Najprv myslieť, potom súdiť ...

Koľko času treba, aby človek došiel k pochopeniu, že jeho "partner" si ho neváži ? A koľko krutých skúseností ?

Neviem, koľko ich treba v iných krajinách, ale na Slovensku nestačia ani desaťročia na to, aby národ pochopil, kde sa dopúšťa chyby. Neustále opakuje tie isté omyly, a ak sa predsa len nájde niekto, kto sa vzoprie proti svojvôli mocných, obvykle sa namiesto pochopenia dočká nadávok a ponižovania. Prečo ? Prečo sa nedokážeme zamyslieť nad situáciou, reálne ju zhodnotiť a na základe výsledku si vytvoriť názor, ale namiesto toho okamžite vynášame rozsudky ? Trpíme vari nejakou zmutovanou formou sadomasochizmu ?

Možno by sme sa mohli začať učiť na príkladoch. Napríklad - obvyklým tvrdením zamestnávateľov je, že ak požadujete slušnú odmenu za odvedenú prácu, odpovedia slovami - je kríza, na vaše miesto čakajú stovky iných, čo by ste robili bez nás ... a podobne. Príklad lekárov však ukazuje, že v prípade spoločného postupu sa ocitne na kratšej strane lana - ignorant, teda zamestnávateľ, ktorý síce roky tvrdil - nebudete vy, bude niekto iný - ale nakoniec sa ukázalo, že ak nebudeme "my" - nemá riešenie a musí začať vydierať prekrúcaním zákonov.

Politik a zamestnávateľ majú spoločné jedno - ich moc sa odvíja od toho, kto im ju zveril. Sú situácie, kde nepomáha nič - ani peniaze. Čo môže spraviť majiteľ firmy, ktorá platí za dvanásťhodinové smeny 330 € v čistom, ak sa jedného dňa postavia všetci zamestnanci na odpor ? Nájde si iných ? Možno, ale určite to nebude trvať deň-dva, ani týždeň, ba dokonca ani mesiac. A kým ich nájde, môže byť jeho firma už dávno v krachu, jeho zisky na nule a jeho majetok ... vo vzduchu. Bude riskovať, alebo jednať ?

Politik je na tom podobne. Jeho moc je závislá na voličovi. Stačí zatiahnuť spoločne za jeden koniec, a váľa sa v prachu, aj so svojou aroganciou. Je zamestnancom voliča, žije z jeho daní a pokiaľ sa nezmôže na viac, ako sú klamstvá a zavádzanie, manipulovanie s ľuďmi či korupcia - treba ho vyhodiť. Veď to nie je také ťažké, vyjsť do ulice, obetovať niekoľko dní a zbaviť sa ho. Stačí len chcieť a pôjde to.

Spomeňme si napríklad na štrajk kamionistov. Hoci sa jeho zámery zďaleka nedarilo naplniť, chaos štátnej moci bol jasne viditeľný. Nevedeli, čo majú robiť. A len zúfalo siahali po rôznych represívnych opatreniach.

Zamyslime sa a pochopíme - oni potrebujú nás, nie my ich. Viete si predstaviť niekoho zo zbohatlíkov, alebo politikov, ako okopáva pole, a sadí zemiaky ? Alebo si ho viete predstaviť pri výrobnom páse, či za volantom autobusu, sanitky a podobne ? Keby toho boli schopní, nedržali by sa moci desiatky rokov, vo vedomí, že sú nenávidení celým národom. My máme moc nad nimi, nie oni nad nami. Stačí ju použiť a môže tu byť lepšie. Pre všetkých, hlavne pre naše deti.

Sen obyčajného Slováka ...

Niekde som čítal, že Indonézia chce osídliť opustené ostrovy, ktorých má niečo okolo stovky. Znie to celkom zaujímavo, napokon nie je žiadnym tajomstvom, že nám hrozí preľudnenie, a tak treba využiť každú možnosť na osídľovanie.

A tak ma napadlo, že aj Slovákov pribúda nekontrolovateľným tempom. Hlavne tých, ktorí sa rozhodli, že ich jediným poslaním je pohodlný život, platený z daní ostatných obyvateľov štátu. Výsledkom je dokonalý rozvrat verejných financií, lebo priznajme si to otvorene, parazitov neustále pribúda, ale príjmy klesajú. Bohatí platiť nechcú, aby im neubudlo a chudobní nemajú z čoho. Ale výdavky akosi stále rastú, lebo parazity žerú a potrebujú žrať čoraz viac (ceny predsa stúpajú). Hovorí sa, že šetrením sa dá dosiahnuť optimalizácia rozpočtu a jeho vyrovnanosť. A tak môžeme začať šetriť za pomoci Indonézie, čo vy na to ?

Na začiatok môžeme kúpiť to krásne miesto na hornej fotografii. Iste nebude lacné, ale v konečnom dôsledku sa investícia vyplatí, uvidíte. Ak by bolo pridrahé, môžeme kúpiť niečo v okolí Austrálie, či Nového Zélandu. Napríklad, takéto miestečko vychádza okolo 4 000 000 €. (foto nižšie) Má to asi 13 hektárov, čo by mohlo bohate stačiť. A je aj dostatočne ďaleko od Slovenska, čo zistíte, že je veľmi dôležité.

Má to aj skryté výhody, napríklad v okolí sa pomerne často vyskytuje táto potvora.

Áno, nemusíte hádať, je to biely žralok. V rámci ochrany ekosystému by sme mohli presadiť v OSN, či iných nepotrebných (občas rešpektovaných) organizáciách, aby bola v okolí ostrova zriadená bezletová zóna so zákazom plavby námorných lodí. Zvieratá nesmieme rušiť v záujme prežitia ich druhov.

No, a nasleduje posledný krok, či skôr krôčik - osídlenie ostrova. Jednorázová plavba s dôsledne vybratým osadenstvom - presne tak, uhádli ste. So slovenskými milovníkmi partičiek na jachtách, ich prisluhovačmi v politickej sfére, rôznymi poradcami a sponzormi, proste "vyberaná" spoločnosť, ktorá určite ocení, ako ju chceme chrániť pred tým nevychovaným a nenažratým plebsom, ktorý len stále niečo požaduje a nechápe ich výnimočnosť. Konečne budú mať od nás pokoj ...

Verte mi, štátny rozpočet sa zotaví po realizácii tohoto riešenia v priebehu niekoľkých mesiacov, a budú aj prebytky. Všetci budú spokojní, dokonca aj žraloky ... (teda, všetci asi nie, lebo ak obyvatelia ostrova zistia, že nikto neštrajkuje, možno budú chcieť vedieť príčiny ... nebude im vadiť, že okrem nich tam nikto nežije, skôr bude vadiť to, že tam nežije nikto, kto by na nich robil ...) Ale, povedzme si otvorene, ak si tam vezmú so sebou aj všetky prostitútky, ktoré tu mali, budú mať čoskoro aj robotníkov ... ak sa dožijú ich dospelosti ...

No, čo poviete na môj plán ? Vyplatila by sa táto investícia ? Myslím, že určite viac, ako darček Samsungu ...

