Pravda a mocenské záujmy

Žalobca, novinár, obhajca. Nie, novinár naozaj nie je v strede náhodne. Mal by byť objektívnym pozorovateľom, ktorý sa neprikláňa na žiadnu stranu, len komentuje dianie okolo seba. Mal by byť ...

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené ... (Ústava Slovenskej republiky)

Žiadny iný ústavný článok nie je tak často porušovaný, ako článok 26, ods. 1 Ústavy SR. Dá sa povedať, že sa s jeho pošliapavaním stretávame denne. Či už je to vo forme utajovania zmlúv o nakladaní s verejnými financiami (teda peniazmi občanov štátu, nie súkromným vlastníctvom politikov), alebo ich podpisovaním za podmienok, ktoré ho vedome obchádzajú. (napr. posledná zmluva ministerstva zdravotníctva s nemeckou firmou o určovaní platieb za zdravotné výkony, ktorá s má na mieste výkonu - Slovensko - riadiť nemeckým právom !?)

Realita je však úplne iná, že sú zákony a ústavné normy. Všetko sa obchádza, rôznymi spôsobmi a z rôznych dôvodov. Vlastne, dôvod je len jeden - peniaze. Čakalo by sa, že novinár bude všetkými možnými spôsobmi brániť zneužívaniu postavenia politikmi. Pravda je však iná - novinár je ťahaný na povrázku v rukách politika, a dostáva pokyny, kde a proti komu písať. Aká je šanca na poznanie pravdy ? Minimálna, vlastne žiadna. A pokiaľ sa aj nájde niekto, kto na podivné praktiky "majstrov pera" poukáže, skončí to obvykle zmazaním jeho príspevku. (sám som zažil) A slová článku 26 sa niekde v kúte krčia od hanby.

Čo sa stane, ak sa obvykle nestranný pozorovateľ pridá na niektorú stranu ? Vždy utrpí spoločnosť, pretože sa začne strácať medzi množstvom záujmov a prázdnych fráz. Položme si otázku - prečo má jeden prípad dve riešenia ? Ako môžu byť správne obidve ? Prečo na odvolanie z funkcie v jednom prípade nestačia ani viditeľné dôkazy, a v druhom stačia podozrenia ?

Pre pochopenie diania na Slovensku sa skúsme pozrieť do USA. Prvý dodatok americkej ústavy zaručuje slobodu informácií v plnom rozsahu, a zakazuje akékoľvek opatrenie na ich obmedzenie. Realita ? Americkí študenti sú upozorňovaní na školách, aby na sociálnych sieťach nešírili žiadnym spôsobom obsah, zverejnený na WikiLeaks, pričom porušenie (nepísaného) pravidla môže mať dopad na ich kariéru, ak by sa chceli zamestnať na federálnej úrovni. Federálni zamestnanci dostali zákaz čítania príspevkov na serveroch WikiLeaks, ak nemajú príslušné bezpečnostné previerky. (za vlády kabinetu B. Obamu, ktorému stačilo na získanie Nobelovej ceny za mier víťazstvo v prezidentských voľbách !!! Pre samotný mier totiž nič neurobil). Prečo ? Zatknutie B. Manninga poukazuje na to, že niekto sa bojí pravdy. A je ochotný zabrániť jej zverejneniu za každú cenu, aj pošliapaním zákonov.

Slovensko ? Prípad odpočúvania ministerstvom (ktoré poverilo VOS) a expresné riešenie odvolaním ministra Ľ. Galka dokazuje, že niekto sa bojí pravdy. Poctivý politik sa nemá čoho obávať, dokonca ani prípadného odposluchu hovoru, ktorý viedol so záujmovou (prešetrovanou) osobou. Priznané odposluchy však odhalili, že niektorí verejní činitelia vedome manipulujú s verejnou mienkou, za pomoci novinárov. Napodiv, nikoho to nezaujíma, dokonca ani novinárov. Naopak, hoci Ľ. Galkovi nič nedokázali, neustále pokračujú útoky proti jeho osobe. Musíme priznať, že od určenia vinníka máme súdy, nie politikov. A poznajúc situáciu na Slovensku, celá vec sa nikdy pred súd nedostane. Možno v prípade, ak by Ľ. Galko zažaloval sám seba, aby sa očistil. Smiešne ? Skôr desivé. Napokon, za zmienku stoja aj Pentagonské dokumenty o vojne vo Vietname, a problémy, ktoré postihli analytika D. Ellsberga, ktorý prispel k ich zverejneniu.

Nie, o pravdu naozaj nie je záujem. Napokon, vládnuca elita robí všetko preto, aby minimalizovala riziko, že sa k nej bežní ľudia nielen dostanú, ale aj v prípade jej odhalenia pochopia. A tak sa prebuduje vzdelávací systém zo širšieho všeobecného vzdelávania na úzko špecializované, pod kepienkom záujmu o výchovu špičkových odborníkov v jednotlivých oblastiach. Pravda je však iná. Všeobecne podkutý absolvent nemá problémy chápať dianie aj v oblastiach, kde nepôsobí, a je teda ťažšie manipulovateľný. Čo u špecialistu na jednu konkrétnu oblasť nehrozí. Na nejednom večierku, kde som sa zúčastnil, som mal možnosť vidieť následky podobného vzdelávania. Zahraniční účastníci (hlavne z USA, Kanady, GB) prakticky neboli schopní komunikovať o ničom inom, okrem oblasti, v ktorej pôsobili. Peniaze, biznis, manželka (občas nejaký šport) a bodka - nič viac.

Na záver jedna kuriózna informácia, ktorú som si síce nemal možnosť overiť, ale človeku, ktorý ju spomenul, môžem dôverovať. Je to bývalý profesor, ktorý sa dnes venuje skúmaniu vývoja spoločnosti, a okrem iného sa zaoberal aj inštitútom udeľovania amnestie. Nie, nebral to v slovenskom meradle, skôr v širšom rozsahu a výsledok skúmania ho zaskočil - štatistika z údajov, ktoré mu boli dostupné, poukázala na to, že vyše 80% prípadov, kde bol využitý inštitút odpustenia trestu, sa vzťahuje na osoby, ktoré sú nejakým spôsobom spriaznené s politickými či podnikateľskými kruhmi. I to o niečom svedčí.

Nie, pravda nás síce môže oslobodiť, ale elita o to nestojí. Nemôžeme sa diviť, prišla by o moc.

Internet nebol nikdy (a nikdy nebude) slobodný

Postupne sa začínajú ozývať vo svete protesty proti rôznym krokom, ktoré obmedzujú slobodu komunikácie na internete. Len málokto si uvedomuje, že rôzne zmluvy (napr. ACTA) sú často len právnym ošetrením stavu, ktorý je v praxi už dávno.

Je nepochybné, že autori a ich diela si zaslúžia ochranu. Problémom však je, ako je táto ochrana v praxi realizovaná, či skôr zneužívaná. Stačí sa napríklad pozrieť na súdne spory spoločností Apple, alebo HP, či Samsungu v otázkach rôznych produktov. Výrobcovia sa snažia monopolizovať trh, na ktorom pôsobia, a to tým, že rôznymi spôsobmi bránia konkurencii, aby vytvorila produkt, ktorý má rovnaké vlastnosti i použitie, ale je lacnejší. Platí to tak v oblasti informačných technológií, ako aj v oblasti filmového priemyslu, hudby, či produkcii software a podobne. V nejednom prípade vzniká situácia, že lepší produkt je rôznymi spôsobmi obmedzovaný, aby sa predával iný produkt, síce nekvalitnejší, ale podporovaný silnou korporáciou v pozadí. A samozrejme aj drahší. A tak sa zamestnávajú celé oddelenia expertov a právnikov, ktoré majú za úlohu zničiť, alebo aspoň oslabiť konkurenciu. Skúmajú sa produkty, hľadajú zhodné znaky a podávajú žaloby. Už dávno však nie sú poškodzované autorské práva, ale v skutočnosti niekto úplne iný - konečný spotrebiteľ, teda zákazník. Vedome sa mu niečo vnucuje, pričom súdne spory bránia jeho právu slobodnej voľby.

Pozrime sa napríklad na trh s notebookmi, a hlavne netbookmi. Cielene sa zákazníkom vnucujú rôzne výrobky, ktoré majú jeden spoločný znak - operačný systém Windows, v rôznych verziách. Ak skúsite namietnuť, že nemáte záujem, lebo používate niečo iné, napríklad Linux, dostanete k dispozícii dve možnosti - zariadenie, ktoré je bez OS, ale drahšie, ako to, ktoré ho má, hoci je platený. Alebo výpredajový model, s rôznymi dosť neštandardnými parametrami, ktoré vás majú odradiť. Prípadne vám aj ponúknu model s požadovaným systémom, ale dodacou lehotou v týždňoch, ba dokonca aj mesiacoch, lebo ho údajne treba osobitne vyrobiť. Je to samozrejme drahšie, hoci systém je zdarma a ten preferovaný je platený. Klasická ukážka kartelovej dohody, ktorú však nemáte šancu dokázať. V žiadnom inom prípade neplatí tak dokonale povestné konštatovanie kriminalistov, ako v tomto - vrah nie je vrahom, pokiaľ ho neprichytia, ako drží rúčku noža, zapichnutého vo vašom chrbte. A hoci všetci pravdu vidia, aj ju poznajú, každý sa tvári, že je všetko v poriadku. Nie je a nikdy nebude.

