Skúsme si konečne po dvadsiatich rokoch určiť pravidlá, a voliť tak, aby sa mal lepšie slovenský občan a politik si vážil jeho dôveru.
Pravidlá by mohli znieť takto ...
1. Volíme len strany, ktoré budú mať na kandidátke ľudí, ktorí nevykonávali mandát poslanca alebo inú verejnú funkciu dlhšie, ako jedno volebné obdobie.
Dôvod : Ľudia, ktorí dlhodobo zastávajú verejné funkcie, nie sú schopní zastávať záujmy občana a naplniť jeho potreby, keďže časom sa stáva ich jediným cieľom udržanie pri poste.
2. Volíme len strany, ktoré budú mať na kandidátke ľudí, ktorí nie sú spájaní so žiadnou kauzou, a to bez ohľadu na to, či bola, alebo nebola vyšetrovaná a uzavretá.
Dôvod : Imunita má v súčasnosti tak široký rozsah, že je prakticky nemožné, aby boli rôzne kauzy uzavreté.
3. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že v prípade účasti vo vládnej koalícii nedosadia do vládnych funkcií ľudí, ktorí boli spájaní s rôznymi kauzami, alebo dlhodobo tieto funkcie vykonávali počas obdobia 1993 - 2010.
Dôvod : Spomeňme si na príklad M. Dzurindu, ktorý odstúpil z kandidátky strany pre nejasné financovanie strany a nakoniec sa stal ministrom.
4. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že Slovensko sa nebude v budúcnosti podieľať na žiadnom finančnom krytí, spojenom s finančnou krízou, a to až do obdobia, keď dosiahne vyrovnaný rozpočet, prípadne bude hospodáriť s prebytkami a nebude to v priamom záujme slovenských občanov.
Dôvod : Krajina, ktorá má štátny dlh vo výške okolo 60% HDP, si nemôže dovoliť ten luxus, aby požičiavala peniaze tam, kde je ich vrátenie nereálne a sama sa zadlžovala.
5. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že počas prvej polovice funkčného obdobia dajú návrh na úplné zrušenie poslaneckej imunity mimo výrokovej na pôde parlamentu a presadia ho.
Dôvod : Poslanec nepotrebuje imunitu okrem výrokovej.
6. Volíme len strany, ktoré v prvej polovici funkčného obdobia navrhnú a presadia zákon o hmotnej a právnej zodpovednosti členov vlády za škody, spôsobené Slovenskej republike.
Dôvod : Čo je prijateľné pre obyčajného zamestnanca, musí byť prijateľné aj pre verejného činiteľa, ktorý žije z jeho daní.
Verím, že sa pridáte k tejto symbolickej iniciatíve a kliknutím prejavíte svoj súhlas. Uvedomte si - moc dáva politikom obyčajný človek, volič. A tak, ako má právo voliť, má aj právo požadovať a odvolávať. Ukončime obdobie straníckej svojvôle a klamstiev. Ukážme, kto má v rukách naozajstnú moc a uplatnime ju. A začneme cestu, na ktorej konci môže byť lepší život našich detí.
Stojí to za trochu námahy ?
neděle 30. října 2011
sobota 29. října 2011
Najväčšie obete krízy nie sú americkí milionári (HN), ale obyčajní ľudia
Pri pohľade na titulok jedného článku v HN Online mi zamrzol úsmev na tvári - Najväčšia obeť krízy ... americkí boháči - ... tak to bola ťažká káva aj pre mňa. Hoci, v podstate tento titulok dokonale vystihuje chorobu, ktorá nás postihla po roku 1990. Chorobu, ktorú by sme mohli pomenovať - PFBS - pokrytectvo, faloš, bezcharakternosť, sprostosť.
Niekomu klesli zisky o polovicu a narieka. Čo sa mu stalo ? Zomiera hladom, musí premýšľať o tom, či kúpi deťom topánky v normálnom obchode (zdravotne nezávadné), alebo u Číňaňa, ktorý síce podľa zákona podlieha kontrole, ale každý na to kašle a tak sa môže stať, že dieťa chytí nejakú pleseň, lebo rodič nemá na kvalitu ? Alebo musí premýšľať, čo dá dieťaťu na desiatu ?
Nie, podobné problémy milionári neriešia. Podľa médií sa stávajú chudákmi, ak im klesnú zisky. Iste, však príbeh chudáka začína byť zaujímavý až vtedy, ak sa jeho dieťa pokúsi o samovraždu, či zúfalý otec skočí pod vlak, alebo kradne - lebo sa zúfalo snaží prežiť. Vtedy si niekto všimne aj chudáka. Ináč nie. Dovtedy sa médiami premieľajú rôzne prostitútky, pochybní zbohatlíci a iné "osobnosti".
Včera išla sestra autobusom. Za lístok zaplatila šesťdesiat centov. Po starom osemnásť korún a niečo. V roku 1990 stál tento lístok korunu. Trasa sa nezmenila, cena nafty stúpla, ale nie osemnásťnásobne. Ani iné náklady nestúpli tak výrazne. Nedalo mi to, a skúsil som pozberať nejaké informácie. Dopravný podnik zamestnáva stojedenásť ľudí (mimo vodičov), má štrnásť referentských vozidiel, dve luxusné audi, a to je tak asi všetko. V roku 1990 mal ten istý dopravný podnik päťdesiattri zamestnancov, dve služobné vozidlá, a väčšina operácií sa na rozdiel od dnešnej doby robila ručne, nie na počítačoch. Študujem dostupné údaje ďalej. Ako sa zdá, podnik nemá vlastný servis, ale zmluvný. Značkový, ktorému slušne platí za služby. Sám neopravuje nič. A potom prichádza prekvapenie - hoci počet zamestnancov stúpol dvojnásobne, ekonomickú agendu spravujú tri pracovníčky, ktoré pripravujú údaje pre zmluvnú účtovnícku firmu. Čím ďalej, tým lepšie. Beriem do ruky cestovný poriadok a zisťujem, že skoro tretina liniek zmizla. Prevažná väčšina diaľkových je v súkromných rukách a čuduj sa svete - mená majiteľov, konateľov či riaditeľov sa v nejednom prípade (určite náhodne) zhodujú s menami rôznych rodinných príslušníkov manažérov dopravného podniku. Čo dodať ? Možno perličku - na jednej a tej istej trase chodia dva autobusy. Jeden je dotovaný samosprávnym krajom, druhý patrí súkromníkovi, ktorý dotácie nedostáva, lebo podľa kraja na ne nemá nárok - oficiálnou verziou je, že nevykonáva službu vo verejnom záujme !!! Čo myslíte, kto je lacnejší ? Nemusíte hádať, súkromník bez dotácií.
Kto je teda obeťou krízy a akej ? Obyčajní ľudia, ktorých väčšina dnešných milionárov v 90. rokoch okradla, na čom má svoj podiel aj štát. Stačí si spomenúť na privatizáciu. V čom je podstata krízy na Slovensku ? Štát stratil zdroje príjmov, pričom jeho výdavky stúpli. A tak si môžeme položiť stovky otázok, na ktoré síce poznáme odpovede, ale nikoho nezaujímajú. Hádam totiž nečakáme, že politická mafia sa bude vzájomne prenasledovať ?