Súdruhovia, vaša genialita nepozná hraníc ... vitajte na hnojisku

Priatelia moji, súdruhovia červeno-modro-zeleno-strakatý, poviem vám, toto vám skutočne vyšlo - taký paškvil ešte svet nevidel. Jeden papyrus škrabne sudca, druhý škrabne tiež sudca - a napriek tomu je ten prvý v poriadku, a ten druhý špinavosť. Pritom podľa zákona sú podpísané obidva.

No, desím sa chvíle, že by som sa mal s niekým súdiť. Mohlo by sa mi stať, že sudca vynesie rozsudok a niekto ma napadne, že nebol kóšer, lebo mu nevyhovoval, hoci bol v súlade so zákonom a bol som v práve. A potom sa nájde nebodaj filigrán, ktorý mu dá za pravdu, lebo síce som v práve ja, ale niekomu to nevyhovuje. Fantázia ... kto sa má v tom vyznať.
Asi naozaj platí, že ak dvaja robia to isté, vždy je to niečo iné. Zrejme sa hodnotí podľa toho, z ktorého análu trčia nožičky. Neviem, ja som si vždy myslel, že každé lajno smrdí rovnako, ale asi som sa mýlil. Zrejme záleží aj na tom, akú kravatu to lajno nosí a čo je na nej napísané, či vytlačené. Ináč, môže to byť celkom švanda, keď pred vás predstúpi lajno v kravate a povie - dobrý deň, som krabica konvaliniek ... polovica publika si chytí nos, aby ju tá vôňa neomámila (lebo tam sedí na základe socialistického záväzku - vždy niekde strčený) a druhá polovica sa okamžite poberie na polikliniku, aby spravili rozbor krvi, či náhodou nevdýchla nejakú drogu.

No čo, vitajte v hnojisku. A keď budete plávať pomedzi lajná, nezabudnite, dôležitá je farba kravaty - potom môže platiť aj tvrdenie, že slnko vychádza o polnoci a na západe. Čo tam po nejakej sprostej pravde, keď nemá konexie na správnych miestach, nie ?

Chráňme si svoje súkromie

Kto chce kam, pomôžme mu tam ... a netvárme sa, že sa nás to netýka

Udalosti posledných dní nám ukázali mnoho zaujímavého. Najmä v oblasti ochrany súkromia, ako aj postoja niektorých postáv a postavičiek k zákonu. Rovnako sme zistili, že barometer otvorenosti spoločnosti, teda novinári, si mimoriadne cenia svoje súkromie a rôzne iné práva, zaručené zákonmi tohoto štátu. Ba dokonca, vymáhajú si prostredníctvom manipulácie s verejnou mienkou aj práva, na ktoré nárok nemajú.

Možno prišiel čas, aby sme si aj my, obyčajní ľudia, začali uplatňovať svoje práva. A to aj tie, ktoré doteraz novinárska obec v honbe za rôznymi senzáciami a ziskom pokojne ignorovala. Aj to povestné právo na súkromie. Napríklad pri dopravnej nehode jednoducho odohnať "redaktora" s fotoaparátom či kamerou, ktorý zbiera podklady pre svoj odpadový plátok či spravodajstvo, prípadne ho žalovať v občiansko-právnom konaní, tak, ako sa to robí bežne vo svete. Alebo obrátiť ich zbraň proti nim samým - ak sa tak veľmi vyžívajú v cudzom súkromí, čo tak preprať na verejnosti to ich súkromie - skryté milenky-milencov, pochybných priateľov, či iné excesy ? Prípadne rôzne opilecké vystúpenia a podobne. Nechať ich ochutnať to, čo tak štedro doprajú iným.

Často sa označujú za siedmu veľmoc. Realita je však oveľa krutejšia - v skutočnosti sú nástrojom deformácie spoločnosti, a už dávno neplnia svoje pôvodné poslanie. Nezaujato a objektívne informovať o udalostiach. Ak píše neobjektívne blogger, poviete si, čo už - jeho názor. Ak to však robí niekto, kto je platený za objektívnosť a pravdivosť podávaných informácií, pričom mu to spoločnosť toleruje, niečo nie je v poriadku. Ešte horšie je, ak vám vedome podsúva klamlivé informácie, ktoré znižujú kvalitu vášho života, v snahe vás manipulovať v niekoho prospech, či proti niekomu.

Skúsme sa zamyslieť - potrebujeme tento druh "kultúry" a slobody slova ?

Pani premiérka, ďakujeme za poučenie ... budeme sa ním riadiť

Do dnešného dňa som vás pokladal za obeť vnútorného boja v rámci vašej strany, ktorý veľmi pripomínal dianie v HZDS. V. Mečiar a M. Dzurinda majú jedno spoločné - držia sa svojho postu zubami - nechtami a na udržanie svojej pozície boli a sú ochotní zbaviť sa akejkoľvek konkurencie, pričom neberú ohľad ani na stranu, ani na štát a voličov.
Poznajúc situáciu v SDKÚ-DS som vašu stranu ani vás nevolil. Nikdy som totiž neveril, že môže chvost zatočiť so psom, a od začiatku som pokladal odstúpenie M. Dzurindu z kandidátky za šachový manéver, ktorý mal vašu stranu udržať v parlamente. Nie, s podielom na vláde a zostavovaním koalície ste nerátali, skôr ste čakali ďalšie obdobie v opozícii, čo dokazoval aj chaos prvých mesiacov, keď sa stal opak.

Prvým sklamaním (a zároveň potvrdením mojej nedôvery) bola nominácia M. Dzurindu na post ministra zahraničia. Druhým sklamaním bol váš postoj vo veci košického daňového úradu, kde ste najprv tvrdili, že počkáte na závery prešetrenia, a nakoniec ste aj tak nekonali, hoci bolo viac než jasné, že veci nie sú tak, ako majú byť. Tretím sklamaním bol euroval a celý cirkus okolo hlasovania, ktorý skončil pádom vlády. Posledné a najväčšie sklamanie ste nám pripravili dnes - odvolanie ministra Galka, hoci ešte žiadne vyšetrovanie neprebehlo, a nie je ani známe, či vôbec niekto a niečo porušil. V čom je rozdiel medzi Ľ. Galkom a I. Miklošom ? Jeden má právo na prešetrenie a druhý nie ?
Pani premiérka, vyjadrili ste sa, že odpočúvanie novinárov je neprijateľné v akomkoľvek prípade - či už legálne, alebo nelegálne. Stoja novinári nad zákonom ? Odpoveď znie - nestoja. Takže sa na nich vzťahujú rovnaké povinnosti, ako na každého občana a rovnako aj práva. Nič viac, nič menej. Zákony, ktoré sa vzťahujú k činnosti armády a jej zložiek presne definujú, v akých veciach koná rozviedka a kontrarozviedka, ako aj vojenská polícia. Rovnako zákony presne definujú, kedy je možné povoliť použitie technických prostriedkov (odpočúvanie a podobne). Svojím vystúpením ste vážnym spôsobom spochybnili právomoci týchto zložiek, ako aj príslušných súdov, pričom ste nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by vás na podobné závery oprávňoval.