Skúste si predstaviť, že by vás niekto zažaloval na súde za to, že ste verejne tvrdili - 1+1=2 .... Absurdné ? Ani nie, o tom sú vlastne súčasné snahy korporácií o pritvrdenie zákonov na ochranu autorských práv. Je totiž všeobecne známe, a neplatí to len v matematike, že k ideálnemu výsledku v určitých oblastiach vedie obvykle len jedna cesta, jedno riešenie. Čo požaduje napríklad užívateľ u počítačových programov ? Jednoduchú obsluhu, rýchlu prácu a primeraný výsledok. Môžete posadiť za klávesnicu stovku programátorov, každý použije vlastné myšlienky a nápady, ale konečné riešenie bude aj tak na 90% zhodné u všetkých. Prečo ? No, začína to napríklad ich vzdelaním, ktoré je vedené vo všeobecnom štandarde, a tak  sa programátor, študujúci v USA, dostane k približne rovnakým poznatkom, ako ten, čo študuje v Austrálii, či Európe. Aký môže byť teda výsledok ?

Nie, nerobme si ilúzie. Nikto a nikdy nemal snahu o slobodu akejkoľvek informácie, vrátane internetu. V otázke zisku neexistuje demokracia, len diktát silnejšieho slabšiemu. Je to forma fašizmu, len to nikto tak nepomenuje. Stačí si spomenúť na zúfalé snahy "najväčších demokracií" o zakázanie rôznych programov na šifrovanie e-mailov, a naplnenie základného práva na súkromie - nedotknuteľnosti listovej zásielky, ktorá sa zmenila na elektronickú. Akákoľvek komunikácia na internete je už dávno monitorovaná, len sa všetci tvária a tvrdia, že to tak nie je. Mnohé vojenské systémy (napríklad dlhé roky popieraný Echelon) cielene monitorujú e-mailovú komunikáciu, a na základe používaných slov ju vyhodnocujú. Odpočúva sa aj mobilná komunikácia. Verejné priestory sa monitorujú kamerami, a len málokto vie, že nejedna kamera môže zachytávať aj hlasovú komunikáciu. Pokračujú prípravy na čipovanie dokladov rôzneho druhu, niekde to zašlo už tak ďaleko, že sa čipujú aj ŠPZ automobilov. Údajne proti zlodejom a v prospech majiteľov, ale položme si otázku - kto zabráni tomu, aby sa systém zneužil proti nim ? Nikto.

Svet je plný rečí o terorizme a strachu z neho. Skúsme si však položiť otázku, ktorú každý obchádza ako malomocného - kto vyzbrojil väčšinu šialencov ? Neslúžili často na naplnenie snáh veľmocí ? Tak, ako si svojho času vodil na povrázku Carlosa alias Šakala východný blok, či podporoval rôzne režimy na celom svete, rovnako to robili aj tzv. demokracie - S. Husajn dostal v roku 1987 technológie na výrobu chemických a biologikých zbraní od USA, rovnako aj bin Ládin a jeho prívrženci boli cvičení a vyzbrojovaní v táboroch CIA na území Pakistanu a Afganistanu a podobne.

Jednoducho, vždy, keď posielate e-mail, telefonujete manželke či priateľke, alebo niečo prejednávate s obchodným partnerom, majte na mysli - nie je isté, či niekto počúva/číta, ale určite na to má možnosti. A vo všetkom platí zásada - kto má možnosti, obvykle ich aj využije. Rovnako je to aj pri sťahovaní internetového obsahu - ak si sťahujete bezplatný program, môžete si byť istí, že niekomu to vadí - nepredá totiž vlastný produkt a nezarobí. Kašle na vaše právo slobodnej voľby - môže byť slobodná len vtedy, ak vaše peniaze končia v jeho vrecku. A o to ide pri súčasných snahách. Všetci sa slobodnej voľby boja - či je to už únia, USA, eurozóna, alebo predstavitelia vlastnej krajiny. Slobodná voľba ich pripravuje o moc a vplyv. Siaha na peniaze, o ktorých s obľubou hovoria, že im patria.

Demokracie je len prázdne slovo ... plán, ktorý je rovnako utopistický, ako komunistická spoločnosť. Vždy sa nájde niekto, kto chce mať viac, vždy sa nájde niekto, kto chce rozkazovať, vládnuť a - nepracovať. Všetko pre vlastné pohodlie.

Keď nekultúrny barbar robí "kultúru"

Bývalo dobrým zvykom, že počas vianočných sviatkov neboli programy prerušované reklamou. Bývalo, ale už nie je. Zdá sa, že zisk je nad všetkým, aj nad úctou k niektorým sviatkom. Aspoň tak to chápu komerčné kanály, ktoré sú vlastne kanálmi aj v pravom slova zmysle.

Rovnako si pamätám, ako dlhé roky predstavitelia komerčnej kultúry kopali do rôznych diel, ktoré vznikli počas doby socializmu, a označovali ich za propagandu zvráteného systému. Stačí však pozrieť do programu, a veľmi rýchlo zistíte, že nebyť tejto pseudo-kultúry, ako tomu hovorili, nemajú vlastne ani čo vysielať. Sami nie sú schopní žiadnej kvalitnej produkcie, teda ak nerátame pokusy o mydlové opery a denné seriály o problémoch vzduchotechniky. Bežný človek má úplne iné problémy, ako striedanie mileniek, či mlátenie ich expriateľov.

Samozrejme, aby nenastal odliv divákov odpadu v produkcii televízie (napr. JOJ), tak sa prispôsobili aj iné oblasti. A tak sme s úžasom zistili, že na niektorých rekreačných lokalitách zvýšili ceny vlekov aj dvojnásobne. Služby sú síce rovnako nekvalitné (niekde na WC či bufet rovno zabudnite), parkovisko spoplatnené, ale hoci cena vzrástla tiež - nestrážené.

A to už nehovorím o holohlavom úbožiakovi na príjazdovej ceste do jedného strediska, ktorému nešlo do hlavy, prečo nechceme zaplatiť parkovné, keď ideme na vlastnú chatu. Najprv skúšal všelijaké fígle, vrátane napínania svalov, a cúvol až po hrozbe, že zavoláme políciu a do jej príchodu vyriešime vec podľa vlastných možností. Potom akosi stratil guráž, a prestal otravovať. Aj tak by ma zaujímalo, koľkých takto obtiahol o parkovné.

Čo už, na chate máme bohatú zásobu filmov, ktoré sú skutočne na úrovni. A tak nemusíme sledovať hnoj, vybratý hnojom. Krásne Vianoce ...

Strach z pravdy

Netrvalo dlho, a začína sa prejavovať strach z pravdy, či pripomenutia faktov. Umiestnite príspevok na portál, a zrazu sa stratí. Komu to tak asi vadilo ? Redakcii ? Dotknutým stranám ? Konkrétnemu človeku ? Čitateľovi ? Nevedno, isté je jedno - strach má veľké oči a niekto sa poriadne bojí.

Dnes zmizol tento príspevok - Syndróm gorily (zmazané na vybrali.sme.sk) Čo zmizne nabudúce ?