Niekomu klesli zisky o polovicu a narieka. Čo sa mu stalo ? Zomiera hladom, musí premýšľať o tom, či kúpi deťom topánky v normálnom obchode (zdravotne nezávadné), alebo u Číňaňa, ktorý síce podľa zákona podlieha kontrole, ale každý na to kašle a tak sa môže stať, že dieťa chytí nejakú pleseň, lebo rodič nemá na kvalitu ? Alebo musí premýšľať, čo dá dieťaťu na desiatu ?
Nie, podobné problémy milionári neriešia. Podľa médií sa stávajú chudákmi, ak im klesnú zisky. Iste, však príbeh chudáka začína byť zaujímavý až vtedy, ak sa jeho dieťa pokúsi o samovraždu, či zúfalý otec skočí pod vlak, alebo kradne - lebo sa zúfalo snaží prežiť. Vtedy si niekto všimne aj chudáka. Ináč nie. Dovtedy sa médiami premieľajú rôzne prostitútky, pochybní zbohatlíci a iné "osobnosti".
Včera išla sestra autobusom. Za lístok zaplatila šesťdesiat centov. Po starom osemnásť korún a niečo. V roku 1990 stál tento lístok korunu. Trasa sa nezmenila, cena nafty stúpla, ale nie osemnásťnásobne. Ani iné náklady nestúpli tak výrazne. Nedalo mi to, a skúsil som pozberať nejaké informácie. Dopravný podnik zamestnáva stojedenásť ľudí (mimo vodičov), má štrnásť referentských vozidiel, dve luxusné audi, a to je tak asi všetko. V roku 1990 mal ten istý dopravný podnik päťdesiattri zamestnancov, dve služobné vozidlá, a väčšina operácií sa na rozdiel od dnešnej doby robila ručne, nie na počítačoch. Študujem dostupné údaje ďalej. Ako sa zdá, podnik nemá vlastný servis, ale zmluvný. Značkový, ktorému slušne platí za služby. Sám neopravuje nič. A potom prichádza prekvapenie - hoci počet zamestnancov stúpol dvojnásobne, ekonomickú agendu spravujú tri pracovníčky, ktoré pripravujú údaje pre zmluvnú účtovnícku firmu. Čím ďalej, tým lepšie. Beriem do ruky cestovný poriadok a zisťujem, že skoro tretina liniek zmizla. Prevažná väčšina diaľkových je v súkromných rukách a čuduj sa svete - mená majiteľov, konateľov či riaditeľov sa v nejednom prípade (určite náhodne) zhodujú s menami rôznych rodinných príslušníkov manažérov dopravného podniku. Čo dodať ? Možno perličku - na jednej a tej istej trase chodia dva autobusy. Jeden je dotovaný samosprávnym krajom, druhý patrí súkromníkovi, ktorý dotácie nedostáva, lebo podľa kraja na ne nemá nárok - oficiálnou verziou je, že nevykonáva službu vo verejnom záujme !!! Čo myslíte, kto je lacnejší ? Nemusíte hádať, súkromník bez dotácií.
Kto je teda obeťou krízy a akej ? Obyčajní ľudia, ktorých väčšina dnešných milionárov v 90. rokoch okradla, na čom má svoj podiel aj štát. Stačí si spomenúť na privatizáciu. V čom je podstata krízy na Slovensku ? Štát stratil zdroje príjmov, pričom jeho výdavky stúpli. A tak si môžeme položiť stovky otázok, na ktoré síce poznáme odpovede, ale nikoho nezaujímajú. Hádam totiž nečakáme, že politická mafia sa bude vzájomne prenasledovať ?
čtvrtek 27. října 2011
Koho a prečo budem - nebudem voliť ...
SDKÚ-DS
Strana, ktorej som spočiatku chcel veriť, že bude iná ako HZDS. Nebola a nie je. M. Dzurinda ide v šľapajach V. Mečiara, drží sa moci za každú cenu a podkopne nohy hocikomu, ak sa pokúsi o presadenie niečoho progresívneho, či generačnú výmenu. I. Mikloš je pre mňa najväčším sklamaním éry po roku 1989, prakticky všetko, čo na Slovensku padlo, alebo sa zhoršilo, súvisí nejakým spôsobom s jeho pôsobením vo verejných funkciách. Staré vedenie, staré maniere, žiadne poučenie, večné lži a zavádzanie. Trápne prehlásenie, že nebudú spolupracovať s R. Ficom bolo len zlatým klincom na komplote v otázke eurovalu.
KDH
D. Lipšic bol v určitom období nádejou, že KDH sa nebude uberať konzervatívnou cestou spiatočníctva, žiaľ, nedokázal sa presadiť proti starým vlkom, ktorí si chceli vynahradiť obdobie bezvýznamnosti počas vlády socializmu a neohrozeného predsedníctva J. Čarnogurského po roku 1989.
Dnes pôsobia títo ľudia vyslovene trápne, a ich výroky pokrytecky. Volebný program nemôžu dodržať, lebo aj v prípade, že sa dostanú do nejakej koalície, sú tretím či štvrtým kolesom na voze.
SMER - SD
Kto sa dokázal spojiť s HZDS a SNS, aby mohol vytvoriť vládu, je nevoliteľným subjektom. Nech by bol s touto stranou v koalícii hocikto, populizmus bude prekrývať všetko, čo je naozaj dôležité. Hlasovanie o eurovale ukázalo, že záujmy slovenských občanov sú na poslednom mieste.
MOST
B. Bugár mal svojho času moje sympatie, a ak by bol ostal v politickom dôchodku, mal by ich dodnes. Bol to jeden z mála politikov, ktorý dokázal vystupovať kultivovane a mať nadhľad v každej situácii. Posledné obdobie po jeho návrate ukázalo, že mal radšej ostať mimo politickej scény. Navyše, je dosť veľký predpoklad, že na udržanie v parlamente bude potrebovať spoluprácu s SMK, a tá je samostatnou kapitolou. Nie, ani táto strana nie je cestou k zlepšeniu.
SaS
Strana, ktorá ma neraz priviedla do rozpakov. Pozitívne prekvapila dodržaním sľubu, že euroval nepodporí (podpis pod prvou verziou nerátam, keďže bola prisľúbená za éry R. Fica), na druhej strane ma sklamal postoj pri kauze štátnych tajomníkov . Akceptujem však, že jej členovia sa snažia komunikovať a neignorujú voličov mimo kampane tak, ako je to v iných stranách. Ak som sa na niečo pýtal, vždy som dostal odpoveď.
Je určitý predpoklad, že ak by dostala viac priestoru, bude diskutovať s úniou a eurozónou v inej pozícii, a rozhodne nie v predklone. Jediná strana, ktorú by som z bývalej koalície podporil, a to i napriek tomu, že niektoré časti programu sa mi nepáčia.
HZDS - SNS
Strany, ktoré sa roky nemenia a nikdy nezmenia. Postoj - Mečiar večne živý, a slovník J. Slotu, ako aj časté prejavy neúcty voči iným, to všetko je dôvodom, že týmto stranám by som nedal hlas. Ani vtedy, ak by mi maďarská čižma buchotala na verande.
