Pravda a mocenské záujmy

Žalobca, novinár, obhajca. Nie, novinár naozaj nie je v strede náhodne. Mal by byť objektívnym pozorovateľom, ktorý sa neprikláňa na žiadnu stranu, len komentuje dianie okolo seba. Mal by byť ...

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené ... (Ústava Slovenskej republiky)

Žiadny iný ústavný článok nie je tak často porušovaný, ako článok 26, ods. 1 Ústavy SR. Dá sa povedať, že sa s jeho pošliapavaním stretávame denne. Či už je to vo forme utajovania zmlúv o nakladaní s verejnými financiami (teda peniazmi občanov štátu, nie súkromným vlastníctvom politikov), alebo ich podpisovaním za podmienok, ktoré ho vedome obchádzajú. (napr. posledná zmluva ministerstva zdravotníctva s nemeckou firmou o určovaní platieb za zdravotné výkony, ktorá s má na mieste výkonu - Slovensko - riadiť nemeckým právom !?)

Realita je však úplne iná, že sú zákony a ústavné normy. Všetko sa obchádza, rôznymi spôsobmi a z rôznych dôvodov. Vlastne, dôvod je len jeden - peniaze. Čakalo by sa, že novinár bude všetkými možnými spôsobmi brániť zneužívaniu postavenia politikmi. Pravda je však iná - novinár je ťahaný na povrázku v rukách politika, a dostáva pokyny, kde a proti komu písať. Aká je šanca na poznanie pravdy ? Minimálna, vlastne žiadna. A pokiaľ sa aj nájde niekto, kto na podivné praktiky "majstrov pera" poukáže, skončí to obvykle zmazaním jeho príspevku. (sám som zažil) A slová článku 26 sa niekde v kúte krčia od hanby.

Čo sa stane, ak sa obvykle nestranný pozorovateľ pridá na niektorú stranu ? Vždy utrpí spoločnosť, pretože sa začne strácať medzi množstvom záujmov a prázdnych fráz. Položme si otázku - prečo má jeden prípad dve riešenia ? Ako môžu byť správne obidve ? Prečo na odvolanie z funkcie v jednom prípade nestačia ani viditeľné dôkazy, a v druhom stačia podozrenia ?

Pre pochopenie diania na Slovensku sa skúsme pozrieť do USA. Prvý dodatok americkej ústavy zaručuje slobodu informácií v plnom rozsahu, a zakazuje akékoľvek opatrenie na ich obmedzenie. Realita ? Americkí študenti sú upozorňovaní na školách, aby na sociálnych sieťach nešírili žiadnym spôsobom obsah, zverejnený na WikiLeaks, pričom porušenie (nepísaného) pravidla môže mať dopad na ich kariéru, ak by sa chceli zamestnať na federálnej úrovni. Federálni zamestnanci dostali zákaz čítania príspevkov na serveroch WikiLeaks, ak nemajú príslušné bezpečnostné previerky. (za vlády kabinetu B. Obamu, ktorému stačilo na získanie Nobelovej ceny za mier víťazstvo v prezidentských voľbách !!! Pre samotný mier totiž nič neurobil). Prečo ? Zatknutie B. Manninga poukazuje na to, že niekto sa bojí pravdy. A je ochotný zabrániť jej zverejneniu za každú cenu, aj pošliapaním zákonov.

Slovensko ? Prípad odpočúvania ministerstvom (ktoré poverilo VOS) a expresné riešenie odvolaním ministra Ľ. Galka dokazuje, že niekto sa bojí pravdy. Poctivý politik sa nemá čoho obávať, dokonca ani prípadného odposluchu hovoru, ktorý viedol so záujmovou (prešetrovanou) osobou. Priznané odposluchy však odhalili, že niektorí verejní činitelia vedome manipulujú s verejnou mienkou, za pomoci novinárov. Napodiv, nikoho to nezaujíma, dokonca ani novinárov. Naopak, hoci Ľ. Galkovi nič nedokázali, neustále pokračujú útoky proti jeho osobe. Musíme priznať, že od určenia vinníka máme súdy, nie politikov. A poznajúc situáciu na Slovensku, celá vec sa nikdy pred súd nedostane. Možno v prípade, ak by Ľ. Galko zažaloval sám seba, aby sa očistil. Smiešne ? Skôr desivé. Napokon, za zmienku stoja aj Pentagonské dokumenty o vojne vo Vietname, a problémy, ktoré postihli analytika D. Ellsberga, ktorý prispel k ich zverejneniu.

Nie, o pravdu naozaj nie je záujem. Napokon, vládnuca elita robí všetko preto, aby minimalizovala riziko, že sa k nej bežní ľudia nielen dostanú, ale aj v prípade jej odhalenia pochopia. A tak sa prebuduje vzdelávací systém zo širšieho všeobecného vzdelávania na úzko špecializované, pod kepienkom záujmu o výchovu špičkových odborníkov v jednotlivých oblastiach. Pravda je však iná. Všeobecne podkutý absolvent nemá problémy chápať dianie aj v oblastiach, kde nepôsobí, a je teda ťažšie manipulovateľný. Čo u špecialistu na jednu konkrétnu oblasť nehrozí. Na nejednom večierku, kde som sa zúčastnil, som mal možnosť vidieť následky podobného vzdelávania. Zahraniční účastníci (hlavne z USA, Kanady, GB) prakticky neboli schopní komunikovať o ničom inom, okrem oblasti, v ktorej pôsobili. Peniaze, biznis, manželka (občas nejaký šport) a bodka - nič viac.

