Niekedy si hovorím, aké mám šťastie, že som vyrástol v rodine, kde otec i mama robili všetko preto, aby deti v dospelosti mali reálnu šancu uspieť, a vybudovať si zázemie pre spokojný rodinný život. Naposledy ma to napadlo vo štvrtok, keď som náhodne spoznal osud jedného z mojich podriadených.
Keď sme ho prijímali do zamestnania, prevládal vo firme značný pesimizmus. Otto sa netajil, že bol trikrát súdne trestaný za rôznu ekonomickú trestnú činnosť, dohromady mal odsedených skoro dvanásť rokov. Vlastne, bolo na ňom od začiatku vidieť, že je pripravený na alternatívu, ktorú zrejme zažíval denne - ďakujeme, nemáme záujem o vaše služby. A musím priznať, že jediným dôvodom, prečo to tak neskončilo, bola na začiatku myšlienka - ak ho pošlem preč, aj tak ho budem platiť zo svojich daní, lebo ho neprijme nikto a skončí na sociálnej podpore. A keď už mám na neho prispievať, nech z toho aspoň niečo mám.
A tak som ho prijal na skúšobnú dobu, pričom dostal upozornenie, že akýkoľvek náznak problému bude znamenať jeho koniec vo firme. Ako sa malo neskôr ukázať, papier môže hovoriť fakty, ale skutočnosť je často úplne iná.
Otto u nás pracoval rok, a musím povedať, že k všeobecnej spokojnosti. Z mlčanlivého a zdanlivo odmeraného chlapa sa vykľul človek, ktorý neraz poradil aj v takej oblasti, kde sa to neočakávalo. Navyše mal akýsi šiesty zmysel na vycítenie vývoja situácie, a hoci som prvý raz na jeho radu, aby sme neprijali objednávku od istej firmy, reagoval dosť nevrlo, čoskoro som bol rád, keď mal nejakú pripomienku. Za celý rok sa jeho odhad situácie vždy naplnil, a to dokonca aj v prípadoch, kde to skutočne vyzeralo nádejne a perspektívne. Navyše, zaujímavé bolo, že hoci firme neraz ušetril veľa financií, nikdy nepýtal zvýšenie platu, ani neupozorňoval na svoje zásluhy. Mlčal, každý deň prišiel presne o šiestej, a hoci mal pracovnú dobu do druhej poobede, neraz odchádzal o tri-štyri hodiny neskôr. Práca bola vždy odvedená kvalitne, a tak som nikdy neľutoval príplatky, ktoré sme mu dali po vzájomnej dohode. A nikoho už nezaujímala jeho minulosť.
Až do štvrtka.
Pred dvoma týždňami si Otto vybral dovolenku. Vedeli sme, že má objednaný pobyt pri mori a oddych si plne zaslúžil. Hoci to nežiadal, zaistili sme mu auto, aby sa nemusel trmácať autobusom do Talianska. Rozlúčili sme sa, netušiac, že sa vidíme naposledy. V pondelok prišla šokujúca správa - Otto počas dovolenky skolaboval a hoci lekárska pomoc prišla rýchlo, nebolo to nič platné. Oživiť sa ho nepodarilo napriek snahe lekárov. Krutou hrou osudu sa to stalo vtedy, keď Otto zbadal dieťa, ktoré malo vo vode zjavné problémy, a začínalo sa topiť. Pomohol mu na breh, ale svoju snahu zaplatil životom. Situáciu nezvládlo jeho srdce.
Vo firme mal Otto pomerne dosť vecí, a tak som sa snažil kontaktovať niekoho z jeho rodiny, aby si ich prišli vyzdvihnúť, pričom ma zaujímalo, kedy bude mať pohreb, aby sme mohli prísť a vyjadriť mu úctu za to, čo urobil. Hoci mal troch súrodencov, ani jeden nejavil snahu o organizáciu poslednej rozlúčky, a rovnako sa chovala aj matka, ktorá konštatovala v telefóne, že konečne im nebude robiť hanbu. A zložila. Vznikla situácia, že som nevedl, čo bude ďalej. Až do štvrtku. Vtedy prišiel nečakane do firmy chlap, ktorý sa predstavil ako Ottov kamarát z detstva. Kamarátili sa dlhé roky, a keďže sa u Ottových príbuzných nedozvedel nič, skúsil to vo firme. Keď zistil, že Otta nemá ani kto pochovať a venovať mu spomienku, bez zbytočných slov začal vybavovať veci, spojené so smutným obradom. Predtým, než odišiel, sme sa chvíľu debatovali o Ottovi, a Roman, tak sa volal kamarát, mi porozprával o Ottovom živote veci, ktoré som predtým netušil.
Ako konštatoval, konečne je Ottova rodina spokojná. Nemali k nemu vzťah, keď bol dieťa, a ani vtedy, keď bol dospelý. Vždy a všade padlo všetko zlé na Otta, a to neraz aj veci, pri ktorých nielenže nebol, ale ani nemohol byť. Keď dospieval, bol Otto častou obeťou rôznych krutých žartíkov, ktoré často hraničili s porušením zákonov, ale keď sa raz jedna vec prevalila, bol paradoxne viac potrestaný Otto, než vinníci. Dospelosť zastihla Otta niekoľko rokov po zmenách zriadenia, a nechcel od života nič, len vybudovať rodinu, kde by veci fungovali inak. Nepodarilo sa - ani to jediné, čo mal, teda svoju prvú lásku, s ktorou sa neskôr oženil, mu osud nedoprial. Vzťah sa po pár mesiacoch rozpadol, lebo si s jeho ženou začal románik človek, ktorého mal za kamaráta. A keď sa to spojilo s niekoľkými špekulantmi, ktorí Otta beztrestne okradli, lebo mali v tom čase styky na dobrých miestach, Otto to nezvládol a začal oplácať rovnakou mincou. Výsledkom boli tri odsúdenia za rôzne veci, ktoré Otto spravil. Zrejme si povedal, že je jedno, čo s ním bude, keď na neho všetci kašlú - rodina i zákon. Tak sa aspoň pomstil tým, ktorí uškodili jemu. V zmysle porekadla - ako sa do hory volá, tak sa z hory ozve.
Ostal som zaskočený. Napadlo ma, že to, čo robil Otto, nebolo správnym riešením nešťastia, ktoré ho v živote postretlo. Napadla ma aj iná otázka - prečo sa ľudia divia, že ak niekoho majú neustále za lotra, neskôr sa z neho lotor stane naozaj ? Napadli ma aj iné otázky. Dnes však už nemá zmysel, aby si ich ktokoľvek kládol. Rodina si ich nepoloží nikdy, Ottovi to už bude aj tak jedno a situáciu to nezmení. Okrem pohľadu na človeka, ktorý nechcel veľa od života a nedostal skoro nič. Pohľadu na človeka, ktorého sklamal život, rodina i zákon. Mohol mať iný osud ? Pri tej smole, ktorej sa dožil, asi sotva. Ale, hanbiť by sa mali iní.
sobota 23. července 2011
pátek 22. července 2011
Nepotrestané zločiny - II. diel - Mníchov 1972 a nevinná obeť pomsty
Tragédia izraelských športovcov počas olympiády v Mníchove 1972 je všeobecne známa. Do olympijskej dediny prenikli teroristi z palestínskej skupiny Čierny september, a zajali rukojemníkov z radov izraelskej výpravy. Dvoch zavraždili priamo v dedine, ďalších deväť na letisku.
Vtedajšia izraelská premiérka nariadila tajnej službe Mossad, aby vykonala akt pomsty na vinníkoch mníchovskej masakry. Agenti tajnej služby začali pátrať po účastníkoch útoku na celom svete, a výsledkom boli vraždy aktérov masakry. Keď sa rúbe les, lietajú aj triesky, hovorí jedno porekadlo. A tak na základe správy, že jeden z teroristov sa nachádza v nórskom Lillehameri, odletelo do krajiny fjordov vražedné komando. A výsledok ?
Obeťou pomsty sa stal nevinný marocký čašník, ktorého si jeden z agentov pomýlil z teroristom, ktorý sa vôbec v Nórsku nenachádzal. Napriek vlne odporu, ktorá sa zdvihla na základe odhalenia pravdy, do dnešného dňa nebol ani jeden z vrahov potrestaný.
Vtedajšia izraelská premiérka nariadila tajnej službe Mossad, aby vykonala akt pomsty na vinníkoch mníchovskej masakry. Agenti tajnej služby začali pátrať po účastníkoch útoku na celom svete, a výsledkom boli vraždy aktérov masakry. Keď sa rúbe les, lietajú aj triesky, hovorí jedno porekadlo. A tak na základe správy, že jeden z teroristov sa nachádza v nórskom Lillehameri, odletelo do krajiny fjordov vražedné komando. A výsledok ?
Obeťou pomsty sa stal nevinný marocký čašník, ktorého si jeden z agentov pomýlil z teroristom, ktorý sa vôbec v Nórsku nenachádzal. Napriek vlne odporu, ktorá sa zdvihla na základe odhalenia pravdy, do dnešného dňa nebol ani jeden z vrahov potrestaný.
středa 20. července 2011
Nepotrestané zločiny - I.diel
Holokaust je najväčšou tragédiou moderných dejín, ktorá postihla jeden národ. Je to škvrna na európskom kabáte, ktorú už nikdy a nikto navymaže. Napriek tomu sú však udalosti, ktoré by mali nútiť k zamysleniu, a ak už ostali nepotrestané, mali by byť jednoznačne odsúdené. Žiaľ, dodnes sa tak nestalo a zrejme ani nikdy nestane.
Pádom Berlína síce skončila vojna v Európe, a národy si mohli vydýchnuť. Začala však iná vojna, skrytá a zákerná. Súd s nacistickými zločincami v Norimberku mal vykonať spravodlivosť nad ľuďmi, ktorí sa dopustili vojnových zločinov a podarilo sa ich chytiť. Pre mnohých sa však súdom a vykonaním rozsudkov nič neskončilo. Skôr naopak - hnaní túžbou po pomste sa dopustili alebo chceli dopustiť činov, ktoré sa v mnohom vôbec nelíšili od zločinov, spáchaných predstaviteľmi nacistického Nemecka.
Abba Kovner bol významným izraelským básnikom, ktorý je dodnes oslavovaný ako hrdina odboja proti fašizmu, a bojovník za nezávislosť Izraela. Po skončení druhej svetovej vojny sa však neuspokojil s konaním proti zločincom nacistického Nemecka, a rozhodol sa v zmysle starozákonného hesla - oko za oko, zub za zub - pomstiť utrpenia židovského národa. Založil skupinu, ktorej cieľ bol jednoduchý - za šesť miliónov povraždených Židov zabiť rovnaké množstvo Nemcov. Plán bol jednoduchý - získať jed, otráviť zdroje vody v nemeckých mestách a tak sa pomstiť. Prvé sklamanie mu pripravil budúci prvý izraelský premiér, David ben Gurion, ktorý s jeho plánom nesúhlasil a odmietol ho podporiť. Napriek tomu sa svojho plánu nevzdal, a je iróniou osudu, že v jeho realizácii mu zabránilo zatknutie, ktorého príčiny sú dodnes záhadou.
Jeho skupina pokračovala v aktivitách, ktoré nakoniec skončili pokusom o otrávenie približne pätnásťtisíc nemeckých zajatcov za pomoci roztoku arzénu, ktorým potreli chleby v pekárňach, určené pre zajatcov. Keďže však zle odhadli koncentráciu roztoku, zajatci útok prežili, a jediným následkom boli žalúdočné problémy.
Za tento čin nebol nikdy a nikto súdený, ba dokonca nebola ani snaha o potrestanie vinníkov. Je paradoxné, že desiatky rokov po jeho spáchaní sa mnohí účastníci príbehu vyjadrili, že svoje konanie neľutujú, ba naopak, ľutujú len to, že sa nepodaril pôvodný plán, teda otrávenie šiestich miliónov Nemcov.
Pádom Berlína síce skončila vojna v Európe, a národy si mohli vydýchnuť. Začala však iná vojna, skrytá a zákerná. Súd s nacistickými zločincami v Norimberku mal vykonať spravodlivosť nad ľuďmi, ktorí sa dopustili vojnových zločinov a podarilo sa ich chytiť. Pre mnohých sa však súdom a vykonaním rozsudkov nič neskončilo. Skôr naopak - hnaní túžbou po pomste sa dopustili alebo chceli dopustiť činov, ktoré sa v mnohom vôbec nelíšili od zločinov, spáchaných predstaviteľmi nacistického Nemecka.
Abba Kovner bol významným izraelským básnikom, ktorý je dodnes oslavovaný ako hrdina odboja proti fašizmu, a bojovník za nezávislosť Izraela. Po skončení druhej svetovej vojny sa však neuspokojil s konaním proti zločincom nacistického Nemecka, a rozhodol sa v zmysle starozákonného hesla - oko za oko, zub za zub - pomstiť utrpenia židovského národa. Založil skupinu, ktorej cieľ bol jednoduchý - za šesť miliónov povraždených Židov zabiť rovnaké množstvo Nemcov. Plán bol jednoduchý - získať jed, otráviť zdroje vody v nemeckých mestách a tak sa pomstiť. Prvé sklamanie mu pripravil budúci prvý izraelský premiér, David ben Gurion, ktorý s jeho plánom nesúhlasil a odmietol ho podporiť. Napriek tomu sa svojho plánu nevzdal, a je iróniou osudu, že v jeho realizácii mu zabránilo zatknutie, ktorého príčiny sú dodnes záhadou.
Jeho skupina pokračovala v aktivitách, ktoré nakoniec skončili pokusom o otrávenie približne pätnásťtisíc nemeckých zajatcov za pomoci roztoku arzénu, ktorým potreli chleby v pekárňach, určené pre zajatcov. Keďže však zle odhadli koncentráciu roztoku, zajatci útok prežili, a jediným následkom boli žalúdočné problémy.
Za tento čin nebol nikdy a nikto súdený, ba dokonca nebola ani snaha o potrestanie vinníkov. Je paradoxné, že desiatky rokov po jeho spáchaní sa mnohí účastníci príbehu vyjadrili, že svoje konanie neľutujú, ba naopak, ľutujú len to, že sa nepodaril pôvodný plán, teda otrávenie šiestich miliónov Nemcov.
neděle 17. července 2011
Dva metre pre jednu situáciu
Udalosti v Malackách jasne poukazujú na nebezpečný vývoj - dnes nie je obeťou diskriminácie príslušník rómskej menšiny, ale naopak, príslušník väčšinového etnika. Situácia je o to horšia, že sa tak deje priamo pred očami štátnych orgánov, ktoré mali už dávno prijať príslušné opatrenia a situáciu vyriešiť. Pozrime sa na dianie v Malackách z hľadiska trestného zákona.
Vyhrážky rómskych obyvateľov napĺňajú skutkovú podstatu nebezpečného vyhrážania, za čo hrozí trest odňatia slobody do troch rokov. V zmysle trestného poriadku býva páchateľ uvedeného skutku vzatý do väzby, ak je dôvodná obava, že - sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, ak hrozí, že bude mariť úkony trestného stíhania, alebo ak je dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude pokračovať, alebo dokoná skutok, ktorým sa vyhrážal.
Čo z týchto podmienok napĺňa konanie Rómov v Malackách ? V prvom rade, viacnásobne naplnili podstatu skutku nebezpečného vyhrážania, čo znamená, že i napriek upozorneniu a trvalej prítomnosti polície v trestnej činnosti naďalej pokračujú. Takže, sú dôvody na zásah polície, ako aj na vzatie páchateľov do väzby. Kde je problém ?
V zmysle zákona je polícia povinná prešetriť všetky udalosti, ktoré sú jej oznámené, alebo ich zistí pri bežnom výkone svojej činnosti. Povedal som to voľne, nepoužil som presnú citáciu. V tomto prípade už obeť podľa známych informácií viackrát oznámila konanie svojich susedov, pričom aj polícia na základe vykonaných úkonov /montáž kamery, umiestnenie trvalej hliadky/ musela prísť k záveru, že sa jedná o oprávnenú sťažnosť. A napriek všetkým preventívnym opatreniam /ku ktorým by v inom prípade vôbec nedošlo/ je situácia ešte horšia, než predtým.
Takže, nastal čas, aby si štátne orgány začali plniť aj tú druhú funkciu - represívnu. Pokračovanie v trestnej činnosti je dôvodom na zadržanie páchateľov a podanie návrhu na uvalenie väzby. Nie je dôvod čakať na ďalší vývoj. Alebo čakajú štátne orgány, že sa obyvateľ Malaciek jednoducho odsťahuje a bude pokoj ? Či čakajú na príchod nejakých primitívov, ktorí nemajú čo robiť a pravidelne vyvolávajú konflikty s každým, kto sa im nepáči ? Alebo čakajú na nejakú tragédiu ?
Možno sa boja útokov rôznych organizácií pre ochranu ľudských práv a práv menšín. Položme si však otázku - terorizovaný obyvateľ nemá žiadne práva len preto, že ho šikanuje príslušník "diskriminovanej" menšiny ? Za seba môžem povedať jedno - obdivujem odolnosť a trpezlivosť p. Dobrovodského. V prípade, že by som bol na jeho mieste, a štátne orgány by na mňa kašlali, siahol by som k aktu občianskej neposlušnosti a situáciu začal riešiť sám. Ak totiž štát očakáva platenie daní a rešpektovanie zákonov, mal by sa nimi riadiť aj sám. A ak toho nie je schopný, musí si každý občan brániť svoje práva podľa svojich možností a schopností.