Legendy a mýty

Sviatky sa blížia, a čakanie na príbuzných prinesie rôzne zážitky. Sedel som na autobusovej stanici a čakal na neter. Ponurá, stará budova, občas prešiel nejaký cestujúci, a v jednom rohu sa hmýrili ľudia, ktorí vchádzali a vychádzali z obchodu v priestoroch stanice. Vlastne, pripadal som si ako za študentských čias pred niekoľkými desaťročiami.
Obďaleč sedela mamička s malým dievčatkom, mohlo mať do desať rokov, a podľa toho, ako sa snažilo čítať noviny, určite už chodilo do školy. Noviny boli plné spomienkových článkov na V. Havla, a dievčatko sa neustále na niečo vypytovalo. Kto to bol, mami -zvedavo sa opýtalo. Nikto, jeden ujo, - znela odpoveď. Nikto ... slovo zarezonovalo v mojej hlave. Pre niekoho nikto, pre iného ikona novembra 1989 a všetkého, čo s tým súviselo.
Len čas ukáže, kým V. Havel naozaj bol. Zhodnotia to historici, nie jeho priatelia, či oponenti. Dnes sa dá konštatovať len jedno - bol to človek. Niekto ho mal rád, iný nie. Niekto ho pokladal za symbol boja proti diktatúre komunizmu, iný za disidenta, ktorého si komunisti aj vo väzení chovali ako vo vatičke pre prípad neskoršej potreby. Niekto spomína na kamaráta, s ktorým sa nikdy nenudil, iný na spoluväzňa, ktorý sa mal akosi lepšie, hoci bol triednym nepriateľom. Kde je vlastne pravda ? Nevedno.
Isté je, že ľudia, ktorí v týchto dňoch hovoria o odkaze V. Havla, sa ním skoro nikdy neriadili. Využili fakt, že stiahol za sebou davy, aby sa dostali z bezmenných ústavov marxizmu-leninizmu, katedier na vysokých školách, železničných staníc a iných miest k moci, a nič im nehovoria slová pravda, láska a zodpovednosť. Nie dovtedy, pokiaľ nejde o ich vlastné záujmy. Pri každej možnej príležitosti sa budú oháňať jeho menom, aby ukázali, že nezabudli. Bude pre nich rovnakou ikonou, či skôr zbraňou manipulácie davmi, akou sa stal svojho času Lenin. Len nebude zabalzamovaný a vystavený na verejnosti. Našťastie, ináč by nemal pokoj ani na večnom odpočinku pri pohľade na tých, čo nad jeho menom slintajú a berú ho do úst, aby naplnili svoje ciele.
Človek dokáže zneužiť všetko. Tak, ako dokázala cirkev stáročia zneužívať postavu Ježiša a v jeho mene popravovať, upaľovať, kradnúť a zavádzať, tak to budú skúšať aj politické špičky v prípade V. Havla. Nič im nie je a nebude nikdy sväté. Moc je drogou, na ktorej sú závislí.
O V. Havlovi viem toho málo. Okrem toho, že sa stal tvárou novembra 1989, a neskorším prezidentom krajiny, ktorú V. Mečiar a V. Klaus beztrestne rozbili, neviem vlastne nič. Nikdy som nečítal žiadny samizdat, a veciam, ktoré sa náhle objavili po prevrate, radšej neverím. Stačí si spomenúť na to, koľkí pochlebovači komunizmu zahodili v novembri červené knižky a stali sa horlivými stúpencami zmeny. Či dokonca disidentmi, hoci som si ich pamätal inak. Napríklad večne opitých v niektorej krčme, ktorí síce nepracovali, ale vždy mali množstvo peňazí a akosi si ich nikto nevšímal. Nemôžem ani povedať, že by som poznal Havlove hry. Videl som jednu, a úprimne priznám, pripadala mi primitívne. Je to však len môj pohľad, niekto to mohol vidieť inak. Určite by som ho nenazval svetovým dramatikom, rozhodne mal však zaujímavé myšlienky.

Bol to jeden ujo ... povedala mama malého dievčatka. Dá sa súhlasiť. A všetko ostatné posúdi čas. Možno sa stane V. Havel naozaj legendou, a možno to bude úplne inak. To nie je podstatné. Stačí si pamätať, že to bol človek a mal svoje miesto v živote.

Aký by bol svet bez G. W. Busha ?

Pravdepodobne by nedošlo k ďalšej vojne v Iraku, zrejme ani v Afganistane. Isté je jedno - funkčné obdobie prezidenta bolo plné rôznych pochybných rozhodnutí a udalostí, pričom sa podpísalo na dianí v celom svete. V každom prípade, Bush junior sa stal jedným z najnenávidenejších politikov sveta. A môžeme si len klásť otázku, aký by bol svet, keby nedošlo k rôznym, veľmi pochybným rozhodnutiam pri jeho zvolení v roku 2000, a prezidentom by sa stal jeho súper Al Gore.

Práve voľby prezidenta USA v roku 2000 ukázali, že túžba rodinného klanu Bushovcov po moci a získaní miesta prezidenta bola nadradená všetkému, dokonca aj vlastným zákonom. Napríklad zákonom štátu Texas, kde bol Bush guvernérom. To, čo bolo zavedené v Texase, odmietal Bushov volebný štáb na Floride, kde sa rozhodovalo o víťazovi volieb. A za pomoci právnikov sa mu podarilo zastaviť prepočítanie hlasov ručným spôsobom na Najvyššom súde v USA. Cena za zrušenie overenia výsledkov volieb bola desivá - dve vojny, tisíce obetí, mučenie zajatcov na Guantanáme a chaos, ktorý dodnes trvá v Iraku a Afganistane. A množstvo otázok, ktoré dodnes zostávajú nezodpovedané - napríklad o skutočnom pozadí útokov na WTC. Oficiálnej verzii už skoro nikto neverí, mimo vládnych kruhov.

Ďalšími, rovnako nepríjemnými následkami, sa začal hemžiť verejný život. Pribudlo množstvo kamier v uliciach, na verejných miestach, začali sa zavádzať rôzne biometrické údaje v identifikačných dokladoch, zmenili sa pravidlá v mnohých oblastiach, týkajúcich sa bezpečnosti .... ? Avšak, koho bezpečnosti ? Obyvateľov miest, krajín, kontinentov ? A pred kým sme mali byť chránení - pred teroristami, ako sa oficiálne tvrdilo a tvrdí ? Alebo je všetko úplne inak ?
Pravdu sa asi nikdy nedozvieme. Je však zaujímavé, že sa schvaľujú zákony a nariadenia, ktoré pôsobia represívne voči obyvateľom, a naopak, zákony, ktoré by mali výrazným spôsobom zvýšiť kontrolu nad činnosťou politikov a obmedziť zneužívanie postavenia, sa obvykle zamietnu. Stačí si spomenúť na večnú slovenskú rozprávku o zrušení imunity poslancov. Rovnako je zaujímavé (a zároveň desivé) pozorovať reakcie politikov, ak náhodou zistia, že sa niekto zaujíma o ich aktivity. Áno, narážam aj na prípad ministra Galka, ktorý poukazuje na mnohé. Ak ho očistíme od nánosu emócií, a zamyslíme sa nad vývojom v danej veci, mala by nás skôr desiť rýchlosť, s akou bol Galko odvolaný, pričom nedostal žiadnu šancu na skutočné prešetrenie okolností odposluchov a príčin, ktoré k nim viedli. Malo by nás desiť, že akýkoľvek politik si môže vodiť novinára na obojku a prikazovať mu. A malo by nás desiť aj to, ak sa spoja v spoločnom záujme nezmieriteľní súperi. Hovorí sa, že ak uvidíte medveďa s vlkom ísť na spoločný lov, niečo nie je v poriadku.
Celý vývoj v Európe, a aj súčasná kríza skôr pôsobia tak, že niekto má strach. Veľký strach zo zodpovednosti za škody, ktoré vznikajú každý deň, zásluhou obchádzania skutočných riešení problémov a hľadania fiktívnych riešení, ktoré sa uplatňujú, hoci nevedú nikam. Tak, ako sa Bushov štáb obával prepočítania hlasov na Floride, a bránil tomu všetkými možnými prostriedkami, boja sa dnes politické špičky verejnej mienky v Európe. Stačí si spomenúť na pobúrené reakcie predstaviteľov Nemecka, Francúzska či iných krajín vo chvíli, keď chcel bývalý grécky premiér referendum o pomoci z eurovalu, či expresné opätovné hlasovanie o eurovale na Slovensku, keď to prvé malo za následok pád vlády.

A tak sa zdá, že demokracia je síce vláda ľudu a v prospech ľudu, ale len vtedy, keď sa to niekomu hodí. Alebo je to skôr rétorické cvičenie, ktoré s realitou nemalo nikdy nič spoločné. Ktovie ... V každom prípade boli však americké prezidentské voľby v roku 2000 určitým prelomom a možno aj vzorom pre neskorší vývoj. A obávam sa, že to lepšie nebude, skôr naopak. Mám pocit, že denne nám cielene uberajú zo slobody, a snažia sa nás čo najviac sledovať. Poslednou ukážkou sú napríklad (zatiaľ) osamelé hlasy o tom, že by sa mali čipovať aj značky na autách, aby sa v prípade ich odcudzenia dalo zistiť, kde sa nachádzajú. Nuž, znie to pekne, to je pravda. Avšak, ako vieme z nejednej informácie, zlodeji nezvyknú jazdiť na kradnutých autách, skôr sa ich snažia zbaviť. Predať a zarobiť. Na druhej strane, čo niekomu zabráni, aby zneužil systém a nevyužil ho pre vlastnú potrebu ? Napríklad pre sledovanie oponenta, či kritika ? A v najhoršom prípade jeho zbavenie rôznymi nekalými spôsobmi ... máme predsa skúsenosť, že ľudia, túžiaci po moci, sú schopní všetkého.