Na záver jedna kuriózna informácia, ktorú som si síce nemal možnosť overiť, ale človeku, ktorý ju spomenul, môžem dôverovať. Je to bývalý profesor, ktorý sa dnes venuje skúmaniu vývoja spoločnosti, a okrem iného sa zaoberal aj inštitútom udeľovania amnestie. Nie, nebral to v slovenskom meradle, skôr v širšom rozsahu a výsledok skúmania ho zaskočil - štatistika z údajov, ktoré mu boli dostupné, poukázala na to, že vyše 80% prípadov, kde bol využitý inštitút odpustenia trestu, sa vzťahuje na osoby, ktoré sú nejakým spôsobom spriaznené s politickými či podnikateľskými kruhmi. I to o niečom svedčí.

Nie, pravda nás síce môže oslobodiť, ale elita o to nestojí. Nemôžeme sa diviť, prišla by o moc.

Internet nebol nikdy (a nikdy nebude) slobodný

Postupne sa začínajú ozývať vo svete protesty proti rôznym krokom, ktoré obmedzujú slobodu komunikácie na internete. Len málokto si uvedomuje, že rôzne zmluvy (napr. ACTA) sú často len právnym ošetrením stavu, ktorý je v praxi už dávno.

Je nepochybné, že autori a ich diela si zaslúžia ochranu. Problémom však je, ako je táto ochrana v praxi realizovaná, či skôr zneužívaná. Stačí sa napríklad pozrieť na súdne spory spoločností Apple, alebo HP, či Samsungu v otázkach rôznych produktov. Výrobcovia sa snažia monopolizovať trh, na ktorom pôsobia, a to tým, že rôznymi spôsobmi bránia konkurencii, aby vytvorila produkt, ktorý má rovnaké vlastnosti i použitie, ale je lacnejší. Platí to tak v oblasti informačných technológií, ako aj v oblasti filmového priemyslu, hudby, či produkcii software a podobne. V nejednom prípade vzniká situácia, že lepší produkt je rôznymi spôsobmi obmedzovaný, aby sa predával iný produkt, síce nekvalitnejší, ale podporovaný silnou korporáciou v pozadí. A samozrejme aj drahší. A tak sa zamestnávajú celé oddelenia expertov a právnikov, ktoré majú za úlohu zničiť, alebo aspoň oslabiť konkurenciu. Skúmajú sa produkty, hľadajú zhodné znaky a podávajú žaloby. Už dávno však nie sú poškodzované autorské práva, ale v skutočnosti niekto úplne iný - konečný spotrebiteľ, teda zákazník. Vedome sa mu niečo vnucuje, pričom súdne spory bránia jeho právu slobodnej voľby.

Pozrime sa napríklad na trh s notebookmi, a hlavne netbookmi. Cielene sa zákazníkom vnucujú rôzne výrobky, ktoré majú jeden spoločný znak - operačný systém Windows, v rôznych verziách. Ak skúsite namietnuť, že nemáte záujem, lebo používate niečo iné, napríklad Linux, dostanete k dispozícii dve možnosti - zariadenie, ktoré je bez OS, ale drahšie, ako to, ktoré ho má, hoci je platený. Alebo výpredajový model, s rôznymi dosť neštandardnými parametrami, ktoré vás majú odradiť. Prípadne vám aj ponúknu model s požadovaným systémom, ale dodacou lehotou v týždňoch, ba dokonca aj mesiacoch, lebo ho údajne treba osobitne vyrobiť. Je to samozrejme drahšie, hoci systém je zdarma a ten preferovaný je platený. Klasická ukážka kartelovej dohody, ktorú však nemáte šancu dokázať. V žiadnom inom prípade neplatí tak dokonale povestné konštatovanie kriminalistov, ako v tomto - vrah nie je vrahom, pokiaľ ho neprichytia, ako drží rúčku noža, zapichnutého vo vašom chrbte. A hoci všetci pravdu vidia, aj ju poznajú, každý sa tvári, že je všetko v poriadku. Nie je a nikdy nebude.

Skúste si predstaviť, že by vás niekto zažaloval na súde za to, že ste verejne tvrdili - 1+1=2 .... Absurdné ? Ani nie, o tom sú vlastne súčasné snahy korporácií o pritvrdenie zákonov na ochranu autorských práv. Je totiž všeobecne známe, a neplatí to len v matematike, že k ideálnemu výsledku v určitých oblastiach vedie obvykle len jedna cesta, jedno riešenie. Čo požaduje napríklad užívateľ u počítačových programov ? Jednoduchú obsluhu, rýchlu prácu a primeraný výsledok. Môžete posadiť za klávesnicu stovku programátorov, každý použije vlastné myšlienky a nápady, ale konečné riešenie bude aj tak na 90% zhodné u všetkých. Prečo ? No, začína to napríklad ich vzdelaním, ktoré je vedené vo všeobecnom štandarde, a tak  sa programátor, študujúci v USA, dostane k približne rovnakým poznatkom, ako ten, čo študuje v Austrálii, či Európe. Aký môže byť teda výsledok ?