Vyhrážky rómskych obyvateľov napĺňajú skutkovú podstatu nebezpečného vyhrážania, za čo hrozí trest odňatia slobody do troch rokov. V zmysle trestného poriadku býva páchateľ uvedeného skutku vzatý do väzby, ak je dôvodná obava, že - sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, ak hrozí, že bude mariť úkony trestného stíhania, alebo ak je dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude pokračovať, alebo dokoná skutok, ktorým sa vyhrážal.
Čo z týchto podmienok napĺňa konanie Rómov v Malackách ? V prvom rade, viacnásobne naplnili podstatu skutku nebezpečného vyhrážania, čo znamená, že i napriek upozorneniu a trvalej prítomnosti polície v trestnej činnosti naďalej pokračujú. Takže, sú dôvody na zásah polície, ako aj na vzatie páchateľov do väzby. Kde je problém ?
V zmysle zákona je polícia povinná prešetriť všetky udalosti, ktoré sú jej oznámené, alebo ich zistí pri bežnom výkone svojej činnosti. Povedal som to voľne, nepoužil som presnú citáciu. V tomto prípade už obeť podľa známych informácií viackrát oznámila konanie svojich susedov, pričom aj polícia na základe vykonaných úkonov /montáž kamery, umiestnenie trvalej hliadky/ musela prísť k záveru, že sa jedná o oprávnenú sťažnosť. A napriek všetkým preventívnym opatreniam /ku ktorým by v inom prípade vôbec nedošlo/ je situácia ešte horšia, než predtým.
Takže, nastal čas, aby si štátne orgány začali plniť aj tú druhú funkciu - represívnu. Pokračovanie v trestnej činnosti je dôvodom na zadržanie páchateľov a podanie návrhu na uvalenie väzby. Nie je dôvod čakať na ďalší vývoj. Alebo čakajú štátne orgány, že sa obyvateľ Malaciek jednoducho odsťahuje a bude pokoj ? Či čakajú na príchod nejakých primitívov, ktorí nemajú čo robiť a pravidelne vyvolávajú konflikty s každým, kto sa im nepáči ? Alebo čakajú na nejakú tragédiu ?
Možno sa boja útokov rôznych organizácií pre ochranu ľudských práv a práv menšín. Položme si však otázku - terorizovaný obyvateľ nemá žiadne práva len preto, že ho šikanuje príslušník "diskriminovanej" menšiny ? Za seba môžem povedať jedno - obdivujem odolnosť a trpezlivosť p. Dobrovodského. V prípade, že by som bol na jeho mieste, a štátne orgány by na mňa kašlali, siahol by som k aktu občianskej neposlušnosti a situáciu začal riešiť sám. Ak totiž štát očakáva platenie daní a rešpektovanie zákonov, mal by sa nimi riadiť aj sám. A ak toho nie je schopný, musí si každý občan brániť svoje práva podľa svojich možností a schopností.
Grécka predstava o riešení problémov, alebo - dajme si pozor, niekto túži po pyramíde
Grécky premiér J. Papandreu sa vyjadril, že krajina prijala opatrenia a teraz je rad na Európe. A podotkol, že keby sa boli akceptovali jeho návrhy spred osemnástich mesiacov, k dnešnej situácii by nedošlo. Takže, pozrime sa, čo tento pán navrhoval.
Vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny je ďalšia hlúposť, aj keď pochopiteľná. Znamenala by totiž ťažšiu kontrolu, ľahšie zakrývanie neprijateľného konania, a riešenie pre krajiny, na ktorých je závislé prežitie celého klubu. Je pochopiteľné, že to navrhuje Grécko, ale ťažili by z toho hlavne Taliansko a Španielsko. Krajiny, bez ktorých eurozóna nemá šancu na prežitie.
Prísnejší dohľad nad ratingovými agentúrami ? Chce tým grécky premiér povedať, že nebyť agentúr, Grécko by nebolo v dnešnom stave ? Omyl, Gréci vedeli presne, čo robia a agentúry im v tom pomáhali svojimi nepravdivými hodnoteniami, ktoré neodrážali realitu. Nevidím dôvod, aby agentúry existovali a určovali dianie na finančných trhoch, pokiaľ nemajú za svoje oficiálne výroky aj zodpovednosť. A o zodpovednosť nebudú stáť, lebo je všeobecne známe, že ich hodnotenia sú vo veľkej časti motivované politickými kruhmi v pozadí.
Ako sa vlastne dajú riešiť problémy Grécka a eurozóny ?
Ak sa pozorne pozrieme na vývoj situácie v celej eurozóne, problémom je závislosť krajín a neschopnosť vyrovnaného hospodárenia. Každá krajina má oveľa viac výdavkov než príjmov, a pokiaľ sa táto situácia nezmení, problémy budú pretrvávať. Je to následok veľmi divných predstáv o fungovaní ekonomiky, ktorá je vo všetkých oblastiach závislá na dovoze. Nemožno sa potom diviť, že sa postupne zadlžuje. Ale, to musia rozhodovať odborníci, o ktorých služby v štátnej správe nie je záujem. Politici by totiž nemohli kradnúť.
1. skúpenie všetkých dlhov
2. vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny
3. prísnejší dohľad nad ratingovými agentúramiA skúsme si jeho návrhy preložiť do ľudskej reči. Eurozóna má za spoločné peniaze odkupovať dlhy od veriteľov /samozrejme vrátane úrokov/, a tak očistiť Grécko. To v praxi znamená niečo podobné, ako ozdravenie bankového sektoru na Slovensku, kde sa všetci spoločne poskladali na likvidáciu dlhov, ktoré si banky spôsobili a následne stratil štát nad nimi dohľad, lebo ich predal "investorom", či skôr euro-podvodníkom. Grécky premiér chce podobne, ako niekdajšia slovenská vláda, hodiť svoju vinu a vinu svojich predchodcov na plecia obyčajných ľudí, a to vrátane následkov. Nehovoriac o tom, že v pozadí vidieť snahy, aby sa v prípade tohoto riešenia odkupovali za trhové ceny, a nie skutočné. Takže, návrh je cielený na záchranu vlastníkov dlhopisov, nie na záchranu Grécka.
Vydávanie spoločných dlhopisov eurozóny je ďalšia hlúposť, aj keď pochopiteľná. Znamenala by totiž ťažšiu kontrolu, ľahšie zakrývanie neprijateľného konania, a riešenie pre krajiny, na ktorých je závislé prežitie celého klubu. Je pochopiteľné, že to navrhuje Grécko, ale ťažili by z toho hlavne Taliansko a Španielsko. Krajiny, bez ktorých eurozóna nemá šancu na prežitie.
Prísnejší dohľad nad ratingovými agentúrami ? Chce tým grécky premiér povedať, že nebyť agentúr, Grécko by nebolo v dnešnom stave ? Omyl, Gréci vedeli presne, čo robia a agentúry im v tom pomáhali svojimi nepravdivými hodnoteniami, ktoré neodrážali realitu. Nevidím dôvod, aby agentúry existovali a určovali dianie na finančných trhoch, pokiaľ nemajú za svoje oficiálne výroky aj zodpovednosť. A o zodpovednosť nebudú stáť, lebo je všeobecne známe, že ich hodnotenia sú vo veľkej časti motivované politickými kruhmi v pozadí.
Ako sa vlastne dajú riešiť problémy Grécka a eurozóny ?
Ak sa pozorne pozrieme na vývoj situácie v celej eurozóne, problémom je závislosť krajín a neschopnosť vyrovnaného hospodárenia. Každá krajina má oveľa viac výdavkov než príjmov, a pokiaľ sa táto situácia nezmení, problémy budú pretrvávať. Je to následok veľmi divných predstáv o fungovaní ekonomiky, ktorá je vo všetkých oblastiach závislá na dovoze. Nemožno sa potom diviť, že sa postupne zadlžuje. Ale, to musia rozhodovať odborníci, o ktorých služby v štátnej správe nie je záujem. Politici by totiž nemohli kradnúť.
sobota 16. července 2011
Nepochopiteľný vývoj - alebo, zrejme až príliš pochopiteľný a preto nikto neverí ?
Pracujeme preto, aby sme si obstarali prostriedky na živobytie - stravu, bývanie, zabezpečenie detí, dovolenky, a podobne. Väčšina ľudí určite pracuje práve z týchto dôvodov. Určite však viem, že nikto nechodí do práce preto, že by sa nudil. Možno sa nájde pár výnimiek, ale tie skôr potvrdzujú pravidlo.
Pred mesiacom som stretol niekdajšieho spolužiaka, ktorý je dnes riaditeľom vo výrobnej spoločnosti, ktorá zamestnáva aj môjho syna. Vysmiaty išiel po ulici, niečo štebotal svojmu najnovšiemu objavu do ucha, a mieril na parkovisko k novej terénnej audine, ktorá nemala ani evidenčné čísla, ale len tie, čo vám dajú v predajni, keď si kupujete nové auto. Keď ma zbadal, mierne zvážnel, ale potom sa pochválil nielen s novou priateľkou, ale aj autom.
V prvej chvíli by som mu aj zablahoželal, ale potom som si spomenul na to, ako nedávno prišiel syn domov a rozčúlene spomenul, že im znižovali platy, lebo spoločnosti klesli v dôsledku krízy príjmy. A tak mi to nedalo a opýtal som sa ho, či je firma na tom lepšie a kedy opätovne bude vyplácať pôvodne dohodnuté mzdy. Zarazene na mňa pozrel a konštatoval, že nikto predsa nemôže vedieť, kedy pominú dnešné problémy a každý dnes šetrí. Zasmial som sa a opýtal ho, či sa to šetrenie vzťahuje na všetkých, alebo len výberovo - podľa postavenia. Konečne pochopil, na čo narážam a prehodil s nahlúplym úsmevom, že predsa je členom vedenia a musí reprezentovať ... A tak som skončil debatu a zaželal mu, aby mal z čoho reprezentovať aj v budúcnosti. Keď prišiel syn domov, bez zbytočných rečí som mu navrhol, aby dal výpoveď a išiel pracovať do spoločnosti, kde som zamestnaný. Hoci chvíľu protestoval, nakoniec pochopil, že mám pravdu a nemá zmysel pracovať pre chrapúňa, ktorý má dosť financií na nové a luxusné autá, ale nemá na výplaty. A tak na druhý deň podal výpoveď.
O niekoľko dní začal pracovať v našej firme. Upynuli necelé dva týždne, keď som opäť stretol v obchodnom centre spolužiaka. Tentoraz zbadal on mňa a s výčitkami sa hrnul cez chodbu ku mne. Vraj som mu skomplikoval situáciu, nedokončili sa nejaké práce a spoločnosť stratila zákazníka, lebo neodišiel len môj syn, ale hneď po ňom aj ďalší piati ľudia. A vraj, keby im môj syn nedal príklad, boli by tam ešte stále. Zúrivo na mňa pozeral a čakal, čo poviem. Priznám sa, že v prvej chvíli som mu chcel povedať niečo ostré, ale potom som si to rozmyslel. A odišiel som.
Uvedomil som si totiž, že podobná partia pokrytcov sedí dlhé roky v našom parlamente. Neustále hovoria o šetrení, ale nikdy sa to netýka ich samotných. Vždy je to len o tých druhých, čo ich živia zo svojich daní, o tých slabších, menejcenných /čo nereprezentujú/, tých, čo sa nevedia brániť. A preto som nereagoval ani na spolužiaka. Nikdy totiž nepochopí, že aj on je jeden z tých úbožiakov, čo si myslia, že zamestnanec sa im musí klaňať od vďaky, že má prácu a môže byť veselo zdieraný, ak si to niekto zmyslí.
Neviem, ako sa bude dariť synovi v našej firme a už vôbec netuším, či v nej ostane. Viem však, že urobil to najlepšie, čo mohol.
Pred mesiacom som stretol niekdajšieho spolužiaka, ktorý je dnes riaditeľom vo výrobnej spoločnosti, ktorá zamestnáva aj môjho syna. Vysmiaty išiel po ulici, niečo štebotal svojmu najnovšiemu objavu do ucha, a mieril na parkovisko k novej terénnej audine, ktorá nemala ani evidenčné čísla, ale len tie, čo vám dajú v predajni, keď si kupujete nové auto. Keď ma zbadal, mierne zvážnel, ale potom sa pochválil nielen s novou priateľkou, ale aj autom.
V prvej chvíli by som mu aj zablahoželal, ale potom som si spomenul na to, ako nedávno prišiel syn domov a rozčúlene spomenul, že im znižovali platy, lebo spoločnosti klesli v dôsledku krízy príjmy. A tak mi to nedalo a opýtal som sa ho, či je firma na tom lepšie a kedy opätovne bude vyplácať pôvodne dohodnuté mzdy. Zarazene na mňa pozrel a konštatoval, že nikto predsa nemôže vedieť, kedy pominú dnešné problémy a každý dnes šetrí. Zasmial som sa a opýtal ho, či sa to šetrenie vzťahuje na všetkých, alebo len výberovo - podľa postavenia. Konečne pochopil, na čo narážam a prehodil s nahlúplym úsmevom, že predsa je členom vedenia a musí reprezentovať ... A tak som skončil debatu a zaželal mu, aby mal z čoho reprezentovať aj v budúcnosti. Keď prišiel syn domov, bez zbytočných rečí som mu navrhol, aby dal výpoveď a išiel pracovať do spoločnosti, kde som zamestnaný. Hoci chvíľu protestoval, nakoniec pochopil, že mám pravdu a nemá zmysel pracovať pre chrapúňa, ktorý má dosť financií na nové a luxusné autá, ale nemá na výplaty. A tak na druhý deň podal výpoveď.
O niekoľko dní začal pracovať v našej firme. Upynuli necelé dva týždne, keď som opäť stretol v obchodnom centre spolužiaka. Tentoraz zbadal on mňa a s výčitkami sa hrnul cez chodbu ku mne. Vraj som mu skomplikoval situáciu, nedokončili sa nejaké práce a spoločnosť stratila zákazníka, lebo neodišiel len môj syn, ale hneď po ňom aj ďalší piati ľudia. A vraj, keby im môj syn nedal príklad, boli by tam ešte stále. Zúrivo na mňa pozeral a čakal, čo poviem. Priznám sa, že v prvej chvíli som mu chcel povedať niečo ostré, ale potom som si to rozmyslel. A odišiel som.
Uvedomil som si totiž, že podobná partia pokrytcov sedí dlhé roky v našom parlamente. Neustále hovoria o šetrení, ale nikdy sa to netýka ich samotných. Vždy je to len o tých druhých, čo ich živia zo svojich daní, o tých slabších, menejcenných /čo nereprezentujú/, tých, čo sa nevedia brániť. A preto som nereagoval ani na spolužiaka. Nikdy totiž nepochopí, že aj on je jeden z tých úbožiakov, čo si myslia, že zamestnanec sa im musí klaňať od vďaky, že má prácu a môže byť veselo zdieraný, ak si to niekto zmyslí.
Neviem, ako sa bude dariť synovi v našej firme a už vôbec netuším, či v nej ostane. Viem však, že urobil to najlepšie, čo mohol.
pátek 15. července 2011
Pracovné vzťahy nie sú o zákonoch, ale hlavne o slušnosti a úcte / a potom netreba stravné lístky/
Na prvý pohľad sa zdá, že zotrvať v jednej firme skoro dvadsať rokov je v dnešných podmienkach zázrakom. A musím priznať, že pri obzretí do minulosti sa aj sám čudujem, že som v nejednej a často veľmi ťažkej chvíli neodišiel a nešiel robiť niečo úplne iné. Realita je však taká, že som zostal a mal som na to konkrétne dôvody.
Nazvať ich môžem jednoducho - pravidlá, ktoré sa na začiatku dohodli, sa počas celej doby dodržiavali, a pritom sa dokázala v potrebnom čase prejaviť aj ľudskosť a porozumenie. Stačilo chcieť a dalo sa to. Keď som prichádzal do firmy, nastupoval som na jednu z najnižších pozícií, proste do výroby. Obyčajný robotník, hoci s kvalitným vzdelaním z dobrej školy. A tak som absolvoval najprv pohovor s pracovníkom oddelenia, kde som mal nastúpiť, potom prešiel trojdňovým testom, ktorý mal overiť moje schopnosti a dostal okamžite do rúk koncept zmluvy, ktorú som si mal preštudovať a rozhodnúť sa - podpíšem, alebo nepodpíšem.
V zmluve bola definovaná presná pozícia, ktorú som mal zastávať, moje miesto v rámci hierarchie oddelenia, povinnosti, a samozrejme aj mzda za vykonanú prácu. Na osobitnom liste papiera boli presne definované podmienky, za ktorých môžem získať ku mzde rôzne bonusy, a na ďalšom liste boli opísané rôzne služby, ktoré poskytoval zamestnávateľ zamestnancom - pravidelné platené lekárske prehliadky /hradila a hradí firma/. stravovanie v spoločnej jedálni, príspevok na týždenné liečenie /každý rok/ v kúpeľoch, rozsah dovolenky, termínový kalendár, príspevky na vzdelanie, a podobne. Súčasťou zmluvy bol aj opis možného postupu na vyššie pozície.
