Komunizmus - pri tom slove sa mi vynoria spomienky na rôzne nezmyselné básne, pochody, ospevovanie zabalzamovaného uja, či naháňačku za červenou šatkou, ktorú v určitej dobe nemohol dostať hocikto. Ale vynoria sa aj spomienky na menej hektický život, viac slušnosti, ľudskosti a porozumenia.
Popieranie zločinov komunizmu je nezmysel a preukázanie nízkeho intelektu. Na druhej strane ma však snaha o vytvorenie zákona, ktorý by trestal prejavenie názoru - lebo aj hlúpy názor je názor - núti zamýšľať sa nad dobou, ktorú dnes žijeme. A hlavne nad ľuďmi, ktorí nám vládnu.
Nemôžeme totiž poprieť, že ak minulá garnitúra sa riadila heslom - drž hubu a krok - tak tá súčasná sa riadi heslom - hovor si, čo chceš, ak platíš dane a my ? aj tak kašleme na to, čo si myslíš a potrebuješ - a premýšľam, čo bolo viac zvrátené.
V podstate je snaha o prijatie zákona k zločinom komunizmu prejavom pokrytectva politických strán, hlavne KDH. Skúste totiž pred kresťanskými politikmi spomenúť zločiny cirkvi, či už v dávnej minulosti, alebo aj tie súčasné, a okamžite sa všetci odujú a začnú spomínať rôzne spoločenské priemery a podobne. Ak už zavádzať zákon, ktorý by trestal popieranie zločinov, potom všetkých - teda kresťanských, demokratických či komunistických. Zločin ako zločin.
Lenže, skúste si predstaviť učebnicu dejepisu, v ktorej by bol vedľa Stalina, Hitlera či Gottwalda, alebo Miloševiča umiestnený aj G.W. Bush či Tony Blair za vojnu v Iraku, ktorú vyvolali len z ekonomických pohnútok a túžby po pomste. Nikdy by nemohla vzniknúť a je úplne jasné, z akých dôvodov. A to už nehovoríme o ekonomickom výpalníctve, ktorým sa vnucovali názory na riadenie krajiny a spôsob jej existencie na celom svete. Skúsme si spomenúť na mnohé obete rôznych diktátorov, ktorých podporovali demokrati v obave, aby sa krajina náhodou nepriklonila ku komunizmi. Stačí spomenúť krvavý režim Pinocheta v Chile.
Veru, je to ťažké. Hlavne vtedy, ak na čele strany stojí človek, ktorý sa dostal k niektorým častiam majetku dosť pochybným spôsobom, a už rok medituje nad tým, ako si ich ponechať. Ak by totiž p. Figeľ, lebo o ňom je reč, chcel podivne nadobudnutý byt v Bratislave vrátiť, urobil by to už dávno. A nešpekuloval by ako Mara s Betou nad Róziným panenstvom po dovŕšení stého roku života.
Za seba poviem toľko - celý život si budem pamätať na obete Stalina, Hitlera, táborov na Sibíri či Jáchymovských baní, ale rovnako si budem pamätať na tých, čo zneužili študentov, aby sa dostali k moci a bezohľadne okradli a okrádajú celý národ. Zločinec ako zločinec, a je jedno, či má na prsiach kosák a kladivo, alebo pobehuje po ulici v sutane.
Žádné komentáře:
Okomentovat