Štáty sa zadlžujú, príjmy klesajú a v diaľke sa objavuje čierny mrak s nápisom - BANKROT. Všetci zdesene špekulujú, ako sa mu vyhnúť. Len škoda, že sa nad tým nezamysleli oveľa skôr, v čase, keď nezmyselne plytvali verejnými financiami - teda peniazmi daňových poplatníkov.
Vezmime si Slovensko. Trénerko futbalového mužstva dostáva niekoľko desiatok tisíc eur mesačne, plus pár tisíciek za každé odohrané stretnutie. Skúsme operovať číslami, ktoré sa objavili v médiách, aby sme nehovorili do vetra. 35 000 € mesačne - túto sumu zarába 70% slovenského národa približne desať rokov, samozrejme za predpokladu, že neje, nepije a niekde v jaskyni prespáva. Skúsme porovnať spoločenskú hodnotu odvedenej práce - výsledky mužstva sú mizerné, na hru sa nedá pozerať, tréner je arogantný voči kritikom či médiám. Ak by sme brali ako fakt, že vstupenka na zápas stojí v priemere okolo 25 €, a priemernú návštevnosť na slovenských štadiónoch, ktorá len málokedy prekročí 5000 divákov, tak sa zdesíme - v priemere odohráme na domácom ihrisku šesť stretnutí do roka, čo by pri spomínanej návštevnosti znamenalo príjem (bez nákladov na organizáciu) 125 000 €. Avšak príjem trénera za rok dosahuje sumu 420 000 € !!! Niekto to musí doplatiť ... a prečo ? Však náklady by mali byť podľa stále platných ekonomických pravidiel úmerné zisku, nie ?
To taká predavačka sa musí za stotinu tejto sumy denne desať hodín usmievať, znášať rôzne nálady zákazníkov, ničí si zdravie a tvrdo pracuje. Nikto jej nedá auto, nikto netoleruje nekvalitnú prácu, a vo väčšine prípadov nedostane žiadnu odmenu ani v prípade, keď by ju chválilo celé mesto. Kvalitná práca má menšiu hodnotu ako nekvalitná ? Asi áno ...
Poslanec odpracuje ročne okolo 72 dní. Mesačne dostane okolo 3000 € so všetkým možným. Kritika sa nepočúva, zodpovednosť žiadna (ani zákonná, ani morálna), zľavy na všetko možné a podobne. Výsledky práce v prospech občana - nula. Jeho mesačný plat dostane predavačka za necelých desať mesiacov. Musí však odpracovať dvadsať dní v mesiaci (minimálne), desať hodín denne, a nespokojnosť zákazníkov, či okrádanie firmy si nemôže dovoliť.
A tak by sme mohli pokračovať. Iste, vyrojí sa množstvo argumentov, prečo porovnávam predavačku s poslancom, či trénerom futbalového mužstva. Áno, mal by byť rozdiel, to je pravda - vyššie postavenie, vyšší príjem. Lenže, aj vyššia kvalita práce a zodpovednosť, čo v spoločnosti pravidelne absentuje. Mal by za sebou nechať aj primerané výsledky. Žiaľ, nie je to tak. Niekomu sa vypočíta mzda z celoštátneho priemeru (ktorý tvorí 10% ľudí s nadštandardnými príjmami), inému podľa toho, aké je minimum podľa zákona. Viac ani cent ...
Podobne sa šafári aj v štáte. Poslancovi sa kúpi notebook za dvetisíc eur, aby si zahral poker či piškvorky. Člen vlády jazdí na bavoráku, hoci za jeho cenu by sa dalo kúpiť niekoľko superbov, ktoré sú rovnako komfortné, ale lacnejšie. Sociálnu oblasť má v rukách päť subjektov, hoci by to v pohode zvládol jeden - ale treba konkurenciu, niekto povedal - a tak platíme päťnásobne vyššiu administratívu, hoci príjmy sú na rovnakej úrovni, alebo menšie. Podobne aj v zdravotníctve. Nikomu nedochádza, že sú oblasti, kde pravidlá trhu viac škodia, než pomáhajú. Skôr to nechce nikto počuť.
Zásluhou podobných praktík a myslenia postupne upadáme. Žiadny obchodník či podnikateľ, alebo výrobca si nepriznajú dôvody, prečo postupne strácajú príjmy. Nie je na zamyslenie, ak si napríklad pracovník v obuvníctve nemôže dovoliť vlastný výrobok ? Alebo technik v automobilke auto, na ktorého výrobe sa podieľa ? To je realita súčasnosti.
Všetci sa vrhli na tvorbu zisku, znižovanie nákladov (prepúšťaním, prácou na živnosti či dohody, alebo znižovaním miezd) a nikoho nenapadlo, že vlastne bojuje sám proti sebe. Prichádzajú o množstvo prirodzených klientov, ktorí poznajú vlastné výrobky, ale nekupujú pre nedostatok financií. Pritom nikto nepremýšľa nad tým, že aj v prípade zvýšenia miezd by sa mu nejaká časť vrátila cez výrobky. Každý má radšej kvalitu, než treťotriedne výrobky z Ázie, nie ?
Nedávno jeden zástupca istej spoločnosti s výrobou športových potrieb rozhorčene komentoval štrajk zamestnancov, ktorí požadovali zvýšenie miezd o tridsať eur mesačne. Argumentoval stratami, rastom cien a všetkým možným. Len akosi zabudol spomenúť, že spoločnosť dá na reklamu svojich výrobkov 4 mil. € ročne istej športovej hviezde. Treba niečo dodať ?
Nežijeme v dobe finančnej krízy, žijeme v dobe krízy myslenia.
Žádné komentáře:
Okomentovat