Pri pohľade na titulok jedného článku v HN Online mi zamrzol úsmev na tvári - Najväčšia obeť krízy ... americkí boháči - ... tak to bola ťažká káva aj pre mňa. Hoci, v podstate tento titulok dokonale vystihuje chorobu, ktorá nás postihla po roku 1990. Chorobu, ktorú by sme mohli pomenovať - PFBS - pokrytectvo, faloš, bezcharakternosť, sprostosť.
Niekomu klesli zisky o polovicu a narieka. Čo sa mu stalo ? Zomiera hladom, musí premýšľať o tom, či kúpi deťom topánky v normálnom obchode (zdravotne nezávadné), alebo u Číňaňa, ktorý síce podľa zákona podlieha kontrole, ale každý na to kašle a tak sa môže stať, že dieťa chytí nejakú pleseň, lebo rodič nemá na kvalitu ? Alebo musí premýšľať, čo dá dieťaťu na desiatu ?
Nie, podobné problémy milionári neriešia. Podľa médií sa stávajú chudákmi, ak im klesnú zisky. Iste, však príbeh chudáka začína byť zaujímavý až vtedy, ak sa jeho dieťa pokúsi o samovraždu, či zúfalý otec skočí pod vlak, alebo kradne - lebo sa zúfalo snaží prežiť. Vtedy si niekto všimne aj chudáka. Ináč nie. Dovtedy sa médiami premieľajú rôzne prostitútky, pochybní zbohatlíci a iné "osobnosti".
Včera išla sestra autobusom. Za lístok zaplatila šesťdesiat centov. Po starom osemnásť korún a niečo. V roku 1990 stál tento lístok korunu. Trasa sa nezmenila, cena nafty stúpla, ale nie osemnásťnásobne. Ani iné náklady nestúpli tak výrazne. Nedalo mi to, a skúsil som pozberať nejaké informácie. Dopravný podnik zamestnáva stojedenásť ľudí (mimo vodičov), má štrnásť referentských vozidiel, dve luxusné audi, a to je tak asi všetko. V roku 1990 mal ten istý dopravný podnik päťdesiattri zamestnancov, dve služobné vozidlá, a väčšina operácií sa na rozdiel od dnešnej doby robila ručne, nie na počítačoch. Študujem dostupné údaje ďalej. Ako sa zdá, podnik nemá vlastný servis, ale zmluvný. Značkový, ktorému slušne platí za služby. Sám neopravuje nič. A potom prichádza prekvapenie - hoci počet zamestnancov stúpol dvojnásobne, ekonomickú agendu spravujú tri pracovníčky, ktoré pripravujú údaje pre zmluvnú účtovnícku firmu. Čím ďalej, tým lepšie. Beriem do ruky cestovný poriadok a zisťujem, že skoro tretina liniek zmizla. Prevažná väčšina diaľkových je v súkromných rukách a čuduj sa svete - mená majiteľov, konateľov či riaditeľov sa v nejednom prípade (určite náhodne) zhodujú s menami rôznych rodinných príslušníkov manažérov dopravného podniku. Čo dodať ? Možno perličku - na jednej a tej istej trase chodia dva autobusy. Jeden je dotovaný samosprávnym krajom, druhý patrí súkromníkovi, ktorý dotácie nedostáva, lebo podľa kraja na ne nemá nárok - oficiálnou verziou je, že nevykonáva službu vo verejnom záujme !!! Čo myslíte, kto je lacnejší ? Nemusíte hádať, súkromník bez dotácií.
Kto je teda obeťou krízy a akej ? Obyčajní ľudia, ktorých väčšina dnešných milionárov v 90. rokoch okradla, na čom má svoj podiel aj štát. Stačí si spomenúť na privatizáciu. V čom je podstata krízy na Slovensku ? Štát stratil zdroje príjmov, pričom jeho výdavky stúpli. A tak si môžeme položiť stovky otázok, na ktoré síce poznáme odpovede, ale nikoho nezaujímajú. Hádam totiž nečakáme, že politická mafia sa bude vzájomne prenasledovať ?
Žádné komentáře:
Okomentovat