A predpoklad výsledku v budúcich voľbách ?
Víťaz je istý, hoci v prípade, ak by voliči pochopili, v čom bol prelomový postoj R. Sulíka, možno by sa mohla situácia poriadne zamotať. Ale vyhrá SMER. O budúcnosti Slovenska rozhodne druhé miesto. Nádejou by bol úspech SaS, a odsunutie SDKÚ-DS na ďalšie miesto. Pre Slovensko je rovnakou tragédiou, ak bude tvoriť vládu R. Fico, alebo M. Dzurinda. Obaja sú úplne odtrhnutí od života obyčajných ľudí a nie sú schopní robiť politiku v ich prospech. Za ideálny výsledok by som pokladal, ak by SMER získal menej ako 35% voličov, a SaS minimálne 20%. Som presvedčený, že úspešný manažér, ktorý dokázal vybudovať prosperujúcu firmu, by dokázal vytvoriť aj pevnú koalíciu a spoľahlivú vládu. Len musí dostať príležitosť.
Strana, ktorej som spočiatku chcel veriť, že bude iná ako HZDS. Nebola a nie je. M. Dzurinda ide v šľapajach V. Mečiara, drží sa moci za každú cenu a podkopne nohy hocikomu, ak sa pokúsi o presadenie niečoho progresívneho, či generačnú výmenu. I. Mikloš je pre mňa najväčším sklamaním éry po roku 1989, prakticky všetko, čo na Slovensku padlo, alebo sa zhoršilo, súvisí nejakým spôsobom s jeho pôsobením vo verejných funkciách. Staré vedenie, staré maniere, žiadne poučenie, večné lži a zavádzanie. Trápne prehlásenie, že nebudú spolupracovať s R. Ficom bolo len zlatým klincom na komplote v otázke eurovalu.
KDH
D. Lipšic bol v určitom období nádejou, že KDH sa nebude uberať konzervatívnou cestou spiatočníctva, žiaľ, nedokázal sa presadiť proti starým vlkom, ktorí si chceli vynahradiť obdobie bezvýznamnosti počas vlády socializmu a neohrozeného predsedníctva J. Čarnogurského po roku 1989.
Dnes pôsobia títo ľudia vyslovene trápne, a ich výroky pokrytecky. Volebný program nemôžu dodržať, lebo aj v prípade, že sa dostanú do nejakej koalície, sú tretím či štvrtým kolesom na voze.
SMER - SD
Kto sa dokázal spojiť s HZDS a SNS, aby mohol vytvoriť vládu, je nevoliteľným subjektom. Nech by bol s touto stranou v koalícii hocikto, populizmus bude prekrývať všetko, čo je naozaj dôležité. Hlasovanie o eurovale ukázalo, že záujmy slovenských občanov sú na poslednom mieste.
MOST
B. Bugár mal svojho času moje sympatie, a ak by bol ostal v politickom dôchodku, mal by ich dodnes. Bol to jeden z mála politikov, ktorý dokázal vystupovať kultivovane a mať nadhľad v každej situácii. Posledné obdobie po jeho návrate ukázalo, že mal radšej ostať mimo politickej scény. Navyše, je dosť veľký predpoklad, že na udržanie v parlamente bude potrebovať spoluprácu s SMK, a tá je samostatnou kapitolou. Nie, ani táto strana nie je cestou k zlepšeniu.
SaS
Strana, ktorá ma neraz priviedla do rozpakov. Pozitívne prekvapila dodržaním sľubu, že euroval nepodporí (podpis pod prvou verziou nerátam, keďže bola prisľúbená za éry R. Fica), na druhej strane ma sklamal postoj pri kauze štátnych tajomníkov . Akceptujem však, že jej členovia sa snažia komunikovať a neignorujú voličov mimo kampane tak, ako je to v iných stranách. Ak som sa na niečo pýtal, vždy som dostal odpoveď.
Je určitý predpoklad, že ak by dostala viac priestoru, bude diskutovať s úniou a eurozónou v inej pozícii, a rozhodne nie v predklone. Jediná strana, ktorú by som z bývalej koalície podporil, a to i napriek tomu, že niektoré časti programu sa mi nepáčia.
HZDS - SNS
Strany, ktoré sa roky nemenia a nikdy nezmenia. Postoj - Mečiar večne živý, a slovník J. Slotu, ako aj časté prejavy neúcty voči iným, to všetko je dôvodom, že týmto stranám by som nedal hlas. Ani vtedy, ak by mi maďarská čižma buchotala na verande.
A predpoklad výsledku v budúcich voľbách ?
Víťaz je istý, hoci v prípade, ak by voliči pochopili, v čom bol prelomový postoj R. Sulíka, možno by sa mohla situácia poriadne zamotať. Ale vyhrá SMER. O budúcnosti Slovenska rozhodne druhé miesto. Nádejou by bol úspech SaS, a odsunutie SDKÚ-DS na ďalšie miesto. Pre Slovensko je rovnakou tragédiou, ak bude tvoriť vládu R. Fico, alebo M. Dzurinda. Obaja sú úplne odtrhnutí od života obyčajných ľudí a nie sú schopní robiť politiku v ich prospech. Za ideálny výsledok by som pokladal, ak by SMER získal menej ako 35% voličov, a SaS minimálne 20%. Som presvedčený, že úspešný manažér, ktorý dokázal vybudovať prosperujúcu firmu, by dokázal vytvoriť aj pevnú koalíciu a spoľahlivú vládu. Len musí dostať príležitosť.
Predstavitelia eurozóny sa dohodli, a nič nevyriešili ...
Tak by sa dal komentovať výsledok rokovaní o riešení finančnej krízy. Mimochodom, ak mi niečo poriadne vadí, tak je to prznenie slovenčiny rôznymi prebratými slovami v situácii, keď máme vlastné výrazy. Slovo summit do slovenčiny nepatrí, a márne čakám, kedy si niekto uvedomí, že máme aj nejaké pravidlá, či jazykový zákon. Nie, od novinárov to nečakám, už som si akosi zvykol, že niektorým trčia len nohy z istej časti cudzieho tela.
Ale, vráťme sa k finančnej kríze. Rokovania a výjazdy politikov stoja milióny eur. Riešenia nie sú žiadne, vlastne vždy sa prejednáva len jedno a to isté - ako prinútiť európskeho daňového poplatníka, aby pokojne prijal fakt, že podvodníci, či skôr zločinci v bankovej a politickej sfére chcú hodiť na jeho plecia náhradu škôd, ktoré napáchali počas dlhých rokov. Dodnes nebolo počuť ani slovo o tom, ako potrestať ľudí, ktorí stoja za súčasnou situáciou. Iste, zaznelo aj to, že manažérom budú zmrazené akékoľvek odmeny, ale keďže poznám platy v tomto sektore, do plaču im určite nebude. Stále ostáva pravdou, že banky sa snažia a dlho budú snažiť o minimalizáciu svojho podielu na likvidácii škôd. Neustále tlačia na politikov a vytŕčajú svoju dlaň - prišiel čas platenia za politickú podporu. Prišiel čas platenia za posty, ktoré neraz zastávali neschopní ľudia len preto, že mali silných partnerov v pozadí, ktorí neraz vedeli, že podporujú - hlupáka. Čo im ostatne vyhovovalo, lebo vedeli, že bude neškodný.