No, niekedy mám pocit, že budeme nostalgicky spomínať na 70.-80. roky, keď ešte nebola technika na takej úrovni. A rovnako si myslím, že dejiny budú raz hodnotiť G.W. Busha ako politika, ktorý sa dopustil vojnových zločinov, a dostal sa na svoj post za pomoci klamu a korupcie. Ktovie ... možno tak budú hodnotiť aj niektorých slovenských politikov.

Predvolebné prieskumy ? Nie, len klam a zavádzanie ľudí ...

Agentúra Focus zverejnila výsledky prieskumu verejnej mienky o podpore politických strán. Neviem, ako prieskum realizujú, ale výsledky (a nielen tejto agentúry) sú všetkým možným, len nie potvrdením reality, s ktorou sa denne stretávam.

Je na zamyslenie, že niekto presviedča voličov o stabilnej podpore SDKÚ-DS, teda strany, ktorá systematicky podrážala nohy vlastnej premiérky, a naopak tvrdí, že podpora SaS neustále klesá. Z dennej skúsenosti viem, že niektoré postoje SaS ľudia otvorene kritizujú, no napriek tomu akceptujú, ako sa v určitých chvíľach jej predstavitelia zachovali. Avšak, v otázke Dzurindovej strany som za posledný mesiac nestretol nikoho, kto by jej vyjadril sympatie. Skôr naopak - aj ľudia, ktorí dlhodobo podporovali túto stranu, dnes už bez problémov prehlasujú, že v žiadnom prípade ich hlas táto strana nedostane.

Niekto sa asi bojí následkov za súčasný stav, a tak skúša všetko možné, aby sa udržal pri moci. Niekto, kto dostal občanov štátu na úplné dno, ožobráčil ich, zneužil ich dôveru a nevie sa zmieriť s blížiacimi následkami.

Poturčenec horší od Turka ...

Ak prisťahovalec neovláda náš jazyk, a prekladá ho slovami z vlastnej materčiny, môže to znieť komicky, ale je to prijateľné. Horšie však je, ak náš jazyk prznia ľudia, ktorí by ho z titulu profesie mali ovládať na patričnej úrovni. Dvíha sa mi žalúdok z ľudí, naháňajúcich modernosť tým, že vedome používajú cudzie slová, na ktoré má slovenčina patričné (a zaužívané) výrazy.

Možno sa človek, ktorý prekladá svoju reč rôznymi anglickými výrazmi, cíti moderne a na úrovni 21. storočia - podľa mňa je to však obyčajný hlupák, ktorému by mali zakázať písať a preventívne zlomiť obe ruky. Alebo vopchať hlavu do vlastného zadku, vyšlo by ho to lacnejšie, než platiť cestovné za ľuďmi, ktorým sa do tejto časti tela snaží vliezť.
Máme akýsi zákon na ochranu jazyka, avšak sa akosi (nič nové pod slnkom) neuplatňuje. Existujú sankcie, a presne definované možnosti, kedy a kde sa môže uplatniť. Namiesto toho máme médiá plné slov ako summit, leader (sprznene v slovenských novinách líder), image (sprznene imidž) a podobne. Sme naozaj takí tupci a zakomplexovaní ? Asi áno.

Nedivme sa potom, že nám vládnu ľudia, ktorí stavajú solidaritu s podvodníckym spolkom (únia a eurozóna) nad záujmy vlastného národa. Len dosiahli vyššiu úroveň svojej predajnosti, a neprznia len jazyk, ale aj štát a jeho obyvateľov.
Plne chápem, ak sa použije cudzie slovo, ktoré nemá slovenský preklad, či termíny v latinčine (zdravotníctvo, botanika a podobne). Avšak používanie cudzích výrazov na miestach, kde máme vlastné, je prejavom úbohosti autora a sprostosti toho, kto mu dáva prácu. Nemusíme byť "moderní" za každú cenu.

Latrína s erotickým názvom - únia a eurozóna

Čím viac sa odkrýva poklop na skládke problémov únie a eurozóny, tým je jasnejšie, že namiesto elitného klubu sme vstúpili do jamy, plnej smradľavého odpadu. Latríny, len nás neupozornili, že budeme potrebovať gumáky a plynovú masku.

Skúsme si spomenúť na pád socializmu, ktorý bol sprevádzaný konštatovaním, že pád bol nevyhnutný. Po dvadsiatich rokoch sme však v identickej situácii - nepomohli pravidlá trhu, nepomáhajú "osobnosti" na čele ekonomík vyspelých krajín ... vlastne, naozaj sú to osobnosti, alebo ich ocenenia sú len nástrojom na upokojenie verejnej mienky ?

Dnes sa očakáva solidárna pomoc aj od krajín, ktoré nie sú členmi eurozóny, v mene záchrany celej únie. A tak prichádza otázka - majú vôbec tieto spolky budúcnosť ? Nie je náhodou požiadavka solidarity snahou o zakrytie nepríjemnej pravdy, že oba spolky sú vo vleku mocenských skupín, riadené bábkami v cudzom záujme ?

Neviem, ale mne pripomína dianie v eurozóne a únii snahu vraha, ktorý pred policajtom nasadzuje obeti kyslíkovú masku a tvári sa ako záchranca, hoci už dávno vie, že obeť je mŕtva. A rovnako vie aj to, že je tým, kto má jej smrť na svedomí.

Posledná šanca na zamyslenie ?

Európa a jej "privilegované" spoločenstvo sa prepadajú do priepasti. Možno máme jednu z posledných šancí na zamyslenie, a nájdenie odpovedí na otázky, ktoré si nikdy a nikto nepoložil. Čo sme chceli v roku 1989 ? Samostatné rozhodovanie, alebo premaľovanie štítu a pokračovanie príbehu - O nás, bez nás ?

Pád socializmu v rokoch 1989 - 90


Ak by niekto z disidentov na námestiach prehlásil, že končí doba istých sociálnych záruk (bez ohľadu na táraniny pseudoekonómov), etapa budovania jedného nezmyslu sa nahradí iným nezmyslom, a bude riadená klamármi, sotva by niekto demonštroval. Napokon, aj V. Havel popieral vo svojich prejavoch, že chce zmenu na kapitalizmus.
Reálne sa však stalo niečo iné - komunisti zahodili knižky, zbavili sa zodpovednosti a stali sa z nich (za výdatnej pomoci skladateľov budovateľských básní) veľkopodnikatelia, ktorí vládnu spoločnosti naďalej, len sa nemusia o nikoho starať.

Porazený v novembri 1989 : národ    Víťaz novembra 1989 : podvodníci, flákači, kariéristi a ? Komunisti (bývalí)

Pád federácie v roku 1992


Rozpad bývalej federácie chceli len politické špičky. Povedzme si otvorene, v prípade spoločného štátu by sa ľudia, ako V. Mečiar, M. Dzurinda, R. Fico, J. Slota či mnohí iní, nikdy nedostali na vrchol moci. To bol skutočný zámer boja o samostatnosť a kladenia nezmyselných požiadaviek pri vyjednávaní s českou stranou o budúcej podobe federácie, či rozpade. Je len paradoxom, že dnes sa najviac držia pri moci tí ľudia, čo boli aj proti samostatnosti.

Porazený v roku 1992 : národ   Víťazi roku 1992 : zlodeji, špekulanti a politický odpad

Pád V. Mečiara v roku 1998


Ak by nebol Mečiar, nebol by ani Dzurinda. Jedinou úspešnou agendou modrého pravičiara a demagóga bola porážka "Otca národa", a práve zásluhou tohoto bodu dokázal stvoriť vládu. Nič viac - voľby nedokázal vyhrať nikdy, hoci sa často staval do pozície víťaza volieb. A dnes je rovnakou nočnou morou politickej scény, akou bol aj V. Mečiar - drží sa moci a postu šéfa strany i za cenu jej potopenia. Hoci často hovoril o špinavých paprčiach svojich predchodcov, dnes je na tom rovnako.

Porazený v roku 1998 : národ   Víťazi roku 1998 : zlodeji, špekulanti a politický odpad

Pád M. Dzurindu v roku 2006 a nástup R. Fica


Bez Dzurindu by nebolo Fica, dá sa povedať. Vláda "lepšej modrej" tak sklamala voličov, že preleteli z jednej strany na druhú a pripustili dočasný návrat (i keď len v úlohe komorníka) V. Mečiara a J. Slotu. Výsledkom bola vládna fraška, kde zodpovednosť mali všetci okrem nominantov Smeru, za ktorých ručil premiér.

Porazený v roku 2006 : národ   Víťazi roku 2006 : kryptokomunisti a politické mŕtvoly

Rok 2010 a vládu I. Radičovej nemá zmysel hodnotiť. Všetci vieme, kto mal v rukách skutočné kormidlo, a tomu zodpovedal aj vývoj. Pád vlády sa dal čakať z viacerých dôvodov, a jeho hlavnou príčinou nebola SaS, ako sa tvrdí, ale Radičovej strana, kde bolo evidentné, že premiérka nemá žiadne slovo, ani podporu.

