Začiatkom 90. rokov sa často používali rôzne odborné výrazy, aby rečníci ukázali, že rozumejú ekonomike, vedia o čom hovoria a poznajú aj riešenia. Žiaľ, prax ukázala, že prázdne reči nenaplnia štátny rozpočet, ani peňaženky obyvateľov a tak začal pomalý, ale viditeľný úpadok.
Asi nikoho nenapadlo v rokoch 1990 - 1995 aké bude mať následky likvidácia poľnohospodárskych družstiev, a fungujúceho priemyslu v spojení s divokou privatizáciou. Povedzme si otvorene, že ľudia ako V. Mečiar, I. Mikloš, M. Dzurinda, R. Fico či I. Radičová by sa nikdy nedostali k moci, ak by nedošlo k zločinnému rozdeleniu federácie. V spoločnom štáte celkom dobre fungovala diskriminačná brzda podľa zásady - Slovák musí byť dvakrát lepší ako Čech, aby si ho niekto všimol - a niekedy by sa nám hodilo, aby táto téza platila aj dnes. Minulosť však nevrátime, a tak sa venujme súčasnosti.
Likvidácia poľnohospodárstva a priemyslu podľa nikdy neovereného tvrdenia, že nie sú schopné prežitia na trhu /hoci, ak by si niekto bol overil fakty, zistil by veľmi rýchlo, že poľnohospodárstvo je dotované na celom svete/ spôsobila, že vyše polmilióna obyvateľov stratilo zamestnanie a stalo sa závislými na pomoci štátu. Ak k tomu pripočítame aj členov rodín, dôchodcov, zdravotne postihnutých /zamestnávaných rôznymi špeciálne zriadenými družstvami a spol./zistíme, že do stavu sociálnej núdze sa dostal skoro milión obyvateľov. Môžeme konštatovať, že pätina obyvateľstva prestala prispievať do štátneho rozpočtu, a začala byť odkázaná na jeho zdroje. A keď k tomu prirátame výpadky, spôsobené zánikom podnikov v dôsledku tunelovania, či neodborného vedenia, vznikla diera, ktorú nebolo možné zaplátať.
Prišiel rok 1998 a pád V. Mečiara. Mnohí sa potešili, ale nikto sa nezamyslel nad slovami "víťaza volieb" M. Dzurindu o dvojnásobných platoch. Ak by to tak bolo, každý by si uvedomil, že neskorší dvojnásobný premiér klame, a zďaleka nie naposledy. Argument, že nepoznal skutočný stav štátu neobstojí, lebo nebol vo vrcholovej politike prvý rok a mohol vedieť /skôr mal poznať/ stav štátu. Navyše, v zmysle právnickeho tvrdenia - neznalosť neospravedlňuje. Nasledovala privatizácia strategických podnikov, rozbitie sociálneho a zdravotného systému, nezmyselné delenie železníc /ktoré vrhlo Cargo do oveľa väčších problémov a dlhov/ a iné kroky, ktoré skôr svedčili o tom, že nejde o postavenie štátu na nohy, ale naopak - rozdeľovanie moci a majetku. Štátna pokladňa sa síce naplnila, ale len v štýle potemkinovskej dediny - všetko vyzeralo dobre, lebo nikto nepozeral za roh. A za rohom stála budúcnosť.
Máme rok 2011 a následky vlády nezodpovedných hlupákov sa naplno prejavujú. Pracovné miesta, ktoré zlikvidovali počas rokov 1990 - 2006 si dnes musíme kupovať za vlastné dane. Štátny rozpočet stojí z dvoch tretín na príjmoch od nízkopríjmových skupín a malých živnostníkov, lebo v mene zriadenia pracovných miest dostali veľké spoločnosti daňové prázdniny, aby na Slovensko prišli. Ceny základných potravín a životných potrieb stúpli od roku 1990 o 500% /minimálne/, ale priemerná mzda bežného zamestnanca /robotník, predavačka, šofér, a podobne/ sotva o 50%. Je to priamy následok faktu, že sme odkázaní na dovoz zo zahraničia. Krachuje zdravotný a sociálny systém, lebo financie ľudí s odvodovou povinnosťou spravuje namiesto jednej spoločnosti päť rôznych subjektov, čo znamená, že náklady na správu vzrástli päťnásobne, ale príjmy poklesli. Zatvárajú sa oddelenia, rušia nemocnice, pribúdajú príplatky za rôzne sociálne či zdravotné služby, zašlo to už tak ďaleko, že dnes štát očakáva od ťažko chorých pacientov, že si budú hradiť väčšiu časť výdavkov i pri liečení tak vážnych ochorení, ako je rakovina.