Na základnej pozícii som pracoval dva roky. Všetky podmienky sa dodržiavali, akýkoľvek problém sa riešil dohodou, pričom som nikdy nemal pocit, že so mnou nadriadený jedná z pozície postavenia. V každej chvíli som vedel, koľko mám zarobené, či dostanem nejaké odmeny navyše, prípadne - kde mám niečo vylepšiť. Po dvoch rokoch mi navrhli, aby som prevzal post vedúceho oddelenia. Opäť som dostal návrh zmluvy, zase som študoval podmienky a výhody, ktoré to prinášalo a samozrejme aj nároky na mňa. A ... podpísal som, nebolo čo riešiť.
Dnes pracujem pre firmu ako externista, pretože od určitej pozície je možné pracovať doma, a všetko sa realizuje prostredníctvom internetu, prípadne stretnutiami raz za desať dní. A aký je rozdiel medzi časom, kedy som začínal a dnes ?
Jasné, najväčší vo výplate. Ale - rozdiel je aj v postavení a prístupe firmy. Ako obyčajný pracovník oddelenia som dostával stravné lístky /dnes majú čipové karty/, ako pracovník užšieho vedenia už na ne v zmysle firemnej politiky nemám nárok, s čím plne súhlasím. Medzi mojím platom a platom bežného pracovníka je totiž výrazný rozdiel, a tak na mojej pozícii sa stavia na iných hodnotách a bonusoch. Takže, namiesto stravy mi firma prispieva na zmluvné oblečenie, dostávam príspevok na auto, pravidelne mi vymenia notebook, a samozrejme hradia účty za telefón a internet. Stravovať sa chodím do jedálne pre vedenie /na čom firma trvá/, samozrejme len vtedy, ak sa nachádzam v jej sídle, a stravu si platím, lebo firma je toho názoru, že ma dostatočne platí, aby som si to mohol dovoliť. Podobne už nedostávam príspevok na liečebné pobyty, ktorý je súčasťou základného balíka firemných služieb pre bežných zamestnancov. Prečo by mi ho mali dávať, keď si to môžem bez problémov dovoliť zaplatiť sám ?
Prečo tieto veci spomínam ? Všetko, čo som spomenul, môžeme nazvať firemnou kultúrou. Obe strany vzťahu si prejavujú primeranú úctu a ani jedna neskúša chytračiť na úkor tej druhej. Nie je na to dôvod, všetci vedia, že sa vzájomne potrebujú. A ako ste už pochopili, nepracujem pre slovenskú firmu. Je to tak. A tu niekde je aj problém nešťastných lístkov, ktoré tak vadia poslancovi Matovičovi. Neraz sa totiž stretávam s tým, že zamestnanec pre firmu neznamená nič, a skúša ho odrať všade, kde sa len dá. Môžeme si byť istí, že ak by sa lístky zrušili, 90% slovenských firiem si nájde cestu, ako ich hodnotu utopiť v sladkých rečiach a nedať zamestnancovi vôbec nič. Všade sa totiž riadia zásadou, ktorá je v našej firme neprijateľná - nebudeš ty, bude niekto iný. V našej firme je to naopak - tu platí zásada, že kam prídeš, tam je vidieť, pre koho pracuješ a firma /aj zamestnanec/ sú na to patrične hrdí. Je to súčasť pozitívneho obrazu firmy, a to nielen voči zamestnancom, ale aj klientom.
Treba niečo dodať ? Myslím, že zákonník práce by už dávno bol v smetnom koši, ak by existovala skutočná úcta voči práci a ľuďom. Rovnako by neexistovala ani minimálna mzda, lebo by nebola potrebná. To však nie je prípad Slovenska - v prípade zrušenia inštitútu minimálnej mzdy by okamžite väčšina zamestnávateľov pod rôznymi výhovorkami ubrala zamestnancom aj z toho mála, čo dostávajú. A pokiaľ sa zrušia lístky, zamestnanci nedostanú nič, tiež sa na to nájde dôvod. Je jasné, že gastrofirmy na tom dobre zarábajú, ale podstatný je záujem obyčajného človeka, nie kampaň proti niekomu, kto nám nie je sympatický. Alebo mu jednoducho závidíme, či jeho činnosť nás núti robiť niečo, čo nechceme ... A, že majú z toho gastrofirmy zisk ? Nuž, ani poslanec Matovič nepodnikal z dlhej chvíle, nie ?
Nazvať ich môžem jednoducho - pravidlá, ktoré sa na začiatku dohodli, sa počas celej doby dodržiavali, a pritom sa dokázala v potrebnom čase prejaviť aj ľudskosť a porozumenie. Stačilo chcieť a dalo sa to. Keď som prichádzal do firmy, nastupoval som na jednu z najnižších pozícií, proste do výroby. Obyčajný robotník, hoci s kvalitným vzdelaním z dobrej školy. A tak som absolvoval najprv pohovor s pracovníkom oddelenia, kde som mal nastúpiť, potom prešiel trojdňovým testom, ktorý mal overiť moje schopnosti a dostal okamžite do rúk koncept zmluvy, ktorú som si mal preštudovať a rozhodnúť sa - podpíšem, alebo nepodpíšem.
V zmluve bola definovaná presná pozícia, ktorú som mal zastávať, moje miesto v rámci hierarchie oddelenia, povinnosti, a samozrejme aj mzda za vykonanú prácu. Na osobitnom liste papiera boli presne definované podmienky, za ktorých môžem získať ku mzde rôzne bonusy, a na ďalšom liste boli opísané rôzne služby, ktoré poskytoval zamestnávateľ zamestnancom - pravidelné platené lekárske prehliadky /hradila a hradí firma/. stravovanie v spoločnej jedálni, príspevok na týždenné liečenie /každý rok/ v kúpeľoch, rozsah dovolenky, termínový kalendár, príspevky na vzdelanie, a podobne. Súčasťou zmluvy bol aj opis možného postupu na vyššie pozície.
Na základnej pozícii som pracoval dva roky. Všetky podmienky sa dodržiavali, akýkoľvek problém sa riešil dohodou, pričom som nikdy nemal pocit, že so mnou nadriadený jedná z pozície postavenia. V každej chvíli som vedel, koľko mám zarobené, či dostanem nejaké odmeny navyše, prípadne - kde mám niečo vylepšiť. Po dvoch rokoch mi navrhli, aby som prevzal post vedúceho oddelenia. Opäť som dostal návrh zmluvy, zase som študoval podmienky a výhody, ktoré to prinášalo a samozrejme aj nároky na mňa. A ... podpísal som, nebolo čo riešiť.
Dnes pracujem pre firmu ako externista, pretože od určitej pozície je možné pracovať doma, a všetko sa realizuje prostredníctvom internetu, prípadne stretnutiami raz za desať dní. A aký je rozdiel medzi časom, kedy som začínal a dnes ?
Jasné, najväčší vo výplate. Ale - rozdiel je aj v postavení a prístupe firmy. Ako obyčajný pracovník oddelenia som dostával stravné lístky /dnes majú čipové karty/, ako pracovník užšieho vedenia už na ne v zmysle firemnej politiky nemám nárok, s čím plne súhlasím. Medzi mojím platom a platom bežného pracovníka je totiž výrazný rozdiel, a tak na mojej pozícii sa stavia na iných hodnotách a bonusoch. Takže, namiesto stravy mi firma prispieva na zmluvné oblečenie, dostávam príspevok na auto, pravidelne mi vymenia notebook, a samozrejme hradia účty za telefón a internet. Stravovať sa chodím do jedálne pre vedenie /na čom firma trvá/, samozrejme len vtedy, ak sa nachádzam v jej sídle, a stravu si platím, lebo firma je toho názoru, že ma dostatočne platí, aby som si to mohol dovoliť. Podobne už nedostávam príspevok na liečebné pobyty, ktorý je súčasťou základného balíka firemných služieb pre bežných zamestnancov. Prečo by mi ho mali dávať, keď si to môžem bez problémov dovoliť zaplatiť sám ?
Prečo tieto veci spomínam ? Všetko, čo som spomenul, môžeme nazvať firemnou kultúrou. Obe strany vzťahu si prejavujú primeranú úctu a ani jedna neskúša chytračiť na úkor tej druhej. Nie je na to dôvod, všetci vedia, že sa vzájomne potrebujú. A ako ste už pochopili, nepracujem pre slovenskú firmu. Je to tak. A tu niekde je aj problém nešťastných lístkov, ktoré tak vadia poslancovi Matovičovi. Neraz sa totiž stretávam s tým, že zamestnanec pre firmu neznamená nič, a skúša ho odrať všade, kde sa len dá. Môžeme si byť istí, že ak by sa lístky zrušili, 90% slovenských firiem si nájde cestu, ako ich hodnotu utopiť v sladkých rečiach a nedať zamestnancovi vôbec nič. Všade sa totiž riadia zásadou, ktorá je v našej firme neprijateľná - nebudeš ty, bude niekto iný. V našej firme je to naopak - tu platí zásada, že kam prídeš, tam je vidieť, pre koho pracuješ a firma /aj zamestnanec/ sú na to patrične hrdí. Je to súčasť pozitívneho obrazu firmy, a to nielen voči zamestnancom, ale aj klientom.
Treba niečo dodať ? Myslím, že zákonník práce by už dávno bol v smetnom koši, ak by existovala skutočná úcta voči práci a ľuďom. Rovnako by neexistovala ani minimálna mzda, lebo by nebola potrebná. To však nie je prípad Slovenska - v prípade zrušenia inštitútu minimálnej mzdy by okamžite väčšina zamestnávateľov pod rôznymi výhovorkami ubrala zamestnancom aj z toho mála, čo dostávajú. A pokiaľ sa zrušia lístky, zamestnanci nedostanú nič, tiež sa na to nájde dôvod. Je jasné, že gastrofirmy na tom dobre zarábajú, ale podstatný je záujem obyčajného človeka, nie kampaň proti niekomu, kto nám nie je sympatický. Alebo mu jednoducho závidíme, či jeho činnosť nás núti robiť niečo, čo nechceme ... A, že majú z toho gastrofirmy zisk ? Nuž, ani poslanec Matovič nepodnikal z dlhej chvíle, nie ?
čtvrtek 14. července 2011
Koľko vydrží eurozóna ? (prevzaté - autor Ivan Jakubech)
Pred vznikom spoločnej meny neraz padla otázka - aká je šanca projektu na dlhodobé prežitie a úspech ?
Súčasný vývoj dáva za pravdu pesimistom, ktorý vtedy tvrdili, že žiadny. A poukazovali na kritériá, ktoré boli nastavené síce správne, avšak väčšina adeptov na používanie spoločnej meny nemala žiadnu šancu na to, aby ich trvale plnila. A štatistiky sú neúprosné, poukazujú na to, že väčšina ich plnila na menej ako 50%, alebo skoro vôbec.
Rok 1999 - začiatok eura
Už v tomto čase neplnili niektoré podmienky pre zavedenie spoločnej meny Taliansko, Španielsko, Grécko, Belgicko, Portugalsko, a ostatné krajiny plnili kritériá len s odretými ušami. Relatívne najlepšie boli na tom Nemecko, Francúzsko, a severské krajiny.
Prvé roky po zavedení
Ako sa ukázalo po zavedení eura, krajiny, ktoré sa dostali do spoločného klubu s podmienkou, že v najbližšej dobe splnia kritériá, vyplývajúce zo zavedenia spoločnej meny, sa k naplneniu svojho sľubu vôbec nepriblížili, ba naopak, ich stav sa čoraz viac zhoršoval. Niektoré na splnenie kritérií nemali žiadnu šancu, v iných sa menili vlády ako na bežiacom páse, a nikoho záväzky predchodcov nezaujímali, lebo prvoradým cieľom bolo udržanie moci a politické prežitie, čo sa nedarilo. A osud eura im veľmi netrhal žily.
Prečo sa euroklub začal rozširovať ?
Oficiálnou verziou pre rozširovanie euroklubu bolo zjednodušenie obchodu a spolupráce. Pri pohľade na to, aké problémy od začiatku sprevádzali euro, sa však dá konštatovať, že krajiny ako Nemecko, Francúzsko a ich politici si začali uvedomovať problémy, ktoré eurozóna má a chceli ich rozložiť na viac strán. A tak ponúkli aj relatívne slabým krajinám účasť na zdanlivo príťažlivom projekte. Podmienkou bolo, aby nové krajiny plnili kritériá, pričom neexistovala možnosť žiadneho ústupku, ako to bolo pri zakladajúcich krajinách.
A tak došlo k paradoxnému javu - Estónsko pribrzdilo pri prijatí eura smiešneho 0,7% rozdielu pri jednom kritériu, a naopak u zakladajúcich krajín nevadilo ani 38% rozdielu vo viacerých oblastiach.
Kto a ako plnil kritériá ?
Z dostupných zdrojov sa dá zistiť pomerne veľa. V plnej miere neplnil a neplní kritériá nikto ! Najbližšie k ich plneniu majú Fínsko a Luxembursko, ktoré ich ako jediné plnia nad 90%, pričom Fínom chýba k úplnému naplneniu len splnenie kritéria inflácie. Nemecko dosiahlo ku októbru 2010 plnenie na 68%, Slovensko na 65%. Grécko v tom istom čase plnilo na 25%.
V otázke deficitu to bolo najhoršie. Hoci krajiny ako Nemecko a Francúzsko neraz deklarovali, že v tejto oblasti je nulová tolerancia, realita bola úplne iná. Dohodnutú hranicu 3% v roku 2009 nedodržal nikto. A po väčšinu času existencie eura ju pravidelne prekračovala väčšina krajín.
Budúcnosť eura ???
Žiadna. Hoci je spoločná mena zaujímavou myšlienkou, pravdou ostane, že v podmienkach ignorovania dohodnutých pravidiel je nerealizovateľná. Navyše, čoraz viac je viditeľné, že hlavným cieľom spoločnej meny je kontrola ekonomík bývalého východného bloku, a ostatné ciele ustupujú do úzadia. Najlepšie to bolo a je vidieť na odmietaní postoja Slovenska, ktoré zamietlo účasť na pomoci Grécku, pričom najviac kritiky prichádza z krajín, ktoré vedome súhlasili s prijatím členov eurozóny, ktorí neplnili a nemohli plniť požadované kritériá. Politický záujem pretlačil ekonomickú realitu, a dnes sa očakáva, že účet zaplatí niekto iný. Napríklad krajiny, ktoré sa v snahe o vstup do euroklubu skoro úplne zničili.
Čo nás čaká v najbližšej budúcnosti ?
Grécko zbankrotuje a finančná pomoc, na ktorej sa dohodla eurozóna, skončí na účtoch súkromných investorov, teda vlastníkov gréckych dlhopisov, ktorí ich vedome nakupovali, hoci vedeli, že sú bezcenné. Napokon, o to vlastne od začiatku išlo. V záchranu Grécka nemohol veriť žiadny, reálne uvažujúci ekonóm. Nikto to však nemohol priznať, hlavne nie oficiálne kruhy.
Po Grécku bude nasledovať Portugalsko, a najskôr Taliansko, prípadne Španielsko. Bez ohľadu na to, či to bude jedna, alebo druhá krajina, eurozóna padne na kolená. Nemá dostatok zdrojov, aby zachránila obe krajiny, a sotva si niektorý politik dovolí riskovať svoju budúcnosť schválením ďalších financií do záchranného systému. Navyše, s pochybným výsledkom.
Takže, dá sa očakávať rozpad eurozóny, a zánik spoločnej meny. Aký bude dopad na jednotlivé krajiny, to bude závisieť od politikov.
A Slovensko ?
V prípade, že bude viesť slovenskú ekonomiku reálne uvažujúci ekonóm, následky môžu byť ťažké, ale znesiteľné. Ak to však bude niekto ako I. Mikloš, sú namieste obavy z prepadu na úplné dno. Prečo mám tento názor ?
Prípravu na prijatie eura začínal práve I. Mikloš. Ak by bol skutočne tak skúseným ekonómom, ako sa často tvári, musel mať dostatok informácií o stave eurozóny, spôsobe jej fungovania, ako aj o tom, že väčšina zakladajúcich a vtedajších členov neplní kritériá, ktoré boli pri jej vzniku dohodnuté. A potom prichádzajú otázky -
ak I. Mikloš vedel, že väčšina členov neplní a neplnila kritériá klubu, prečo chcel vstup Slovenska a prijatie eura ?
ak to nevedel, ako je to možné ?
v koho záujme konal, ak vedel, že krajiny eurozóny neplnia kritériá, a napriek tomu presadzoval vstup Slovenska a pripravoval ho ?
ako je možné, že nepredpokladal možné následky neplnenia kritérií a dopady na Slovensko ?
A otázok sa môže vynoriť oveľa viac.
Ako vidím možné riešenie súčasnej situácie ?
Nie som priaznivcom R. Sulíka, ale myslím si, že svojho času povedal pravdu, keď spomenul potrebu záložného plánu, plánu B. Nemali by sme sa zaoberať názormi krajín eurozóny, ktorých záujmy sú najviac ohrozené bankrotom Grécka - teda Nemecka a Francúzska, ktorých postoj je diktovaný množstvom pohľadávok voči tejto krajine, najmä v bankovom sektore. Ak sa totiž zamyslíme nad ich konaním pred vznikom krízy, bolo od začiatku pokrytecké a neférové. Presadzovali používanie dvojakého metra a dnes ich dobiehajú následky vlastnej obojakosti.
