť. Je to samozrejme drahšie, hoci systém je zdarma a ten preferovaný je platený. Klasická ukážka kartelovej dohody, ktorú však nemáte šancu dokázať. V žiadnom inom prípade neplatí tak dokonale povestné konštatovanie kriminalistov, ako v tomto - vrah nie je vrahom, pokiaľ ho neprichytia, ako drží rúčku noža, zapichnutého vo vašom chrbte. A hoci všetci pravdu vidia, aj ju poznajú, každý sa tvári, že je všetko v poriadku. Nie je a nikdy nebude.

Skúste si predstaviť, že by vás niekto zažaloval na súde za to, že ste verejne tvrdili - 1+1=2 .... Absurdné ? Ani nie, o tom sú vlastne súčasné snahy korporácií o pritvrdenie zákonov na ochranu autorských práv. Je totiž všeobecne známe, a neplatí to len v matematike, že k ideálnemu výsledku v určitých oblastiach vedie obvykle len jedna cesta, jedno riešenie. Čo požaduje napríklad užívateľ u počítačových programov ? Jednoduchú obsluhu, rýchlu prácu a primeraný výsledok. Môžete posadiť za klávesnicu stovku programátorov, každý použije vlastné myšlienky a nápady, ale konečné riešenie bude aj tak na 90% zhodné u všetkých. Prečo ? No, začína to napríklad ich vzdelaním, ktoré je vedené vo všeobecnom štandarde, a tak  sa programátor, študujúci v USA, dostane k približne rovnakým poznatkom, ako ten, čo študuje v Austrálii, či Európe. Aký môže byť teda výsledok ?

Nie, nerobme si ilúzie. Nikto a nikdy nemal snahu o slobodu akejkoľvek informácie, vrátane internetu. V otázke zisku neexistuje demokracia, len diktát silnejšieho slabšiemu. Je to forma fašizmu, len to nikto tak nepomenuje. Stačí si spomenúť na zúfalé snahy "najväčších demokracií" o zakázanie rôznych programov na šifrovanie e-mailov, a naplnenie základného práva na súkromie - nedotknuteľnosti listovej zásielky, ktorá sa zmenila na elektronickú. Akákoľvek komunikácia na internete je už dávno monitorovaná, len sa všetci tvária a tvrdia, že to tak nie je. Mnohé vojenské systémy (napríklad dlhé roky popieraný Echelon) cielene monitorujú e-mailovú komunikáciu, a na základe používaných slov ju vyhodnocujú. Odpočúva sa aj mobilná komunikácia. Verejné priestory sa monitorujú kamerami, a len málokto vie, že nejedna kamera môže zachytávať aj hlasovú komunikáciu. Pokračujú prípravy na čipovanie dokladov rôzneho druhu, niekde to zašlo už tak ďaleko, že sa čipujú aj ŠPZ automobilov. Údajne proti zlodejom a v prospech majiteľov, ale položme si otázku - kto zabráni tomu, aby sa systém zneužil proti nim ? Nikto.

Svet je plný rečí o terorizme a strachu z neho. Skúsme si však položiť otázku, ktorú každý obchádza ako malomocného - kto vyzbrojil väčšinu šialencov ? Neslúžili často na naplnenie snáh veľmocí ? Tak, ako si svojho času vodil na povrázku Carlosa alias Šakala východný blok, či podporoval rôzne režimy na celom svete, rovnako to robili aj tzv. demokracie - S. Husajn dostal v roku 1987 technológie na výrobu chemických a biologikých zbraní od USA, rovnako aj bin Ládin a jeho prívrženci boli cvičení a vyzbrojovaní v táboroch CIA na území Pakistanu a Afganistanu a podobne.

Jednoducho, vždy, keď posielate e-mail, telefonujete manželke či priateľke, alebo niečo prejednávate s obchodným partnerom, majte na mysli - nie je isté, či niekto počúva/číta, ale určite na to má možnosti. A vo všetkom platí zásada - kto má možnosti, obvykle ich aj využije. Rovnako je to aj pri sťahovaní internetového obsahu - ak si sťahujete bezplatný program, môžete si byť istí, že niekomu to vadí - nepredá totiž vlastný produkt a nezarobí. Kašle na vaše právo slobodnej voľby - môže byť slobodná len vtedy, ak vaše peniaze končia v jeho vrecku. A o to ide pri súčasných snahách. Všetci sa slobodnej voľby boja - či je to už únia, USA, eurozóna, alebo predstavitelia vlastnej krajiny. Slobodná voľba ich pripravuje o moc a vplyv. Siaha na peniaze, o ktorých s obľubou hovoria, že im patria.

Demokracie je len prázdne slovo ... plán, ktorý je rovnako utopistický, ako komunistická spoločnosť. Vždy sa nájde niekto, kto chce mať viac, vždy sa nájde niekto, kto chce rozkazovať, vládnuť a - nepracovať. Všetko pre vlastné pohodlie.

Keď nekultúrny barbar robí "kultúru"

Bývalo dobrým zvykom, že počas vianočných sviatkov neboli programy prerušované reklamou. Bývalo, ale už nie je. Zdá sa, že zisk je nad všetkým, aj nad úctou k niektorým sviatkom. Aspoň tak to chápu komerčné kanály, ktoré sú vlastne kanálmi aj v pravom slova zmysle.

Rovnako si pamätám, ako dlhé roky predstavitelia komerčnej kultúry kopali do rôznych diel, ktoré vznikli počas doby socializmu, a označovali ich za propagandu zvráteného systému. Stačí však pozrieť do programu, a veľmi rýchlo zistíte, že nebyť tejto pseudo-kultúry, ako tomu hovorili, nemajú vlastne ani čo vysielať. Sami nie sú schopní žiadnej kvalitnej produkcie, teda ak nerátame pokusy o mydlové opery a denné seriály o problémoch vzduchotechniky. Bežný človek má úplne iné problémy, ako striedanie mileniek, či mlátenie ich expriateľov.

Samozrejme, aby nenastal odliv divákov odpadu v produkcii televízie (napr. JOJ), tak sa prispôsobili aj iné oblasti. A tak sme s úžasom zistili, že na niektorých rekreačných lokalitách zvýšili ceny vlekov aj dvojnásobne. Služby sú síce rovnako nekvalitné (niekde na WC či bufet rovno zabudnite), parkovisko spoplatnené, ale hoci cena vzrástla tiež - nestrážené.

A to už nehovorím o holohlavom úbožiakovi na príjazdovej ceste do jedného strediska, ktorému nešlo do hlavy, prečo nechceme zaplatiť parkovné, keď ideme na vlastnú chatu. Najprv skúšal všelijaké fígle, vrátane napínania svalov, a cúvol až po hrozbe, že zavoláme políciu a do jej príchodu vyriešime vec podľa vlastných možností. Potom akosi stratil guráž, a prestal otravovať. Aj tak by ma zaujímalo, koľkých takto obtiahol o parkovné.

Čo už, na chate máme bohatú zásobu filmov, ktoré sú skutočne na úrovni. A tak nemusíme sledovať hnoj, vybratý hnojom. Krásne Vianoce ...