Som nesmierne rád, že som vám nedal nikdy hlas, ani v prezidentských voľbách. A dúfam, že po budúcich voľbách vás v politike neuvidíme. Nezaslúžite si dôveru občanov.

Mám radosť, že nie som novinárom ...

Prečo si kupujem noviny ? Zaujíma ma aktuálne dianie na Slovensku, chcem byť informovaný o všetkom, čo sa deje ... (anonymný respondent v roku 1990)

Kedysi som chcel byť novinárom. Bavilo ma sledovanie rôznych príbehov zo sveta redakcií, čítanie spomienok na udalosti dávnej minulosti, či nevyriešené záhady. Rád som porovnával svoje názory s cudzími, a neurážalo ma ani to, keď mi pre tie moje dosť často ľudia nadávali. Dnes ? Som veľmi rád, že som sa novinárom nestal. Musel by som sa hanbiť. Aspoň na Slovensku určite.

Hanbím sa za to aj tak. Hanbím sa, že žijem v krajine, kde rôzne záujmy stoja nad pravdou a objektívnosťou. Hanbím sa, že žijem v krajine, kde namiesto politickej kultúry a nadhľadu vládne hrubý primitivizmus a pochlebovačstvo. Hanbím sa, že ak si chcem prečítať niečo objektívne o dianí na Slovensku, musím siahnuť po zahraničných periodikách, pretože na Slovensku sú noviny farebné podľa strany, ktorej fandia, prípadne majiteľov v pozadí. Hanbím sa, že musím svojim priateľom v zahraničí vysvetľovať - na Slovensku je to tak.
Iste, na Slovensku sú aj poctiví novinári, ktorí svoje povolanie berú vážne a s primeranou úctou. Obvykle ich poznať podľa toho, že ich vyhodia. Zamestnávatelia neznesú, že niekto si chráni vlastnú nezávislosť a snaží sa byť objektívny.

Napriek tomu som na Slovensku doma. Takže mi neostáva nič iné, len veriť, že raz sa situácia zmení k lepšiemu. Veriť, že v čase spravodajstva sa na televíznych kanáloch dozviem informácie, užitočné pre môj život a nie znôšku senzácií, založených na ľudskom utrpení, ktoré pozbieral redaktorský odpad, aby odpútal pozornosť od skutočných problémov. Verím, že raz otvorím noviny a dozviem sa overené a pravdivé informácie o politike, ekonomike, športe či kultúre. Verím, že raz uvidím aj v televízii skutočnú kultúru a nie násilnícky odpad v kombinácii so slaboduchými seriálmi, či pseudokomikmi, ktorým musí v popredí svietiť nápis - Potlesk - aby divák v štúdiu vedel, že sa im niečo podarilo. Alebo nápis - Smiech - aby pochopili, že to bolo smiešne. Verím, že raz bude lepšie.
V dnešnom cirkuse, ktorý sa odohráva, vôbec nejde o nejakého ministra, či vyšetrovanie, alebo jeho praktiky. Ide o niečo oveľa väčšie - o moc, ktorej strata niekoho poriadne desí. A my sa môžeme rozhodnúť - či budeme súdiť na základe tlachov, alebo použijeme vlastný rozum, a budeme hodnotiť dôkazy a fakty. Ja si vyberám to druhé, hoci je to dnes nepopulárne.

Nekupujem noviny, ani nesledujem televízne spravodajstvo. Prečo ? Nevidím v tom žiadny zmysel, nedostávam potrebné informácie, a programy pochybnej kvality ma nezaujímajú. (odpoveď väčšiny ľudí na otázku, čo si myslia o spravodajstve, novinách a kultúre - či skôr kvalite ponúkaného obsahu. rok 2011)

Blbé časy sa vracajú ?

Tak tu máme odpočúvanie, pani Müllerová ... prehodil niekto, kto sa zjavne chcel (či chce) podobať na Švejka.

Redaktorov denníka Pravda malo odpočúvať vojenské spravodajstvo. Pravda či klamstvo ? Ktovie, okamžite sa však vyrojili dve skupiny ľudí - prví si s chuťou kopli do SaS a Galka, druhí ich zubami-nechtami bránia. A akosi sa vytratila pointa celého príbehu - ak to teda je príbeh. Nie, nebudem určite rozoberať, či vojenské spravodajstvo má, alebo nemá technické prostriedky na odpočúvanie.

Skôr ma napadlo niečo iné. Napadlo ma, že ak to niekto urobí s politickým zámerom, teda odpočúva svojich kritikov, čo robia, kam chodia a s kým prehodia slovo-dve, je to porušenie zákona a mal by za to niesť zodpovednosť. Avšak, ak to urobí so zámerom, ktorý má naplniť poslanie, vyplývajúce zo zákona, potom je to niečo iné. A vojenské spravodajstvo je zložka, vytvorená zo zákona a poverená konkrétnymi úlohami. Takže, predtým, než začneme niekoho pribíjať na kríž a chystať hranicu na upálenie, mali by sme najprv overiť a predložiť fakty. Žiaľ, v článku Pravdy bolo faktom len to, že ho niekto - presnejšie šéfredaktorka - napísal. Nič viac.
Skúsme si v tejto súvislosti spomenúť na jednu udalosť z minulosti, kde bolo účelové klamstvo vydávané za fakt, politicky sa zneužilo, aby zakrylo podstatu veci. Pamätáte si na cirkus Rusko - Kočner vo veci obsadenia TV Markíza ? Bombastické akcie typu " Zachráňme Markízu " ? Nazlostených ľudí, ktorí išli zachraňovať a poriadne ani nevedeli, čo ? Čo sa nakoniec vyplavilo na povrch ? Nebolo to práve odhalenie o nie veľmi serióznom správaní P. Ruska voči svojmu partnerovi, s ktorým mal uzavretú dohodu a nedodržal ju ?

Najväčším klamárom v živote človeka sú oči a uši - vidia i počujú len to, čo im iní ukazujú. Alebo, čo môžu vidieť. A pravda sa často skrýva pod povrchom. Treba ju hľadať, neraz namáhavo vyťahovať na svetlo sveta. Preto si myslím, že najprv by sme mali počkať na fakty, dôkazy, predložené žalobcami - redaktormi denníka Pravda, a až potom robiť závery. Ináč sa nám môže stať, že opäť po nejakom čase zistíme, ako sme sa nechali zneužiť pre cudzie ciele. A skutočná pravda ostane zametená pod prahom.

Chceme vari návrat blbých čias ?

Páni doktori, spamätajte sa ... kým je čas ...

Netajím sa, z rôznych dôvodov som súhlasil a podporoval snahu lekárov o zlepšenie ich pracovných podmienok, ako aj boj proti transformácií nemocníc. Všetko má však svoje medze. Návrh ministra Uhliarika na zvýšenie miezd o 300 € je v súčasnej situácii prijateľný. Neodráža síce všetko, čo by lekár pre svoju prácu možno potreboval, ale rozhodne je výrazným krokom vpred. A v súčasnosti to pokladám za maximum, ktoré je možné vzhľadom na počet ľudí, ktorých by sa to dotklo, aj štát schopný reálne platiť.