Sú v podstate dve možnosti - príprava návratu k vlastnej mene, a vystúpenie z vlaku, rútiaceho sa do priepasti. Alebo aspoň príprava krízového riešenia návratu k vlastnej mene a sledovanie vývoja. V prípade návratu ku korune je však potrebný aj ďalší krok - zamyslenie nad tým, či sa naďalej necháme okrádať fiktívnymi kurzami pri výmene, ktoré sú riadené politickými záujmami, alebo sa konečne vyberieme cestou vlastného rozhodovania o svojom osude, a to i za cenu občasnej nepopularity. Ak sa totiž pozrieme na vývoj kurzu dolára, a americkej ekonomiky, iba blázon by veril, že táto mena môže byť rezervnou. A už vôbec nepochybuje o jej bezcennosti.
Myslím, že sa blíži čas návratu ku skutočným hodnotám.
Súčasný vývoj dáva za pravdu pesimistom, ktorý vtedy tvrdili, že žiadny. A poukazovali na kritériá, ktoré boli nastavené síce správne, avšak väčšina adeptov na používanie spoločnej meny nemala žiadnu šancu na to, aby ich trvale plnila. A štatistiky sú neúprosné, poukazujú na to, že väčšina ich plnila na menej ako 50%, alebo skoro vôbec.
Rok 1999 - začiatok eura
Už v tomto čase neplnili niektoré podmienky pre zavedenie spoločnej meny Taliansko, Španielsko, Grécko, Belgicko, Portugalsko, a ostatné krajiny plnili kritériá len s odretými ušami. Relatívne najlepšie boli na tom Nemecko, Francúzsko, a severské krajiny.
Prvé roky po zavedení
Ako sa ukázalo po zavedení eura, krajiny, ktoré sa dostali do spoločného klubu s podmienkou, že v najbližšej dobe splnia kritériá, vyplývajúce zo zavedenia spoločnej meny, sa k naplneniu svojho sľubu vôbec nepriblížili, ba naopak, ich stav sa čoraz viac zhoršoval. Niektoré na splnenie kritérií nemali žiadnu šancu, v iných sa menili vlády ako na bežiacom páse, a nikoho záväzky predchodcov nezaujímali, lebo prvoradým cieľom bolo udržanie moci a politické prežitie, čo sa nedarilo. A osud eura im veľmi netrhal žily.
Prečo sa euroklub začal rozširovať ?
Oficiálnou verziou pre rozširovanie euroklubu bolo zjednodušenie obchodu a spolupráce. Pri pohľade na to, aké problémy od začiatku sprevádzali euro, sa však dá konštatovať, že krajiny ako Nemecko, Francúzsko a ich politici si začali uvedomovať problémy, ktoré eurozóna má a chceli ich rozložiť na viac strán. A tak ponúkli aj relatívne slabým krajinám účasť na zdanlivo príťažlivom projekte. Podmienkou bolo, aby nové krajiny plnili kritériá, pričom neexistovala možnosť žiadneho ústupku, ako to bolo pri zakladajúcich krajinách.
A tak došlo k paradoxnému javu - Estónsko pribrzdilo pri prijatí eura smiešneho 0,7% rozdielu pri jednom kritériu, a naopak u zakladajúcich krajín nevadilo ani 38% rozdielu vo viacerých oblastiach.
Kto a ako plnil kritériá ?
Z dostupných zdrojov sa dá zistiť pomerne veľa. V plnej miere neplnil a neplní kritériá nikto ! Najbližšie k ich plneniu majú Fínsko a Luxembursko, ktoré ich ako jediné plnia nad 90%, pričom Fínom chýba k úplnému naplneniu len splnenie kritéria inflácie. Nemecko dosiahlo ku októbru 2010 plnenie na 68%, Slovensko na 65%. Grécko v tom istom čase plnilo na 25%.
V otázke deficitu to bolo najhoršie. Hoci krajiny ako Nemecko a Francúzsko neraz deklarovali, že v tejto oblasti je nulová tolerancia, realita bola úplne iná. Dohodnutú hranicu 3% v roku 2009 nedodržal nikto. A po väčšinu času existencie eura ju pravidelne prekračovala väčšina krajín.
Budúcnosť eura ???
Žiadna. Hoci je spoločná mena zaujímavou myšlienkou, pravdou ostane, že v podmienkach ignorovania dohodnutých pravidiel je nerealizovateľná. Navyše, čoraz viac je viditeľné, že hlavným cieľom spoločnej meny je kontrola ekonomík bývalého východného bloku, a ostatné ciele ustupujú do úzadia. Najlepšie to bolo a je vidieť na odmietaní postoja Slovenska, ktoré zamietlo účasť na pomoci Grécku, pričom najviac kritiky prichádza z krajín, ktoré vedome súhlasili s prijatím členov eurozóny, ktorí neplnili a nemohli plniť požadované kritériá. Politický záujem pretlačil ekonomickú realitu, a dnes sa očakáva, že účet zaplatí niekto iný. Napríklad krajiny, ktoré sa v snahe o vstup do euroklubu skoro úplne zničili.
Čo nás čaká v najbližšej budúcnosti ?
Grécko zbankrotuje a finančná pomoc, na ktorej sa dohodla eurozóna, skončí na účtoch súkromných investorov, teda vlastníkov gréckych dlhopisov, ktorí ich vedome nakupovali, hoci vedeli, že sú bezcenné. Napokon, o to vlastne od začiatku išlo. V záchranu Grécka nemohol veriť žiadny, reálne uvažujúci ekonóm. Nikto to však nemohol priznať, hlavne nie oficiálne kruhy.
Po Grécku bude nasledovať Portugalsko, a najskôr Taliansko, prípadne Španielsko. Bez ohľadu na to, či to bude jedna, alebo druhá krajina, eurozóna padne na kolená. Nemá dostatok zdrojov, aby zachránila obe krajiny, a sotva si niektorý politik dovolí riskovať svoju budúcnosť schválením ďalších financií do záchranného systému. Navyše, s pochybným výsledkom.
Takže, dá sa očakávať rozpad eurozóny, a zánik spoločnej meny. Aký bude dopad na jednotlivé krajiny, to bude závisieť od politikov.
A Slovensko ?
V prípade, že bude viesť slovenskú ekonomiku reálne uvažujúci ekonóm, následky môžu byť ťažké, ale znesiteľné. Ak to však bude niekto ako I. Mikloš, sú namieste obavy z prepadu na úplné dno. Prečo mám tento názor ?
Prípravu na prijatie eura začínal práve I. Mikloš. Ak by bol skutočne tak skúseným ekonómom, ako sa často tvári, musel mať dostatok informácií o stave eurozóny, spôsobe jej fungovania, ako aj o tom, že väčšina zakladajúcich a vtedajších členov neplní kritériá, ktoré boli pri jej vzniku dohodnuté. A potom prichádzajú otázky -
ak I. Mikloš vedel, že väčšina členov neplní a neplnila kritériá klubu, prečo chcel vstup Slovenska a prijatie eura ?
ak to nevedel, ako je to možné ?
v koho záujme konal, ak vedel, že krajiny eurozóny neplnia kritériá, a napriek tomu presadzoval vstup Slovenska a pripravoval ho ?
ako je možné, že nepredpokladal možné následky neplnenia kritérií a dopady na Slovensko ?
A otázok sa môže vynoriť oveľa viac.
Ako vidím možné riešenie súčasnej situácie ?
Nie som priaznivcom R. Sulíka, ale myslím si, že svojho času povedal pravdu, keď spomenul potrebu záložného plánu, plánu B. Nemali by sme sa zaoberať názormi krajín eurozóny, ktorých záujmy sú najviac ohrozené bankrotom Grécka - teda Nemecka a Francúzska, ktorých postoj je diktovaný množstvom pohľadávok voči tejto krajine, najmä v bankovom sektore. Ak sa totiž zamyslíme nad ich konaním pred vznikom krízy, bolo od začiatku pokrytecké a neférové. Presadzovali používanie dvojakého metra a dnes ich dobiehajú následky vlastnej obojakosti.
Sú v podstate dve možnosti - príprava návratu k vlastnej mene, a vystúpenie z vlaku, rútiaceho sa do priepasti. Alebo aspoň príprava krízového riešenia návratu k vlastnej mene a sledovanie vývoja. V prípade návratu ku korune je však potrebný aj ďalší krok - zamyslenie nad tým, či sa naďalej necháme okrádať fiktívnymi kurzami pri výmene, ktoré sú riadené politickými záujmami, alebo sa konečne vyberieme cestou vlastného rozhodovania o svojom osude, a to i za cenu občasnej nepopularity. Ak sa totiž pozrieme na vývoj kurzu dolára, a americkej ekonomiky, iba blázon by veril, že táto mena môže byť rezervnou. A už vôbec nepochybuje o jej bezcennosti.
Myslím, že sa blíži čas návratu ku skutočným hodnotám.
středa 13. července 2011
Nič nie je horšie ako bezmocnosť ...
Pri pohľade na pokrytectvo členov KDH a ich vrcholových predstaviteľov sa mi obrazne otvára povestný nožík vo vrecku. Akosi si dodnes neviem zvyknúť, že strana, ktorá sa nehanbila zneužiť na svoje politické ciele kňazov počas svätých omší v prvej predvolebnej kampani po roku 1989, a jej predseda má skoro rok problém vysporiadať sa s bytom, ku ktorému prišiel dosť zvláštnym spôsobom, sa neustále stavajú do pozície morálnych vzorov.
Napokon, na Slovensku to nie je ničím ojedinelým, mohli by sme povedať. O odluke cirkvi od štátu sa už pomaly nehovorí, napokon, všetci si zvykli na peniaze od ľudí, ktorým nič neposkytujú, čo je slovenským štandardom aj v iných oblastiach - koncesionársky poplatok, mýto za rozbité cesty, odvody do ró... prepáčte sociálnych fondov, ktoré vám v prípade potreby bokujú, pokiaľ nerozpredáte majetok /hoci platenie neposudzovali podľa neho/, mobilné daňové úrady na cestách a podobne ...
Lezie mi na nervy aj pokrytecký zákon o zločinoch komunizmu a ich popieraní, lebo tam nikde nenájdete zločinnosť popierania trestnej činnosti novodobých demokratov, ktorým sa na prsty za dvadsať rokov nalepilo toľko, že aj sekundové lepidlo bledne závisťou pri pohľade na tú účinnosť. Ale, keďže na Slovensku platí zásada, že čím viac sa kradne, tým menej to zaujíma zákon, nemôžeme sa tomu diviť. Je totiž pekné poukazovať na Majského pohodlný život na slobode, a nečinnosť súdov, avšak krajšie by bolo, keby tento pán prestal mlčať a prezradil, koľkým politickým stranám počas svojej kariéry na vrchole - prispel. A svojho času, pokiaľ si dobre pamätám, sa niekde vyťahoval, že prispieva každej silnejšej strane. Možno je tu niekde koreň jeho dnešného pohodlia. Zavrieť mohli, jeho však pustiť nielen museli, ale nemôžu ... opäť zavrieť. Čo ak by čoskoro sedeli vedľa neho ?
Skúsme sa pozrieť na to, čo sa stalo po roku 1990, objektívnym pohľadom - štyrikrát sme boli zatiahnutí do vojny /2x Irak, Afganistan, bývalá Juhoslávia/, Varšavskú zmluvu nahradilo NATO, RVHP nahradila EÚ /a na rozdiel od nej Rusi neboli takí drzí, aby si verejne zakotvili do pravidiel nadradenosť rozhodnutí spolku nad zákonmi krajiny/, podpísali sme Vatikánske zmluvy /bezcenný a prežitý zdrap papiera s popieračmi zločinov kresťanskej cirkvi/ a podobne. Napokon, ani dnes nie je problém nájsť kňazov, ktorí pokojne povedia, že upaľovanie ľudí bolo dôležitou súčasťou ochrany pravej viery. A to dokonca aj na vysokých postoch.
Vlastne, dve desaťročia žijeme vo fraške, ktorá má pripomínať niečo lepšie, než bolo v minulosti. Vzorom je nám krajina, ktorej predstavitelia nepokladajú simulované topenie za zločin, ale bežnú praktiku pri výsluchu. Hoci, neprijateľnú. Zvláštne, ako pohodlne sa dá sedieť na dvoch stoličkách - B. Obama síce priznal, že praktiky výsluchu väzňov boli neprijateľné, ale potrestať ich iniciátorov nechcel. Prečo ? Možno preto, že udržanie na poste je dôležitejšie, než nejaká spravodlivosť a možno aj preto, že obeťami zločinov boli - potenciálni zločinci.
Neviem, dokedy sa ešte budeme tváriť, že je všetko oukej. Ale viem, že nič nie je v poriadku. Napadlo vás niekedy, prečo nikdy nepriznali Američania, že konanie výboru pre neamerickú činnosť v 50. rokoch minulého storočia bolo rovnakým zločinom, ako prenasledovanie v krajinách bývalého sovietskeho bloku ? Výroky jeho členov a spolupracovníkov pôsobili nielen komicky, ale často aj nahlúplo - skúsme niektoré pripomenúť.
Prosím vás, nebol členom komunistickej strany aj Christopher Marlowe ?
/menovaný žil v 16. storočí a bol významným dramatikom počas vlády Alžbety I.
Euripides hlásal triedny boj ...
/bol to starogrécky dramatik, žijúci skoro 500 rokov pred narodením Krista/
Len na okraj, obeťami vyššie spomínaného výboru boli aj ľudia ako Ch. Chaplin, či A. Einstein, alebo Bertolt Brecht. V zásade na začatie vyšetrovania stačilo, ak vás niekto udal, napríklad sused. Iste, o Brechtovi sa dalo povedať, že sympatizoval s myšlienkami marxizmu a veril im, sotva to však mohlo platiť o Chaplinovi, či Einsteinovi.
Posudzovanie toho, čo sa dialo v 50. rokoch môže dať objektívny obraz len vtedy, ak sa bude pozerať objektívne na dianie po celom svete. Jedna strana prenasledovala komunistov, druhá nekomunistov. Aký bol a je medzi tým rozdiel ? Alebo, aký je rozdiel medzi tým, že niekto vás pošle do Jáchymova, a iný vás vyhodí na dlažbu, lebo vytuneloval údajne neperspektívny podnik a vaša rodina sa ocitne v sociálnej núdzi ? Je rozdiel medzi praktikami komunistov a demokratov ? Asi len v metódach, ale nie v cieli - stále platí, kto nie je s nami, je proti nám. Stačí si všimnúť pravidelné čistky na rôznych štátnych úradoch, keď sa vymieňa osadenstvo a vôbec nezáleží na odborných schopnostiach.
Chceme štát, založený na skutočných hodnotách ? Potom musíme vyčistiť chliev na hradnom kopci, vyhádzať y neho všetkých klamárov a špekulantov, ktorí tam parazitujú desaťročia a pre tento národ neurobili nikdy a nič dobré, hoci žijú z jeho daní. Musíme začať rozhodovať sami o svojom osude, dokázať vyvodiť zodpovednosť voči politikom a vedieť aj trestať. Ak však bude i naďalej platiť - som politik, som niečo viac, nikdy to nebude mať reálny zmysel.
Dá sa veriť dobrým úmyslom napr. L. Žitňanskej, keď je členkou strany, ktorá dodnes nedokázala spoľahlivo vysvetliť svoje financovanie ? Len veľmi ťažko.
Politika je svinstvo ... a politici na ľudí kašlú, pokiaľ nemajú strach z trestu za zneužívanie postavenia. Stačí sa pozrieť na Slovensko.
Napokon, na Slovensku to nie je ničím ojedinelým, mohli by sme povedať. O odluke cirkvi od štátu sa už pomaly nehovorí, napokon, všetci si zvykli na peniaze od ľudí, ktorým nič neposkytujú, čo je slovenským štandardom aj v iných oblastiach - koncesionársky poplatok, mýto za rozbité cesty, odvody do ró... prepáčte sociálnych fondov, ktoré vám v prípade potreby bokujú, pokiaľ nerozpredáte majetok /hoci platenie neposudzovali podľa neho/, mobilné daňové úrady na cestách a podobne ...
Lezie mi na nervy aj pokrytecký zákon o zločinoch komunizmu a ich popieraní, lebo tam nikde nenájdete zločinnosť popierania trestnej činnosti novodobých demokratov, ktorým sa na prsty za dvadsať rokov nalepilo toľko, že aj sekundové lepidlo bledne závisťou pri pohľade na tú účinnosť. Ale, keďže na Slovensku platí zásada, že čím viac sa kradne, tým menej to zaujíma zákon, nemôžeme sa tomu diviť. Je totiž pekné poukazovať na Majského pohodlný život na slobode, a nečinnosť súdov, avšak krajšie by bolo, keby tento pán prestal mlčať a prezradil, koľkým politickým stranám počas svojej kariéry na vrchole - prispel. A svojho času, pokiaľ si dobre pamätám, sa niekde vyťahoval, že prispieva každej silnejšej strane. Možno je tu niekde koreň jeho dnešného pohodlia. Zavrieť mohli, jeho však pustiť nielen museli, ale nemôžu ... opäť zavrieť. Čo ak by čoskoro sedeli vedľa neho ?
Skúsme sa pozrieť na to, čo sa stalo po roku 1990, objektívnym pohľadom - štyrikrát sme boli zatiahnutí do vojny /2x Irak, Afganistan, bývalá Juhoslávia/, Varšavskú zmluvu nahradilo NATO, RVHP nahradila EÚ /a na rozdiel od nej Rusi neboli takí drzí, aby si verejne zakotvili do pravidiel nadradenosť rozhodnutí spolku nad zákonmi krajiny/, podpísali sme Vatikánske zmluvy /bezcenný a prežitý zdrap papiera s popieračmi zločinov kresťanskej cirkvi/ a podobne. Napokon, ani dnes nie je problém nájsť kňazov, ktorí pokojne povedia, že upaľovanie ľudí bolo dôležitou súčasťou ochrany pravej viery. A to dokonca aj na vysokých postoch.
