Pred vznikom spoločnej meny neraz padla otázka - aká je šanca projektu na dlhodobé prežitie a úspech ?
Súčasný vývoj dáva za pravdu pesimistom, ktorý vtedy tvrdili, že žiadny. A poukazovali na kritériá, ktoré boli nastavené síce správne, avšak väčšina adeptov na používanie spoločnej meny nemala žiadnu šancu na to, aby ich trvale plnila. A štatistiky sú neúprosné, poukazujú na to, že väčšina ich plnila na menej ako 50%, alebo skoro vôbec.
Rok 1999 - začiatok eura
Už v tomto čase neplnili niektoré podmienky pre zavedenie spoločnej meny Taliansko, Španielsko, Grécko, Belgicko, Portugalsko, a ostatné krajiny plnili kritériá len s odretými ušami. Relatívne najlepšie boli na tom Nemecko, Francúzsko, a severské krajiny.
Prvé roky po zavedení
Ako sa ukázalo po zavedení eura, krajiny, ktoré sa dostali do spoločného klubu s podmienkou, že v najbližšej dobe splnia kritériá, vyplývajúce zo zavedenia spoločnej meny, sa k naplneniu svojho sľubu vôbec nepriblížili, ba naopak, ich stav sa čoraz viac zhoršoval. Niektoré na splnenie kritérií nemali žiadnu šancu, v iných sa menili vlády ako na bežiacom páse, a nikoho záväzky predchodcov nezaujímali, lebo prvoradým cieľom bolo udržanie moci a politické prežitie, čo sa nedarilo. A osud eura im veľmi netrhal žily.
Prečo sa euroklub začal rozširovať ?
Oficiálnou verziou pre rozširovanie euroklubu bolo zjednodušenie obchodu a spolupráce. Pri pohľade na to, aké problémy od začiatku sprevádzali euro, sa však dá konštatovať, že krajiny ako Nemecko, Francúzsko a ich politici si začali uvedomovať problémy, ktoré eurozóna má a chceli ich rozložiť na viac strán. A tak ponúkli aj relatívne slabým krajinám účasť na zdanlivo príťažlivom projekte. Podmienkou bolo, aby nové krajiny plnili kritériá, pričom neexistovala možnosť žiadneho ústupku, ako to bolo pri zakladajúcich krajinách.
A tak došlo k paradoxnému javu - Estónsko pribrzdilo pri prijatí eura smiešneho 0,7% rozdielu pri jednom kritériu, a naopak u zakladajúcich krajín nevadilo ani 38% rozdielu vo viacerých oblastiach.
Kto a ako plnil kritériá ?
Z dostupných zdrojov sa dá zistiť pomerne veľa. V plnej miere neplnil a neplní kritériá nikto ! Najbližšie k ich plneniu majú Fínsko a Luxembursko, ktoré ich ako jediné plnia nad 90%, pričom Fínom chýba k úplnému naplneniu len splnenie kritéria inflácie. Nemecko dosiahlo ku októbru 2010 plnenie na 68%, Slovensko na 65%. Grécko v tom istom čase plnilo na 25%.
V otázke deficitu to bolo najhoršie. Hoci krajiny ako Nemecko a Francúzsko neraz deklarovali, že v tejto oblasti je nulová tolerancia, realita bola úplne iná. Dohodnutú hranicu 3% v roku 2009 nedodržal nikto. A po väčšinu času existencie eura ju pravidelne prekračovala väčšina krajín.
Budúcnosť eura ???
Žiadna. Hoci je spoločná mena zaujímavou myšlienkou, pravdou ostane, že v podmienkach ignorovania dohodnutých pravidiel je nerealizovateľná. Navyše, čoraz viac je viditeľné, že hlavným cieľom spoločnej meny je kontrola ekonomík bývalého východného bloku, a ostatné ciele ustupujú do úzadia. Najlepšie to bolo a je vidieť na odmietaní postoja Slovenska, ktoré zamietlo účasť na pomoci Grécku, pričom najviac kritiky prichádza z krajín, ktoré vedome súhlasili s prijatím členov eurozóny, ktorí neplnili a nemohli plniť požadované kritériá. Politický záujem pretlačil ekonomickú realitu, a dnes sa očakáva, že účet zaplatí niekto iný. Napríklad krajiny, ktoré sa v snahe o vstup do euroklubu skoro úplne zničili.
