Pracujeme preto, aby sme si obstarali prostriedky na živobytie - stravu, bývanie, zabezpečenie detí, dovolenky, a podobne. Väčšina ľudí určite pracuje práve z týchto dôvodov. Určite však viem, že nikto nechodí do práce preto, že by sa nudil. Možno sa nájde pár výnimiek, ale tie skôr potvrdzujú pravidlo.
Pred mesiacom som stretol niekdajšieho spolužiaka, ktorý je dnes riaditeľom vo výrobnej spoločnosti, ktorá zamestnáva aj môjho syna. Vysmiaty išiel po ulici, niečo štebotal svojmu najnovšiemu objavu do ucha, a mieril na parkovisko k novej terénnej audine, ktorá nemala ani evidenčné čísla, ale len tie, čo vám dajú v predajni, keď si kupujete nové auto. Keď ma zbadal, mierne zvážnel, ale potom sa pochválil nielen s novou priateľkou, ale aj autom.
V prvej chvíli by som mu aj zablahoželal, ale potom som si spomenul na to, ako nedávno prišiel syn domov a rozčúlene spomenul, že im znižovali platy, lebo spoločnosti klesli v dôsledku krízy príjmy. A tak mi to nedalo a opýtal som sa ho, či je firma na tom lepšie a kedy opätovne bude vyplácať pôvodne dohodnuté mzdy. Zarazene na mňa pozrel a konštatoval, že nikto predsa nemôže vedieť, kedy pominú dnešné problémy a každý dnes šetrí. Zasmial som sa a opýtal ho, či sa to šetrenie vzťahuje na všetkých, alebo len výberovo - podľa postavenia. Konečne pochopil, na čo narážam a prehodil s nahlúplym úsmevom, že predsa je členom vedenia a musí reprezentovať ... A tak som skončil debatu a zaželal mu, aby mal z čoho reprezentovať aj v budúcnosti. Keď prišiel syn domov, bez zbytočných rečí som mu navrhol, aby dal výpoveď a išiel pracovať do spoločnosti, kde som zamestnaný. Hoci chvíľu protestoval, nakoniec pochopil, že mám pravdu a nemá zmysel pracovať pre chrapúňa, ktorý má dosť financií na nové a luxusné autá, ale nemá na výplaty. A tak na druhý deň podal výpoveď.
O niekoľko dní začal pracovať v našej firme. Upynuli necelé dva týždne, keď som opäť stretol v obchodnom centre spolužiaka. Tentoraz zbadal on mňa a s výčitkami sa hrnul cez chodbu ku mne. Vraj som mu skomplikoval situáciu, nedokončili sa nejaké práce a spoločnosť stratila zákazníka, lebo neodišiel len môj syn, ale hneď po ňom aj ďalší piati ľudia. A vraj, keby im môj syn nedal príklad, boli by tam ešte stále. Zúrivo na mňa pozeral a čakal, čo poviem. Priznám sa, že v prvej chvíli som mu chcel povedať niečo ostré, ale potom som si to rozmyslel. A odišiel som.
Uvedomil som si totiž, že podobná partia pokrytcov sedí dlhé roky v našom parlamente. Neustále hovoria o šetrení, ale nikdy sa to netýka ich samotných. Vždy je to len o tých druhých, čo ich živia zo svojich daní, o tých slabších, menejcenných /čo nereprezentujú/, tých, čo sa nevedia brániť. A preto som nereagoval ani na spolužiaka. Nikdy totiž nepochopí, že aj on je jeden z tých úbožiakov, čo si myslia, že zamestnanec sa im musí klaňať od vďaky, že má prácu a môže byť veselo zdieraný, ak si to niekto zmyslí.
Neviem, ako sa bude dariť synovi v našej firme a už vôbec netuším, či v nej ostane. Viem však, že urobil to najlepšie, čo mohol.
Žádné komentáře:
Okomentovat