Preto si myslím, že teraz je loptička na strane lekárov, a mali by stiahnuť svoje výpovede. Treba si uvedomiť, že nie sú jediným rezortom, kde sú problémy, a nedá sa všetko riešiť naraz. Napokon, ešte stále tu máme aj ostatných - napríklad učiteľov. Aj na ich potreby sa vyplatí myslieť. A sebecký postoj by neviedol nikam.

Ak by som bol na mieste ministra Uhliarika, v danej chvíli by som dal štrajkujúcim lekárom na výber - prijatie navrhovaného zvýšenia miezd (opakujem, v súčasnom stave je prijateľné), spojené s návratom na pôvodné pozície, ktoré zastávali, alebo - prijatie výpovedí, ale aj s ďalšími dôsledkami. Vtedy by som siahol po súdnom riešení, a snahe o odobratie oprávnenia na výkon povolania. Ak je totiž dôležitejšie dosiahnutie svojich plánov za každú cenu, než zabezpečenie poskytovania služieb obyvateľom v plnom rozsahu a upokojenie situácie, v poriadku, môžeme rešpektovať tvrdý a nekompromisný postup lekárov, ale oni musia potom rátať s následkami. Bezohľadnosť za bezohľadnosť.
A mimochodom, ak už spomíname požiadavky, nebolo by načase, aby si aj lekári upratali vo svojich radoch ? Čo tak konečne urobiť poriadok aj v riešení rôznych prešľapov a chýb, a skoncovať s doteraz bežnou praxou, že vinník je často za trest - povýšený ?

Opakujem, v požiadavkach lekárov som v mnohom na ich strane. Je však čas, aby prejavili ústretovosť. A ak to nevedia, možno som sa mýlil (a nielen ja), keď som ich podporil. A páni doktori, nezabúdajte - nepotrebné veci sa zahadzujú a nepotrební ľudia vyhadzujú. Nenamýšľajte si, každý je nahraditeľný, keď nie je iná cesta. Len si položte otázku, ako by sa vyvinula situácia, ak by došlo k vyostreniu - myslíte si, že nájdete uplatnenie v takom počte ? A hlavne, ak by ste stratili oprávnenie na výkon povolania ? Potom by asi ani v zahraničí neboli možnosti ... alebo sa mýlim ?

Ako si predstavujem jedno pekné ráno ? Možno aj takto ...

Prebúdzate sa, a zisťujete, že je krásne marcové ráno. Slniečko pomaly zalieva lúčmi vašu izbu, a začínate cítiť teplo jarného rána. Ospalo sa tmolíte po izbe a zapínate televízor, aby ste si počas prípravy raňajok pozreli, či skôr vypočuli správy. A pri počúvaní domáceho spravodajstva máte pocit, že svet sa zbláznil.

Moderátor s istým smútkom v hlase oznamuje oficiálne výsledky volieb a zisťujete, že sa splnil váš tajný sen - stará garnitúra bola voličmi odoslaná do zabudnutia. Mečiar, Dzurinda, Mikloš, Fico, Hrušovský, Figeľ, Slota, a mnohí iní, ktorí sa ešte pred niekoľkými dňami zasvätene bavili o zložení ideálnej koalície pre budúce vládne obdobie, sú zrazu mimo hry. Nedostali sa ani do parlamentu. Volič sa zobudil a konečne im spočítal všetko, čo mu spôsobili za uplynulé desaťročia. Máte pocit, že vedľa vás udrel blesk.

Pekné prebudenie ? Myslím, že by bolo pekné, ak by sa naplnilo. Napadlo vás vlastne niekedy, čo je podstatou zdesenia politikov zo súčasnej podpory Ficovej strany, ktorá presahuje hranicu 40% a začína dávať hmlistú možnosť vlády jednej strany ? Myslíte, že sú to obavy o osud štátu ? O osud jeho obyvateľov a ich budúci život ? Veľmi sa mýlite, i napriek rôznym rečiam im je osud štátu a obyvateľov úplne ukradnutý. Jediné, čo ich zaujíma, je podiel na moci a nenáročný profit z nej. Možnosť mať slušný príjem bez námahy a prílišnej snahy.
Koalície, nech už sú zložené akokoľvek, im dokonale vyhovujú. Na jednej strane síce bránia naplneniu toho, čo sľúbili, avšak na druhej strane umožňujú vzájomné vydieranie za účelom dosiahnutia vlastných cieľov. Napadlo vás niekedy, čo je podstatou výroku - táto strana má nulový koaličný potenciál, pokiaľ nezmení svoje postoje ... ? Iste, na jednej strane je to odkaz voličom, že urobia lepšie, ak ju nebudú voliť, no hlavným cieľom odkazu je niečo iné - dať najavo predstaviteľom spurnej strany, že ak nebudú plávať s prúdom bez ohľadu na následky a záujmy voliča, nedostanú podiel z koláča. Takto uvažuje dnešná pravica v podaní SDKÚ a KDH.

Ako vlastne dosiahnuť rešpekt u politikov ? Paradoxne, dá sa to za pomoci niečoho, čo doteraz slovenský volič neurobil a využívajú to všetky politické strany - spojením síl. Prestať sa deliť na pravicu, ľavicu, katolíkov, socialistov, národniarov a iné skupiny a spojiť sa v jeden celok - celok, ktorého jediný záujem bude lepší život v štáte a skutočný rozvoj vo všetkých oblastiach. Zahnať politikov do kúta symbolikou výpoveďou po vzore lekárov a tvrdou požiadavkou - budeme voliť len toho, kto verejne prisľúbi, že naplní presne definované požiadavky. Budeme voliť len toho, kto verejne prisľúbi, že v prípade úspechu vo voľbách nedovolí, aby sa do verejných funkcií vrátili ľudia, ktorí túto krajinu spravovali posledných dvadsať rokov. Budeme voliť len toho, kto verejne prisľúbi svoje odstúpenie, ak naše požiadavky nenaplní.

Viete si predstaviť, čo by sa začalo diať, ak by sa našiel niekto, kto by na túto zmluvu s občanom bol ochotný pristúpiť ? Nikdy ste nezažili špinavšiu predvolebnú kampaň, ako by bola v prípade podobného prísľubu - a veľmi rýhlo by ste spoznali aj charaktery ľudí, čo vám vládli. Zamyslite sa nad tým ...

O závislostiach a pokrytectve politikov

Hovorí sa, že z hľadiska výdavkov v zdravotníctve patrí medzi najdrahšie výkony liečenie následkov rôznych závislostí - fajčenia, alkoholizmu či drogovej závislosti. A neustále sa hľadajú riešenia, ako tieto výdavky minimalizovať, prípadne ich časť preniesť na plecia pacientov.