Nevidím riešenie v nalievaní peňazí do bezodnej diery bankovej a politickej nezodpovednosti. Deravú tašku neopravíme tým, že ju vložíme do deravého koša. Je potrebná zmena systému - a to razantná. Skúsenosti hovoria, že najväčším semenišťom všetkých problémov sú politické strany. V honbe za mocou ignorujú všetko a všetkých. Neplatia zákony, neexistuje slušnosť a zodpovednosť. Napokon - pozrime sa na to, ako sa na Slovensku rešpektovali finančné limity na predvolebné kampane - všetci vedeli, že sa podvádza a pokiaľ na to mali, aj podvádzali. Nikdy a nikde nepadol žiadny trest. Ruka ruku myje, platilo a platí podnes.
Zmena systému by mala spočívať v tvrdom obmedzení činnosti politických strán - prestaňme sa hrať na demokraciu. Čo je demokratické na tom, že platíme niekomu, hoci nám neustále klame a zaviera oči pred rôznymi zlodejinami ? Čo je demokratické na tom, že má zaručenú beztrestnosť, lebo na stíhanie ho musia vydať tí, čo majú rovnako špinavé ruky ? Ak je možné zakázať stranu, ktorá šíri rasovú nenávisť, malo by byť možné zakázať aj stranu, ktorej členovia spôsobujú pri výkone verejných funkcií škody štátu a daňovým poplatníkom. A rovnako zakázať verejnú činnosť aj ľuďom, ktorí v tejto strane pôsobili.
Štát majú viesť odborníci so zakotvenou zodpovednosťou, a nie klamári s pekným slovníkom. A pokiaľ to nepochopíme, dovtedy bude náš život čoraz horší, a budeme platiť nezmyselné zasadania, kde sa nikdy a nič nevyrieši, len si niekto urobí pekný výlet a hoci nerád používam drsnejšie slová - dobre sa nažerie a napije, pričom otrčí svoj ksicht s arogantným úsmevom do médií.
Ale, vráťme sa k finančnej kríze. Rokovania a výjazdy politikov stoja milióny eur. Riešenia nie sú žiadne, vlastne vždy sa prejednáva len jedno a to isté - ako prinútiť európskeho daňového poplatníka, aby pokojne prijal fakt, že podvodníci, či skôr zločinci v bankovej a politickej sfére chcú hodiť na jeho plecia náhradu škôd, ktoré napáchali počas dlhých rokov. Dodnes nebolo počuť ani slovo o tom, ako potrestať ľudí, ktorí stoja za súčasnou situáciou. Iste, zaznelo aj to, že manažérom budú zmrazené akékoľvek odmeny, ale keďže poznám platy v tomto sektore, do plaču im určite nebude. Stále ostáva pravdou, že banky sa snažia a dlho budú snažiť o minimalizáciu svojho podielu na likvidácii škôd. Neustále tlačia na politikov a vytŕčajú svoju dlaň - prišiel čas platenia za politickú podporu. Prišiel čas platenia za posty, ktoré neraz zastávali neschopní ľudia len preto, že mali silných partnerov v pozadí, ktorí neraz vedeli, že podporujú - hlupáka. Čo im ostatne vyhovovalo, lebo vedeli, že bude neškodný.
Nevidím riešenie v nalievaní peňazí do bezodnej diery bankovej a politickej nezodpovednosti. Deravú tašku neopravíme tým, že ju vložíme do deravého koša. Je potrebná zmena systému - a to razantná. Skúsenosti hovoria, že najväčším semenišťom všetkých problémov sú politické strany. V honbe za mocou ignorujú všetko a všetkých. Neplatia zákony, neexistuje slušnosť a zodpovednosť. Napokon - pozrime sa na to, ako sa na Slovensku rešpektovali finančné limity na predvolebné kampane - všetci vedeli, že sa podvádza a pokiaľ na to mali, aj podvádzali. Nikdy a nikde nepadol žiadny trest. Ruka ruku myje, platilo a platí podnes.
Zmena systému by mala spočívať v tvrdom obmedzení činnosti politických strán - prestaňme sa hrať na demokraciu. Čo je demokratické na tom, že platíme niekomu, hoci nám neustále klame a zaviera oči pred rôznymi zlodejinami ? Čo je demokratické na tom, že má zaručenú beztrestnosť, lebo na stíhanie ho musia vydať tí, čo majú rovnako špinavé ruky ? Ak je možné zakázať stranu, ktorá šíri rasovú nenávisť, malo by byť možné zakázať aj stranu, ktorej členovia spôsobujú pri výkone verejných funkcií škody štátu a daňovým poplatníkom. A rovnako zakázať verejnú činnosť aj ľuďom, ktorí v tejto strane pôsobili.
Štát majú viesť odborníci so zakotvenou zodpovednosťou, a nie klamári s pekným slovníkom. A pokiaľ to nepochopíme, dovtedy bude náš život čoraz horší, a budeme platiť nezmyselné zasadania, kde sa nikdy a nič nevyrieši, len si niekto urobí pekný výlet a hoci nerád používam drsnejšie slová - dobre sa nažerie a napije, pričom otrčí svoj ksicht s arogantným úsmevom do médií.
neděle 23. října 2011
Odkiaľ sa berie odpor voči Sulíkovi zo strany starých politikov ?
V týchto dňoch sa neustále stupňujú útoky vo či SaS a jej predsedovi, R. Sulíkovi. Hlavným motívom je údajné zvrhnutie vlastnej vlády, ale pravda ostáva skrytá pod povrchom. Odpor voči bývalému koaličnému partnerovi môže byť motivovaný aj niečím úplne iným - závisťou.
Sulík je v zásade všetkým, čím stará garda nemôže byť. Úspešným podnikateľom a nezávislým politikom, ktorý si môže dovoliť nielen povedať názor, či niečo prisľúbiť, ale čo je podstatné - aj dodržať. Nie je prioritne závislý na priaznivcoch strany a ich finančnej pomoci, ako je tomu u ostatných strán. Čo je pre týchto ľudí ešte horšie, na rozdiel od nich, nie je závislý ani na zotrvaní v politike. Čo ho robí, ako správne podotkol P. Hrušovský, nevypočitateľným partnerom, nie však pre dôvody, ktoré uviedol bývalý predseda KDH. Navyš, stará garda mu dnes nevie odpustiť aj odôvodniteľný model prijímania nových členov do strany, čo populisticky a zámerne nazývajú diktátorskými metódami, ale v skutočnosti je to bežný postup každého manažéra, ktorý s niečím začína. Tieto postupy však ľudia ako P. Hrušovský či M. Dzurinda nechápu, navyše si ich nikdy nemohli dovoliť.