Skúsme sa preto vážne zamyslieť - ako je možné, že hoci sme odmietli RVHP, Varšavskú zmluvu s dôvodom, že si chceme vládnuť sami, a neskôr sme z tých istých príčin pripustili aj rozpad federácie, dnes sa len ticho prizeráme, ako nás krok za krokom oberajú o samostatnosť v únii a eurozóne. Prečo ? Nebol nám potom bližší spoločný štát s Čechmi, ktorý mal aj väčšie slovo ?
Skúsme sa zamyslieť - hovorilo sa o slušnosti, zodpovednosti, slušnom živote a rovnakých šanciach pre všetkých, ako je teda možné, že to tak nie je ?
Skúsme sa zamyslieť - kto pre koho tu je ? Politik pre voliča, alebo volič pre politika ?
Skúsme sa zamyslieť - pre koho sa zlepšil život po roku 1989 ?

A potom konečne konajme ...

Morálka, zodpovednosť a realita

Nejeden diskutér hovorí v týchto dňoch o morálke lekárov a ich honbe za peniazmi. Najviac tieto slová omáľajú v ústach tí ľudia, čo roky ignorujú morálku, vyhýbajú sa zodpovednosti a neustále klamú - politické elity.

Hovorí sa, že dovtedy sa chodí s džbánkom po vodu, kým sa nerozbije. Ten slovenský praskol práve v čase tzv. finančnej krízy, ktorá zmieta celým svetom. Myslím si, že kríza je naozaj fiktívna, lebo politické elity nemôžu pripustiť odhalenie pravdy a prijatie skutočných a hlavne účinných riešení. Stratili by moc, navyše nejeden politik by možno skončil vo väzení ako podvodník a zlodej. A tak sa neustále zahmlieva pravda a vyťahujú pseudo-riešenia, o ktorých autori vopred vedia, že nič nevyriešia. Kde je koreň problému ?

Elita hovorí o potrebe ozdravenia verejných financií. Samozrejme, cestou úspor a škrtov vo výdavkoch. Myšlienka dobrá, žiaľ, realizácia je úbohá. Prečo ? No škrty sa musia robiť vždy tak, aby nepostihli privilegované skupiny obyvateľstva, ale práve tie spôsobujú najväčšie výdavky a problémy. A tak je riešenie neúčinné, a len neustále zbedačuje tých, ktorí už vlastne nič nemajú. Čo je vlastne optimalizácia financií ?

Obvykle je to súbor ekonomických opatrení, ktoré vedú k požadovanému cieľu - vyrovnanému rozpočtu. Ak sa dostane do problému súkromná firma, rieši situáciu jednoducho - urobí sa vnútorný audit, ktorý ukáže presné zloženie výdavkov a príjmov. A potom nasledujú konkrétne kroky. Medzi prvými býva obvykle redukcia pracovných miest, ktoré ľudovo povedané, robia len spotrebu (administratíva). Rušia sa nevýkonné zložky (napr. pobočky) a všetko sa upravuje tak, aby výdavky poklesli v maximálnej možnej miere. Napríklad sa výroba sústredí na jedno, maximálne dve miesta, ktoré nie sú príliš vzdialené. Skrešú sa výdavky na prepravu, vytvoria limity na spotrebu (napr. využívania firemných vozidiel, či telekomunikačné služby) a podobne. Všetky príjmy sa podľa možnosti centralizujú, aby boli pod jednotným dohľadom a nedochádzalo k stratám, ktoré spôsobuje správa na viacerých miestach. Takto sa postupuje vo firmách.

A ako sa to robí na Slovensku, v oblastiach, kontrolovaných štátom ? Presne naopak. Namiesto centrálnej správy príjmov sa tieto rozdelia medzi viac subjektov, čím narastie spotreba a poklesnú zdroje pre konkrétny sektor. Koreňový subjekt sa pod rúškom šetrenia sprivatizuje, alebo sa premaľuje štít (napr. na akciovú spoločnosť). Všetko ostane po starom, výdavky prudko stúpajú, kvalita služieb naopak klesá, rovnako aj ich dostupnosť. Ak napríklad dôjde k rozdeleniu príjmov medzi päť subjektov, tak v skutočnosti nedošlo k úspore a optimalizácii, pretože namiesto jedného pracovníka musíte platiť piatim. Len je každý v inej spoločnosti. Kvalita nemôže stúpnuť, lebo príjmy nestúpli a pôvodné nestačia ani na základné potreby. Jediný, kto je spokojný, sú spoločnosti s politickými kontaktmi. Všetci ostatní ostávajú na vedľajšej koľaji. A buď si priplatia, alebo majú smolu.

Neveríte ? Spočítajte si napríklad zamestnancov poisťovní, a počet poistencov. Potom pochopíte ... ako vás politické elity neustále klamú a okrádajú.

Najprv myslieť, potom súdiť ...

Koľko času treba, aby človek došiel k pochopeniu, že jeho "partner" si ho neváži ? A koľko krutých skúseností ?

Neviem, koľko ich treba v iných krajinách, ale na Slovensku nestačia ani desaťročia na to, aby národ pochopil, kde sa dopúšťa chyby. Neustále opakuje tie isté omyly, a ak sa predsa len nájde niekto, kto sa vzoprie proti svojvôli mocných, obvykle sa namiesto pochopenia dočká nadávok a ponižovania. Prečo ? Prečo sa nedokážeme zamyslieť nad situáciou, reálne ju zhodnotiť a na základe výsledku si vytvoriť názor, ale namiesto toho okamžite vynášame rozsudky ? Trpíme vari nejakou zmutovanou formou sadomasochizmu ?

Možno by sme sa mohli začať učiť na príkladoch. Napríklad - obvyklým tvrdením zamestnávateľov je, že ak požadujete slušnú odmenu za odvedenú prácu, odpovedia slovami - je kríza, na vaše miesto čakajú stovky iných, čo by ste robili bez nás ... a podobne. Príklad lekárov však ukazuje, že v prípade spoločného postupu sa ocitne na kratšej strane lana - ignorant, teda zamestnávateľ, ktorý síce roky tvrdil - nebudete vy, bude niekto iný - ale nakoniec sa ukázalo, že ak nebudeme "my" - nemá riešenie a musí začať vydierať prekrúcaním zákonov.

Politik a zamestnávateľ majú spoločné jedno - ich moc sa odvíja od toho, kto im ju zveril. Sú situácie, kde nepomáha nič - ani peniaze. Čo môže spraviť majiteľ firmy, ktorá platí za dvanásťhodinové smeny 330 € v čistom, ak sa jedného dňa postavia všetci zamestnanci na odpor ? Nájde si iných ? Možno, ale určite to nebude trvať deň-dva, ani týždeň, ba dokonca ani mesiac. A kým ich nájde, môže byť jeho firma už dávno v krachu, jeho zisky na nule a jeho majetok ... vo vzduchu. Bude riskovať, alebo jednať ?

Politik je na tom podobne. Jeho moc je závislá na voličovi. Stačí zatiahnuť spoločne za jeden koniec, a váľa sa v prachu, aj so svojou aroganciou. Je zamestnancom voliča, žije z jeho daní a pokiaľ sa nezmôže na viac, ako sú klamstvá a zavádzanie, manipulovanie s ľuďmi či korupcia - treba ho vyhodiť. Veď to nie je také ťažké, vyjsť do ulice, obetovať niekoľko dní a zbaviť sa ho. Stačí len chcieť a pôjde to.

Spomeňme si napríklad na štrajk kamionistov. Hoci sa jeho zámery zďaleka nedarilo naplniť, chaos štátnej moci bol jasne viditeľný. Nevedeli, čo majú robiť. A len zúfalo siahali po rôznych represívnych opatreniach.

Zamyslime sa a pochopíme - oni potrebujú nás, nie my ich. Viete si predstaviť niekoho zo zbohatlíkov, alebo politikov, ako okopáva pole, a sadí zemiaky ? Alebo si ho viete predstaviť pri výrobnom páse, či za volantom autobusu, sanitky a podobne ? Keby toho boli schopní, nedržali by sa moci desiatky rokov, vo vedomí, že sú nenávidení celým národom. My máme moc nad nimi, nie oni nad nami. Stačí ju použiť a môže tu byť lepšie. Pre všetkých, hlavne pre naše deti.

Sen obyčajného Slováka ...

Niekde som čítal, že Indonézia chce osídliť opustené ostrovy, ktorých má niečo okolo stovky. Znie to celkom zaujímavo, napokon nie je žiadnym tajomstvom, že nám hrozí preľudnenie, a tak treba využiť každú možnosť na osídľovanie.