Nie, nerobme si ilúzie. Nikto a nikdy nemal snahu o slobodu akejkoľvek informácie, vrátane internetu. V otázke zisku neexistuje demokracia, len diktát silnejšieho slabšiemu. Je to forma fašizmu, len to nikto tak nepomenuje. Stačí si spomenúť na zúfalé snahy "najväčších demokracií" o zakázanie rôznych programov na šifrovanie e-mailov, a naplnenie základného práva na súkromie - nedotknuteľnosti listovej zásielky, ktorá sa zmenila na elektronickú. Akákoľvek komunikácia na internete je už dávno monitorovaná, len sa všetci tvária a tvrdia, že to tak nie je. Mnohé vojenské systémy (napríklad dlhé roky popieraný Echelon) cielene monitorujú e-mailovú komunikáciu, a na základe používaných slov ju vyhodnocujú. Odpočúva sa aj mobilná komunikácia. Verejné priestory sa monitorujú kamerami, a len málokto vie, že nejedna kamera môže zachytávať aj hlasovú komunikáciu. Pokračujú prípravy na čipovanie dokladov rôzneho druhu, niekde to zašlo už tak ďaleko, že sa čipujú aj ŠPZ automobilov. Údajne proti zlodejom a v prospech majiteľov, ale položme si otázku - kto zabráni tomu, aby sa systém zneužil proti nim ? Nikto.

Svet je plný rečí o terorizme a strachu z neho. Skúsme si však položiť otázku, ktorú každý obchádza ako malomocného - kto vyzbrojil väčšinu šialencov ? Neslúžili často na naplnenie snáh veľmocí ? Tak, ako si svojho času vodil na povrázku Carlosa alias Šakala východný blok, či podporoval rôzne režimy na celom svete, rovnako to robili aj tzv. demokracie - S. Husajn dostal v roku 1987 technológie na výrobu chemických a biologikých zbraní od USA, rovnako aj bin Ládin a jeho prívrženci boli cvičení a vyzbrojovaní v táboroch CIA na území Pakistanu a Afganistanu a podobne.

Jednoducho, vždy, keď posielate e-mail, telefonujete manželke či priateľke, alebo niečo prejednávate s obchodným partnerom, majte na mysli - nie je isté, či niekto počúva/číta, ale určite na to má možnosti. A vo všetkom platí zásada - kto má možnosti, obvykle ich aj využije. Rovnako je to aj pri sťahovaní internetového obsahu - ak si sťahujete bezplatný program, môžete si byť istí, že niekomu to vadí - nepredá totiž vlastný produkt a nezarobí. Kašle na vaše právo slobodnej voľby - môže byť slobodná len vtedy, ak vaše peniaze končia v jeho vrecku. A o to ide pri súčasných snahách. Všetci sa slobodnej voľby boja - či je to už únia, USA, eurozóna, alebo predstavitelia vlastnej krajiny. Slobodná voľba ich pripravuje o moc a vplyv. Siaha na peniaze, o ktorých s obľubou hovoria, že im patria.

Demokracie je len prázdne slovo ... plán, ktorý je rovnako utopistický, ako komunistická spoločnosť. Vždy sa nájde niekto, kto chce mať viac, vždy sa nájde niekto, kto chce rozkazovať, vládnuť a - nepracovať. Všetko pre vlastné pohodlie.

Keď nekultúrny barbar robí "kultúru"

Bývalo dobrým zvykom, že počas vianočných sviatkov neboli programy prerušované reklamou. Bývalo, ale už nie je. Zdá sa, že zisk je nad všetkým, aj nad úctou k niektorým sviatkom. Aspoň tak to chápu komerčné kanály, ktoré sú vlastne kanálmi aj v pravom slova zmysle.

Rovnako si pamätám, ako dlhé roky predstavitelia komerčnej kultúry kopali do rôznych diel, ktoré vznikli počas doby socializmu, a označovali ich za propagandu zvráteného systému. Stačí však pozrieť do programu, a veľmi rýchlo zistíte, že nebyť tejto pseudo-kultúry, ako tomu hovorili, nemajú vlastne ani čo vysielať. Sami nie sú schopní žiadnej kvalitnej produkcie, teda ak nerátame pokusy o mydlové opery a denné seriály o problémoch vzduchotechniky. Bežný človek má úplne iné problémy, ako striedanie mileniek, či mlátenie ich expriateľov.

Samozrejme, aby nenastal odliv divákov odpadu v produkcii televízie (napr. JOJ), tak sa prispôsobili aj iné oblasti. A tak sme s úžasom zistili, že na niektorých rekreačných lokalitách zvýšili ceny vlekov aj dvojnásobne. Služby sú síce rovnako nekvalitné (niekde na WC či bufet rovno zabudnite), parkovisko spoplatnené, ale hoci cena vzrástla tiež - nestrážené.

