Kto musí šetriť a kto má nárok na primeraný komfort

V roku 1990 sa začal prevádzkovať zaujímavý spôsob riešenia niektorých situácií, spojených s ekonomikou a hospodárstvom štátu. Nechajme však hovoriť výroky a mierne ich komentujme.

Skončila doba, keď štát dotoval produkty a služby. Prišla doba, keď bude o cenách rozhodovať trh, teda ponuka a dopyt ...

Tak nejako zneli tvrdenia ekonómov a poradcov prvých ponovembrových vlád. Všetci argumentovali, že pozícia štátu, ktorý dotuje výrobu potravín, poľnohospodárstvo či iné oblasti je prakticky neudržateľná. Prioritou bola podpora školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb, ostatné oblasti si podľa argumentov politikov museli obhájiť svoje pozície na trhu.

Nemôžeme súčasne s rastom cien zvyšovať platy, viedlo by to k nekontrolovanému rastu inflácie ...

Odpoveď jedného ministra financií v diskusnej relácii na otázku diváka, ktorý poukázal na fakt, že životné náklady rastú pravidelným tempom, avšak mzdy a ich rast tomu nezodpovedajú. Paradoxné je, že mzdy poslancov, štátnych zamestnancov a členov vlády dlhodobo rastú a primerane zodpovedajú rastu cien a životných nákladov.

Vzdelanie je rovnaká komodita ako napríklad služby holiča, či krajčírky. Je to trvalá hodnota, a jej cenu si musí každý uvedomiť.

Odpoveď jedného z politikov na upozornenie, že niektoré školy vyberajú rôzne poplatky formou tzv. darov, a v prípade odmietnutia nie je šanca študenta, aby mohol na danej škole študovať. Nezaujímal ho dokonca ani fakt, že v tej dobe neexistovala právna norma, ktorá by legalizovala vyberanie poplatkov školami.

Pán poslanec je v súčasnosti na študijnom pobyte v zahraničí a je pochopiteľné, že i v tejto dobe poberá plat, nakoľko pobyt súvisí s výkonom jeho funkcie.

Tvrdenie jedného z členov poslaneckého klubu ĽS-HZDS, keď padla otázka, kde sa nachádza jeden z poslancov a ako je možné, že namiesto výkonu svojich povinností je na študijnom pobyte a poberá normálny plat. Zdá sa, že v tomto prípade nebolo vzdelanie komoditou s určitou hodnotou.

Priemerná mzda na Slovensku dosahuje v súčasnosti sumu vo výške 744,50€ mesačne, a nič na tom nemení ani fakt, že 70,9% zamestnaných obyvateľov Slovenska nemá príjem presahujúci 350€ mesačne. Priemer sa vypočítal z celkového posúdenia príjmu obyvateľstva.

Odpoveď jedného poslanca na upozornenie, že dve tretiny obyvateľstva pracujú za minimálnu mzdu, ktorá zďaleka nedokáže pokryť ich životné náklady a dostávajú sa do stavu sociálnej núdze.

Významné zvýšenie minimálnej mzdy na dvojtretinovú úroveň oficiálnej priemernej mzdy nie je možné, lebo by to mohlo znamenať rast počtu nezamestnaných a prípadný odchod investorov do iných krajín ...

Investori sú spoločnosti, ktoré pri svojom príchode získali dotácie z daní občanov, pracujúcich za minimálnu mzdu, obvykle vo výške 2-3 násobku investície, ktorú reálne priniesli. Zdá sa, že záujem "investora" je nad záujmom občana a daňového poplatníka. Jeho dane nesmrdia, ale potreby nie sú podstatné.

Je pochopiteľné, že ceny na Slovensku sa postupne vyrovnávajú s cenami v iných krajinách únie a eurozóny. Platy nemôžu rásť podobným tempom, lebo by to spôsobilo rast nezamestnanosti ...

Bez komentára ...

Niekto a niekde zistil, že platy poslancov sa pravidelne valorizujú, podľa rôznych kritérií, stanovených zákonom, ktorý schválil - poslanci. Šetrenie v čase finančnej krízy schválili poslanci takým spôsobom, že čo na jednej strane bolo odobraté, sa inou cestou vrátilo.
Len pre zaujímavosť, poslanec odpracuje ročne v priemere 70 dní, a jeho denná mzda je približne 260€ ! Teda suma, za ktorú nejeden človek na východe Slovenska pracuje mesiac.

Živnostníci a dohodári zneužívajú systém ...

Výrok ministra, ktorý svojími neodbornými krokmi zahnal ľudí do situácie, že od "investorov", ktorí zriaďovali pracovné miesta, dostali na výber - živnosť, alebo výpoveď. Kto a čo zneužíval ? Výpoveď ministra, ktorý ako poslanec zarobil priemernú mzdu za tri dni v parlamente o ľuďoch, ktorí musia odpracovať mesačne 288 hodín, aby dostali - priemernú mzdu, uvádzanú štatistikami. Výpoveď ministra o voličoch, ktorí roky platia dane, ale nepoznajú dovolenky, péenky a iné "práva" zaručené zákonom, ak chcú užíviť rodinu. Výpoveď ministra o ľuďoch, ktorí majú pracovať do sedemdesiatky, lebo priemerný vek dožitia rastie, ale zásluhou prechodených ochorení sa sotva dožijú päťdesiatky.

Neviem, čo povedať na záver - hádam toľko, ale nám je dobre, že stále mlčíme a kŕmime týchto ľudí ...