A tak ma napadlo, že aj Slovákov pribúda nekontrolovateľným tempom. Hlavne tých, ktorí sa rozhodli, že ich jediným poslaním je pohodlný život, platený z daní ostatných obyvateľov štátu. Výsledkom je dokonalý rozvrat verejných financií, lebo priznajme si to otvorene, parazitov neustále pribúda, ale príjmy klesajú. Bohatí platiť nechcú, aby im neubudlo a chudobní nemajú z čoho. Ale výdavky akosi stále rastú, lebo parazity žerú a potrebujú žrať čoraz viac (ceny predsa stúpajú). Hovorí sa, že šetrením sa dá dosiahnuť optimalizácia rozpočtu a jeho vyrovnanosť. A tak môžeme začať šetriť za pomoci Indonézie, čo vy na to ?

Na začiatok môžeme kúpiť to krásne miesto na hornej fotografii. Iste nebude lacné, ale v konečnom dôsledku sa investícia vyplatí, uvidíte. Ak by bolo pridrahé, môžeme kúpiť niečo v okolí Austrálie, či Nového Zélandu. Napríklad, takéto miestečko vychádza okolo 4 000 000 €. (foto nižšie) Má to asi 13 hektárov, čo by mohlo bohate stačiť. A je aj dostatočne ďaleko od Slovenska, čo zistíte, že je veľmi dôležité.

Má to aj skryté výhody, napríklad v okolí sa pomerne často vyskytuje táto potvora.

Áno, nemusíte hádať, je to biely žralok. V rámci ochrany ekosystému by sme mohli presadiť v OSN, či iných nepotrebných (občas rešpektovaných) organizáciách, aby bola v okolí ostrova zriadená bezletová zóna so zákazom plavby námorných lodí. Zvieratá nesmieme rušiť v záujme prežitia ich druhov.

No, a nasleduje posledný krok, či skôr krôčik - osídlenie ostrova. Jednorázová plavba s dôsledne vybratým osadenstvom - presne tak, uhádli ste. So slovenskými milovníkmi partičiek na jachtách, ich prisluhovačmi v politickej sfére, rôznymi poradcami a sponzormi, proste "vyberaná" spoločnosť, ktorá určite ocení, ako ju chceme chrániť pred tým nevychovaným a nenažratým plebsom, ktorý len stále niečo požaduje a nechápe ich výnimočnosť. Konečne budú mať od nás pokoj ...

Verte mi, štátny rozpočet sa zotaví po realizácii tohoto riešenia v priebehu niekoľkých mesiacov, a budú aj prebytky. Všetci budú spokojní, dokonca aj žraloky ... (teda, všetci asi nie, lebo ak obyvatelia ostrova zistia, že nikto neštrajkuje, možno budú chcieť vedieť príčiny ... nebude im vadiť, že okrem nich tam nikto nežije, skôr bude vadiť to, že tam nežije nikto, kto by na nich robil ...) Ale, povedzme si otvorene, ak si tam vezmú so sebou aj všetky prostitútky, ktoré tu mali, budú mať čoskoro aj robotníkov ... ak sa dožijú ich dospelosti ...

No, čo poviete na môj plán ? Vyplatila by sa táto investícia ? Myslím, že určite viac, ako darček Samsungu ...

Súdruhovia, vaša genialita nepozná hraníc ... vitajte na hnojisku

Priatelia moji, súdruhovia červeno-modro-zeleno-strakatý, poviem vám, toto vám skutočne vyšlo - taký paškvil ešte svet nevidel. Jeden papyrus škrabne sudca, druhý škrabne tiež sudca - a napriek tomu je ten prvý v poriadku, a ten druhý špinavosť. Pritom podľa zákona sú podpísané obidva.

No, desím sa chvíle, že by som sa mal s niekým súdiť. Mohlo by sa mi stať, že sudca vynesie rozsudok a niekto ma napadne, že nebol kóšer, lebo mu nevyhovoval, hoci bol v súlade so zákonom a bol som v práve. A potom sa nájde nebodaj filigrán, ktorý mu dá za pravdu, lebo síce som v práve ja, ale niekomu to nevyhovuje. Fantázia ... kto sa má v tom vyznať.
Asi naozaj platí, že ak dvaja robia to isté, vždy je to niečo iné. Zrejme sa hodnotí podľa toho, z ktorého análu trčia nožičky. Neviem, ja som si vždy myslel, že každé lajno smrdí rovnako, ale asi som sa mýlil. Zrejme záleží aj na tom, akú kravatu to lajno nosí a čo je na nej napísané, či vytlačené. Ináč, môže to byť celkom švanda, keď pred vás predstúpi lajno v kravate a povie - dobrý deň, som krabica konvaliniek ... polovica publika si chytí nos, aby ju tá vôňa neomámila (lebo tam sedí na základe socialistického záväzku - vždy niekde strčený) a druhá polovica sa okamžite poberie na polikliniku, aby spravili rozbor krvi, či náhodou nevdýchla nejakú drogu.

No čo, vitajte v hnojisku. A keď budete plávať pomedzi lajná, nezabudnite, dôležitá je farba kravaty - potom môže platiť aj tvrdenie, že slnko vychádza o polnoci a na západe. Čo tam po nejakej sprostej pravde, keď nemá konexie na správnych miestach, nie ?

Chráňme si svoje súkromie

Kto chce kam, pomôžme mu tam ... a netvárme sa, že sa nás to netýka

Udalosti posledných dní nám ukázali mnoho zaujímavého. Najmä v oblasti ochrany súkromia, ako aj postoja niektorých postáv a postavičiek k zákonu. Rovnako sme zistili, že barometer otvorenosti spoločnosti, teda novinári, si mimoriadne cenia svoje súkromie a rôzne iné práva, zaručené zákonmi tohoto štátu. Ba dokonca, vymáhajú si prostredníctvom manipulácie s verejnou mienkou aj práva, na ktoré nárok nemajú.

Možno prišiel čas, aby sme si aj my, obyčajní ľudia, začali uplatňovať svoje práva. A to aj tie, ktoré doteraz novinárska obec v honbe za rôznymi senzáciami a ziskom pokojne ignorovala. Aj to povestné právo na súkromie. Napríklad pri dopravnej nehode jednoducho odohnať "redaktora" s fotoaparátom či kamerou, ktorý zbiera podklady pre svoj odpadový plátok či spravodajstvo, prípadne ho žalovať v občiansko-právnom konaní, tak, ako sa to robí bežne vo svete. Alebo obrátiť ich zbraň proti nim samým - ak sa tak veľmi vyžívajú v cudzom súkromí, čo tak preprať na verejnosti to ich súkromie - skryté milenky-milencov, pochybných priateľov, či iné excesy ? Prípadne rôzne opilecké vystúpenia a podobne. Nechať ich ochutnať to, čo tak štedro doprajú iným.

Často sa označujú za siedmu veľmoc. Realita je však oveľa krutejšia - v skutočnosti sú nástrojom deformácie spoločnosti, a už dávno neplnia svoje pôvodné poslanie. Nezaujato a objektívne informovať o udalostiach. Ak píše neobjektívne blogger, poviete si, čo už - jeho názor. Ak to však robí niekto, kto je platený za objektívnosť a pravdivosť podávaných informácií, pričom mu to spoločnosť toleruje, niečo nie je v poriadku. Ešte horšie je, ak vám vedome podsúva klamlivé informácie, ktoré znižujú kvalitu vášho života, v snahe vás manipulovať v niekoho prospech, či proti niekomu.

Skúsme sa zamyslieť - potrebujeme tento druh "kultúry" a slobody slova ?

Pani premiérka, ďakujeme za poučenie ... budeme sa ním riadiť

Do dnešného dňa som vás pokladal za obeť vnútorného boja v rámci vašej strany, ktorý veľmi pripomínal dianie v HZDS. V. Mečiar a M. Dzurinda majú jedno spoločné - držia sa svojho postu zubami - nechtami a na udržanie svojej pozície boli a sú ochotní zbaviť sa akejkoľvek konkurencie, pričom neberú ohľad ani na stranu, ani na štát a voličov.
Poznajúc situáciu v SDKÚ-DS som vašu stranu ani vás nevolil. Nikdy som totiž neveril, že môže chvost zatočiť so psom, a od začiatku som pokladal odstúpenie M. Dzurindu z kandidátky za šachový manéver, ktorý mal vašu stranu udržať v parlamente. Nie, s podielom na vláde a zostavovaním koalície ste nerátali, skôr ste čakali ďalšie obdobie v opozícii, čo dokazoval aj chaos prvých mesiacov, keď sa stal opak.