V prípade drogovej závislosti s tým plne súhlasím - drogy a ich užívanie je postavené mimo zákona, trestné a postihy distribútorov veľmi tvrdé. Inak je to v prípade alkoholu a fajčenia. Tu prejavuje štát najvyššiu formu pokrytectva - formou spotrebných daní si výrazným spôsobom napĺňa štátny rozpočet a predaj nijakým spôsobom neobmedzuje. Avšak, podiel na odstraňovaní následkov výhodného obchodu sa snaží odmietať.

Čo k tomu povedať ? Súhlasím s názorom, že prostriedky na liečenie závislostí by sa dali využiť aj lepšie. Ak teda prekáže financovanie týchto liečebných výkonov, bolo by najjednoduchším a všeobecne prijateľným riešením, keby sa predaj tabaku a alkoholu zakázal. Škodia ľudskému zdraviu, tak nie je dôvod, aby sme ich podporovali. A je úplne jasné, čo by sa začalo diať - prvým, priamym a rýchlo citeľným následkom by bol výpadok v príjmoch štátu, spojený so spotrebnou daňou. Druhým následkom by bol rozmach čiernych páleníc (lebo ľudia piť neprestanú, niekde sa dokonca pokladá odmietnutie pohárika za spoločensky neprijateľné), rast spotreby nebezpečných produktov a tým aj rast rôznych ochorení (napríklad aj oslepnutie v dôsledku konzumácie rôzneho svinstva). Ani v prípade fajčiarov by to nebolo oveľa lepšie. Pašeráctvo by sa stalo zlatou baňou.

Ako teda riešiť problém alkoholizmu a fajčenia ? Myslím, že tu sotva nájdeme prijateľné riešenie, avšak súčasné pokusy s dvojitým zdanením konzumentov sú pokrytectvom politickej elity a v pozadí stojacich subjektov, ktoré by najradšej pravidelne inkasovali rôzne poplatky za zdravotné služby, ale nič neposkytovali.

Drahý Ivan, plačeš na nesprávnom hrobe ...

Minister financií poukazuje na zastavenie transformácie nemocníc ako na veľkú, ba priam osudovú chybu a div nie tragédiu. Súhlasím, je to tragédia - pre ľudí, ktorí sa už tešili, ako si podelia koláč a v duchu už počuli sladké cinkanie peniažkov, ktoré by sa hrnuli na ich kontá. Pre nás ostatných je zastavenie transformácie nemocníc dočasnou úľavou, že sa naša situácia nezhorší.

Plne súhlasím s faktom, že nemocnice tvoria rastúce dlhy. Akurát sa s pánom ministrom nezhodneme v príčinách - on tvrdí, že je to vinou ich statusu (teda vlastníctva štátom), ja tvrdím, že je to vina - štátnych úradníkov a nezmyselného systému financovania zdravotníctva. Kto má pravdu ? Z pozície logiky a skúseností ju mám určite ja, z postavenia a vplyvu naopak - minister financií. Riešenie situácie ? Nie je ťažké, stačí si pozorne pozrieť výkony nemocníc a zistiť príčiny, prečo nie sú preplácané v plnom rozsahu. Nie, nie, o oprávnenosti výdavkov nemocníc sa nebudeme baviť, pán minister, na to sú príslušné orgány ministerstva zdravotníctva a ak zlyhávajú, treba vyvodiť zodpovednosť voči konkrétnym osobám. Uff, to asi nepôjde, vyvodiť zodpovednosť . čo, ak sa niekto preriekne, že hľadí opačným smerom zámerne ? A nebodaj hodí hrsť blata správnym smerom na niekoho, kto ho o to požiadal, aby sa nepozeral. To by bol naozaj problém.

Oukej, čo teda urobiť ? Nuž, od pána ministra sa asi reálneho a pravdivého pohľadu nedočkáme. Takže, vymeníme ministra. To znamená, že musíme zastaviť aj jeho stranu, aby ho nemohla nominovať. Ak sa nám to podarí, asi niekoľko ľudí poriadne naštveme. Napríklad aj niekoho z tých, čo mi odmietali preplatiť operáciu oka, lebo konštatovali, že mám ešte jedno, keď by som náhodou oslepol. Možno, že v prípade potreby by mi pri druhom oku poradili, aby som si kúpil bielu palicu, je lacnejšia než operácia. Alebo v prípade potreby operácie srdca poradili, aby som si kúpil dynamo a prečerpával krv ručne, ktovie. Ktovie, čo by navrhli pri rakovine ... možno by zriadili oddelenie rýchleho riešenia, kde by bola k dispozícii bezplatne miestnosť s umývateľnými stenami a dlážkou, pištoľ a jeden náboj. Prípadne návod, kam streliť, aby to bolo rýchle a bezbolestné. Alebo by sme skončili ako istý pacient v New Jersey, ktorý skonal v sanitke, bezcieľne blúdiacej po meste, lebo štátna nemocnica bola preplnená a súkromné ho odmietali prijať. Nemohol si priplatiť, mal smolu.

Ee, toto nechceme, drahý Ivan. Ľahšou a efektívnejšou cestou bude, ak vás všetkých vymeníme a nepustíme k veslu. A potom urobíme - kuk - na poisťovne a skúsime sa zamyslieť, či by nám nestačila len jedna. Óh, neboj sa, na cestu do zabudnutia ti pribalíme aj Robka, medzi vami nie je rozdiel, len farba dresu, v ktorom kopete. A možno sa nám bude konečne lepšie žiť - však o to predsa vo voľbách ide, nie ?

Ste Slovák a platíte dane ? Vitajte medzi sponzormi korporácií

Prisľúbená dotácia 28 mil. € pre Samsung znamená, že každý Slovák na ňu prispeje približne šiestimi eurami, samozrejme vrátane detí a batoliat, hoci tie ešte nezarábajú. Na dvetisíc zachovaných pracovných miest sa poskladá celý národ. Čo dodať ?

Trhová ekonomika akosi nefunguje. Kde sú tie časy, keď nám ekonómovia hovorili, že dotácie do akejkoľvek oblasti sú neprijateľným krokom, ktorý deformuje celé prostredie. Kde sú tie časy, keď nás pri krachovaní podnikov, roľníckych družstiev a zániku desaťtisícov pracovných miest presviedčali, že to tak má byť. Bol to podľa nich normálny vývoj. Zdravé prežije, choré zanikne. A kde sú vôbec tí ľudia, čo týmto klamstvom operovali ? Väčšinou sú milionári, žijú pokojne v závetrí a jedine tí hlúpejší stále strašia v politike.
Iste, niekto povie, že pomoc Samsungu je výlučne vo forme daňovej úľavy. To však nič nemení na fakte, že ju zaplatia radoví občania vo forme zvýšenia poplatkov, lebo tie peniaze budú niekde chýbať. Nehovoriac o tom, že podobnú pomoc dostával Samsung v posledných piatich rokoch pravidelne. A tak sa vynára otázka, aký je prínos tejto spoločnosti pre štát ? Stručne povedané - nulový.