A to už nehovorím o holohlavom úbožiakovi na príjazdovej ceste do jedného strediska, ktorému nešlo do hlavy, prečo nechceme zaplatiť parkovné, keď ideme na vlastnú chatu. Najprv skúšal všelijaké fígle, vrátane napínania svalov, a cúvol až po hrozbe, že zavoláme políciu a do jej príchodu vyriešime vec podľa vlastných možností. Potom akosi stratil guráž, a prestal otravovať. Aj tak by ma zaujímalo, koľkých takto obtiahol o parkovné.

Čo už, na chate máme bohatú zásobu filmov, ktoré sú skutočne na úrovni. A tak nemusíme sledovať hnoj, vybratý hnojom. Krásne Vianoce ...

Strach z pravdy

Netrvalo dlho, a začína sa prejavovať strach z pravdy, či pripomenutia faktov. Umiestnite príspevok na portál, a zrazu sa stratí. Komu to tak asi vadilo ? Redakcii ? Dotknutým stranám ? Konkrétnemu človeku ? Čitateľovi ? Nevedno, isté je jedno - strach má veľké oči a niekto sa poriadne bojí.

Dnes zmizol tento príspevok - Syndróm gorily (zmazané na vybrali.sme.sk) Čo zmizne nabudúce ?

Legendy a mýty

Sviatky sa blížia, a čakanie na príbuzných prinesie rôzne zážitky. Sedel som na autobusovej stanici a čakal na neter. Ponurá, stará budova, občas prešiel nejaký cestujúci, a v jednom rohu sa hmýrili ľudia, ktorí vchádzali a vychádzali z obchodu v priestoroch stanice. Vlastne, pripadal som si ako za študentských čias pred niekoľkými desaťročiami.
Obďaleč sedela mamička s malým dievčatkom, mohlo mať do desať rokov, a podľa toho, ako sa snažilo čítať noviny, určite už chodilo do školy. Noviny boli plné spomienkových článkov na V. Havla, a dievčatko sa neustále na niečo vypytovalo. Kto to bol, mami -zvedavo sa opýtalo. Nikto, jeden ujo, - znela odpoveď. Nikto ... slovo zarezonovalo v mojej hlave. Pre niekoho nikto, pre iného ikona novembra 1989 a všetkého, čo s tým súviselo.
Len čas ukáže, kým V. Havel naozaj bol. Zhodnotia to historici, nie jeho priatelia, či oponenti. Dnes sa dá konštatovať len jedno - bol to človek. Niekto ho mal rád, iný nie. Niekto ho pokladal za symbol boja proti diktatúre komunizmu, iný za disidenta, ktorého si komunisti aj vo väzení chovali ako vo vatičke pre prípad neskoršej potreby. Niekto spomína na kamaráta, s ktorým sa nikdy nenudil, iný na spoluväzňa, ktorý sa mal akosi lepšie, hoci bol triednym nepriateľom. Kde je vlastne pravda ? Nevedno.
Isté je, že ľudia, ktorí v týchto dňoch hovoria o odkaze V. Havla, sa ním skoro nikdy neriadili. Využili fakt, že stiahol za sebou davy, aby sa dostali z bezmenných ústavov marxizmu-leninizmu, katedier na vysokých školách, železničných staníc a iných miest k moci, a nič im nehovoria slová pravda, láska a zodpovednosť. Nie dovtedy, pokiaľ nejde o ich vlastné záujmy. Pri každej možnej príležitosti sa budú oháňať jeho menom, aby ukázali, že nezabudli. Bude pre nich rovnakou ikonou, či skôr zbraňou manipulácie davmi, akou sa stal svojho času Lenin. Len nebude zabalzamovaný a vystavený na verejnosti. Našťastie, ináč by nemal pokoj ani na večnom odpočinku pri pohľade na tých, čo nad jeho menom slintajú a berú ho do úst, aby naplnili svoje ciele.
Človek dokáže zneužiť všetko. Tak, ako dokázala cirkev stáročia zneužívať postavu Ježiša a v jeho mene popravovať, upaľovať, kradnúť a zavádzať, tak to budú skúšať aj politické špičky v prípade V. Havla. Nič im nie je a nebude nikdy sväté. Moc je drogou, na ktorej sú závislí.
O V. Havlovi viem toho málo. Okrem toho, že sa stal tvárou novembra 1989, a neskorším prezidentom krajiny, ktorú V. Mečiar a V. Klaus beztrestne rozbili, neviem vlastne nič. Nikdy som nečítal žiadny samizdat, a veciam, ktoré sa náhle objavili po prevrate, radšej neverím. Stačí si spomenúť na to, koľkí pochlebovači komunizmu zahodili v novembri červené knižky a stali sa horlivými stúpencami zmeny. Či dokonca disidentmi, hoci som si ich pamätal inak. Napríklad večne opitých v niektorej krčme, ktorí síce nepracovali, ale vždy mali množstvo peňazí a akosi si ich nikto nevšímal. Nemôžem ani povedať, že by som poznal Havlove hry. Videl som jednu, a úprimne priznám, pripadala mi primitívne. Je to však len môj pohľad, niekto to mohol vidieť inak. Určite by som ho nenazval svetovým dramatikom, rozhodne mal však zaujímavé myšlienky.