Každý schopný manažér vie, že pre naplnenie jeho cieľa je rozhodujúci začiatok, a obvykle nasledujúce obdobie, ktorého dĺžka sa pohybuje podľa náročnosti projektu. Niekde to môže byť päť rokov, v inom smere aj dvadsať. Rozhodujúci v otázke prežitia a úspešnosti projektu je výber ľudí, ktorí sa podieľajú na jeho realizácii. Úspešný manažér obvykle nemyslí len na čas, keď bude projekt riadiť, ale aj na to, aby pokračoval po jeho odchode. Politická strana je tiež projektom, ktorý si vyžaduje profesionálny prístup.
KDH vzniklo v čase, keď jediným cieľom politikov bola široká voličská základňa a nehľadelo sa na kvalitu. SDKÚ vznikla z projektu SDK ako následok intríg M. Dzurindu, ktorý si bol dobre vedomý, že v KDH by nikdy nehral na prvých husliach. Musel teda vyjednávať, sľubovať a rozbíjať. SaS a R. Sulík nemusia ísť ani jednou cestou. Majú svoju vlastnú filozofiu a môžu si dovoliť vsadiť na kvalitu, a to i na úkor kvantity. Vedia, že úspech projektu sa nehodnotí po prvom konkurze, ale dlhodobo. Preto nie sú KDH a SDKÚ-DS schopné vyhrať voľby, a prehrávajú aj s populistickými stranami. Vždy im patrí maximálne miesto korunných princov, dokonca KDH nemôže snívať ani o tom. Stavajú totiž na udržaní určitej garnitúry pri moci, a nie na konkrétnych, pre ľudí prínosných plánoch riadenia krajiny. Napokon, aj P. Hrušovský sa nedávno vyjadril, že v prípade úspechu vo voľbách sa chce podieľať na vláde, ktorá bude proeurópska a proslovenská ... atď. Je dôležité, aby ste si všimli poradie priorít - najprv proeurópska, a až neskôr proslovenská. I z uvedeného výroku je jasné, ako si strana udržiava voličskú základňu - poukazovaním na európske poklepanie po pleciach, ktoré však život na Slovensku nijakým spôsobom nezlepšuje.
Skúsme sa zamyslieť, aké následky by malo, keby sa KDH, SDKÚ, SaS nedostali do parlamentu. Pre predstaviteľov prvých dvoch strán by to bola tragédia. Ich šanca na uplatnenie v rámci Slovenska je prakticky nulová. Jedna časť obyvateľstva ich nenávidí, druhej síce neraz pomohli, ale má ich len za poskokov. Poskokov, ktorí sú potrební len dovtedy, kým sú pri moci. A SaS, či R. Sulík ? Žiadny problém, odniekiaľ vyšli, majú sa kam vrátiť.
Ak sa teda poriadne zamyslíme, R. Sulík sa zachoval pri hlasovaní o eurovale ako politik a manažér. Nemyslel na momentálny prínos, ale skôr do budúcnosti. Dnes ho môžu okydávať a označovať za partnera s nulovým koaličným potenciálom, ale v budúcnosti sa môže veľmi ľahko stať, že budú leštiť kľučky práve na jeho dverách. Dodržanie sľubu, ktorý dávali mimochodom aj KDH či SDKÚ, sa mu v budúcnosti môže vrátiť len v dobrom.
Sulík je v zásade všetkým, čím stará garda nemôže byť. Úspešným podnikateľom a nezávislým politikom, ktorý si môže dovoliť nielen povedať názor, či niečo prisľúbiť, ale čo je podstatné - aj dodržať. Nie je prioritne závislý na priaznivcoch strany a ich finančnej pomoci, ako je tomu u ostatných strán. Čo je pre týchto ľudí ešte horšie, na rozdiel od nich, nie je závislý ani na zotrvaní v politike. Čo ho robí, ako správne podotkol P. Hrušovský, nevypočitateľným partnerom, nie však pre dôvody, ktoré uviedol bývalý predseda KDH. Navyš, stará garda mu dnes nevie odpustiť aj odôvodniteľný model prijímania nových členov do strany, čo populisticky a zámerne nazývajú diktátorskými metódami, ale v skutočnosti je to bežný postup každého manažéra, ktorý s niečím začína. Tieto postupy však ľudia ako P. Hrušovský či M. Dzurinda nechápu, navyše si ich nikdy nemohli dovoliť.
Každý schopný manažér vie, že pre naplnenie jeho cieľa je rozhodujúci začiatok, a obvykle nasledujúce obdobie, ktorého dĺžka sa pohybuje podľa náročnosti projektu. Niekde to môže byť päť rokov, v inom smere aj dvadsať. Rozhodujúci v otázke prežitia a úspešnosti projektu je výber ľudí, ktorí sa podieľajú na jeho realizácii. Úspešný manažér obvykle nemyslí len na čas, keď bude projekt riadiť, ale aj na to, aby pokračoval po jeho odchode. Politická strana je tiež projektom, ktorý si vyžaduje profesionálny prístup.
KDH vzniklo v čase, keď jediným cieľom politikov bola široká voličská základňa a nehľadelo sa na kvalitu. SDKÚ vznikla z projektu SDK ako následok intríg M. Dzurindu, ktorý si bol dobre vedomý, že v KDH by nikdy nehral na prvých husliach. Musel teda vyjednávať, sľubovať a rozbíjať. SaS a R. Sulík nemusia ísť ani jednou cestou. Majú svoju vlastnú filozofiu a môžu si dovoliť vsadiť na kvalitu, a to i na úkor kvantity. Vedia, že úspech projektu sa nehodnotí po prvom konkurze, ale dlhodobo. Preto nie sú KDH a SDKÚ-DS schopné vyhrať voľby, a prehrávajú aj s populistickými stranami. Vždy im patrí maximálne miesto korunných princov, dokonca KDH nemôže snívať ani o tom. Stavajú totiž na udržaní určitej garnitúry pri moci, a nie na konkrétnych, pre ľudí prínosných plánoch riadenia krajiny. Napokon, aj P. Hrušovský sa nedávno vyjadril, že v prípade úspechu vo voľbách sa chce podieľať na vláde, ktorá bude proeurópska a proslovenská ... atď. Je dôležité, aby ste si všimli poradie priorít - najprv proeurópska, a až neskôr proslovenská. I z uvedeného výroku je jasné, ako si strana udržiava voličskú základňu - poukazovaním na európske poklepanie po pleciach, ktoré však život na Slovensku nijakým spôsobom nezlepšuje.
Skúsme sa zamyslieť, aké následky by malo, keby sa KDH, SDKÚ, SaS nedostali do parlamentu. Pre predstaviteľov prvých dvoch strán by to bola tragédia. Ich šanca na uplatnenie v rámci Slovenska je prakticky nulová. Jedna časť obyvateľstva ich nenávidí, druhej síce neraz pomohli, ale má ich len za poskokov. Poskokov, ktorí sú potrební len dovtedy, kým sú pri moci. A SaS, či R. Sulík ? Žiadny problém, odniekiaľ vyšli, majú sa kam vrátiť.
Ak sa teda poriadne zamyslíme, R. Sulík sa zachoval pri hlasovaní o eurovale ako politik a manažér. Nemyslel na momentálny prínos, ale skôr do budúcnosti. Dnes ho môžu okydávať a označovať za partnera s nulovým koaličným potenciálom, ale v budúcnosti sa môže veľmi ľahko stať, že budú leštiť kľučky práve na jeho dverách. Dodržanie sľubu, ktorý dávali mimochodom aj KDH či SDKÚ, sa mu v budúcnosti môže vrátiť len v dobrom.