Prvým sklamaním (a zároveň potvrdením mojej nedôvery) bola nominácia M. Dzurindu na post ministra zahraničia. Druhým sklamaním bol váš postoj vo veci košického daňového úradu, kde ste najprv tvrdili, že počkáte na závery prešetrenia, a nakoniec ste aj tak nekonali, hoci bolo viac než jasné, že veci nie sú tak, ako majú byť. Tretím sklamaním bol euroval a celý cirkus okolo hlasovania, ktorý skončil pádom vlády. Posledné a najväčšie sklamanie ste nám pripravili dnes - odvolanie ministra Galka, hoci ešte žiadne vyšetrovanie neprebehlo, a nie je ani známe, či vôbec niekto a niečo porušil. V čom je rozdiel medzi Ľ. Galkom a I. Miklošom ? Jeden má právo na prešetrenie a druhý nie ?
Pani premiérka, vyjadrili ste sa, že odpočúvanie novinárov je neprijateľné v akomkoľvek prípade - či už legálne, alebo nelegálne. Stoja novinári nad zákonom ? Odpoveď znie - nestoja. Takže sa na nich vzťahujú rovnaké povinnosti, ako na každého občana a rovnako aj práva. Nič viac, nič menej. Zákony, ktoré sa vzťahujú k činnosti armády a jej zložiek presne definujú, v akých veciach koná rozviedka a kontrarozviedka, ako aj vojenská polícia. Rovnako zákony presne definujú, kedy je možné povoliť použitie technických prostriedkov (odpočúvanie a podobne). Svojím vystúpením ste vážnym spôsobom spochybnili právomoci týchto zložiek, ako aj príslušných súdov, pričom ste nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by vás na podobné závery oprávňoval.

Som nesmierne rád, že som vám nedal nikdy hlas, ani v prezidentských voľbách. A dúfam, že po budúcich voľbách vás v politike neuvidíme. Nezaslúžite si dôveru občanov.

Mám radosť, že nie som novinárom ...

Prečo si kupujem noviny ? Zaujíma ma aktuálne dianie na Slovensku, chcem byť informovaný o všetkom, čo sa deje ... (anonymný respondent v roku 1990)

Kedysi som chcel byť novinárom. Bavilo ma sledovanie rôznych príbehov zo sveta redakcií, čítanie spomienok na udalosti dávnej minulosti, či nevyriešené záhady. Rád som porovnával svoje názory s cudzími, a neurážalo ma ani to, keď mi pre tie moje dosť často ľudia nadávali. Dnes ? Som veľmi rád, že som sa novinárom nestal. Musel by som sa hanbiť. Aspoň na Slovensku určite.

Hanbím sa za to aj tak. Hanbím sa, že žijem v krajine, kde rôzne záujmy stoja nad pravdou a objektívnosťou. Hanbím sa, že žijem v krajine, kde namiesto politickej kultúry a nadhľadu vládne hrubý primitivizmus a pochlebovačstvo. Hanbím sa, že ak si chcem prečítať niečo objektívne o dianí na Slovensku, musím siahnuť po zahraničných periodikách, pretože na Slovensku sú noviny farebné podľa strany, ktorej fandia, prípadne majiteľov v pozadí. Hanbím sa, že musím svojim priateľom v zahraničí vysvetľovať - na Slovensku je to tak.
Iste, na Slovensku sú aj poctiví novinári, ktorí svoje povolanie berú vážne a s primeranou úctou. Obvykle ich poznať podľa toho, že ich vyhodia. Zamestnávatelia neznesú, že niekto si chráni vlastnú nezávislosť a snaží sa byť objektívny.

Napriek tomu som na Slovensku doma. Takže mi neostáva nič iné, len veriť, že raz sa situácia zmení k lepšiemu. Veriť, že v čase spravodajstva sa na televíznych kanáloch dozviem informácie, užitočné pre môj život a nie znôšku senzácií, založených na ľudskom utrpení, ktoré pozbieral redaktorský odpad, aby odpútal pozornosť od skutočných problémov. Verím, že raz otvorím noviny a dozviem sa overené a pravdivé informácie o politike, ekonomike, športe či kultúre. Verím, že raz uvidím aj v televízii skutočnú kultúru a nie násilnícky odpad v kombinácii so slaboduchými seriálmi, či pseudokomikmi, ktorým musí v popredí svietiť nápis - Potlesk - aby divák v štúdiu vedel, že sa im niečo podarilo. Alebo nápis - Smiech - aby pochopili, že to bolo smiešne. Verím, že raz bude lepšie.
V dnešnom cirkuse, ktorý sa odohráva, vôbec nejde o nejakého ministra, či vyšetrovanie, alebo jeho praktiky. Ide o niečo oveľa väčšie - o moc, ktorej strata niekoho poriadne desí. A my sa môžeme rozhodnúť - či budeme súdiť na základe tlachov, alebo použijeme vlastný rozum, a budeme hodnotiť dôkazy a fakty. Ja si vyberám to druhé, hoci je to dnes nepopulárne.

Nekupujem noviny, ani nesledujem televízne spravodajstvo. Prečo ? Nevidím v tom žiadny zmysel, nedostávam potrebné informácie, a programy pochybnej kvality ma nezaujímajú. (odpoveď väčšiny ľudí na otázku, čo si myslia o spravodajstve, novinách a kultúre - či skôr kvalite ponúkaného obsahu. rok 2011)

Blbé časy sa vracajú ?

Tak tu máme odpočúvanie, pani Müllerová ... prehodil niekto, kto sa zjavne chcel (či chce) podobať na Švejka.

Redaktorov denníka Pravda malo odpočúvať vojenské spravodajstvo. Pravda či klamstvo ? Ktovie, okamžite sa však vyrojili dve skupiny ľudí - prví si s chuťou kopli do SaS a Galka, druhí ich zubami-nechtami bránia. A akosi sa vytratila pointa celého príbehu - ak to teda je príbeh. Nie, nebudem určite rozoberať, či vojenské spravodajstvo má, alebo nemá technické prostriedky na odpočúvanie.

Skôr ma napadlo niečo iné. Napadlo ma, že ak to niekto urobí s politickým zámerom, teda odpočúva svojich kritikov, čo robia, kam chodia a s kým prehodia slovo-dve, je to porušenie zákona a mal by za to niesť zodpovednosť. Avšak, ak to urobí so zámerom, ktorý má naplniť poslanie, vyplývajúce zo zákona, potom je to niečo iné. A vojenské spravodajstvo je zložka, vytvorená zo zákona a poverená konkrétnymi úlohami. Takže, predtým, než začneme niekoho pribíjať na kríž a chystať hranicu na upálenie, mali by sme najprv overiť a predložiť fakty. Žiaľ, v článku Pravdy bolo faktom len to, že ho niekto - presnejšie šéfredaktorka - napísal. Nič viac.
Skúsme si v tejto súvislosti spomenúť na jednu udalosť z minulosti, kde bolo účelové klamstvo vydávané za fakt, politicky sa zneužilo, aby zakrylo podstatu veci. Pamätáte si na cirkus Rusko - Kočner vo veci obsadenia TV Markíza ? Bombastické akcie typu " Zachráňme Markízu " ? Nazlostených ľudí, ktorí išli zachraňovať a poriadne ani nevedeli, čo ? Čo sa nakoniec vyplavilo na povrch ? Nebolo to práve odhalenie o nie veľmi serióznom správaní P. Ruska voči svojmu partnerovi, s ktorým mal uzavretú dohodu a nedodržal ju ?

Najväčším klamárom v živote človeka sú oči a uši - vidia i počujú len to, čo im iní ukazujú. Alebo, čo môžu vidieť. A pravda sa často skrýva pod povrchom. Treba ju hľadať, neraz namáhavo vyťahovať na svetlo sveta. Preto si myslím, že najprv by sme mali počkať na fakty, dôkazy, predložené žalobcami - redaktormi denníka Pravda, a až potom robiť závery. Ináč sa nám môže stať, že opäť po nejakom čase zistíme, ako sme sa nechali zneužiť pre cudzie ciele. A skutočná pravda ostane zametená pod prahom.

Chceme vari návrat blbých čias ?

Páni doktori, spamätajte sa ... kým je čas ...

Netajím sa, z rôznych dôvodov som súhlasil a podporoval snahu lekárov o zlepšenie ich pracovných podmienok, ako aj boj proti transformácií nemocníc. Všetko má však svoje medze. Návrh ministra Uhliarika na zvýšenie miezd o 300 € je v súčasnej situácii prijateľný. Neodráža síce všetko, čo by lekár pre svoju prácu možno potreboval, ale rozhodne je výrazným krokom vpred. A v súčasnosti to pokladám za maximum, ktoré je možné vzhľadom na počet ľudí, ktorých by sa to dotklo, aj štát schopný reálne platiť.

Preto si myslím, že teraz je loptička na strane lekárov, a mali by stiahnuť svoje výpovede. Treba si uvedomiť, že nie sú jediným rezortom, kde sú problémy, a nedá sa všetko riešiť naraz. Napokon, ešte stále tu máme aj ostatných - napríklad učiteľov. Aj na ich potreby sa vyplatí myslieť. A sebecký postoj by neviedol nikam.