Vlastne, dve desaťročia žijeme vo fraške, ktorá má pripomínať niečo lepšie, než bolo v minulosti. Vzorom je nám krajina, ktorej predstavitelia nepokladajú simulované topenie za zločin, ale bežnú praktiku pri výsluchu. Hoci, neprijateľnú. Zvláštne, ako pohodlne sa dá sedieť na dvoch stoličkách - B. Obama síce priznal, že praktiky výsluchu väzňov boli neprijateľné, ale potrestať ich iniciátorov nechcel. Prečo ? Možno preto, že udržanie na poste je dôležitejšie, než nejaká spravodlivosť a možno aj preto, že obeťami zločinov boli - potenciálni zločinci.
Neviem, dokedy sa ešte budeme tváriť, že je všetko oukej. Ale viem, že nič nie je v poriadku. Napadlo vás niekedy, prečo nikdy nepriznali Američania, že konanie výboru pre neamerickú činnosť v 50. rokoch minulého storočia bolo rovnakým zločinom, ako prenasledovanie v krajinách bývalého sovietskeho bloku ? Výroky jeho členov a spolupracovníkov pôsobili nielen komicky, ale často aj nahlúplo - skúsme niektoré pripomenúť.
Prosím vás, nebol členom komunistickej strany aj Christopher Marlowe ?
/menovaný žil v 16. storočí a bol významným dramatikom počas vlády Alžbety I.
Euripides hlásal triedny boj ...
/bol to starogrécky dramatik, žijúci skoro 500 rokov pred narodením Krista/
Len na okraj, obeťami vyššie spomínaného výboru boli aj ľudia ako Ch. Chaplin, či A. Einstein, alebo Bertolt Brecht. V zásade na začatie vyšetrovania stačilo, ak vás niekto udal, napríklad sused. Iste, o Brechtovi sa dalo povedať, že sympatizoval s myšlienkami marxizmu a veril im, sotva to však mohlo platiť o Chaplinovi, či Einsteinovi.
Posudzovanie toho, čo sa dialo v 50. rokoch môže dať objektívny obraz len vtedy, ak sa bude pozerať objektívne na dianie po celom svete. Jedna strana prenasledovala komunistov, druhá nekomunistov. Aký bol a je medzi tým rozdiel ? Alebo, aký je rozdiel medzi tým, že niekto vás pošle do Jáchymova, a iný vás vyhodí na dlažbu, lebo vytuneloval údajne neperspektívny podnik a vaša rodina sa ocitne v sociálnej núdzi ? Je rozdiel medzi praktikami komunistov a demokratov ? Asi len v metódach, ale nie v cieli - stále platí, kto nie je s nami, je proti nám. Stačí si všimnúť pravidelné čistky na rôznych štátnych úradoch, keď sa vymieňa osadenstvo a vôbec nezáleží na odborných schopnostiach.
Chceme štát, založený na skutočných hodnotách ? Potom musíme vyčistiť chliev na hradnom kopci, vyhádzať y neho všetkých klamárov a špekulantov, ktorí tam parazitujú desaťročia a pre tento národ neurobili nikdy a nič dobré, hoci žijú z jeho daní. Musíme začať rozhodovať sami o svojom osude, dokázať vyvodiť zodpovednosť voči politikom a vedieť aj trestať. Ak však bude i naďalej platiť - som politik, som niečo viac, nikdy to nebude mať reálny zmysel.
Dá sa veriť dobrým úmyslom napr. L. Žitňanskej, keď je členkou strany, ktorá dodnes nedokázala spoľahlivo vysvetliť svoje financovanie ? Len veľmi ťažko.
Politika je svinstvo ... a politici na ľudí kašlú, pokiaľ nemajú strach z trestu za zneužívanie postavenia. Stačí sa pozrieť na Slovensko.
O svetlej budúcnosti Slováka, alebo nová hviezda na slovenskom politickom nebi - HZCHZ /fikcia o budúcnosti/
Ako sme sa dozvedeli, v dohľadnom čase sa chystá na Slovensku predstavenie novej politickej strany pod názvom - Hnutie zlodejov chránených zákonom /HZCHZ/ - a tak mi to nedalo a požiadal som o rozhovor predsedu prípravného výboru strany - Miklóša Zdureného.
Dobrý deň, pán predseda. Ako ste pred pár dňami oznámili, chystáte založenie nového politického subjektu na slovenskej scéne, ktorý by mal konečne naplniť sny slovenského voliča. Môžete nám v stručnosti predstaviť svoju víziu a spolupracovníkov ?
Dobrý deň, pán redaktor. Cieľom našej budúcej strany je naplnenie vôle voliča a uspokojenie jeho potrieb, ako aj prejavenie primeranej úcty, spojenej s poskytnutím jeho dôvery. Nebudem tu menovať všetkých spolupracovníkov, ale jedná sa o osoby s politickými skúsenosťami, ktoré sa k voličovi vždy správali korektne a podľa zásady - volebný program sa musí dodržať do posledného písmenka, alebo úplne ignorovať. Mojím najbližším spolupracovníkom je ekonóm svetového mena - Ivan Spočtov-Slabý.
Iste, pán predseda. Aké sú teda základné vízie vašej budúcej strany ?
V prvom rade hodláme vrátiť občanovi česť a sebaúctu. To znamená, že radikálnym spôsobom zmeníme Zákonník práce, ktorý bude jasne deklarovať povinnosti zamestnávateľa. Mienime zrušiť urážlivý status minimálnej mzdy a nahradiť ho tzv. zamestnávateľským výberom - zamestnávateľ bude musieť zamestnancovi vyplácať mzdu vyššiu než 1.220€ mesačne, alebo v záujme zachovania slušnosti neplatiť vôbec. V prípade, že bude zamestnávateľ vyplácať zamestnancovi nižšiu mzdu ako uvedené minimum, môže byť trestne stíhaný za urážku na cti a stratiť slobodu až na tri roky. Iste uznáte, že zamestnanca si treba vážiť, nie ?
Samozrejme, pán predseda. Je však viac než isté, že v takom prípade nebudú radšej zamestnávatelia vyplácať žiadnu mzdu, než vami stanovenú minimálnu. Ako si potom zaistia zamestnanci prostriedky na obživu seba a vlastných rodín ?
Samozrejme, mysleli sme aj na túto alternatívu s mojím poradcom pre sociálne veci, dlhoročným ministrom Ľudom Asociálnym. Pre zamestnancov bez mzdy sa bude vzťahovať len štvordňový pracovný týždeň, pričom zamestnanec nesmie denne odpracovať viac, než dvadsať hodín. Zbytok týždňa, teda tri dni, sa bude môcť venovať zaisteniu vlastnej obživy, pričom pre uľahčenie tejto úlohy chystáme vybudovať sieť bezplatných sociálnych pasienkov.
Hm, zaujímavé. A ako mienite riešiť hrozivý stav štátnej pokladne ?
Mienime postupne prebudovať celý daňový systém. Základom reformy bude väčšia efektivita práce. To znamená, že odbúrame činnosti, ktoré znižujú produktivitu. Napríklad, prieskumom sme zistili, že pracovníci strávia na obedoch týždenne neuveriteľných 150 minút. To sa musí zmeniť. Podľa nášho návrhu a plánov sa bude poskytovať zamestnancovi čas na obed v trvaní polhodiny, a to každú stredu. Bude si to vyžadovať aj zmenu kalendára. Týždeň skrátime na šesť dní, pričom sa streda zruší. Rok bude mať trinásť mesiacov, pričom presne stanovíme, kedy môžu zamestnanci čerpať dovolenky. Tie im predĺžime na šesť týždňov a budú si ich môcť čerpať výhradne počas štrnásteho a pätnásteho mesiaca v roku, kedy si budú riešiť aj ostatné osobné záležitosti, ako liečenie, svadby, pohreby, rôzne oslavy a podobne. Uznáte, že takto efektivita práce stúpne. A aj príjmy do štátneho rozpočtu.
Skutočne prevratné myšlienky. A ako mienite riešiť klesajúcu pôrodnosť ?
Hodláme zaviesť stredoveké právo prvej noci, pričom sa chceme vyhnúť tajným svadbám. To znamená, že majiteľ spoločnosti, vedúci pracovník samosprávy, alebo iná poverená osoba získa toto právo automaticky, a to dovŕšením šestnásteho roku života dievčaťa. Kedy si ho uplatní, záleží na rozhodnutí poverenej osoby. V prípade narodenia potomka z prvej noci preberie na seba všetky povinnosti s výchovou dieťaťa partner matky, alebo rodina do jej svadby.
Geniálne ... a na záver nášho prvého rozhovoru, koho ste si vybrali za spolupracovníkov okrem vyššie spomínaných pánov ?
Keďže sme za rovnoprávnosť, rátame do vysokej funkcie s Ivanou Bezvýznamnou. Osvedčila sa už na nejednom poste, zásadne držala línie strany a vlády. Miesto v rezorte zahraničia máme vyhradené pre Michaela Zadkoleza, ktorého rešpektuje celý svet. Zdravotníctvo chceme zveriť Ivanovi Lepravému, ktorého dielo a údy pozná celé Slovensko. Vždy a všade po sebe niečo zanechal, naposledy v Krompachoch malíček ľavej ruky. Väčšieho odborníka nenájdeme. O ostatných menách radšej pomlčím, všetko chce svoj čas.
Ďakujem za rozhovor. Nabudúce budeme pkračovať v diskusii o víziách postupného zrušenia mzdy za prácu a zvýšenia úcty pracovníkov voči pracovným miestam. Dozviete sa, že nová strana plánuje prejav úcty k práci založený na dobrovoľnom mesačnom príspevku pracovníkov, ktorý poslúži zamestnávateľovi na dostavbu jeho skromnej vilky, či kúpu malej lodičky, kotviacej niekde v Karibiku.
Dobrý deň, pán predseda. Ako ste pred pár dňami oznámili, chystáte založenie nového politického subjektu na slovenskej scéne, ktorý by mal konečne naplniť sny slovenského voliča. Môžete nám v stručnosti predstaviť svoju víziu a spolupracovníkov ?
Dobrý deň, pán redaktor. Cieľom našej budúcej strany je naplnenie vôle voliča a uspokojenie jeho potrieb, ako aj prejavenie primeranej úcty, spojenej s poskytnutím jeho dôvery. Nebudem tu menovať všetkých spolupracovníkov, ale jedná sa o osoby s politickými skúsenosťami, ktoré sa k voličovi vždy správali korektne a podľa zásady - volebný program sa musí dodržať do posledného písmenka, alebo úplne ignorovať. Mojím najbližším spolupracovníkom je ekonóm svetového mena - Ivan Spočtov-Slabý.
Iste, pán predseda. Aké sú teda základné vízie vašej budúcej strany ?
V prvom rade hodláme vrátiť občanovi česť a sebaúctu. To znamená, že radikálnym spôsobom zmeníme Zákonník práce, ktorý bude jasne deklarovať povinnosti zamestnávateľa. Mienime zrušiť urážlivý status minimálnej mzdy a nahradiť ho tzv. zamestnávateľským výberom - zamestnávateľ bude musieť zamestnancovi vyplácať mzdu vyššiu než 1.220€ mesačne, alebo v záujme zachovania slušnosti neplatiť vôbec. V prípade, že bude zamestnávateľ vyplácať zamestnancovi nižšiu mzdu ako uvedené minimum, môže byť trestne stíhaný za urážku na cti a stratiť slobodu až na tri roky. Iste uznáte, že zamestnanca si treba vážiť, nie ?
Samozrejme, pán predseda. Je však viac než isté, že v takom prípade nebudú radšej zamestnávatelia vyplácať žiadnu mzdu, než vami stanovenú minimálnu. Ako si potom zaistia zamestnanci prostriedky na obživu seba a vlastných rodín ?
Samozrejme, mysleli sme aj na túto alternatívu s mojím poradcom pre sociálne veci, dlhoročným ministrom Ľudom Asociálnym. Pre zamestnancov bez mzdy sa bude vzťahovať len štvordňový pracovný týždeň, pričom zamestnanec nesmie denne odpracovať viac, než dvadsať hodín. Zbytok týždňa, teda tri dni, sa bude môcť venovať zaisteniu vlastnej obživy, pričom pre uľahčenie tejto úlohy chystáme vybudovať sieť bezplatných sociálnych pasienkov.
Hm, zaujímavé. A ako mienite riešiť hrozivý stav štátnej pokladne ?
Mienime postupne prebudovať celý daňový systém. Základom reformy bude väčšia efektivita práce. To znamená, že odbúrame činnosti, ktoré znižujú produktivitu. Napríklad, prieskumom sme zistili, že pracovníci strávia na obedoch týždenne neuveriteľných 150 minút. To sa musí zmeniť. Podľa nášho návrhu a plánov sa bude poskytovať zamestnancovi čas na obed v trvaní polhodiny, a to každú stredu. Bude si to vyžadovať aj zmenu kalendára. Týždeň skrátime na šesť dní, pričom sa streda zruší. Rok bude mať trinásť mesiacov, pričom presne stanovíme, kedy môžu zamestnanci čerpať dovolenky. Tie im predĺžime na šesť týždňov a budú si ich môcť čerpať výhradne počas štrnásteho a pätnásteho mesiaca v roku, kedy si budú riešiť aj ostatné osobné záležitosti, ako liečenie, svadby, pohreby, rôzne oslavy a podobne. Uznáte, že takto efektivita práce stúpne. A aj príjmy do štátneho rozpočtu.
Skutočne prevratné myšlienky. A ako mienite riešiť klesajúcu pôrodnosť ?
Hodláme zaviesť stredoveké právo prvej noci, pričom sa chceme vyhnúť tajným svadbám. To znamená, že majiteľ spoločnosti, vedúci pracovník samosprávy, alebo iná poverená osoba získa toto právo automaticky, a to dovŕšením šestnásteho roku života dievčaťa. Kedy si ho uplatní, záleží na rozhodnutí poverenej osoby. V prípade narodenia potomka z prvej noci preberie na seba všetky povinnosti s výchovou dieťaťa partner matky, alebo rodina do jej svadby.
Geniálne ... a na záver nášho prvého rozhovoru, koho ste si vybrali za spolupracovníkov okrem vyššie spomínaných pánov ?
Keďže sme za rovnoprávnosť, rátame do vysokej funkcie s Ivanou Bezvýznamnou. Osvedčila sa už na nejednom poste, zásadne držala línie strany a vlády. Miesto v rezorte zahraničia máme vyhradené pre Michaela Zadkoleza, ktorého rešpektuje celý svet. Zdravotníctvo chceme zveriť Ivanovi Lepravému, ktorého dielo a údy pozná celé Slovensko. Vždy a všade po sebe niečo zanechal, naposledy v Krompachoch malíček ľavej ruky. Väčšieho odborníka nenájdeme. O ostatných menách radšej pomlčím, všetko chce svoj čas.
Ďakujem za rozhovor. Nabudúce budeme pkračovať v diskusii o víziách postupného zrušenia mzdy za prácu a zvýšenia úcty pracovníkov voči pracovným miestam. Dozviete sa, že nová strana plánuje prejav úcty k práci založený na dobrovoľnom mesačnom príspevku pracovníkov, ktorý poslúži zamestnávateľovi na dostavbu jeho skromnej vilky, či kúpu malej lodičky, kotviacej niekde v Karibiku.
úterý 12. července 2011
Kto musí šetriť a kto má nárok na primeraný komfort
V roku 1990 sa začal prevádzkovať zaujímavý spôsob riešenia niektorých situácií, spojených s ekonomikou a hospodárstvom štátu. Nechajme však hovoriť výroky a mierne ich komentujme.
Niekto a niekde zistil, že platy poslancov sa pravidelne valorizujú, podľa rôznych kritérií, stanovených zákonom, ktorý schválil - poslanci. Šetrenie v čase finančnej krízy schválili poslanci takým spôsobom, že čo na jednej strane bolo odobraté, sa inou cestou vrátilo.
Len pre zaujímavosť, poslanec odpracuje ročne v priemere 70 dní, a jeho denná mzda je približne 260€ ! Teda suma, za ktorú nejeden človek na východe Slovenska pracuje mesiac.
Neviem, čo povedať na záver - hádam toľko, ale nám je dobre, že stále mlčíme a kŕmime týchto ľudí ...
Skončila doba, keď štát dotoval produkty a služby. Prišla doba, keď bude o cenách rozhodovať trh, teda ponuka a dopyt ...Tak nejako zneli tvrdenia ekonómov a poradcov prvých ponovembrových vlád. Všetci argumentovali, že pozícia štátu, ktorý dotuje výrobu potravín, poľnohospodárstvo či iné oblasti je prakticky neudržateľná. Prioritou bola podpora školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb, ostatné oblasti si podľa argumentov politikov museli obhájiť svoje pozície na trhu.
Nemôžeme súčasne s rastom cien zvyšovať platy, viedlo by to k nekontrolovanému rastu inflácie ...Odpoveď jedného ministra financií v diskusnej relácii na otázku diváka, ktorý poukázal na fakt, že životné náklady rastú pravidelným tempom, avšak mzdy a ich rast tomu nezodpovedajú. Paradoxné je, že mzdy poslancov, štátnych zamestnancov a členov vlády dlhodobo rastú a primerane zodpovedajú rastu cien a životných nákladov.