Koľko "investorov" sa na Slovensku pregrciava podobným spôsobom ? To asi nezistíme, ale máme odpoveď na otázku, prečo neustále rastú rôzne poplatky. Sú to príjmy, ktoré slúžia na vyváženie škôd, spôsobených rozdávaním peňazí investorom. Malého podnikateľa musí na Slovensku triasť od zlosti pri pomyslení na rôzne kontroly, ktoré ho každoročne terorizujú, hľadajú aj centy, skryté niekde pod prahom, a nakoniec sa dozvie, že ešte aj sponzoruje kadejakých pobehajov svojimi daňami, hoci na jeho potreby štát kašle. Vlastne, spomenie si na neho len vtedy, keď potrebuje niekoho odrať.

Niekto poukázal, že režim komunistov bol zločinecký, a dokonca to určitou formou zakotvil aj do zákona. Ja len dodám, že aj tento režim je zločinecký a dúfam, že príde doba, keď sa ľudia, sediaci v rôznych verejných funkciách ocitnú na lavici obžalovaných za ekonomickú genocídu vlastného národa. A na záver jedna malá poznámka - voľte ďalej menšie zlo, a jedného dňa sa preberiete pri sude s horiacimi odpadkami, a budete si zohrievať ruky, ako v amerických filmoch. Potom sa nepýtajte, kto vás k tomu sudu dostal - dostali ste sa k nemu sami, volením ľudí, ktorým by rozumný človek nedal riadiť ani križovatku poľných ciest. A nerád to konštatujem, ale zrejme mi potrvá desaťročia (a možno to nikdy nedokážem), kým nájdem sprostejší národ, ako je slovenský.

Vitajte medzi sponzormi korporácií ...

Snaha o odpútanie pozornosti nevychádza ...

Stalo sa pravidlom, že pri nepríjemných témach sa vytiahnu články a spomienky na socialistickú minulosť, obete komunizmu a podobne. Nedá sa prehliadnuť cieľ, ktorý tým chcú dosiahnuť vydavatelia - odpútanie pozornosti od udalostí, ktoré by náhodou mohli vyvolať zamyslenie, alebo naznačiť, že ani v dnešnej dobe nie sú rôzne pochybné praktiky na udržanie moci neprijateľné.
 Objektívnosť sa nenosí, takže sa sotva dočkáme napríklad pietnej spomienky na obete masakru v My Lai, či potrestania vinníkov mučenia vo väzniciach na Guantanáme, alebo súdneho procesu s organizátormi útoku na Irak pod zámienkou ohrozenia chemickými a biologickými zbraňami, čo sa neskôr ukázalo ako inscenované klamstvo zo strany G. W. Busha a jeho poskokov. O týchto udalostiach sa v našich médiách mlčí.

Po páde režimu jednej pravdy som istý čas naivne veril, že otvorením novín sa dostanem k správam, ktoré budú objektívne a pravdivé. Mýlil som sa - dnes platí oveľa viac než kedykoľvek predtým, že pravdou je to, čo sa hodí mocným a vplyvným ľuďom. Jeden režim nahradil druhý ... a mimochodom, naozaj veríte, že zavedením kamier v uliciach, zvyšovaním počtu policajtov či zavádzaním rôznych "ochranných" prvkov do identifikačných dokladov sa myslí na vašu bezpečnosť ? Omyl - mocní súčasných režimov sa začínajú báť - postupne sa odhaľujú fakty a dôkazy o ich skutočných úmysloch.

Korene finančnej krízy ? Množstvo, ale skúsme spomenúť niektoré ...

Štáty sa zadlžujú, príjmy klesajú a v diaľke sa objavuje čierny mrak s nápisom - BANKROT. Všetci zdesene špekulujú, ako sa mu vyhnúť. Len škoda, že sa nad tým nezamysleli oveľa skôr, v čase, keď nezmyselne plytvali verejnými financiami - teda peniazmi daňových poplatníkov.

Vezmime si Slovensko. Trénerko futbalového mužstva dostáva niekoľko desiatok tisíc eur mesačne, plus pár tisíciek za každé odohrané stretnutie. Skúsme operovať číslami, ktoré sa objavili v médiách, aby sme nehovorili do vetra. 35 000 € mesačne - túto sumu zarába 70% slovenského národa  približne desať rokov, samozrejme za predpokladu, že neje, nepije a niekde v jaskyni prespáva. Skúsme porovnať spoločenskú hodnotu odvedenej práce - výsledky mužstva sú mizerné, na hru sa nedá pozerať, tréner je arogantný voči kritikom či médiám. Ak by sme brali ako fakt, že vstupenka na zápas stojí v priemere okolo 25 €, a priemernú návštevnosť na slovenských štadiónoch, ktorá len málokedy prekročí 5000 divákov, tak sa zdesíme - v priemere odohráme na domácom ihrisku šesť stretnutí do roka, čo by pri spomínanej návštevnosti znamenalo príjem (bez nákladov na organizáciu)  125 000 €. Avšak príjem trénera za rok dosahuje sumu 420 000 € !!! Niekto to musí doplatiť ... a prečo ? Však náklady by mali byť podľa stále platných ekonomických pravidiel úmerné zisku, nie ?
To taká predavačka sa musí za stotinu tejto sumy denne desať hodín usmievať, znášať rôzne nálady zákazníkov, ničí si zdravie a tvrdo pracuje.  Nikto jej nedá auto, nikto netoleruje nekvalitnú prácu, a vo väčšine prípadov nedostane žiadnu odmenu ani v prípade, keď by ju chválilo celé mesto. Kvalitná práca má menšiu hodnotu ako nekvalitná ? Asi áno ...

Poslanec odpracuje ročne okolo 72 dní. Mesačne dostane okolo 3000 € so všetkým možným. Kritika sa nepočúva, zodpovednosť žiadna (ani zákonná, ani morálna), zľavy na všetko možné a podobne. Výsledky práce v prospech občana - nula. Jeho mesačný plat dostane predavačka za necelých desať mesiacov. Musí však odpracovať dvadsať dní v mesiaci (minimálne), desať hodín denne, a nespokojnosť zákazníkov, či okrádanie firmy si nemôže dovoliť.

A tak by sme mohli pokračovať. Iste, vyrojí sa množstvo argumentov, prečo porovnávam predavačku s poslancom, či trénerom futbalového mužstva. Áno, mal by byť rozdiel, to je pravda - vyššie postavenie, vyšší príjem. Lenže, aj vyššia kvalita práce a zodpovednosť, čo v spoločnosti pravidelne absentuje. Mal by za sebou nechať aj primerané výsledky. Žiaľ, nie je to tak. Niekomu sa vypočíta mzda z celoštátneho priemeru (ktorý tvorí 10% ľudí s nadštandardnými príjmami), inému podľa toho, aké je minimum podľa zákona. Viac ani cent ...
Podobne sa šafári aj v štáte. Poslancovi sa kúpi notebook za dvetisíc eur, aby si zahral poker či piškvorky. Člen vlády jazdí na bavoráku, hoci za jeho cenu by sa dalo kúpiť niekoľko superbov, ktoré sú rovnako komfortné, ale lacnejšie. Sociálnu oblasť má v rukách päť subjektov, hoci by to v pohode zvládol jeden - ale treba konkurenciu, niekto povedal - a tak platíme päťnásobne vyššiu administratívu, hoci príjmy sú na rovnakej úrovni, alebo menšie. Podobne aj v zdravotníctve. Nikomu nedochádza, že sú oblasti, kde pravidlá trhu viac škodia, než pomáhajú. Skôr to nechce nikto počuť.