Bol to jeden ujo ... povedala mama malého dievčatka. Dá sa súhlasiť. A všetko ostatné posúdi čas. Možno sa stane V. Havel naozaj legendou, a možno to bude úplne inak. To nie je podstatné. Stačí si pamätať, že to bol človek a mal svoje miesto v živote.

Aký by bol svet bez G. W. Busha ?

Pravdepodobne by nedošlo k ďalšej vojne v Iraku, zrejme ani v Afganistane. Isté je jedno - funkčné obdobie prezidenta bolo plné rôznych pochybných rozhodnutí a udalostí, pričom sa podpísalo na dianí v celom svete. V každom prípade, Bush junior sa stal jedným z najnenávidenejších politikov sveta. A môžeme si len klásť otázku, aký by bol svet, keby nedošlo k rôznym, veľmi pochybným rozhodnutiam pri jeho zvolení v roku 2000, a prezidentom by sa stal jeho súper Al Gore.

Práve voľby prezidenta USA v roku 2000 ukázali, že túžba rodinného klanu Bushovcov po moci a získaní miesta prezidenta bola nadradená všetkému, dokonca aj vlastným zákonom. Napríklad zákonom štátu Texas, kde bol Bush guvernérom. To, čo bolo zavedené v Texase, odmietal Bushov volebný štáb na Floride, kde sa rozhodovalo o víťazovi volieb. A za pomoci právnikov sa mu podarilo zastaviť prepočítanie hlasov ručným spôsobom na Najvyššom súde v USA. Cena za zrušenie overenia výsledkov volieb bola desivá - dve vojny, tisíce obetí, mučenie zajatcov na Guantanáme a chaos, ktorý dodnes trvá v Iraku a Afganistane. A množstvo otázok, ktoré dodnes zostávajú nezodpovedané - napríklad o skutočnom pozadí útokov na WTC. Oficiálnej verzii už skoro nikto neverí, mimo vládnych kruhov.

Ďalšími, rovnako nepríjemnými následkami, sa začal hemžiť verejný život. Pribudlo množstvo kamier v uliciach, na verejných miestach, začali sa zavádzať rôzne biometrické údaje v identifikačných dokladoch, zmenili sa pravidlá v mnohých oblastiach, týkajúcich sa bezpečnosti .... ? Avšak, koho bezpečnosti ? Obyvateľov miest, krajín, kontinentov ? A pred kým sme mali byť chránení - pred teroristami, ako sa oficiálne tvrdilo a tvrdí ? Alebo je všetko úplne inak ?
Pravdu sa asi nikdy nedozvieme. Je však zaujímavé, že sa schvaľujú zákony a nariadenia, ktoré pôsobia represívne voči obyvateľom, a naopak, zákony, ktoré by mali výrazným spôsobom zvýšiť kontrolu nad činnosťou politikov a obmedziť zneužívanie postavenia, sa obvykle zamietnu. Stačí si spomenúť na večnú slovenskú rozprávku o zrušení imunity poslancov. Rovnako je zaujímavé (a zároveň desivé) pozorovať reakcie politikov, ak náhodou zistia, že sa niekto zaujíma o ich aktivity. Áno, narážam aj na prípad ministra Galka, ktorý poukazuje na mnohé. Ak ho očistíme od nánosu emócií, a zamyslíme sa nad vývojom v danej veci, mala by nás skôr desiť rýchlosť, s akou bol Galko odvolaný, pričom nedostal žiadnu šancu na skutočné prešetrenie okolností odposluchov a príčin, ktoré k nim viedli. Malo by nás desiť, že akýkoľvek politik si môže vodiť novinára na obojku a prikazovať mu. A malo by nás desiť aj to, ak sa spoja v spoločnom záujme nezmieriteľní súperi. Hovorí sa, že ak uvidíte medveďa s vlkom ísť na spoločný lov, niečo nie je v poriadku.
Celý vývoj v Európe, a aj súčasná kríza skôr pôsobia tak, že niekto má strach. Veľký strach zo zodpovednosti za škody, ktoré vznikajú každý deň, zásluhou obchádzania skutočných riešení problémov a hľadania fiktívnych riešení, ktoré sa uplatňujú, hoci nevedú nikam. Tak, ako sa Bushov štáb obával prepočítania hlasov na Floride, a bránil tomu všetkými možnými prostriedkami, boja sa dnes politické špičky verejnej mienky v Európe. Stačí si spomenúť na pobúrené reakcie predstaviteľov Nemecka, Francúzska či iných krajín vo chvíli, keď chcel bývalý grécky premiér referendum o pomoci z eurovalu, či expresné opätovné hlasovanie o eurovale na Slovensku, keď to prvé malo za následok pád vlády.