Vzdelanie je rovnaká komodita ako napríklad služby holiča, či krajčírky. Je to trvalá hodnota, a jej cenu si musí každý uvedomiť.Odpoveď jedného z politikov na upozornenie, že niektoré školy vyberajú rôzne poplatky formou tzv. darov, a v prípade odmietnutia nie je šanca študenta, aby mohol na danej škole študovať. Nezaujímal ho dokonca ani fakt, že v tej dobe neexistovala právna norma, ktorá by legalizovala vyberanie poplatkov školami.
Pán poslanec je v súčasnosti na študijnom pobyte v zahraničí a je pochopiteľné, že i v tejto dobe poberá plat, nakoľko pobyt súvisí s výkonom jeho funkcie.Tvrdenie jedného z členov poslaneckého klubu ĽS-HZDS, keď padla otázka, kde sa nachádza jeden z poslancov a ako je možné, že namiesto výkonu svojich povinností je na študijnom pobyte a poberá normálny plat. Zdá sa, že v tomto prípade nebolo vzdelanie komoditou s určitou hodnotou.
Priemerná mzda na Slovensku dosahuje v súčasnosti sumu vo výške 744,50€ mesačne, a nič na tom nemení ani fakt, že 70,9% zamestnaných obyvateľov Slovenska nemá príjem presahujúci 350€ mesačne. Priemer sa vypočítal z celkového posúdenia príjmu obyvateľstva.Odpoveď jedného poslanca na upozornenie, že dve tretiny obyvateľstva pracujú za minimálnu mzdu, ktorá zďaleka nedokáže pokryť ich životné náklady a dostávajú sa do stavu sociálnej núdze.
Významné zvýšenie minimálnej mzdy na dvojtretinovú úroveň oficiálnej priemernej mzdy nie je možné, lebo by to mohlo znamenať rast počtu nezamestnaných a prípadný odchod investorov do iných krajín ...Investori sú spoločnosti, ktoré pri svojom príchode získali dotácie z daní občanov, pracujúcich za minimálnu mzdu, obvykle vo výške 2-3 násobku investície, ktorú reálne priniesli. Zdá sa, že záujem "investora" je nad záujmom občana a daňového poplatníka. Jeho dane nesmrdia, ale potreby nie sú podstatné.
Je pochopiteľné, že ceny na Slovensku sa postupne vyrovnávajú s cenami v iných krajinách únie a eurozóny. Platy nemôžu rásť podobným tempom, lebo by to spôsobilo rast nezamestnanosti ...Bez komentára ...
Niekto a niekde zistil, že platy poslancov sa pravidelne valorizujú, podľa rôznych kritérií, stanovených zákonom, ktorý schválil - poslanci. Šetrenie v čase finančnej krízy schválili poslanci takým spôsobom, že čo na jednej strane bolo odobraté, sa inou cestou vrátilo.
Len pre zaujímavosť, poslanec odpracuje ročne v priemere 70 dní, a jeho denná mzda je približne 260€ ! Teda suma, za ktorú nejeden človek na východe Slovenska pracuje mesiac.
Výrok ministra, ktorý svojími neodbornými krokmi zahnal ľudí do situácie, že od "investorov", ktorí zriaďovali pracovné miesta, dostali na výber - živnosť, alebo výpoveď. Kto a čo zneužíval ? Výpoveď ministra, ktorý ako poslanec zarobil priemernú mzdu za tri dni v parlamente o ľuďoch, ktorí musia odpracovať mesačne 288 hodín, aby dostali - priemernú mzdu, uvádzanú štatistikami. Výpoveď ministra o voličoch, ktorí roky platia dane, ale nepoznajú dovolenky, péenky a iné "práva" zaručené zákonom, ak chcú užíviť rodinu. Výpoveď ministra o ľuďoch, ktorí majú pracovať do sedemdesiatky, lebo priemerný vek dožitia rastie, ale zásluhou prechodených ochorení sa sotva dožijú päťdesiatky.Živnostníci a dohodári zneužívajú systém ...
Neviem, čo povedať na záver - hádam toľko, ale nám je dobre, že stále mlčíme a kŕmime týchto ľudí ...
Rómsky cynizmus na spôsob Patkoló
Cynická rada šéfa ROI A. Patkolóa vo veci neprijateľného správania Rómov v Malackách najlepšie dokazuje, ako hlboko padla slovenská spoločnosť. Ako pán predseda konštatoval -
“… ak sa zmenia obete rómskeho šikanovania, zmenia sa aj vinníci …”
V zásade by teda majoritná spoločnosť mala prijať primerané riešenie v zmysle rady pána predsedu a odkázať Rómom či ich zástupcom -
“ … chcete peniaze ? zarobte si, my vám nedáme ani cent …”
Je totiž neuveriteľnou drzosťou, ak skupina ľudí, ktorá nie je schopná ani len života v čistom a kultúrnom prostredí, očakáva, že jej niekto bude prispievať na sociálne dávky. No, treba uznať, že v niečom povedal predstaviteľ rómskej organizácie pravdu, hoci nechtiac. Naozaj treba zmeniť prístup.
A tak by možno stálo za zváženie, keby sa vytvoril zákon, ktorý by umožňoval neprispôsobivým členom spoločnosti /všetkým/ v presne stanovených prípadoch nariadenie ochranného dohľadu, a určité obmedzenia, ktoré by viedli k zaradeniu do normálnej spoločnosti. Jedným z dôvodov by mohlo byť napríklad úmyselné znečisťovanie verejných priestranstiev, ktoré už dnes napĺňa v určitej miere aj podstatu trestného činu verejného ohrozenia.
Ďalej by pomohlo zvýšenie sociálnej dávky o 30%, kombinované s povinnosťou odpracovania štyroch hodín denne na verejnoprospešných prácach, napríklad opravách ciest, likvidácií odpadu a podobne. Práce, na ktorej výkon nemá štát dostatok prostriedkov je pomerne veľa. Ak už má niekto dostávať dávky, nech si ich aj odpracuje. Zároveň by túto povinnosť nesmel odmietnuť žiadny poberateľ dávok, ak je bez zamestnania dlhšie ako tri roky, a jeho vek nepresiahol 55 rokov.
Pre tých, čo by i naďalej ignorovali spoločenské normy a zamieňali si verejné priestranstvá so smetiskom, by bolo ideálne najtvrdšie riešenie – primerané obmedzenie slobody pohybu, napríklad za pomoci elektronického náramku. A rovnako aj obmedzenie pobytu na určitý región, čo v niektorých krajinách dosť úspešne realizujú.
Stav rôznych nelegálnych osád a správania ich obyvateľov už dávno prekročil únosné hranice. Mali by sme sa zamyslieť nad otázkou – budeme sa obzerať na pokrytecké reči o ľudských právach a to od ľudí, ktorí na druhej strane oceána pokojne tolerujú rezervácie pre pôvodné obyvateľstvo, alebo začneme riešiť problém ?
pondělí 11. července 2011
Niečo o ratingových agentúrach, alebo predpovede bez zodpovednosti
Povedzte, čo chcete počuť a ja to verejne zopakujem ...Problém ratingových agentúr nie je v sympatii, alebo odpore k ich práci. Skôr spočíva v tom, čo sa nazýva - závislosť na názore politika. Ak by totiž ratingové agentúry hodnotili krajiny objektívne, niektoré by zbankrotovali už pred desiatkami rokov a iné by mali národnú menu v hodnote rolky toaletného papiera. Klasickou ukážkou závislosti sú hodnotenia americkej ekonomiky, hodnota dolára a skutočná realita.
Finančná kríza má veľa príčin. A myslím si, že nikto nedokáže presne pomenovať faktory, ktoré ju spustili, a spôsoby, ako sa jej dalo predísť. Nie preto, že by sme to nevedeli, ale skôr pre obavy mocenských kruhov, že by sa ich potemkinova dedina demokratického vládnutia zrútila ako domček z kariet. V skutočnosti žijeme vo svete, ktorý neustále omieľa vzletné slová ako demokracia, sloboda a iné termíny, ale všetko platí len do chvíle, kým sa to vplyvným kruhom vyplatí a môžu z toho ťažiť. Ak sa situácia otáča v ich neprospech, automaticky končí právo slobodnej voľby a nastupuje diktatúra. Síce skrytá, neustále popieraná, ale viditeľná.
Klasickým príkladom popierania slobody rozhodovania je stav na trhu s informačnými technológiami. Dá sa povedať, že do roku 2003 bol jednoznačným kráľom na trhu operačných systémov Microsoft. Existoval síce aj alternatívny operačný systém Linux, ale pre svoju komplikovanú obsluhu nemal šance na väčšie rozšírenie.
Ako čas plynul, začínal byť Linux pre dominantného výrobcu hrozbou. Postupne pribúdali verzie, kvalitnejšie prostredie, jednoduchšia obsluha a záujem o systém začal narastať. Nie, iste nie preto, že by užívatelia túžili po zmene systému. Vedeli však rozoznať rozdiely medzi plateným a bezplatným systémom, komerčnými a voľnými aplikáciami, vedeli si spočítať aj úspory, ktoré to môže priniesť. A veľkým argumentom bola aj vyššia bezpečnosť systému, spočívajúca v odlišnej stavbe systému a celkovej filozofii.
Výsledok ? Dnes nekúpite prenosný počítač bez toho, aby v ňom nebol predinštalovaný operačný systém spoločnosti Microsoft. Existuje síce niekoľko možností, ako ho kúpiť bez neho, ale väčšinou sa jedná o výbehové modely, prípadne nie veľmi príťažlivé ponuky. A neraz za divokú cenu. Kde ostala slobodná voľba klienta ? Spadla za záujmy nadnárodnej spoločnosti, ktorá začala mať obavy o svoje zisky, a začala si ich chrániť. Bez ohľadu na názor a práva klienta. Iste, nikto nedokáže, že sa jedná o kartelové dohody medzi producentom operačného systému a výrobcom zariadenia, lenže ak vám výrobca notebooku povie, že dodanie jedného kusa bez predinštalovaného /majoritného/ systému bude trvať šesť týždňov, viete aj bez kalkulačky, o čo kráča.
Niečo podobné existuje aj vo svete ratingových agentúr. Dnes majú obavy zo zaznievajúcich hlasov z kruhov únie o zmene postoja k ich práci a pôsobeniu na finančných trhoch. Ale, povedzme si otvorene - mai tieto agentúry informácie o vývoji situácie v Grécku, Portugalsku, Španielsku, Taliansku, Írsku či iných krajinách ? Mali a napriek tomu udržiavali určitú úroveň hodnotenia krajín, ktorých zadĺženosť narastala a reálnosť splatenia záväzkov prudko klesala. Prečo ?
Ak si spomenieme na začiatky eurozóny, tvorbu pravidiel, ktoré mali rešpektovať jej členovia a výroky politikov, ako je možné, že jej členmi sa stali krajiny, ktoré už v tej dobe neplnili a nemohli plniť tieto pravidlá ? Ako je možné, že v prípade neskoršie prijímaných členov sa tvrdo trvalo na ich naplnení, hoci sa vedelo, že ani vtedajší členovia klubu ich nie sú schopní plniť ? Odpoveď je jedna a tá istá - politický záujem. A ten stál a ešte dlho bude stáť nad všetkými pravidlami a záujmami obyvateľov ktorejkoľvek krajiny.
Vo svojom krátkom živote som sa naučil jedno - nikdy never výrokom ľudí, za ktorými nie je zodpovednosť za následky. A práve ratingové agentúry sú dôkazom, kam sa veci môžu dostať, ak sa niečo posudzuje podľa tvrdení bez zodpovednosti a obavy z možných následkov.
Aká je pravda o komunizme ? A v čom sa líši doba po roku 1989 s tou predošlou ?
Komunizmus - pri tom slove sa mi vynoria spomienky na rôzne nezmyselné básne, pochody, ospevovanie zabalzamovaného uja, či naháňačku za červenou šatkou, ktorú v určitej dobe nemohol dostať hocikto. Ale vynoria sa aj spomienky na menej hektický život, viac slušnosti, ľudskosti a porozumenia.
Popieranie zločinov komunizmu je nezmysel a preukázanie nízkeho intelektu. Na druhej strane ma však snaha o vytvorenie zákona, ktorý by trestal prejavenie názoru - lebo aj hlúpy názor je názor - núti zamýšľať sa nad dobou, ktorú dnes žijeme. A hlavne nad ľuďmi, ktorí nám vládnu.
Nemôžeme totiž poprieť, že ak minulá garnitúra sa riadila heslom - drž hubu a krok - tak tá súčasná sa riadi heslom - hovor si, čo chceš, ak platíš dane a my ? aj tak kašleme na to, čo si myslíš a potrebuješ - a premýšľam, čo bolo viac zvrátené.
V podstate je snaha o prijatie zákona k zločinom komunizmu prejavom pokrytectva politických strán, hlavne KDH. Skúste totiž pred kresťanskými politikmi spomenúť zločiny cirkvi, či už v dávnej minulosti, alebo aj tie súčasné, a okamžite sa všetci odujú a začnú spomínať rôzne spoločenské priemery a podobne. Ak už zavádzať zákon, ktorý by trestal popieranie zločinov, potom všetkých - teda kresťanských, demokratických či komunistických. Zločin ako zločin.
Lenže, skúste si predstaviť učebnicu dejepisu, v ktorej by bol vedľa Stalina, Hitlera či Gottwalda, alebo Miloševiča umiestnený aj G.W. Bush či Tony Blair za vojnu v Iraku, ktorú vyvolali len z ekonomických pohnútok a túžby po pomste. Nikdy by nemohla vzniknúť a je úplne jasné, z akých dôvodov. A to už nehovoríme o ekonomickom výpalníctve, ktorým sa vnucovali názory na riadenie krajiny a spôsob jej existencie na celom svete. Skúsme si spomenúť na mnohé obete rôznych diktátorov, ktorých podporovali demokrati v obave, aby sa krajina náhodou nepriklonila ku komunizmi. Stačí spomenúť krvavý režim Pinocheta v Chile.
Veru, je to ťažké. Hlavne vtedy, ak na čele strany stojí človek, ktorý sa dostal k niektorým častiam majetku dosť pochybným spôsobom, a už rok medituje nad tým, ako si ich ponechať. Ak by totiž p. Figeľ, lebo o ňom je reč, chcel podivne nadobudnutý byt v Bratislave vrátiť, urobil by to už dávno. A nešpekuloval by ako Mara s Betou nad Róziným panenstvom po dovŕšení stého roku života.
Za seba poviem toľko - celý život si budem pamätať na obete Stalina, Hitlera, táborov na Sibíri či Jáchymovských baní, ale rovnako si budem pamätať na tých, čo zneužili študentov, aby sa dostali k moci a bezohľadne okradli a okrádajú celý národ. Zločinec ako zločinec, a je jedno, či má na prsiach kosák a kladivo, alebo pobehuje po ulici v sutane.
Popieranie zločinov komunizmu je nezmysel a preukázanie nízkeho intelektu. Na druhej strane ma však snaha o vytvorenie zákona, ktorý by trestal prejavenie názoru - lebo aj hlúpy názor je názor - núti zamýšľať sa nad dobou, ktorú dnes žijeme. A hlavne nad ľuďmi, ktorí nám vládnu.
Nemôžeme totiž poprieť, že ak minulá garnitúra sa riadila heslom - drž hubu a krok - tak tá súčasná sa riadi heslom - hovor si, čo chceš, ak platíš dane a my ? aj tak kašleme na to, čo si myslíš a potrebuješ - a premýšľam, čo bolo viac zvrátené.
V podstate je snaha o prijatie zákona k zločinom komunizmu prejavom pokrytectva politických strán, hlavne KDH. Skúste totiž pred kresťanskými politikmi spomenúť zločiny cirkvi, či už v dávnej minulosti, alebo aj tie súčasné, a okamžite sa všetci odujú a začnú spomínať rôzne spoločenské priemery a podobne. Ak už zavádzať zákon, ktorý by trestal popieranie zločinov, potom všetkých - teda kresťanských, demokratických či komunistických. Zločin ako zločin.
Lenže, skúste si predstaviť učebnicu dejepisu, v ktorej by bol vedľa Stalina, Hitlera či Gottwalda, alebo Miloševiča umiestnený aj G.W. Bush či Tony Blair za vojnu v Iraku, ktorú vyvolali len z ekonomických pohnútok a túžby po pomste. Nikdy by nemohla vzniknúť a je úplne jasné, z akých dôvodov. A to už nehovoríme o ekonomickom výpalníctve, ktorým sa vnucovali názory na riadenie krajiny a spôsob jej existencie na celom svete. Skúsme si spomenúť na mnohé obete rôznych diktátorov, ktorých podporovali demokrati v obave, aby sa krajina náhodou nepriklonila ku komunizmi. Stačí spomenúť krvavý režim Pinocheta v Chile.
Veru, je to ťažké. Hlavne vtedy, ak na čele strany stojí človek, ktorý sa dostal k niektorým častiam majetku dosť pochybným spôsobom, a už rok medituje nad tým, ako si ich ponechať. Ak by totiž p. Figeľ, lebo o ňom je reč, chcel podivne nadobudnutý byt v Bratislave vrátiť, urobil by to už dávno. A nešpekuloval by ako Mara s Betou nad Róziným panenstvom po dovŕšení stého roku života.