Zrušenie koncesionárskeho poplatku ? Konečne ...
Niekto povie, že STV sa ponorí do ďalších problémov pre nedostatok financií, ale mnohí to vidíme inak. Konečne prestaneme platiť za službu, ktorá nám dlhodobo bola poskytovaná nekvalitne a obmedzene, a v poslednom roku skoro vôbec. Prečo vôbec ?
Skúsme sa vrátiť k projektu STV3. Nikdy nám nebol dostupný, hoci sme formou koncesionárskeho poplatku prispievali na jeho prevádzku. Na naše upozornenia a sťažnosti prišla lakonická odpoveď - nemôžeme za nedostupnosť vo vašom regióne. A tak sme neraz prišli aj o to málo športových prenosov, ktoré za niečo stáli a zaujímali nás.
Potom prišla digitalizácia. A opäť sme vyšli naprázdno. Vypli analógový signál, a my sme mohli zabudnúť na Jednotku i Dvojku. Dôvody ? Rovnaké, ako v prípade Trojky - žiadny signál, či skôr nedostatočný signál. Kládli sme otázky, odpovede nechodili. Teda, okrem jednej - musíte si kúpiť iné zariadenie - čo si mám vlastne kúpiť, keď mám všetko potrebné, a aj tak to nejde ? Vlastnú družicu ?
A nakoniec - úroveň média, za ktoré nás nútili platiť, je nulová. Nekvalitné programy, neobjektívne vystupovanie redaktorov (hlavne pri športových prenosoch asi len sami videli to, čo neraz opisovali), klesajúca úroveň spravodajstva ... za čo vlastne chceli poplatok ? Myslím, že nebudem jediný, ak poviem - keby ste zajtra zanikli, málokto si to všimne. Napokon, prečo máme živiť mamuta, keď je na rezne nepoužiteľný, nie ?
Skúsme sa vrátiť k projektu STV3. Nikdy nám nebol dostupný, hoci sme formou koncesionárskeho poplatku prispievali na jeho prevádzku. Na naše upozornenia a sťažnosti prišla lakonická odpoveď - nemôžeme za nedostupnosť vo vašom regióne. A tak sme neraz prišli aj o to málo športových prenosov, ktoré za niečo stáli a zaujímali nás.
Potom prišla digitalizácia. A opäť sme vyšli naprázdno. Vypli analógový signál, a my sme mohli zabudnúť na Jednotku i Dvojku. Dôvody ? Rovnaké, ako v prípade Trojky - žiadny signál, či skôr nedostatočný signál. Kládli sme otázky, odpovede nechodili. Teda, okrem jednej - musíte si kúpiť iné zariadenie - čo si mám vlastne kúpiť, keď mám všetko potrebné, a aj tak to nejde ? Vlastnú družicu ?
A nakoniec - úroveň média, za ktoré nás nútili platiť, je nulová. Nekvalitné programy, neobjektívne vystupovanie redaktorov (hlavne pri športových prenosoch asi len sami videli to, čo neraz opisovali), klesajúca úroveň spravodajstva ... za čo vlastne chceli poplatok ? Myslím, že nebudem jediný, ak poviem - keby ste zajtra zanikli, málokto si to všimne. Napokon, prečo máme živiť mamuta, keď je na rezne nepoužiteľný, nie ?
čtvrtek 13. října 2011
Ak vláda zneužíva postavenie, je povinnosťou občana odmietnuť ju a vzoprieť sa ...
Dzurinda, Figeľ a Bugár vyhodili za výdatnej pomoci Smeru svojho koaličného partnera, stranu SaS z koalície, pričom sa svojvoľne a nezákonne rozhodli na prevzatie moci. Vyhodili partnera za to, že na rozdiel od nich nebol ochotný podviesť vlastného voliča.
Aký mandát má táto trojkoalícia na vládnutie do predčasných volieb ? Pri pohľade na ich volebné výsledky v roku 2010 to vyjadríme jednoducho - žiadny. Pádom vlády na základe vyjadrenia nedôvery stratila premiérka I. Radičová právo na akékoľvek kroky. Nemohla teda dať poverenie M. Dzurindovi na vyjednávanie so Smerom o opätovnom hlasovaní v otázke eurovalu, lebo jeho schválenie bolo návrhom vlády a tá predsa stratila dôveru.
M. Dzurinda je navyše len ministrom práve padnutej vlády, a keďže v dôsledku škandálu s financovaním vlastnej strany neprešiel voľbami, a len šikovným klamstvom sa dostal na vládny post, nemá žiadne právo na zastupovanie občanov SR. A nemôže mu ho dať ani I. Radičová. Iste, v SDKÚ je morálka len slovom, zrejme zo slovníka cudzích slov.
Ak politik koná proti záujmom národa, je občan povinný proti takému konaniu zakročiť. Je to v jeho vlastnom záujme, v záujme jeho rodiny, detí a ich detí. Skúsme sa preto zamyslieť - sme občania, záleží nám na našej budúcnosti a budúcnosti našich detí ? Ak áno, potom si konečne musíme uvedomiť, že pád vlády spôsobila neochota politika podviesť voliča a zneužiť jeho dôveru. Neverme konšpiračným klamstvám, ako sa nedalo so Sulíkom jednať - lži p. Dzurindu sú už všeobecne známe, napríklad tá, ku ktorej sa už dnes nepriznáva - o dvojnásobných platoch. Vzoprime sa, a dajme najavo aj klubu špekulantov a podvodníkov s názvom EÚ, že ak je ich predstava partnerstva založená na bezvýhradnom súhlase so všetkým, čo navrhnú silné krajiny, potom ich partnermi nechceme byť, lebo tento stav a spolok sme tu mali do roku 1989. Len názov bol iný.
Spolupráca je o vzájomnej úcte a rešpekte k názoru, hoci aj nesúhlasnému. Spolupráca je o dohode, ktorá musí byť výhodná pre obe strany.Euroval je obyčajný podvod na ľuďoch, ktorí finančnú krízu nespôsobili.
Skoncujme s bezcharakterným chrapúňstvom vo verejných funkciách.
Aký mandát má táto trojkoalícia na vládnutie do predčasných volieb ? Pri pohľade na ich volebné výsledky v roku 2010 to vyjadríme jednoducho - žiadny. Pádom vlády na základe vyjadrenia nedôvery stratila premiérka I. Radičová právo na akékoľvek kroky. Nemohla teda dať poverenie M. Dzurindovi na vyjednávanie so Smerom o opätovnom hlasovaní v otázke eurovalu, lebo jeho schválenie bolo návrhom vlády a tá predsa stratila dôveru.
M. Dzurinda je navyše len ministrom práve padnutej vlády, a keďže v dôsledku škandálu s financovaním vlastnej strany neprešiel voľbami, a len šikovným klamstvom sa dostal na vládny post, nemá žiadne právo na zastupovanie občanov SR. A nemôže mu ho dať ani I. Radičová. Iste, v SDKÚ je morálka len slovom, zrejme zo slovníka cudzích slov.