A tak sa zdá, že demokracia je síce vláda ľudu a v prospech ľudu, ale len vtedy, keď sa to niekomu hodí. Alebo je to skôr rétorické cvičenie, ktoré s realitou nemalo nikdy nič spoločné. Ktovie ... V každom prípade boli však americké prezidentské voľby v roku 2000 určitým prelomom a možno aj vzorom pre neskorší vývoj. A obávam sa, že to lepšie nebude, skôr naopak. Mám pocit, že denne nám cielene uberajú zo slobody, a snažia sa nás čo najviac sledovať. Poslednou ukážkou sú napríklad (zatiaľ) osamelé hlasy o tom, že by sa mali čipovať aj značky na autách, aby sa v prípade ich odcudzenia dalo zistiť, kde sa nachádzajú. Nuž, znie to pekne, to je pravda. Avšak, ako vieme z nejednej informácie, zlodeji nezvyknú jazdiť na kradnutých autách, skôr sa ich snažia zbaviť. Predať a zarobiť. Na druhej strane, čo niekomu zabráni, aby zneužil systém a nevyužil ho pre vlastnú potrebu ? Napríklad pre sledovanie oponenta, či kritika ? A v najhoršom prípade jeho zbavenie rôznymi nekalými spôsobmi ... máme predsa skúsenosť, že ľudia, túžiaci po moci, sú schopní všetkého.

No, niekedy mám pocit, že budeme nostalgicky spomínať na 70.-80. roky, keď ešte nebola technika na takej úrovni. A rovnako si myslím, že dejiny budú raz hodnotiť G.W. Busha ako politika, ktorý sa dopustil vojnových zločinov, a dostal sa na svoj post za pomoci klamu a korupcie. Ktovie ... možno tak budú hodnotiť aj niektorých slovenských politikov.

Predvolebné prieskumy ? Nie, len klam a zavádzanie ľudí ...

Agentúra Focus zverejnila výsledky prieskumu verejnej mienky o podpore politických strán. Neviem, ako prieskum realizujú, ale výsledky (a nielen tejto agentúry) sú všetkým možným, len nie potvrdením reality, s ktorou sa denne stretávam.

Je na zamyslenie, že niekto presviedča voličov o stabilnej podpore SDKÚ-DS, teda strany, ktorá systematicky podrážala nohy vlastnej premiérky, a naopak tvrdí, že podpora SaS neustále klesá. Z dennej skúsenosti viem, že niektoré postoje SaS ľudia otvorene kritizujú, no napriek tomu akceptujú, ako sa v určitých chvíľach jej predstavitelia zachovali. Avšak, v otázke Dzurindovej strany som za posledný mesiac nestretol nikoho, kto by jej vyjadril sympatie. Skôr naopak - aj ľudia, ktorí dlhodobo podporovali túto stranu, dnes už bez problémov prehlasujú, že v žiadnom prípade ich hlas táto strana nedostane.

Niekto sa asi bojí následkov za súčasný stav, a tak skúša všetko možné, aby sa udržal pri moci. Niekto, kto dostal občanov štátu na úplné dno, ožobráčil ich, zneužil ich dôveru a nevie sa zmieriť s blížiacimi následkami.

Poturčenec horší od Turka ...

Ak prisťahovalec neovláda náš jazyk, a prekladá ho slovami z vlastnej materčiny, môže to znieť komicky, ale je to prijateľné. Horšie však je, ak náš jazyk prznia ľudia, ktorí by ho z titulu profesie mali ovládať na patričnej úrovni. Dvíha sa mi žalúdok z ľudí, naháňajúcich modernosť tým, že vedome používajú cudzie slová, na ktoré má slovenčina patričné (a zaužívané) výrazy.

Možno sa človek, ktorý prekladá svoju reč rôznymi anglickými výrazmi, cíti moderne a na úrovni 21. storočia - podľa mňa je to však obyčajný hlupák, ktorému by mali zakázať písať a preventívne zlomiť obe ruky. Alebo vopchať hlavu do vlastného zadku, vyšlo by ho to lacnejšie, než platiť cestovné za ľuďmi, ktorým sa do tejto časti tela snaží vliezť.
Máme akýsi zákon na ochranu jazyka, avšak sa akosi (nič nové pod slnkom) neuplatňuje. Existujú sankcie, a presne definované možnosti, kedy a kde sa môže uplatniť. Namiesto toho máme médiá plné slov ako summit, leader (sprznene v slovenských novinách líder), image (sprznene imidž) a podobne. Sme naozaj takí tupci a zakomplexovaní ? Asi áno.

Nedivme sa potom, že nám vládnu ľudia, ktorí stavajú solidaritu s podvodníckym spolkom (únia a eurozóna) nad záujmy vlastného národa. Len dosiahli vyššiu úroveň svojej predajnosti, a neprznia len jazyk, ale aj štát a jeho obyvateľov.
Plne chápem, ak sa použije cudzie slovo, ktoré nemá slovenský preklad, či termíny v latinčine (zdravotníctvo, botanika a podobne). Avšak používanie cudzích výrazov na miestach, kde máme vlastné, je prejavom úbohosti autora a sprostosti toho, kto mu dáva prácu. Nemusíme byť "moderní" za každú cenu.