Za seba poviem toľko - celý život si budem pamätať na obete Stalina, Hitlera, táborov na Sibíri či Jáchymovských baní, ale rovnako si budem pamätať na tých, čo zneužili študentov, aby sa dostali k moci a bezohľadne okradli a okrádajú celý národ. Zločinec ako zločinec, a je jedno, či má na prsiach kosák a kladivo, alebo pobehuje po ulici v sutane.
Polopravdy a lži o období v rokoch 2006 - 2010
V prvom rade, som ten posledný, kto by dal dôveru Smeru a R. Ficovi vo voľbách. Mám na to desiatky dôvodov, ale predovšetkým jeden - zo zásady neverím ľuďom, ktorí pracujú hubou a syndrómom večných politikov. Prepáčte za pejoratívny výraz, ale neraz som v živote skúsil, že slušné a inteligentné vyjadrovanie kryje úmysly lumpa.
Na druhej strane, je klamstvom, že za problémy slovenskej ekonomiky, rast nezamestnanosti a zadĺženia štátu /teda občanov/ môže vláda pod vedením najväčšieho populistu na Slovensku, teda R. Fica. Tento argument používajú len namodralí podvodníci, aby zakryli, že diery v štátnom rozpočte spôsobila ich politika výpredaja štátneho majetku v záujme prijatia eura. Proste, euro sme si kúpili a čas ukáže, akú cenu za jeho prijatie zaplatíme. V podstate ju platíme už dnes. Vysoké ceny základných potrieb, benzínu, nafty, nízke mzdy, ktoré nezodpovedajú životným nákladom a podobne. To sú následky protištátnej politiky, vedenej v rokoch 1998 - 2006, keď bolo dôležitejšie, aby sme sa páčili cudzincom, než záujmy slovenských občanov a ich potreby.
Vláda v rokoch 2006 - 2010 nemala reálne šance, aby akýmkoľvek spôsobom zastavila následky prichádzajúcej finančnej krízy, a to ani v prípade, že by na Ficovom mieste sedel D. Copperfield. Možno, ak by niekto našiel odvahu na zastavenie všetkých dotácií rôznym zahraničným špekulantom z daní neustále okrádaných obyčajných ľudí, bola by šanca na zmenu. Niekto síce argumentuje čerpaním eurofondov, ale len blázni veria, že plesnivé lízatko od vyspelého západu je niečím viac, než dymovou clonou na zakrytie faktu, ako v spolupráci so skorumpovanými politikmi zdevastovali hospodárstvo štátu.
Pracovné miesta tvoria tí, čo prinesú investíciu. Investícia znamená hodnoty. Ak však niekto prinesie päť miliónov eur a dostane štátnu pomoc vo výške štvornásobku, nepriniesol vôbec nič. Obzvlášť vtedy, ak dostane aj štedré daňové prázdniny, nie je nijakým spôsobom viazaný ku krajine a môže kedykoľvek odísť bez hrozby sankcie za zneužitie systému. A takto postupovali tzv. investori, ktorých pritiahla namodralá luza - najprv skasírovali od štátu čo sa dalo, a potom pod zámienkou zhoršenia podnikateľského prostredia beztrestne zmizli. Môže za to R. Fico ? Sotva. Môžu za to všetci, čo tu vládli od roku 1990.
Na druhej strane, je klamstvom, že za problémy slovenskej ekonomiky, rast nezamestnanosti a zadĺženia štátu /teda občanov/ môže vláda pod vedením najväčšieho populistu na Slovensku, teda R. Fica. Tento argument používajú len namodralí podvodníci, aby zakryli, že diery v štátnom rozpočte spôsobila ich politika výpredaja štátneho majetku v záujme prijatia eura. Proste, euro sme si kúpili a čas ukáže, akú cenu za jeho prijatie zaplatíme. V podstate ju platíme už dnes. Vysoké ceny základných potrieb, benzínu, nafty, nízke mzdy, ktoré nezodpovedajú životným nákladom a podobne. To sú následky protištátnej politiky, vedenej v rokoch 1998 - 2006, keď bolo dôležitejšie, aby sme sa páčili cudzincom, než záujmy slovenských občanov a ich potreby.
Vláda v rokoch 2006 - 2010 nemala reálne šance, aby akýmkoľvek spôsobom zastavila následky prichádzajúcej finančnej krízy, a to ani v prípade, že by na Ficovom mieste sedel D. Copperfield. Možno, ak by niekto našiel odvahu na zastavenie všetkých dotácií rôznym zahraničným špekulantom z daní neustále okrádaných obyčajných ľudí, bola by šanca na zmenu. Niekto síce argumentuje čerpaním eurofondov, ale len blázni veria, že plesnivé lízatko od vyspelého západu je niečím viac, než dymovou clonou na zakrytie faktu, ako v spolupráci so skorumpovanými politikmi zdevastovali hospodárstvo štátu.
Pracovné miesta tvoria tí, čo prinesú investíciu. Investícia znamená hodnoty. Ak však niekto prinesie päť miliónov eur a dostane štátnu pomoc vo výške štvornásobku, nepriniesol vôbec nič. Obzvlášť vtedy, ak dostane aj štedré daňové prázdniny, nie je nijakým spôsobom viazaný ku krajine a môže kedykoľvek odísť bez hrozby sankcie za zneužitie systému. A takto postupovali tzv. investori, ktorých pritiahla namodralá luza - najprv skasírovali od štátu čo sa dalo, a potom pod zámienkou zhoršenia podnikateľského prostredia beztrestne zmizli. Môže za to R. Fico ? Sotva. Môžu za to všetci, čo tu vládli od roku 1990.
neděle 10. července 2011
Skutočné príčiny hospodárskeho úpadku a biedy na Slovensku
Začiatkom 90. rokov sa často používali rôzne odborné výrazy, aby rečníci ukázali, že rozumejú ekonomike, vedia o čom hovoria a poznajú aj riešenia. Žiaľ, prax ukázala, že prázdne reči nenaplnia štátny rozpočet, ani peňaženky obyvateľov a tak začal pomalý, ale viditeľný úpadok.
Asi nikoho nenapadlo v rokoch 1990 - 1995 aké bude mať následky likvidácia poľnohospodárskych družstiev, a fungujúceho priemyslu v spojení s divokou privatizáciou. Povedzme si otvorene, že ľudia ako V. Mečiar, I. Mikloš, M. Dzurinda, R. Fico či I. Radičová by sa nikdy nedostali k moci, ak by nedošlo k zločinnému rozdeleniu federácie. V spoločnom štáte celkom dobre fungovala diskriminačná brzda podľa zásady - Slovák musí byť dvakrát lepší ako Čech, aby si ho niekto všimol - a niekedy by sa nám hodilo, aby táto téza platila aj dnes. Minulosť však nevrátime, a tak sa venujme súčasnosti.
Likvidácia poľnohospodárstva a priemyslu podľa nikdy neovereného tvrdenia, že nie sú schopné prežitia na trhu /hoci, ak by si niekto bol overil fakty, zistil by veľmi rýchlo, že poľnohospodárstvo je dotované na celom svete/ spôsobila, že vyše polmilióna obyvateľov stratilo zamestnanie a stalo sa závislými na pomoci štátu. Ak k tomu pripočítame aj členov rodín, dôchodcov, zdravotne postihnutých /zamestnávaných rôznymi špeciálne zriadenými družstvami a spol./zistíme, že do stavu sociálnej núdze sa dostal skoro milión obyvateľov. Môžeme konštatovať, že pätina obyvateľstva prestala prispievať do štátneho rozpočtu, a začala byť odkázaná na jeho zdroje. A keď k tomu prirátame výpadky, spôsobené zánikom podnikov v dôsledku tunelovania, či neodborného vedenia, vznikla diera, ktorú nebolo možné zaplátať.
Prišiel rok 1998 a pád V. Mečiara. Mnohí sa potešili, ale nikto sa nezamyslel nad slovami "víťaza volieb" M. Dzurindu o dvojnásobných platoch. Ak by to tak bolo, každý by si uvedomil, že neskorší dvojnásobný premiér klame, a zďaleka nie naposledy. Argument, že nepoznal skutočný stav štátu neobstojí, lebo nebol vo vrcholovej politike prvý rok a mohol vedieť /skôr mal poznať/ stav štátu. Navyše, v zmysle právnickeho tvrdenia - neznalosť neospravedlňuje. Nasledovala privatizácia strategických podnikov, rozbitie sociálneho a zdravotného systému, nezmyselné delenie železníc /ktoré vrhlo Cargo do oveľa väčších problémov a dlhov/ a iné kroky, ktoré skôr svedčili o tom, že nejde o postavenie štátu na nohy, ale naopak - rozdeľovanie moci a majetku. Štátna pokladňa sa síce naplnila, ale len v štýle potemkinovskej dediny - všetko vyzeralo dobre, lebo nikto nepozeral za roh. A za rohom stála budúcnosť.
Máme rok 2011 a následky vlády nezodpovedných hlupákov sa naplno prejavujú. Pracovné miesta, ktoré zlikvidovali počas rokov 1990 - 2006 si dnes musíme kupovať za vlastné dane. Štátny rozpočet stojí z dvoch tretín na príjmoch od nízkopríjmových skupín a malých živnostníkov, lebo v mene zriadenia pracovných miest dostali veľké spoločnosti daňové prázdniny, aby na Slovensko prišli. Ceny základných potravín a životných potrieb stúpli od roku 1990 o 500% /minimálne/, ale priemerná mzda bežného zamestnanca /robotník, predavačka, šofér, a podobne/ sotva o 50%. Je to priamy následok faktu, že sme odkázaní na dovoz zo zahraničia. Krachuje zdravotný a sociálny systém, lebo financie ľudí s odvodovou povinnosťou spravuje namiesto jednej spoločnosti päť rôznych subjektov, čo znamená, že náklady na správu vzrástli päťnásobne, ale príjmy poklesli. Zatvárajú sa oddelenia, rušia nemocnice, pribúdajú príplatky za rôzne sociálne či zdravotné služby, zašlo to už tak ďaleko, že dnes štát očakáva od ťažko chorých pacientov, že si budú hradiť väčšiu časť výdavkov i pri liečení tak vážnych ochorení, ako je rakovina.
Daňové a odvodové zaťaženie máme jedno z najväčších v Európe. Nie, rovná daň nie je meradlom reality. Skôr sa pozrite na svoje poplatky cez inú optiku - skúste si spočítať rôzne dane a poplatky, ktoré ročne zaplatíte a porovnajte so službami, ktoré dostávate. Potom spoznáte pravdu, ktorá je úplne odlišná od tvrdení I. Mikloša. Ak chcete skutočne poznať situáciu slovenského daňového poplatníka, porovnajte jeho príjem s príjmami v iných štátoch, a ceny základných potrieb medzi krajinami. Je jasné, že rôzni "odborníci" vás budú okamžite kameňovať tvrdeniami, že takto sa to porovnávať nedá, ako to často robili v 90. rokoch. Nepočúvajte ich, klamú vás a boja sa odhalenia klamstva. Presne takto sa to porovnávať má a musí. Napokon, máme spoločnú menu, takže sa už nemôžu vyhovárať na to, že je to o výmenných kurzoch a iných nezmysloch.
Často zaznievajú hlasy, ktoré poukazujú na problémy, spojené s Gréckom a ich súvislosť s problémami eurozóny. Ani tu sa nehovorí pravda. Problémy eurozóny sú zakorenené niekde úplne inde, na druhej strane oceána. V súčasnosti sa priznáva, že dlh USA dosahuje 100% HDP. Napokon, nedávno to priznal aj americký prezident B. Obama. Rovnako sa dnes priznáva, že centrálna banka riešila v minulosti /po II. svetovej vojne/ najmenej štyridsaťkrát problémy štátu emisiami dolára. Ak si tieto fakty spojíme s realitou, že väčšina gréckych dlhopisov, ktoré vlastnia rôzne finančné ústavy, bola platená pôžičkami, poskytnutými v prakticky bezcennej mene /hoci vo svete paradoxov rezervnej/, objavíme aj podstatu strachu z bankrotu Grécka, respektíve ostatných krajín ako Portugalsko, Španielsko, Írsko a podobne. Najviac by na bankrot Grécka a ostatných krajín nedoplatila menová únia, ale - USA. Prišla by totiž ďalšia, oveľa väčšia vlna bankrotov rôznych finančných ústavov, ktoré drží nad vodou len umelo udržiavaný kurz dolára, absolútne ignorujúci jeho reálnu hodnotu.
Ako teda riešiť problémy Slovenska ? V prvom rade sa treba zamyslieť nad otázkou, či je správne, aby sa štát vzdal svojej monetárnej politiky, hoci prináša v niektorých oblastiach spoločná mena nesporné výhody. Treba sa aj zamyslieť nad otázkou politického systému v krajine - ako sa ukázalo, demokracia nie je v ničom lepšia ako komunizmus, pokiaľ majú moc v rukách politické strany, chránené rôznymi gumennými zákonmi, ako je napríklad poslanecká imunita, či kolektívna /ne/zodpovednosť členov vlády za ich kroky. Treba hľadať cestu, ako vytvoriť systém, kde by bola moc v rukách skutočných odborníkov, a zároveň by obsahoval spôsoby, ako vyvodiť zodpovednosť voči každej osobe, ktorá poškodí záujmy štátu a občanov. Politik vám povie, že to by nikto nebol ochotný ísť do vlády a parlamentu, lebo každý robí chyby. Je to klamstvo, neboli by tam ochotní ísť len tí ľudia, ktorí dnes beztrestne kradnú, klamú a podvádzajú. A to sa dá konštatovať prakticky o všetkých politických strán. Je totiž rozdiel medzi chybou a úmyslom.
Ak skutočne chceme žiť na Slovensku, mali by sme si uvedomiť jednu zásadnú vec - politik, úradník, policajt, zdravotník, alebo ktokoľvek iný, pracujúci v štátnej správe a za naše dane, je tu predovšetkým preto, aby slúžil nám. A pokiaľ to nechápe, zneužíva svoje postavenie na obohatenie seba, svojej rodiny či politickej strany, treba rázne vyjsť do ulice a vyhodiť ho - keď nie inak, tak podobne, ako počas pražskej defenestrácie - von oknom z parlamentu či radnice. Alebo naozaj túžime po návrate do otrokárskej spoločnosti či feudalizmu ?
Asi nikoho nenapadlo v rokoch 1990 - 1995 aké bude mať následky likvidácia poľnohospodárskych družstiev, a fungujúceho priemyslu v spojení s divokou privatizáciou. Povedzme si otvorene, že ľudia ako V. Mečiar, I. Mikloš, M. Dzurinda, R. Fico či I. Radičová by sa nikdy nedostali k moci, ak by nedošlo k zločinnému rozdeleniu federácie. V spoločnom štáte celkom dobre fungovala diskriminačná brzda podľa zásady - Slovák musí byť dvakrát lepší ako Čech, aby si ho niekto všimol - a niekedy by sa nám hodilo, aby táto téza platila aj dnes. Minulosť však nevrátime, a tak sa venujme súčasnosti.
Likvidácia poľnohospodárstva a priemyslu podľa nikdy neovereného tvrdenia, že nie sú schopné prežitia na trhu /hoci, ak by si niekto bol overil fakty, zistil by veľmi rýchlo, že poľnohospodárstvo je dotované na celom svete/ spôsobila, že vyše polmilióna obyvateľov stratilo zamestnanie a stalo sa závislými na pomoci štátu. Ak k tomu pripočítame aj členov rodín, dôchodcov, zdravotne postihnutých /zamestnávaných rôznymi špeciálne zriadenými družstvami a spol./zistíme, že do stavu sociálnej núdze sa dostal skoro milión obyvateľov. Môžeme konštatovať, že pätina obyvateľstva prestala prispievať do štátneho rozpočtu, a začala byť odkázaná na jeho zdroje. A keď k tomu prirátame výpadky, spôsobené zánikom podnikov v dôsledku tunelovania, či neodborného vedenia, vznikla diera, ktorú nebolo možné zaplátať.
Prišiel rok 1998 a pád V. Mečiara. Mnohí sa potešili, ale nikto sa nezamyslel nad slovami "víťaza volieb" M. Dzurindu o dvojnásobných platoch. Ak by to tak bolo, každý by si uvedomil, že neskorší dvojnásobný premiér klame, a zďaleka nie naposledy. Argument, že nepoznal skutočný stav štátu neobstojí, lebo nebol vo vrcholovej politike prvý rok a mohol vedieť /skôr mal poznať/ stav štátu. Navyše, v zmysle právnickeho tvrdenia - neznalosť neospravedlňuje. Nasledovala privatizácia strategických podnikov, rozbitie sociálneho a zdravotného systému, nezmyselné delenie železníc /ktoré vrhlo Cargo do oveľa väčších problémov a dlhov/ a iné kroky, ktoré skôr svedčili o tom, že nejde o postavenie štátu na nohy, ale naopak - rozdeľovanie moci a majetku. Štátna pokladňa sa síce naplnila, ale len v štýle potemkinovskej dediny - všetko vyzeralo dobre, lebo nikto nepozeral za roh. A za rohom stála budúcnosť.