Ak politik koná proti záujmom národa, je občan povinný proti takému konaniu zakročiť. Je to v jeho vlastnom záujme, v záujme jeho rodiny, detí a ich detí. Skúsme sa preto zamyslieť - sme občania, záleží nám na našej budúcnosti a budúcnosti našich detí ? Ak áno, potom si konečne musíme uvedomiť, že pád vlády spôsobila neochota politika podviesť voliča a zneužiť jeho dôveru. Neverme konšpiračným klamstvám, ako sa nedalo so Sulíkom jednať - lži p. Dzurindu sú už všeobecne známe, napríklad tá, ku ktorej sa už dnes nepriznáva - o dvojnásobných platoch. Vzoprime sa, a dajme najavo aj klubu špekulantov a podvodníkov s názvom EÚ, že ak je ich predstava partnerstva založená na bezvýhradnom súhlase so všetkým, čo navrhnú silné krajiny, potom ich partnermi nechceme byť, lebo tento stav a spolok sme tu mali do roku 1989. Len názov bol iný.
Spolupráca je o vzájomnej úcte a rešpekte k názoru, hoci aj nesúhlasnému. Spolupráca je o dohode, ktorá musí byť výhodná pre obe strany.Euroval je obyčajný podvod na ľuďoch, ktorí finančnú krízu nespôsobili.
Skoncujme s bezcharakterným chrapúňstvom vo verejných funkciách.
neděle 9. října 2011
Euroval nie, radšej obnova slovenského hospodárstva
Tu si prilepšíte o pár eur, tam tiež. Tak nejako znejú vyjadrenia súčasnej politickej garnitúry o reformách, ktoré majú zlepšiť život občana. Len škoda, že sú to všetko klamstvá a zavádzanie. Napokon, na Slovensku pestujú politici tento šport už dve desaťročia. Všetko v štýle porekadla - nikto vám nemôže dať toľko, koľko vám môžeme my sľúbiť ...
A nebudeme zbytočne hovoriť do vetra, skúsime sa radšej venovať číslam. Síce nebudeme presní, ale to v danom prípade nebude hrať úlohu.
1. Tvrdenie - vláda komunistov vás zadĺžila na generácie do budúcnosti ... Realita - ešte aj dnes sa snažia napĺňať rozpočet z predaja pozostatkov komunizmu. Už to síce nie je divoká privatizácia, a tak bohatá, ako bola v 90. rokoch, ale na niečo to stále postačí.
2. Tvrdenie - rast výdavkov v sociálnej oblasti je dôvodom, prečo sa zvyšuje veková hranica odchodu do dôchodku ... Realita - zvyšovanie vekovej hranice odchodu do dôchodku je následkom vysokej nezamestnanosti, ktorá sa pohybuje okolo 15 - 17 % práceschopnej populácie, čo môže znamenať približne 600 000 ľudí. Zásluhou tunelovania slovenského hospodárstva počas privatizácie prišla väčšina týchto ľudí o prácu, takže sa musí starať štát. Výsledkom bola strata daňových príjmov a naopak rast výdavkov. Napríklad, pri páde poľnohospodárstva tvrdili ekonómovia (o.i. aj I. Mikloš), že dotovanie zo zdrojov štátu je nesystémovým krokom v trhovej ekonomike. Dnes musí štát vyplácať miliardové stimuly, pričom nerieši nezamestnanosť, ale ju len udržuje na prijateľnej hranici. A teda robí presne to, čo bolo odsúdené ako nezmysel. A ešte sa tám dokonca členovia vlády, hlavne tí, čo proti tomu v 90. rokoch bojovali, aj chvália.
3. Tvrdenie - odmietnutie podpory eurovalu znamená ďalekosiahle následky pre Slovensko, pretože sme ekonomikou, orientovanou na export. Realita - kto urobil slovenskú ekonomiku závislou na exporte a hlavne automobilovej výrobe ? Kto vytvoril priemyselnú monokultúru namiesto rovnomerného rozloženia odvetví ? Kto sa zbavil príjmov zo strategických podnikov ? Ak si odpoviete na tieto otázky, dostanete odpoveď na najdôležitejšiu otázku - kto má strach z pádu eurozóny a prečo ? A veľmi rýchlo si uvedomíte aj niečo iné - ak tento politik roky ignoroval varovania, ktoré prichádzali z rôznych strán a upozorňovali na nepriaznivé dopady jednotlivých krokov na obyvateľov Slovenska, ani dnes mu nejde o ich prospech, ale len vlastnú záchranu.
4. Tvrdenie - reforma v sociálnej a daňovej oblasti je v prospech občanov Slovenska ... Realita - v skutočnosti má táto reforma len zaplátať čoraz väčšie diery v štátnom rozpočte. A aj to len na chvíľu, lebo potom sa analfabetizmus politikov pri riadení štátu prejaví naplno. Prečo sa napríklad pustila administratíva na ťaženie proti živnostníkom ? Je to jediná skupina, z ktorej má štátny rozpočet pravidelné príjmy a môžu ju neustále o niečo pripraviť. Bežného zamestnanca v dnešnej dobe tak vyciciavajú, že už nemá nič, o čo by ho štát mohol obrať. A keďže spoločnostiam s vysokými príjmami sa veselo rozdávajú daňové prázdniny a rôzne dotácie, niekde to treba nahradiť.
A) Otázka - kto za to môže ? Odpoveď je jednoduchá - pozrite sa, kto bol ministrom privatizácie a teda ju pripravoval, kto sa zbavil strategických podnikov, kto ozdravoval banky (ktoré rozdávali nekryté úvery) a neskôr ich odpredal a kto dnes bojuje za opätovnú záchranu bánk - ktoré síce nerozdávali nekryté úvery, ale pre istotu investovali do nekrytých dlhopisov. O tom je súčasná kríza - ak euroval neprejde, banky padnú, lebo majú bezcenné investície. Následkom budú straty miliónov klientov bánk, pád mnohých na hranicu biedy, a samozrejme sociálne nepokoje.
B) Otázka - ako sa z problému dostať ? Bezbolestné riešenie neexistuje. Euroval je však nezmysel. Jedinou cestou je obnovenie vlastného hospodárstva, investície do jeho rozvoja a ochrana domáceho trhu. To znamená minimálne desať stratených rokov, ktoré bude trvať, kým sa zničené hospodárstvo čiastočne postaví na nohy.
Ak už máme do niečoho investovať, investujme sami do seba. Napríklad obnova poľnohospodárskej výroby by priniesla pracovné miesta, vlastné výrobky, pokles nezamestnanosti (nezabúdajme, že ešte dlho budeme mať množstvo ľudí, ktorí sa okrem družstiev nebudú mať kde zamestnať), pokles cien potravín a aj väčšiu nezávislosť na ich dovoze. Veď je urážlivé, že musíme dovážať napr. vyše 90% ročnej spotreby zemiakov. Navyše, na domáce hospodárstvo budeme mať väčší vplyv, než na zahraničné spoločnosti, ktoré pravidelne odchádzajú do krajín, kde im porastú zisky a k Slovensku nemajú žiadny vzťah.