Latrína s erotickým názvom - únia a eurozóna

Čím viac sa odkrýva poklop na skládke problémov únie a eurozóny, tým je jasnejšie, že namiesto elitného klubu sme vstúpili do jamy, plnej smradľavého odpadu. Latríny, len nás neupozornili, že budeme potrebovať gumáky a plynovú masku.

Skúsme si spomenúť na pád socializmu, ktorý bol sprevádzaný konštatovaním, že pád bol nevyhnutný. Po dvadsiatich rokoch sme však v identickej situácii - nepomohli pravidlá trhu, nepomáhajú "osobnosti" na čele ekonomík vyspelých krajín ... vlastne, naozaj sú to osobnosti, alebo ich ocenenia sú len nástrojom na upokojenie verejnej mienky ?

Dnes sa očakáva solidárna pomoc aj od krajín, ktoré nie sú členmi eurozóny, v mene záchrany celej únie. A tak prichádza otázka - majú vôbec tieto spolky budúcnosť ? Nie je náhodou požiadavka solidarity snahou o zakrytie nepríjemnej pravdy, že oba spolky sú vo vleku mocenských skupín, riadené bábkami v cudzom záujme ?

Neviem, ale mne pripomína dianie v eurozóne a únii snahu vraha, ktorý pred policajtom nasadzuje obeti kyslíkovú masku a tvári sa ako záchranca, hoci už dávno vie, že obeť je mŕtva. A rovnako vie aj to, že je tým, kto má jej smrť na svedomí.

Posledná šanca na zamyslenie ?

Európa a jej "privilegované" spoločenstvo sa prepadajú do priepasti. Možno máme jednu z posledných šancí na zamyslenie, a nájdenie odpovedí na otázky, ktoré si nikdy a nikto nepoložil. Čo sme chceli v roku 1989 ? Samostatné rozhodovanie, alebo premaľovanie štítu a pokračovanie príbehu - O nás, bez nás ?

Pád socializmu v rokoch 1989 - 90


Ak by niekto z disidentov na námestiach prehlásil, že končí doba istých sociálnych záruk (bez ohľadu na táraniny pseudoekonómov), etapa budovania jedného nezmyslu sa nahradí iným nezmyslom, a bude riadená klamármi, sotva by niekto demonštroval. Napokon, aj V. Havel popieral vo svojich prejavoch, že chce zmenu na kapitalizmus.
Reálne sa však stalo niečo iné - komunisti zahodili knižky, zbavili sa zodpovednosti a stali sa z nich (za výdatnej pomoci skladateľov budovateľských básní) veľkopodnikatelia, ktorí vládnu spoločnosti naďalej, len sa nemusia o nikoho starať.

Porazený v novembri 1989 : národ    Víťaz novembra 1989 : podvodníci, flákači, kariéristi a ? Komunisti (bývalí)

Pád federácie v roku 1992


Rozpad bývalej federácie chceli len politické špičky. Povedzme si otvorene, v prípade spoločného štátu by sa ľudia, ako V. Mečiar, M. Dzurinda, R. Fico, J. Slota či mnohí iní, nikdy nedostali na vrchol moci. To bol skutočný zámer boja o samostatnosť a kladenia nezmyselných požiadaviek pri vyjednávaní s českou stranou o budúcej podobe federácie, či rozpade. Je len paradoxom, že dnes sa najviac držia pri moci tí ľudia, čo boli aj proti samostatnosti.

Porazený v roku 1992 : národ   Víťazi roku 1992 : zlodeji, špekulanti a politický odpad

Pád V. Mečiara v roku 1998


Ak by nebol Mečiar, nebol by ani Dzurinda. Jedinou úspešnou agendou modrého pravičiara a demagóga bola porážka "Otca národa", a práve zásluhou tohoto bodu dokázal stvoriť vládu. Nič viac - voľby nedokázal vyhrať nikdy, hoci sa často staval do pozície víťaza volieb. A dnes je rovnakou nočnou morou politickej scény, akou bol aj V. Mečiar - drží sa moci a postu šéfa strany i za cenu jej potopenia. Hoci často hovoril o špinavých paprčiach svojich predchodcov, dnes je na tom rovnako.

Porazený v roku 1998 : národ   Víťazi roku 1998 : zlodeji, špekulanti a politický odpad

Pád M. Dzurindu v roku 2006 a nástup R. Fica


Bez Dzurindu by nebolo Fica, dá sa povedať. Vláda "lepšej modrej" tak sklamala voličov, že preleteli z jednej strany na druhú a pripustili dočasný návrat (i keď len v úlohe komorníka) V. Mečiara a J. Slotu. Výsledkom bola vládna fraška, kde zodpovednosť mali všetci okrem nominantov Smeru, za ktorých ručil premiér.