Daňové a odvodové zaťaženie máme jedno z najväčších v Európe. Nie, rovná daň nie je meradlom reality. Skôr sa pozrite na svoje poplatky cez inú optiku - skúste si spočítať rôzne dane a poplatky, ktoré ročne zaplatíte a porovnajte so službami, ktoré dostávate. Potom spoznáte pravdu, ktorá je úplne odlišná od tvrdení I. Mikloša. Ak chcete skutočne poznať situáciu slovenského daňového poplatníka, porovnajte jeho príjem s príjmami v iných štátoch, a ceny základných potrieb medzi krajinami. Je jasné, že rôzni "odborníci" vás budú okamžite kameňovať tvrdeniami, že takto sa to porovnávať nedá, ako to často robili v 90. rokoch. Nepočúvajte ich, klamú vás a boja sa odhalenia klamstva. Presne takto sa to porovnávať má a musí. Napokon, máme spoločnú menu, takže sa už nemôžu vyhovárať na to, že je to o výmenných kurzoch a iných nezmysloch.
Často zaznievajú hlasy, ktoré poukazujú na problémy, spojené s Gréckom a ich súvislosť s problémami eurozóny. Ani tu sa nehovorí pravda. Problémy eurozóny sú zakorenené niekde úplne inde, na druhej strane oceána. V súčasnosti sa priznáva, že dlh USA dosahuje 100% HDP. Napokon, nedávno to priznal aj americký prezident B. Obama. Rovnako sa dnes priznáva, že centrálna banka riešila v minulosti /po II. svetovej vojne/ najmenej štyridsaťkrát problémy štátu emisiami dolára. Ak si tieto fakty spojíme s realitou, že väčšina gréckych dlhopisov, ktoré vlastnia rôzne finančné ústavy, bola platená pôžičkami, poskytnutými v prakticky bezcennej mene /hoci vo svete paradoxov rezervnej/, objavíme aj podstatu strachu z bankrotu Grécka, respektíve ostatných krajín ako Portugalsko, Španielsko, Írsko a podobne. Najviac by na bankrot Grécka a ostatných krajín nedoplatila menová únia, ale - USA. Prišla by totiž ďalšia, oveľa väčšia vlna bankrotov rôznych finančných ústavov, ktoré drží nad vodou len umelo udržiavaný kurz dolára, absolútne ignorujúci jeho reálnu hodnotu.
Ako teda riešiť problémy Slovenska ? V prvom rade sa treba zamyslieť nad otázkou, či je správne, aby sa štát vzdal svojej monetárnej politiky, hoci prináša v niektorých oblastiach spoločná mena nesporné výhody. Treba sa aj zamyslieť nad otázkou politického systému v krajine - ako sa ukázalo, demokracia nie je v ničom lepšia ako komunizmus, pokiaľ majú moc v rukách politické strany, chránené rôznymi gumennými zákonmi, ako je napríklad poslanecká imunita, či kolektívna /ne/zodpovednosť členov vlády za ich kroky. Treba hľadať cestu, ako vytvoriť systém, kde by bola moc v rukách skutočných odborníkov, a zároveň by obsahoval spôsoby, ako vyvodiť zodpovednosť voči každej osobe, ktorá poškodí záujmy štátu a občanov. Politik vám povie, že to by nikto nebol ochotný ísť do vlády a parlamentu, lebo každý robí chyby. Je to klamstvo, neboli by tam ochotní ísť len tí ľudia, ktorí dnes beztrestne kradnú, klamú a podvádzajú. A to sa dá konštatovať prakticky o všetkých politických strán. Je totiž rozdiel medzi chybou a úmyslom.
Ak skutočne chceme žiť na Slovensku, mali by sme si uvedomiť jednu zásadnú vec - politik, úradník, policajt, zdravotník, alebo ktokoľvek iný, pracujúci v štátnej správe a za naše dane, je tu predovšetkým preto, aby slúžil nám. A pokiaľ to nechápe, zneužíva svoje postavenie na obohatenie seba, svojej rodiny či politickej strany, treba rázne vyjsť do ulice a vyhodiť ho - keď nie inak, tak podobne, ako počas pražskej defenestrácie - von oknom z parlamentu či radnice. Alebo naozaj túžime po návrate do otrokárskej spoločnosti či feudalizmu ?
Žádné komentáře:
Okomentovat