Na prvý pohľad sa zdá, že zotrvať v jednej firme skoro dvadsať rokov je v dnešných podmienkach zázrakom. A musím priznať, že pri obzretí do minulosti sa aj sám čudujem, že som v nejednej a často veľmi ťažkej chvíli neodišiel a nešiel robiť niečo úplne iné. Realita je však taká, že som zostal a mal som na to konkrétne dôvody.
Nazvať ich môžem jednoducho - pravidlá, ktoré sa na začiatku dohodli, sa počas celej doby dodržiavali, a pritom sa dokázala v potrebnom čase prejaviť aj ľudskosť a porozumenie. Stačilo chcieť a dalo sa to. Keď som prichádzal do firmy, nastupoval som na jednu z najnižších pozícií, proste do výroby. Obyčajný robotník, hoci s kvalitným vzdelaním z dobrej školy. A tak som absolvoval najprv pohovor s pracovníkom oddelenia, kde som mal nastúpiť, potom prešiel trojdňovým testom, ktorý mal overiť moje schopnosti a dostal okamžite do rúk koncept zmluvy, ktorú som si mal preštudovať a rozhodnúť sa - podpíšem, alebo nepodpíšem.
V zmluve bola definovaná presná pozícia, ktorú som mal zastávať, moje miesto v rámci hierarchie oddelenia, povinnosti, a samozrejme aj mzda za vykonanú prácu. Na osobitnom liste papiera boli presne definované podmienky, za ktorých môžem získať ku mzde rôzne bonusy, a na ďalšom liste boli opísané rôzne služby, ktoré poskytoval zamestnávateľ zamestnancom - pravidelné platené lekárske prehliadky /hradila a hradí firma/. stravovanie v spoločnej jedálni, príspevok na týždenné liečenie /každý rok/ v kúpeľoch, rozsah dovolenky, termínový kalendár, príspevky na vzdelanie, a podobne. Súčasťou zmluvy bol aj opis možného postupu na vyššie pozície.
Na základnej pozícii som pracoval dva roky. Všetky podmienky sa dodržiavali, akýkoľvek problém sa riešil dohodou, pričom som nikdy nemal pocit, že so mnou nadriadený jedná z pozície postavenia. V každej chvíli som vedel, koľko mám zarobené, či dostanem nejaké odmeny navyše, prípadne - kde mám niečo vylepšiť. Po dvoch rokoch mi navrhli, aby som prevzal post vedúceho oddelenia. Opäť som dostal návrh zmluvy, zase som študoval podmienky a výhody, ktoré to prinášalo a samozrejme aj nároky na mňa. A ... podpísal som, nebolo čo riešiť.
Dnes pracujem pre firmu ako externista, pretože od určitej pozície je možné pracovať doma, a všetko sa realizuje prostredníctvom internetu, prípadne stretnutiami raz za desať dní. A aký je rozdiel medzi časom, kedy som začínal a dnes ?
Jasné, najväčší vo výplate. Ale - rozdiel je aj v postavení a prístupe firmy. Ako obyčajný pracovník oddelenia som dostával stravné lístky /dnes majú čipové karty/, ako pracovník užšieho vedenia už na ne v zmysle firemnej politiky nemám nárok, s čím plne súhlasím. Medzi mojím platom a platom bežného pracovníka je totiž výrazný rozdiel, a tak na mojej pozícii sa stavia na iných hodnotách a bonusoch. Takže, namiesto stravy mi firma prispieva na zmluvné oblečenie, dostávam príspevok na auto, pravidelne mi vymenia notebook, a samozrejme hradia účty za telefón a internet. Stravovať sa chodím do jedálne pre vedenie /na čom firma trvá/, samozrejme len vtedy, ak sa nachádzam v jej sídle, a stravu si platím, lebo firma je toho názoru, že ma dostatočne platí, aby som si to mohol dovoliť. Podobne už nedostávam príspevok na liečebné pobyty, ktorý je súčasťou základného balíka firemných služieb pre bežných zamestnancov. Prečo by mi ho mali dávať, keď si to môžem bez problémov dovoliť zaplatiť sám ?
Prečo tieto veci spomínam ? Všetko, čo som spomenul, môžeme nazvať firemnou kultúrou. Obe strany vzťahu si prejavujú primeranú úctu a ani jedna neskúša chytračiť na úkor tej druhej. Nie je na to dôvod, všetci vedia, že sa vzájomne potrebujú. A ako ste už pochopili, nepracujem pre slovenskú firmu. Je to tak. A tu niekde je aj problém nešťastných lístkov, ktoré tak vadia poslancovi Matovičovi. Neraz sa totiž stretávam s tým, že zamestnanec pre firmu neznamená nič, a skúša ho odrať všade, kde sa len dá. Môžeme si byť istí, že ak by sa lístky zrušili, 90% slovenských firiem si nájde cestu, ako ich hodnotu utopiť v sladkých rečiach a nedať zamestnancovi vôbec nič. Všade sa totiž riadia zásadou, ktorá je v našej firme neprijateľná - nebudeš ty, bude niekto iný. V našej firme je to naopak - tu platí zásada, že kam prídeš, tam je vidieť, pre koho pracuješ a firma /aj zamestnanec/ sú na to patrične hrdí. Je to súčasť pozitívneho obrazu firmy, a to nielen voči zamestnancom, ale aj klientom.
Treba niečo dodať ? Myslím, že zákonník práce by už dávno bol v smetnom koši, ak by existovala skutočná úcta voči práci a ľuďom. Rovnako by neexistovala ani minimálna mzda, lebo by nebola potrebná. To však nie je prípad Slovenska - v prípade zrušenia inštitútu minimálnej mzdy by okamžite väčšina zamestnávateľov pod rôznymi výhovorkami ubrala zamestnancom aj z toho mála, čo dostávajú. A pokiaľ sa zrušia lístky, zamestnanci nedostanú nič, tiež sa na to nájde dôvod. Je jasné, že gastrofirmy na tom dobre zarábajú, ale podstatný je záujem obyčajného človeka, nie kampaň proti niekomu, kto nám nie je sympatický. Alebo mu jednoducho závidíme, či jeho činnosť nás núti robiť niečo, čo nechceme ... A, že majú z toho gastrofirmy zisk ? Nuž, ani poslanec Matovič nepodnikal z dlhej chvíle, nie ?
Žádné komentáře:
Okomentovat