Zásluhou podobných praktík a myslenia postupne upadáme. Žiadny obchodník či podnikateľ, alebo výrobca si nepriznajú dôvody, prečo postupne strácajú príjmy. Nie je na zamyslenie, ak si napríklad pracovník v obuvníctve nemôže dovoliť vlastný výrobok ? Alebo technik v automobilke auto, na ktorého výrobe sa podieľa ? To je realita súčasnosti.
Všetci sa vrhli na tvorbu zisku, znižovanie nákladov (prepúšťaním, prácou na živnosti či dohody, alebo znižovaním miezd) a nikoho nenapadlo, že vlastne bojuje sám proti sebe. Prichádzajú o množstvo prirodzených klientov, ktorí poznajú vlastné výrobky, ale nekupujú pre nedostatok financií. Pritom nikto nepremýšľa nad tým, že aj v prípade zvýšenia miezd by sa mu nejaká časť vrátila cez výrobky. Každý má radšej kvalitu, než treťotriedne výrobky z Ázie, nie ?
Nedávno jeden zástupca istej spoločnosti s výrobou športových potrieb rozhorčene komentoval štrajk zamestnancov, ktorí požadovali zvýšenie miezd o tridsať eur mesačne. Argumentoval stratami, rastom cien a všetkým možným. Len akosi zabudol spomenúť, že spoločnosť dá na reklamu svojich výrobkov 4 mil. € ročne istej športovej hviezde. Treba niečo dodať ?

Nežijeme v dobe finančnej krízy, žijeme v dobe krízy myslenia.

Obyčajný príbeh o tom, prečo je euroval neprijateľným riešením

Známy žije dlhodobo v Belgicku, pričom niekoľko mesiacov v roku strávi pracovnými pobytmi v USA. Spoločnosť, v ktorej pracuje, je dobre finančne situovaná a i napriek kríze sa jej darí. O jeho plate sa nebudeme zmieňovať, nie je podstatný.

Pred šiestimi rokmi sa spoločne s manželkou rozhodli, že okrem zaistenia prostriedkov na neskoršie štúdium detí, si aj preinvestujú nejaké peniaze kúpou nehnuteľností, aby mali zaistený bočný príjem pre prípad potreby. A tak si na základe ponuky realitnej spoločnosti vybrali dva objekty, pričom polovicu ich hodnoty kryli vlastnými prostriedkami a na zostatok si zobrali úver. Päť rokov sa darilo všetko tak, ako si naplánovali. Až po nečakaný zvrat.
Manželka utrpela ťažký úraz, a jeho dôsledkom bolo dočasné pripútanie na lôžko, čo znamenalo o.i. výpadok v príjmoch domácnosti. Navyše, lekár doporučil, aby sa o ňu staral radšej manžel, než prípadná opatrovateľka. Známemu neostalo nič iné, len jeho radu prijať, zmeniť dohodu so zamestnávateľom, čo znamenalo aj mierne zníženie jeho príjmu. A tak sa stali dve veci - príjmy domácnosti poklesli, avšak výdavky v dôsledku úrazu manželky stúpli. Bolo jasné, že nepotrvá dlho, a splácanie úveru bude skoro nemožné. Rozhodol sa teda, že navštívi svoju banku a skúsi sa dohodnúť na zmenách podmienok úveru. Veril, že ako dobrý klient, ktorý nikdy nemeškal so splátkami a nespôsoboval problémy, dokáže nájsť spôsob, ako problém vyriešiť.

Ako zistil, mýlil sa. V banke ho síce prijali, vypočuli si jeho návrh a aj zdôvodnenie, prečo by potreboval zmenu spôsobu splácania, vyjadrili poľutovanie nad tým, čo ho postihlo, ale všetky riešenia zamietli. Ponúkli vlastné, tie však boli nereálne. Nech navrhol akékoľvek riešenie, banka ho odmietla. Pričom mu bolo povedané aj to, že pri uzatváraní úveru a plánovaní investície je prejavom zodpovednosti, ak dlžník zváži aj možné komplikácie, ktoré by mohli znemožniť plnenie záväzku. Nikoho nezaujímalo, že z hodnoty úveru mal splatených vyše 70%. Vec sa nakoniec uzavrela šťastne, lebo hoci banka odmietla pomoc, nakoniec celý problém pomohol vyriešiť zamestnávateľ. Poskytol pôžičku, z ktorej známy vyplatil zostatok dlhu v banke, a dohodli sa na splatení v primeranej dobe, s možnosťou predĺženia splatnosti, ak by sa stav manželky skomplikoval.

Ako tento príbeh súvisí s eurovalom ? Nuž, banka, ktorá odmietla pomoc, je dcérskou spoločnosťou inej banky, ktorá je "úplnou náhodou" na zozname privilegovaných finančných ústavov, ktoré musia byť zachránené za každú cenu. A tak vzniká otázka, kde mali predstavitelia banky zodpovednosť, keď investovali peniaze klientov do nekrytých cenných papierov (a jednalo sa o miliardy), hoci na druhej strane im robilo problém prepracovať úverovú zmluvu v otázke pár tisíc eur ? Kde berú svoju drzosť, že od človeka, ktorému neboli ochotní pomôcť, pokojne požadujú príspevok (z daní) na záchranu vlastnej nezodpovednosti ?
Euroval v akejkoľvek forme je zakrývaním porušovaní zákona zo strany bankárov a politikov. A vo väčšine krajín by niečo podobné bolo kvalifikované ako zločin.

O jednom geniálnom pláne, ktorý dostáva trhliny ... mohlo to byť aj takto ?

Je všeobecne známe, že banky žijú dnes oveľa viac z rôznych poplatkov, než svojej reálnej obchodnej činnosti na trhoch. Predstava o bankárovi, ktorý pozorne sleduje dianie okolo seba, inštinktívne vycíti dobrú investíciu a uspeje, je už dlhšiu dobu viac mýtom, než realitou. Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, aké korene môže mať súčasná finančná kríza.

Všeobecne je známe, že bankári len veľmi neradi riskujú. Napokon, nie sú tak vzdialené časy, keď ste si išli do banky požiadať o úver na obchodnú činnosť a preferovanou formou ručenia bol vklad na účte vo výške požadovaného úveru, či ručenie nehnuteľnosťou, ktorá musela mať obvykle hodnotu minimálne o 20% vyššiu, ako bola hodnota úveru. A tak prichádza otázka - ako je možné, že banka, ktorá nie je ochotná požičať bežnému klientovi 10 000 € bez primeraného ručenia, nakúpi štátne dlhopisy v miliardovej hodnote, hoci pozná zadĺženosť krajiny, ktorá ich vydala a vie, že nemajú reálne krytie ?