Máme rok 2011 a následky vlády nezodpovedných hlupákov sa naplno prejavujú. Pracovné miesta, ktoré zlikvidovali počas rokov 1990 - 2006 si dnes musíme kupovať za vlastné dane. Štátny rozpočet stojí z dvoch tretín na príjmoch od nízkopríjmových skupín a malých živnostníkov, lebo v mene zriadenia pracovných miest dostali veľké spoločnosti daňové prázdniny, aby na Slovensko prišli. Ceny základných potravín a životných potrieb stúpli od roku 1990 o 500% /minimálne/, ale priemerná mzda bežného zamestnanca /robotník, predavačka, šofér, a podobne/ sotva o 50%. Je to priamy následok faktu, že sme odkázaní na dovoz zo zahraničia. Krachuje zdravotný a sociálny systém, lebo financie ľudí s odvodovou povinnosťou spravuje namiesto jednej spoločnosti päť rôznych subjektov, čo znamená, že náklady na správu vzrástli päťnásobne, ale príjmy poklesli. Zatvárajú sa oddelenia, rušia nemocnice, pribúdajú príplatky za rôzne sociálne či zdravotné služby, zašlo to už tak ďaleko, že dnes štát očakáva od ťažko chorých pacientov, že si budú hradiť väčšiu časť výdavkov i pri liečení tak vážnych ochorení, ako je rakovina.
Daňové a odvodové zaťaženie máme jedno z najväčších v Európe. Nie, rovná daň nie je meradlom reality. Skôr sa pozrite na svoje poplatky cez inú optiku - skúste si spočítať rôzne dane a poplatky, ktoré ročne zaplatíte a porovnajte so službami, ktoré dostávate. Potom spoznáte pravdu, ktorá je úplne odlišná od tvrdení I. Mikloša. Ak chcete skutočne poznať situáciu slovenského daňového poplatníka, porovnajte jeho príjem s príjmami v iných štátoch, a ceny základných potrieb medzi krajinami. Je jasné, že rôzni "odborníci" vás budú okamžite kameňovať tvrdeniami, že takto sa to porovnávať nedá, ako to často robili v 90. rokoch. Nepočúvajte ich, klamú vás a boja sa odhalenia klamstva. Presne takto sa to porovnávať má a musí. Napokon, máme spoločnú menu, takže sa už nemôžu vyhovárať na to, že je to o výmenných kurzoch a iných nezmysloch.
Často zaznievajú hlasy, ktoré poukazujú na problémy, spojené s Gréckom a ich súvislosť s problémami eurozóny. Ani tu sa nehovorí pravda. Problémy eurozóny sú zakorenené niekde úplne inde, na druhej strane oceána. V súčasnosti sa priznáva, že dlh USA dosahuje 100% HDP. Napokon, nedávno to priznal aj americký prezident B. Obama. Rovnako sa dnes priznáva, že centrálna banka riešila v minulosti /po II. svetovej vojne/ najmenej štyridsaťkrát problémy štátu emisiami dolára. Ak si tieto fakty spojíme s realitou, že väčšina gréckych dlhopisov, ktoré vlastnia rôzne finančné ústavy, bola platená pôžičkami, poskytnutými v prakticky bezcennej mene /hoci vo svete paradoxov rezervnej/, objavíme aj podstatu strachu z bankrotu Grécka, respektíve ostatných krajín ako Portugalsko, Španielsko, Írsko a podobne. Najviac by na bankrot Grécka a ostatných krajín nedoplatila menová únia, ale - USA. Prišla by totiž ďalšia, oveľa väčšia vlna bankrotov rôznych finančných ústavov, ktoré drží nad vodou len umelo udržiavaný kurz dolára, absolútne ignorujúci jeho reálnu hodnotu.
Ako teda riešiť problémy Slovenska ? V prvom rade sa treba zamyslieť nad otázkou, či je správne, aby sa štát vzdal svojej monetárnej politiky, hoci prináša v niektorých oblastiach spoločná mena nesporné výhody. Treba sa aj zamyslieť nad otázkou politického systému v krajine - ako sa ukázalo, demokracia nie je v ničom lepšia ako komunizmus, pokiaľ majú moc v rukách politické strany, chránené rôznymi gumennými zákonmi, ako je napríklad poslanecká imunita, či kolektívna /ne/zodpovednosť členov vlády za ich kroky. Treba hľadať cestu, ako vytvoriť systém, kde by bola moc v rukách skutočných odborníkov, a zároveň by obsahoval spôsoby, ako vyvodiť zodpovednosť voči každej osobe, ktorá poškodí záujmy štátu a občanov. Politik vám povie, že to by nikto nebol ochotný ísť do vlády a parlamentu, lebo každý robí chyby. Je to klamstvo, neboli by tam ochotní ísť len tí ľudia, ktorí dnes beztrestne kradnú, klamú a podvádzajú. A to sa dá konštatovať prakticky o všetkých politických strán. Je totiž rozdiel medzi chybou a úmyslom.
Ak skutočne chceme žiť na Slovensku, mali by sme si uvedomiť jednu zásadnú vec - politik, úradník, policajt, zdravotník, alebo ktokoľvek iný, pracujúci v štátnej správe a za naše dane, je tu predovšetkým preto, aby slúžil nám. A pokiaľ to nechápe, zneužíva svoje postavenie na obohatenie seba, svojej rodiny či politickej strany, treba rázne vyjsť do ulice a vyhodiť ho - keď nie inak, tak podobne, ako počas pražskej defenestrácie - von oknom z parlamentu či radnice. Alebo naozaj túžime po návrate do otrokárskej spoločnosti či feudalizmu ?
sobota 9. července 2011
Medveď - tvor chránený ... a občan ? asi trpený ....
V poslednom čase sa stáva pravidlom, že obyvatelia hôr schádzajú do dolín, aby sa s nami navzájom zoznámili. Nebolo by na tom nič zlé, keby sa nejednalo o medvede, ktoré sa s človekom nezvyknú kamarátiť, a môžu byť aj hrozbou.
Nepochybujem, že každé zviera, žijúce vo voľnej prírode si zaslúži primeranú ochranu a pozornosť. Všetko by malo mať svoje hranice, a teda aj ochrana či tolerancia. A nemali by sme sa prizerať stavu, keď sa začínajú obyvatelia našich lesov a hôr potulovať v obývaných oblastiach. Ochranári často obviňujú obyvateľov, že medvede prikrmujú, či im svojou nedbanlivosťou sprístupňujú odpadky, ktoré medveď dokáže zúžitkovať.
Avšak, tieto tvrdenia sú nielen nepravdivé, ale aj veľmi naivné. Dalo by sa povedať, že ten, kto podobne argumentuje, nie je ochranár, ale nebezpečný hlupák. Každý, priemerne vzdelaný človek totiž vie, že divé zviera sa obvykle ľuďom vyhýba, a rovnako sa vyhne aj ich blízkosti a možnému kontaktu. Ak medveď stráca plachosť, a začína sa potulovať medzi ľuďmi, dokonca schádza do miest či obcí, príčinou je nedostatok potravy a premnoženie druhu v danej oblasti. Výsledkom je, že začína migrovať aj do oblastí, kde predtým bežne nežil, a to práve pre nedostatok potravy a miesta pre pokojný život. A priamym, nebezpečným následkom je aj fakt, že pri ceste za potravou stráca zábrany a riadi sa jediným inštinktom - prežiť. Čo to môže znamenať pre človeka, je úplne jasné.
Môžeme si položiť aj iné otázky - napríklad, v koho záujme bránili ochranári obnove tatranských lesov po víchrici ? V koho záujme sa dnes toleruje postupné odumieranie ďalších častí lesa na následky činnosti rôznych škodcov ? V koho záujme niekto zastáva viac chránené zviera, než ľudský život ?
Skúsme si spomenúť na iné aktivity ochranárov, ktoré síce nesúvisia s návštevami divých obyvateľov našich hôr, ale majú niečo spoločné. Svojho času sa ochranári búrili proti dostavbe a prevádzke Mochoviec, za výdatnej pomoci nášho suseda - Rakúska. Po čase však vysvitli skutočné príčiny rakúskych protestov - krajina má prebytok energie, a zišiel by sa niekto, kto by ju nakupoval. Napokon, Rakúsko sa ani veľmi netajilo plánmi, že prebytočnú energiu umiestni v okolitých krajinách.
Ak sa teda zamyslíme nad súčasným dianím okolo medveďov, či ignorantským chovaním k zničeným lesom - a to nielen v Tatrách, začneme mať pocit, že je to v niekoho záujme. Povedzme si otvorene, tatranské pozemky sú drahé, nové stavby komplikované a nejeden obyvateľ si veľmi dobre uvedomuje, akú cenu má jeho byt či domček, alebo chata v Tatrách. A nie je žiadnym tajomstvom, že mnohým developerom sú obyvatelia Tatier tŕňom v oku, lebo často bránia ich aktivitám.
Čo sa však stane, ak sa začne v blízkosti obydlia pohybovať divé zviera ako medveď ? Obyvatelia začnú mať strach o seba, svoje deti a dlhodobo nebudú ochotní tolerovať tento stav. A pokiaľ nikto nezasiahne, situácia ich donúti odísť na iné, bezpečnejšie miesto.
A potom príde aj potreba predať pozemky, byty, domy, chaty či záhrady. Je jasné, že nikto sa nebude trhať o miesta, kde si nemôže byť istý vlastným bezpečím. Ceny klesnú, záujemcovia nebudú ... omyl, budú. Rôzni špekulanti, prepojení na politické špičky, ktorí pokojne skúpia aj zdanlivo nepredajné pozemky či objekty, lebo po nadobudnutí vlastníckeho listu sa zrazu na ochranu medveďa zabudne, a pod nejakou zámienkou sa povolí odstrel a znižovanie stavu. Možno pod tou istou, ktorá je dnes neprijateľná.
Nie, nemám nič proti ochranárom - ak im však viac záleží na medveďovi, než na človeku - mám návrh. Radi sa im poskladáme na prevoz ich miláčikov do ich domovov. Môžu pokojne spolunažívať, a ak by predsa len ich divoký miláčik niekoho z rodiny zožral, nech sa utešujú myšlienkou, že to padlo na dobrú vec. Možno by potom pochopili obavy iných.
Nepochybujem, že každé zviera, žijúce vo voľnej prírode si zaslúži primeranú ochranu a pozornosť. Všetko by malo mať svoje hranice, a teda aj ochrana či tolerancia. A nemali by sme sa prizerať stavu, keď sa začínajú obyvatelia našich lesov a hôr potulovať v obývaných oblastiach. Ochranári často obviňujú obyvateľov, že medvede prikrmujú, či im svojou nedbanlivosťou sprístupňujú odpadky, ktoré medveď dokáže zúžitkovať.
Avšak, tieto tvrdenia sú nielen nepravdivé, ale aj veľmi naivné. Dalo by sa povedať, že ten, kto podobne argumentuje, nie je ochranár, ale nebezpečný hlupák. Každý, priemerne vzdelaný človek totiž vie, že divé zviera sa obvykle ľuďom vyhýba, a rovnako sa vyhne aj ich blízkosti a možnému kontaktu. Ak medveď stráca plachosť, a začína sa potulovať medzi ľuďmi, dokonca schádza do miest či obcí, príčinou je nedostatok potravy a premnoženie druhu v danej oblasti. Výsledkom je, že začína migrovať aj do oblastí, kde predtým bežne nežil, a to práve pre nedostatok potravy a miesta pre pokojný život. A priamym, nebezpečným následkom je aj fakt, že pri ceste za potravou stráca zábrany a riadi sa jediným inštinktom - prežiť. Čo to môže znamenať pre človeka, je úplne jasné.
Môžeme si položiť aj iné otázky - napríklad, v koho záujme bránili ochranári obnove tatranských lesov po víchrici ? V koho záujme sa dnes toleruje postupné odumieranie ďalších častí lesa na následky činnosti rôznych škodcov ? V koho záujme niekto zastáva viac chránené zviera, než ľudský život ?
Skúsme si spomenúť na iné aktivity ochranárov, ktoré síce nesúvisia s návštevami divých obyvateľov našich hôr, ale majú niečo spoločné. Svojho času sa ochranári búrili proti dostavbe a prevádzke Mochoviec, za výdatnej pomoci nášho suseda - Rakúska. Po čase však vysvitli skutočné príčiny rakúskych protestov - krajina má prebytok energie, a zišiel by sa niekto, kto by ju nakupoval. Napokon, Rakúsko sa ani veľmi netajilo plánmi, že prebytočnú energiu umiestni v okolitých krajinách.
Ak sa teda zamyslíme nad súčasným dianím okolo medveďov, či ignorantským chovaním k zničeným lesom - a to nielen v Tatrách, začneme mať pocit, že je to v niekoho záujme. Povedzme si otvorene, tatranské pozemky sú drahé, nové stavby komplikované a nejeden obyvateľ si veľmi dobre uvedomuje, akú cenu má jeho byt či domček, alebo chata v Tatrách. A nie je žiadnym tajomstvom, že mnohým developerom sú obyvatelia Tatier tŕňom v oku, lebo často bránia ich aktivitám.
Čo sa však stane, ak sa začne v blízkosti obydlia pohybovať divé zviera ako medveď ? Obyvatelia začnú mať strach o seba, svoje deti a dlhodobo nebudú ochotní tolerovať tento stav. A pokiaľ nikto nezasiahne, situácia ich donúti odísť na iné, bezpečnejšie miesto.
A potom príde aj potreba predať pozemky, byty, domy, chaty či záhrady. Je jasné, že nikto sa nebude trhať o miesta, kde si nemôže byť istý vlastným bezpečím. Ceny klesnú, záujemcovia nebudú ... omyl, budú. Rôzni špekulanti, prepojení na politické špičky, ktorí pokojne skúpia aj zdanlivo nepredajné pozemky či objekty, lebo po nadobudnutí vlastníckeho listu sa zrazu na ochranu medveďa zabudne, a pod nejakou zámienkou sa povolí odstrel a znižovanie stavu. Možno pod tou istou, ktorá je dnes neprijateľná.
Nie, nemám nič proti ochranárom - ak im však viac záleží na medveďovi, než na človeku - mám návrh. Radi sa im poskladáme na prevoz ich miláčikov do ich domovov. Môžu pokojne spolunažívať, a ak by predsa len ich divoký miláčik niekoho z rodiny zožral, nech sa utešujú myšlienkou, že to padlo na dobrú vec. Možno by potom pochopili obavy iných.
Slovenská pohostinnosť je minulosťou ...
Tento výrok použil svojho času jeden zo sklamaných hoteliérov v Tatrách, keď zima nepriniesla sneh a turisti húfne rušili svoje objednávky. Ako ukázal čas, úbytok turistov v Tatrách a nielen tam, je následkom viacerých príčin, a zďaleka nehrá hlavnú úlohu počasie."Sezóna bola veľmi zlá, dúfame, že budúci rok bude lepšia ..."
"Už nikdy sem neprídeme, nie je možné, aby nás neubytovali na jedenástich penziónoch za sebou, hoci nemajú obsadené ..."A tento výrok som počul predvčerom do sklamaného mladého páru turistov, ktorí hľadali ubytovanie v oblasti Tatranskej Štrby, a hoci prechodili tri hodiny, neostalo im nič iné, len si kúpiť lístok do Spišskej Novej Vsi a skúsiť šťastie v Slovenskom raji.
"Prosím vás, koľko stojí hot-dog ? To nemyslíte vážne, naozaj 1,60€ ?"Zadivená otázka turistu pri jednom maličkom bufete, keď videl, ako obsluha napcháva minipárok z konzervy do zvrašteného rožka a dáva ohriať v mikrovlnke.
"Ubytovanie pre jedného ? 35€ za noc v chatke. Viete, nás nezaujíma, či ste sám, chatka je pre štyri osoby. Vybavenie ? Postele, skrinky na veci ... nie sprchy sú spoločné, a kuchynku nemáme pre hostí ..."Odpoveď vedúceho kempingu na otázku jedného návštevníka Tatranskej Štrby, koľko účtujú za ubytovanie jednej osoby na jednu noc. Mimochodom, kemping bol úplne prázdny, okrem pár popíjajúcich kamarátov vedúceho a personálu. Ktovie, prečo tam nikto nebol.
"Ste len dvaja ? Hm, viete, máme síce voľné miesta, ale pre dvoch ... ? Skúste niekde inde ..."Neďaleký privát a odpoveď majiteľa, keď zistil, že neprišiel plný autobus turistov.
"Viete, my sme tie halušky naozaj varili len po vašej objednávke a skutočne sú čerstvé. Len sme ich trochu prihriali v mikrovlnke .... ????"Slovenská reštaurácia v Liptovskom Mikuláši a odpoveď servírky, prečo halušky chutia ako piesok a sú suché ako steblo trávy na Sahare.
"Mama povedala, že čakáme večer hostí, ktorí zaplnia penzión a nemáme nič voľné."Výkrik malého chlapca z dverí penziónu na Orave, na ktorom musel hosť zabúchať palicou na okno, lebo nevedel nájsť vstupné dvere ani zvonček.
Vyššie spomenuté výroky boli len ukážkou prístupu slovenských poskytovateľov služieb a ich predstavy o cestovnom ruchu. Úprimne povedané, nemôžeme sa vôbec diviť, že nás turisti obchádzajú a už dlhé roky volia radšej okolité krajiny. Je to následok neriadenej strely, keď podnikanie v cestovnom ruchu nie je vôbec kontrolované a v zásade môže poskytovať služby hocikto. A nikto si neuvedomuje, ako vyššie spomínaní ľudia poškodzujú povesť Slovenska.
Čo dodať ? Hanbím sa, že som Slovák ...
Přihlásit se k odběru:
Komentáře (Atom)