Niekedy si hovorím, aké mám šťastie, že som vyrástol v rodine, kde otec i mama robili všetko preto, aby deti v dospelosti mali reálnu šancu uspieť, a vybudovať si zázemie pre spokojný rodinný život. Naposledy ma to napadlo vo štvrtok, keď som náhodne spoznal osud jedného z mojich podriadených.
Keď sme ho prijímali do zamestnania, prevládal vo firme značný pesimizmus. Otto sa netajil, že bol trikrát súdne trestaný za rôznu ekonomickú trestnú činnosť, dohromady mal odsedených skoro dvanásť rokov. Vlastne, bolo na ňom od začiatku vidieť, že je pripravený na alternatívu, ktorú zrejme zažíval denne - ďakujeme, nemáme záujem o vaše služby. A musím priznať, že jediným dôvodom, prečo to tak neskončilo, bola na začiatku myšlienka - ak ho pošlem preč, aj tak ho budem platiť zo svojich daní, lebo ho neprijme nikto a skončí na sociálnej podpore. A keď už mám na neho prispievať, nech z toho aspoň niečo mám.
A tak som ho prijal na skúšobnú dobu, pričom dostal upozornenie, že akýkoľvek náznak problému bude znamenať jeho koniec vo firme. Ako sa malo neskôr ukázať, papier môže hovoriť fakty, ale skutočnosť je často úplne iná.
Otto u nás pracoval rok, a musím povedať, že k všeobecnej spokojnosti. Z mlčanlivého a zdanlivo odmeraného chlapa sa vykľul človek, ktorý neraz poradil aj v takej oblasti, kde sa to neočakávalo. Navyše mal akýsi šiesty zmysel na vycítenie vývoja situácie, a hoci som prvý raz na jeho radu, aby sme neprijali objednávku od istej firmy, reagoval dosť nevrlo, čoskoro som bol rád, keď mal nejakú pripomienku. Za celý rok sa jeho odhad situácie vždy naplnil, a to dokonca aj v prípadoch, kde to skutočne vyzeralo nádejne a perspektívne. Navyše, zaujímavé bolo, že hoci firme neraz ušetril veľa financií, nikdy nepýtal zvýšenie platu, ani neupozorňoval na svoje zásluhy. Mlčal, každý deň prišiel presne o šiestej, a hoci mal pracovnú dobu do druhej poobede, neraz odchádzal o tri-štyri hodiny neskôr. Práca bola vždy odvedená kvalitne, a tak som nikdy neľutoval príplatky, ktoré sme mu dali po vzájomnej dohode. A nikoho už nezaujímala jeho minulosť.
Až do štvrtka.
Pred dvoma týždňami si Otto vybral dovolenku. Vedeli sme, že má objednaný pobyt pri mori a oddych si plne zaslúžil. Hoci to nežiadal, zaistili sme mu auto, aby sa nemusel trmácať autobusom do Talianska. Rozlúčili sme sa, netušiac, že sa vidíme naposledy. V pondelok prišla šokujúca správa - Otto počas dovolenky skolaboval a hoci lekárska pomoc prišla rýchlo, nebolo to nič platné. Oživiť sa ho nepodarilo napriek snahe lekárov. Krutou hrou osudu sa to stalo vtedy, keď Otto zbadal dieťa, ktoré malo vo vode zjavné problémy, a začínalo sa topiť. Pomohol mu na breh, ale svoju snahu zaplatil životom. Situáciu nezvládlo jeho srdce.
Vo firme mal Otto pomerne dosť vecí, a tak som sa snažil kontaktovať niekoho z jeho rodiny, aby si ich prišli vyzdvihnúť, pričom ma zaujímalo, kedy bude mať pohreb, aby sme mohli prísť a vyjadriť mu úctu za to, čo urobil. Hoci mal troch súrodencov, ani jeden nejavil snahu o organizáciu poslednej rozlúčky, a rovnako sa chovala aj matka, ktorá konštatovala v telefóne, že konečne im nebude robiť hanbu. A zložila. Vznikla situácia, že som nevedl, čo bude ďalej. Až do štvrtku. Vtedy prišiel nečakane do firmy chlap, ktorý sa predstavil ako Ottov kamarát z detstva. Kamarátili sa dlhé roky, a keďže sa u Ottových príbuzných nedozvedel nič, skúsil to vo firme. Keď zistil, že Otta nemá ani kto pochovať a venovať mu spomienku, bez zbytočných slov začal vybavovať veci, spojené so smutným obradom. Predtým, než odišiel, sme sa chvíľu debatovali o Ottovi, a Roman, tak sa volal kamarát, mi porozprával o Ottovom živote veci, ktoré som predtým netušil.
Ako konštatoval, konečne je Ottova rodina spokojná. Nemali k nemu vzťah, keď bol dieťa, a ani vtedy, keď bol dospelý. Vždy a všade padlo všetko zlé na Otta, a to neraz aj veci, pri ktorých nielenže nebol, ale ani nemohol byť. Keď dospieval, bol Otto častou obeťou rôznych krutých žartíkov, ktoré často hraničili s porušením zákonov, ale keď sa raz jedna vec prevalila, bol paradoxne viac potrestaný Otto, než vinníci. Dospelosť zastihla Otta niekoľko rokov po zmenách zriadenia, a nechcel od života nič, len vybudovať rodinu, kde by veci fungovali inak. Nepodarilo sa - ani to jediné, čo mal, teda svoju prvú lásku, s ktorou sa neskôr oženil, mu osud nedoprial. Vzťah sa po pár mesiacoch rozpadol, lebo si s jeho ženou začal románik človek, ktorého mal za kamaráta. A keď sa to spojilo s niekoľkými špekulantmi, ktorí Otta beztrestne okradli, lebo mali v tom čase styky na dobrých miestach, Otto to nezvládol a začal oplácať rovnakou mincou. Výsledkom boli tri odsúdenia za rôzne veci, ktoré Otto spravil. Zrejme si povedal, že je jedno, čo s ním bude, keď na neho všetci kašlú - rodina i zákon. Tak sa aspoň pomstil tým, ktorí uškodili jemu. V zmysle porekadla - ako sa do hory volá, tak sa z hory ozve.
Ostal som zaskočený. Napadlo ma, že to, čo robil Otto, nebolo správnym riešením nešťastia, ktoré ho v živote postretlo. Napadla ma aj iná otázka - prečo sa ľudia divia, že ak niekoho majú neustále za lotra, neskôr sa z neho lotor stane naozaj ? Napadli ma aj iné otázky. Dnes však už nemá zmysel, aby si ich ktokoľvek kládol. Rodina si ich nepoloží nikdy, Ottovi to už bude aj tak jedno a situáciu to nezmení. Okrem pohľadu na človeka, ktorý nechcel veľa od života a nedostal skoro nič. Pohľadu na človeka, ktorého sklamal život, rodina i zákon. Mohol mať iný osud ? Pri tej smole, ktorej sa dožil, asi sotva. Ale, hanbiť by sa mali iní.
Žádné komentáře:
Okomentovat