Zamyslime sa a zistíme, že odpoveď nie je ťažká. Finančný svet je prepojený s politickým. Sú to spojené nádoby - jedna strana potrebuje druhú, a keďže peniaze hýbu svetom, je pochopiteľné, že navrch majú finančníci a ich záujmy. Banky nechcú riskovať, ale chcú zisky. Najľahšou cestou k zisku sú cenné papiere, ktoré majú 100% krytie - teda krytie štátom. Bankári vedia, že nočnou morou politikov je strata, ktorá by významne postihla daňových poplatníkov, pretože by mala drvivý dopad aj na ich osudy. A čo je horšie, ako krach banky, strata vkladov tisícov klientov, následné nepokoje a iné komplikácie ? Všetci, čo si pamätáme 90. roky a krachy niektorých bánk na Slovensku, ako aj krachy nebankoviek, vieme veľmi dobre, ako sa to prejavilo na náladách obyvateľstva, a to patrí Slovák medzi mentality s potkaním syndrómom - prežije a prispôsobí sa všetkému. Skúsme si predstaviť následky podobného kolapsu v južanských krajinách, medzi obyvateľmi s horúcou hlavou ... tam by sa to len ťažko obišlo bez násilia.
A táto úvaha môže byť skutočným dôvodom, prečo finančníci ochotne investujú aj do bezcenných dlhopisov. Vedia, že riziko je minimálne, lebo politické elity urobia všetko, aby sa udržali pri moci a neriskovali väzenie, či niečo oveľa horšie. Je to investícia na istotu, kde zásadne vyhráva špekulant a všetci ostatní sú medzi porazenými. A čo je nahoršie, prípadné škody platia všetci, s výnimkou vinníkov - politikov a bankárov. Napokon, stačí si spomenúť na miliardy, ktoré musela naliať americká vláda do finančného sektoru, a kroky manažérov - napríklad AIG. Hoci sami boli vinníkmi strát, prvým krokom bolo delenie miliónových odmien z pomoci štátu. Odmeny za hazard a poškodzovanie záujmov klientov - existuje niečo zvrátenejšie ?

Pri pohľade na roztrasenú eurozónu a úniu môžeme pozorovať aj niečo iné. Nikto sa doteraz nezaujímal o určenie vinníkov za súčasný vývoj, prípadne ich potrestanie. Ale nikto ani nehľadá riešenie, ktoré by krízu ukončilo. Všetky kroky smerujú len k jednému - za každú cenu zachrániť finančný sektor pod zámienkou, že ak dôjde k reťazovým krachom, najviac na to doplatia klienti bánk. Je to naozaj pravda ? A o konečnom riešení sa prakticky nehovorí. Nie je to náhodou tak, že europrojekt bol potichu odpískaný, a pred jeho oficiálnym ukončením sa ešte likvidujú straty zo spoločného mešca, aby sa elity udržali za pomoci finančníkov pri moci ?

Koňa k vode priviedli, ale piť sa mu nechce ...

Ak niečo po poslednom rokovaní predstaviteľov eurozóny Merkelová a Sarkózy nečakali, tak to bol práve súčasný grécky postoj. A hlavne postoj gréckeho premiéra, ktorý je síce zdanlivo nepochopiteľný, ale má svoju logiku. Skúsme ho porovnať so slovenským postojom, ktorý viedol k pádu vlády.

Po zistení, že Grécko balancuje nad priepasťou štátneho bankrotu, sa okamžite začali hľadať spôsoby, ako ho zachrániť. Tak zneli správy v rôznych médiách, pričom skoro nikto nezabudol dodať, že pád Grécka je hrozbou pre budúcnosť eura. Ako to už v politike býva, vždy príde niekto s titulom, koho cieľom nie je odstrániť príčinu, ale následok. Jednoducho - falošný doktor, ktorému z lekárskeho kufríka tiahne zápach rôznych záujmov, nie však skutočných liekov. Niekto, kto pri návšteve pacienta so zlomenou nohou namiesto napravenia zlomeniny vytiahne pero a predpíše hromadu liekov na upokojenie bolesti.
A tak bola Grécku nariadená ozdravná kúra, ktorá v kombinácii s hromadou liekov proti bolesti (euroval) mala zakryť podstatu problému a získať čas. Nedá sa poprieť, že grécky premiér skúsil aplikovať reformy, nariadené MMF a inými organizáciami, ale narazil. Narazil na neochotu národa, ktorý pochopil, že chyba je niekde inde a odmietol sa zúčastniť hry na falošnú pravdu. Výsledkom sa stala vlna štrajkov, ktoré zvierajú Grécko do dnešných dní, a prakticky sa zastavil život v krajine. Všetko sa preklopilo do núdzového stavu.

Slovenská situácia je iná, no napriek tomu v niečom podobná. Aj tu vyskočil problém, síce nie so zadĺžením krajiny a hroziacim bankrotom, ale veľmi podobný. Niekto sa rozhodol, že zadĺži národ v mene tzv. solidarity, či skôr v mene vlastných mocenských ambícií ... nie, nenarazil na občiansky odpor, lebo na Slovensku sú falošní lekári bežnou súčasťou politického života, ale narazil na politika, ktorého nemohol skorumpovať, a to ani napriek hrozbe straty postavenia a moci, ktorá k tomu prináležala. Výsledkom neboli štrajky, zastavenie verejného života, ale pád vlády.

V čom môžeme Grékom závidieť ? Grécky kôň sa rozhodol, že hoci mu niekto ukázal vodu, piť bude až vtedy, keď zistí, že nie je otrávená. Slovenský kôň vypije to, čo mu ponúknu a nepremýšľa nad následkami. Postoj gréckeho premiéra vydesil eurozónu a svet, lebo podobne ako na Slovensku R. Sulík, urobil niečo nevídané a v mocenských kruhoch spoločensky netolerovateľné - rozhodol sa dať rozhodnutie do rúk tých, ktorými mocní mimo volebného boja pohŕdajú. Uprednostnil záujem a právo národa pred podriadením sa nátlaku zo zahraničia. Iste, môžeme špekulovať o tom, čo Grécko do súčasného stavu priviedlo, aký podiel na tom mala politika jeho vlád za posledných tridsať rokov a podobne. Nemôžeme však poprieť, že leví podiel na súčasnej situácii majú politici a finančné kruhy, ktoré sa dnes zúfalo snažia o záchranu. Ak by politické elity konali zodpovedne, dnes by sa grécky problém neriešil. Ak by bankári nefinancovali krajinu nákupmi nekrytých štátnych dlhopisov, súčasný stav by nenastal, alebo by problémy boli oveľa menšie.

Opäť sa potvrdila stará pravda - koňa k vode môžeš priviesť, ale piť ho nedonútiš ... samozrejme s výnimkou slovenského, lebo tomu stačí pochváliť vrkôčiky a bude tancovať, ako mu iní pískajú. Ale, každé pravidlo má svoju výnimku, nie ?