Obnovme odborné školstvo, však nemá logiku, že skoro každé dieťa ide na vysokú školu, a pretože nemá na kvalitnejšiu schopnosti, tak nám pribúdajú tisíce sociológov a iných paznechtov, ktorí po skončení vysokej školy aj tak skončia na úrade práce. Veď máme napríklad toľko právnikov a psychológov, že sa blížime k stavu, kde by mohol mať každý vchod na bytovom dome vlastného poradcu.
A hlavne - musíme sa zbaviť ľudí, ktorí nemajú na funkcie, v ktorých parazitujú. Riadenie štátu nie je detská hra, ktorú zbalíme a uložíme do skrine. Súčasná generácia politikov vie len dve veci - klamať a vyhovárať sa. Nemusíme ich vyhadzovať z okien bratislavského hradu, ale z funkcií určite. A rovnako im udeliť doživotný zákaz pôsobenia vo verejných funkciách. Aj tak to bude primalý trest za škody, ktoré spôsobili.
A nebudeme zbytočne hovoriť do vetra, skúsime sa radšej venovať číslam. Síce nebudeme presní, ale to v danom prípade nebude hrať úlohu.
1. Tvrdenie - vláda komunistov vás zadĺžila na generácie do budúcnosti ... Realita - ešte aj dnes sa snažia napĺňať rozpočet z predaja pozostatkov komunizmu. Už to síce nie je divoká privatizácia, a tak bohatá, ako bola v 90. rokoch, ale na niečo to stále postačí.
2. Tvrdenie - rast výdavkov v sociálnej oblasti je dôvodom, prečo sa zvyšuje veková hranica odchodu do dôchodku ... Realita - zvyšovanie vekovej hranice odchodu do dôchodku je následkom vysokej nezamestnanosti, ktorá sa pohybuje okolo 15 - 17 % práceschopnej populácie, čo môže znamenať približne 600 000 ľudí. Zásluhou tunelovania slovenského hospodárstva počas privatizácie prišla väčšina týchto ľudí o prácu, takže sa musí starať štát. Výsledkom bola strata daňových príjmov a naopak rast výdavkov. Napríklad, pri páde poľnohospodárstva tvrdili ekonómovia (o.i. aj I. Mikloš), že dotovanie zo zdrojov štátu je nesystémovým krokom v trhovej ekonomike. Dnes musí štát vyplácať miliardové stimuly, pričom nerieši nezamestnanosť, ale ju len udržuje na prijateľnej hranici. A teda robí presne to, čo bolo odsúdené ako nezmysel. A ešte sa tám dokonca členovia vlády, hlavne tí, čo proti tomu v 90. rokoch bojovali, aj chvália.
3. Tvrdenie - odmietnutie podpory eurovalu znamená ďalekosiahle následky pre Slovensko, pretože sme ekonomikou, orientovanou na export. Realita - kto urobil slovenskú ekonomiku závislou na exporte a hlavne automobilovej výrobe ? Kto vytvoril priemyselnú monokultúru namiesto rovnomerného rozloženia odvetví ? Kto sa zbavil príjmov zo strategických podnikov ? Ak si odpoviete na tieto otázky, dostanete odpoveď na najdôležitejšiu otázku - kto má strach z pádu eurozóny a prečo ? A veľmi rýchlo si uvedomíte aj niečo iné - ak tento politik roky ignoroval varovania, ktoré prichádzali z rôznych strán a upozorňovali na nepriaznivé dopady jednotlivých krokov na obyvateľov Slovenska, ani dnes mu nejde o ich prospech, ale len vlastnú záchranu.
4. Tvrdenie - reforma v sociálnej a daňovej oblasti je v prospech občanov Slovenska ... Realita - v skutočnosti má táto reforma len zaplátať čoraz väčšie diery v štátnom rozpočte. A aj to len na chvíľu, lebo potom sa analfabetizmus politikov pri riadení štátu prejaví naplno. Prečo sa napríklad pustila administratíva na ťaženie proti živnostníkom ? Je to jediná skupina, z ktorej má štátny rozpočet pravidelné príjmy a môžu ju neustále o niečo pripraviť. Bežného zamestnanca v dnešnej dobe tak vyciciavajú, že už nemá nič, o čo by ho štát mohol obrať. A keďže spoločnostiam s vysokými príjmami sa veselo rozdávajú daňové prázdniny a rôzne dotácie, niekde to treba nahradiť.
A) Otázka - kto za to môže ? Odpoveď je jednoduchá - pozrite sa, kto bol ministrom privatizácie a teda ju pripravoval, kto sa zbavil strategických podnikov, kto ozdravoval banky (ktoré rozdávali nekryté úvery) a neskôr ich odpredal a kto dnes bojuje za opätovnú záchranu bánk - ktoré síce nerozdávali nekryté úvery, ale pre istotu investovali do nekrytých dlhopisov. O tom je súčasná kríza - ak euroval neprejde, banky padnú, lebo majú bezcenné investície. Následkom budú straty miliónov klientov bánk, pád mnohých na hranicu biedy, a samozrejme sociálne nepokoje.
B) Otázka - ako sa z problému dostať ? Bezbolestné riešenie neexistuje. Euroval je však nezmysel. Jedinou cestou je obnovenie vlastného hospodárstva, investície do jeho rozvoja a ochrana domáceho trhu. To znamená minimálne desať stratených rokov, ktoré bude trvať, kým sa zničené hospodárstvo čiastočne postaví na nohy.
Ak už máme do niečoho investovať, investujme sami do seba. Napríklad obnova poľnohospodárskej výroby by priniesla pracovné miesta, vlastné výrobky, pokles nezamestnanosti (nezabúdajme, že ešte dlho budeme mať množstvo ľudí, ktorí sa okrem družstiev nebudú mať kde zamestnať), pokles cien potravín a aj väčšiu nezávislosť na ich dovoze. Veď je urážlivé, že musíme dovážať napr. vyše 90% ročnej spotreby zemiakov. Navyše, na domáce hospodárstvo budeme mať väčší vplyv, než na zahraničné spoločnosti, ktoré pravidelne odchádzajú do krajín, kde im porastú zisky a k Slovensku nemajú žiadny vzťah.
Obnovme odborné školstvo, však nemá logiku, že skoro každé dieťa ide na vysokú školu, a pretože nemá na kvalitnejšiu schopnosti, tak nám pribúdajú tisíce sociológov a iných paznechtov, ktorí po skončení vysokej školy aj tak skončia na úrade práce. Veď máme napríklad toľko právnikov a psychológov, že sa blížime k stavu, kde by mohol mať každý vchod na bytovom dome vlastného poradcu.
A hlavne - musíme sa zbaviť ľudí, ktorí nemajú na funkcie, v ktorých parazitujú. Riadenie štátu nie je detská hra, ktorú zbalíme a uložíme do skrine. Súčasná generácia politikov vie len dve veci - klamať a vyhovárať sa. Nemusíme ich vyhadzovať z okien bratislavského hradu, ale z funkcií určite. A rovnako im udeliť doživotný zákaz pôsobenia vo verejných funkciách. Aj tak to bude primalý trest za škody, ktoré spôsobili.
Přihlásit se k odběru:
Komentáře (Atom)