Čo nás čaká v najbližšej budúcnosti ?
Grécko zbankrotuje a finančná pomoc, na ktorej sa dohodla eurozóna, skončí na účtoch súkromných investorov, teda vlastníkov gréckych dlhopisov, ktorí ich vedome nakupovali, hoci vedeli, že sú bezcenné. Napokon, o to vlastne od začiatku išlo. V záchranu Grécka nemohol veriť žiadny, reálne uvažujúci ekonóm. Nikto to však nemohol priznať, hlavne nie oficiálne kruhy.
Po Grécku bude nasledovať Portugalsko, a najskôr Taliansko, prípadne Španielsko. Bez ohľadu na to, či to bude jedna, alebo druhá krajina, eurozóna padne na kolená. Nemá dostatok zdrojov, aby zachránila obe krajiny, a sotva si niektorý politik dovolí riskovať svoju budúcnosť schválením ďalších financií do záchranného systému. Navyše, s pochybným výsledkom.
Takže, dá sa očakávať rozpad eurozóny, a zánik spoločnej meny. Aký bude dopad na jednotlivé krajiny, to bude závisieť od politikov.
A Slovensko ?
V prípade, že bude viesť slovenskú ekonomiku reálne uvažujúci ekonóm, následky môžu byť ťažké, ale znesiteľné. Ak to však bude niekto ako I. Mikloš, sú namieste obavy z prepadu na úplné dno. Prečo mám tento názor ?
Prípravu na prijatie eura začínal práve I. Mikloš. Ak by bol skutočne tak skúseným ekonómom, ako sa často tvári, musel mať dostatok informácií o stave eurozóny, spôsobe jej fungovania, ako aj o tom, že väčšina zakladajúcich a vtedajších členov neplní kritériá, ktoré boli pri jej vzniku dohodnuté. A potom prichádzajú otázky -
ak I. Mikloš vedel, že väčšina členov neplní a neplnila kritériá klubu, prečo chcel vstup Slovenska a prijatie eura ?
ak to nevedel, ako je to možné ?
v koho záujme konal, ak vedel, že krajiny eurozóny neplnia kritériá, a napriek tomu presadzoval vstup Slovenska a pripravoval ho ?
ako je možné, že nepredpokladal možné následky neplnenia kritérií a dopady na Slovensko ?
A otázok sa môže vynoriť oveľa viac.
Ako vidím možné riešenie súčasnej situácie ?
Nie som priaznivcom R. Sulíka, ale myslím si, že svojho času povedal pravdu, keď spomenul potrebu záložného plánu, plánu B. Nemali by sme sa zaoberať názormi krajín eurozóny, ktorých záujmy sú najviac ohrozené bankrotom Grécka - teda Nemecka a Francúzska, ktorých postoj je diktovaný množstvom pohľadávok voči tejto krajine, najmä v bankovom sektore. Ak sa totiž zamyslíme nad ich konaním pred vznikom krízy, bolo od začiatku pokrytecké a neférové. Presadzovali používanie dvojakého metra a dnes ich dobiehajú následky vlastnej obojakosti.
Sú v podstate dve možnosti - príprava návratu k vlastnej mene, a vystúpenie z vlaku, rútiaceho sa do priepasti. Alebo aspoň príprava krízového riešenia návratu k vlastnej mene a sledovanie vývoja. V prípade návratu ku korune je však potrebný aj ďalší krok - zamyslenie nad tým, či sa naďalej necháme okrádať fiktívnymi kurzami pri výmene, ktoré sú riadené politickými záujmami, alebo sa konečne vyberieme cestou vlastného rozhodovania o svojom osude, a to i za cenu občasnej nepopularity. Ak sa totiž pozrieme na vývoj kurzu dolára, a americkej ekonomiky, iba blázon by veril, že táto mena môže byť rezervnou. A už vôbec nepochybuje o jej bezcennosti.
Myslím, že sa blíži čas návratu ku skutočným hodnotám.
Žádné komentáře:
Okomentovat