Porazený v roku 2006 : národ   Víťazi roku 2006 : kryptokomunisti a politické mŕtvoly

Rok 2010 a vládu I. Radičovej nemá zmysel hodnotiť. Všetci vieme, kto mal v rukách skutočné kormidlo, a tomu zodpovedal aj vývoj. Pád vlády sa dal čakať z viacerých dôvodov, a jeho hlavnou príčinou nebola SaS, ako sa tvrdí, ale Radičovej strana, kde bolo evidentné, že premiérka nemá žiadne slovo, ani podporu.

Skúsme sa preto vážne zamyslieť - ako je možné, že hoci sme odmietli RVHP, Varšavskú zmluvu s dôvodom, že si chceme vládnuť sami, a neskôr sme z tých istých príčin pripustili aj rozpad federácie, dnes sa len ticho prizeráme, ako nás krok za krokom oberajú o samostatnosť v únii a eurozóne. Prečo ? Nebol nám potom bližší spoločný štát s Čechmi, ktorý mal aj väčšie slovo ?
Skúsme sa zamyslieť - hovorilo sa o slušnosti, zodpovednosti, slušnom živote a rovnakých šanciach pre všetkých, ako je teda možné, že to tak nie je ?
Skúsme sa zamyslieť - kto pre koho tu je ? Politik pre voliča, alebo volič pre politika ?
Skúsme sa zamyslieť - pre koho sa zlepšil život po roku 1989 ?

A potom konečne konajme ...

Morálka, zodpovednosť a realita

Nejeden diskutér hovorí v týchto dňoch o morálke lekárov a ich honbe za peniazmi. Najviac tieto slová omáľajú v ústach tí ľudia, čo roky ignorujú morálku, vyhýbajú sa zodpovednosti a neustále klamú - politické elity.

Hovorí sa, že dovtedy sa chodí s džbánkom po vodu, kým sa nerozbije. Ten slovenský praskol práve v čase tzv. finančnej krízy, ktorá zmieta celým svetom. Myslím si, že kríza je naozaj fiktívna, lebo politické elity nemôžu pripustiť odhalenie pravdy a prijatie skutočných a hlavne účinných riešení. Stratili by moc, navyše nejeden politik by možno skončil vo väzení ako podvodník a zlodej. A tak sa neustále zahmlieva pravda a vyťahujú pseudo-riešenia, o ktorých autori vopred vedia, že nič nevyriešia. Kde je koreň problému ?

Elita hovorí o potrebe ozdravenia verejných financií. Samozrejme, cestou úspor a škrtov vo výdavkoch. Myšlienka dobrá, žiaľ, realizácia je úbohá. Prečo ? No škrty sa musia robiť vždy tak, aby nepostihli privilegované skupiny obyvateľstva, ale práve tie spôsobujú najväčšie výdavky a problémy. A tak je riešenie neúčinné, a len neustále zbedačuje tých, ktorí už vlastne nič nemajú. Čo je vlastne optimalizácia financií ?

Obvykle je to súbor ekonomických opatrení, ktoré vedú k požadovanému cieľu - vyrovnanému rozpočtu. Ak sa dostane do problému súkromná firma, rieši situáciu jednoducho - urobí sa vnútorný audit, ktorý ukáže presné zloženie výdavkov a príjmov. A potom nasledujú konkrétne kroky. Medzi prvými býva obvykle redukcia pracovných miest, ktoré ľudovo povedané, robia len spotrebu (administratíva). Rušia sa nevýkonné zložky (napr. pobočky) a všetko sa upravuje tak, aby výdavky poklesli v maximálnej možnej miere. Napríklad sa výroba sústredí na jedno, maximálne dve miesta, ktoré nie sú príliš vzdialené. Skrešú sa výdavky na prepravu, vytvoria limity na spotrebu (napr. využívania firemných vozidiel, či telekomunikačné služby) a podobne. Všetky príjmy sa podľa možnosti centralizujú, aby boli pod jednotným dohľadom a nedochádzalo k stratám, ktoré spôsobuje správa na viacerých miestach. Takto sa postupuje vo firmách.

A ako sa to robí na Slovensku, v oblastiach, kontrolovaných štátom ? Presne naopak. Namiesto centrálnej správy príjmov sa tieto rozdelia medzi viac subjektov, čím narastie spotreba a poklesnú zdroje pre konkrétny sektor. Koreňový subjekt sa pod rúškom šetrenia sprivatizuje, alebo sa premaľuje štít (napr. na akciovú spoločnosť). Všetko ostane po starom, výdavky prudko stúpajú, kvalita služieb naopak klesá, rovnako aj ich dostupnosť. Ak napríklad dôjde k rozdeleniu príjmov medzi päť subjektov, tak v skutočnosti nedošlo k úspore a optimalizácii, pretože namiesto jedného pracovníka musíte platiť piatim. Len je každý v inej spoločnosti. Kvalita nemôže stúpnuť, lebo príjmy nestúpli a pôvodné nestačia ani na základné potreby. Jediný, kto je spokojný, sú spoločnosti s politickými kontaktmi. Všetci ostatní ostávajú na vedľajšej koľaji. A buď si priplatia, alebo majú smolu.

Neveríte ? Spočítajte si napríklad zamestnancov poisťovní, a počet poistencov. Potom pochopíte ... ako vás politické elity neustále klamú a okrádajú.