Ak by som bol na mieste ministra Uhliarika, v danej chvíli by som dal štrajkujúcim lekárom na výber - prijatie navrhovaného zvýšenia miezd (opakujem, v súčasnom stave je prijateľné), spojené s návratom na pôvodné pozície, ktoré zastávali, alebo - prijatie výpovedí, ale aj s ďalšími dôsledkami. Vtedy by som siahol po súdnom riešení, a snahe o odobratie oprávnenia na výkon povolania. Ak je totiž dôležitejšie dosiahnutie svojich plánov za každú cenu, než zabezpečenie poskytovania služieb obyvateľom v plnom rozsahu a upokojenie situácie, v poriadku, môžeme rešpektovať tvrdý a nekompromisný postup lekárov, ale oni musia potom rátať s následkami. Bezohľadnosť za bezohľadnosť.
A mimochodom, ak už spomíname požiadavky, nebolo by načase, aby si aj lekári upratali vo svojich radoch ? Čo tak konečne urobiť poriadok aj v riešení rôznych prešľapov a chýb, a skoncovať s doteraz bežnou praxou, že vinník je často za trest - povýšený ?

Opakujem, v požiadavkach lekárov som v mnohom na ich strane. Je však čas, aby prejavili ústretovosť. A ak to nevedia, možno som sa mýlil (a nielen ja), keď som ich podporil. A páni doktori, nezabúdajte - nepotrebné veci sa zahadzujú a nepotrební ľudia vyhadzujú. Nenamýšľajte si, každý je nahraditeľný, keď nie je iná cesta. Len si položte otázku, ako by sa vyvinula situácia, ak by došlo k vyostreniu - myslíte si, že nájdete uplatnenie v takom počte ? A hlavne, ak by ste stratili oprávnenie na výkon povolania ? Potom by asi ani v zahraničí neboli možnosti ... alebo sa mýlim ?

Ako si predstavujem jedno pekné ráno ? Možno aj takto ...

Prebúdzate sa, a zisťujete, že je krásne marcové ráno. Slniečko pomaly zalieva lúčmi vašu izbu, a začínate cítiť teplo jarného rána. Ospalo sa tmolíte po izbe a zapínate televízor, aby ste si počas prípravy raňajok pozreli, či skôr vypočuli správy. A pri počúvaní domáceho spravodajstva máte pocit, že svet sa zbláznil.

Moderátor s istým smútkom v hlase oznamuje oficiálne výsledky volieb a zisťujete, že sa splnil váš tajný sen - stará garnitúra bola voličmi odoslaná do zabudnutia. Mečiar, Dzurinda, Mikloš, Fico, Hrušovský, Figeľ, Slota, a mnohí iní, ktorí sa ešte pred niekoľkými dňami zasvätene bavili o zložení ideálnej koalície pre budúce vládne obdobie, sú zrazu mimo hry. Nedostali sa ani do parlamentu. Volič sa zobudil a konečne im spočítal všetko, čo mu spôsobili za uplynulé desaťročia. Máte pocit, že vedľa vás udrel blesk.

Pekné prebudenie ? Myslím, že by bolo pekné, ak by sa naplnilo. Napadlo vás vlastne niekedy, čo je podstatou zdesenia politikov zo súčasnej podpory Ficovej strany, ktorá presahuje hranicu 40% a začína dávať hmlistú možnosť vlády jednej strany ? Myslíte, že sú to obavy o osud štátu ? O osud jeho obyvateľov a ich budúci život ? Veľmi sa mýlite, i napriek rôznym rečiam im je osud štátu a obyvateľov úplne ukradnutý. Jediné, čo ich zaujíma, je podiel na moci a nenáročný profit z nej. Možnosť mať slušný príjem bez námahy a prílišnej snahy.
Koalície, nech už sú zložené akokoľvek, im dokonale vyhovujú. Na jednej strane síce bránia naplneniu toho, čo sľúbili, avšak na druhej strane umožňujú vzájomné vydieranie za účelom dosiahnutia vlastných cieľov. Napadlo vás niekedy, čo je podstatou výroku - táto strana má nulový koaličný potenciál, pokiaľ nezmení svoje postoje ... ? Iste, na jednej strane je to odkaz voličom, že urobia lepšie, ak ju nebudú voliť, no hlavným cieľom odkazu je niečo iné - dať najavo predstaviteľom spurnej strany, že ak nebudú plávať s prúdom bez ohľadu na následky a záujmy voliča, nedostanú podiel z koláča. Takto uvažuje dnešná pravica v podaní SDKÚ a KDH.

Ako vlastne dosiahnuť rešpekt u politikov ? Paradoxne, dá sa to za pomoci niečoho, čo doteraz slovenský volič neurobil a využívajú to všetky politické strany - spojením síl. Prestať sa deliť na pravicu, ľavicu, katolíkov, socialistov, národniarov a iné skupiny a spojiť sa v jeden celok - celok, ktorého jediný záujem bude lepší život v štáte a skutočný rozvoj vo všetkých oblastiach. Zahnať politikov do kúta symbolikou výpoveďou po vzore lekárov a tvrdou požiadavkou - budeme voliť len toho, kto verejne prisľúbi, že naplní presne definované požiadavky. Budeme voliť len toho, kto verejne prisľúbi, že v prípade úspechu vo voľbách nedovolí, aby sa do verejných funkcií vrátili ľudia, ktorí túto krajinu spravovali posledných dvadsať rokov. Budeme voliť len toho, kto verejne prisľúbi svoje odstúpenie, ak naše požiadavky nenaplní.

Viete si predstaviť, čo by sa začalo diať, ak by sa našiel niekto, kto by na túto zmluvu s občanom bol ochotný pristúpiť ? Nikdy ste nezažili špinavšiu predvolebnú kampaň, ako by bola v prípade podobného prísľubu - a veľmi rýhlo by ste spoznali aj charaktery ľudí, čo vám vládli. Zamyslite sa nad tým ...

O závislostiach a pokrytectve politikov

Hovorí sa, že z hľadiska výdavkov v zdravotníctve patrí medzi najdrahšie výkony liečenie následkov rôznych závislostí - fajčenia, alkoholizmu či drogovej závislosti. A neustále sa hľadajú riešenia, ako tieto výdavky minimalizovať, prípadne ich časť preniesť na plecia pacientov.

V prípade drogovej závislosti s tým plne súhlasím - drogy a ich užívanie je postavené mimo zákona, trestné a postihy distribútorov veľmi tvrdé. Inak je to v prípade alkoholu a fajčenia. Tu prejavuje štát najvyššiu formu pokrytectva - formou spotrebných daní si výrazným spôsobom napĺňa štátny rozpočet a predaj nijakým spôsobom neobmedzuje. Avšak, podiel na odstraňovaní následkov výhodného obchodu sa snaží odmietať.

Čo k tomu povedať ? Súhlasím s názorom, že prostriedky na liečenie závislostí by sa dali využiť aj lepšie. Ak teda prekáže financovanie týchto liečebných výkonov, bolo by najjednoduchším a všeobecne prijateľným riešením, keby sa predaj tabaku a alkoholu zakázal. Škodia ľudskému zdraviu, tak nie je dôvod, aby sme ich podporovali. A je úplne jasné, čo by sa začalo diať - prvým, priamym a rýchlo citeľným následkom by bol výpadok v príjmoch štátu, spojený so spotrebnou daňou. Druhým následkom by bol rozmach čiernych páleníc (lebo ľudia piť neprestanú, niekde sa dokonca pokladá odmietnutie pohárika za spoločensky neprijateľné), rast spotreby nebezpečných produktov a tým aj rast rôznych ochorení (napríklad aj oslepnutie v dôsledku konzumácie rôzneho svinstva). Ani v prípade fajčiarov by to nebolo oveľa lepšie. Pašeráctvo by sa stalo zlatou baňou.

Ako teda riešiť problém alkoholizmu a fajčenia ? Myslím, že tu sotva nájdeme prijateľné riešenie, avšak súčasné pokusy s dvojitým zdanením konzumentov sú pokrytectvom politickej elity a v pozadí stojacich subjektov, ktoré by najradšej pravidelne inkasovali rôzne poplatky za zdravotné služby, ale nič neposkytovali.

Drahý Ivan, plačeš na nesprávnom hrobe ...

Minister financií poukazuje na zastavenie transformácie nemocníc ako na veľkú, ba priam osudovú chybu a div nie tragédiu. Súhlasím, je to tragédia - pre ľudí, ktorí sa už tešili, ako si podelia koláč a v duchu už počuli sladké cinkanie peniažkov, ktoré by sa hrnuli na ich kontá. Pre nás ostatných je zastavenie transformácie nemocníc dočasnou úľavou, že sa naša situácia nezhorší.

Plne súhlasím s faktom, že nemocnice tvoria rastúce dlhy. Akurát sa s pánom ministrom nezhodneme v príčinách - on tvrdí, že je to vinou ich statusu (teda vlastníctva štátom), ja tvrdím, že je to vina - štátnych úradníkov a nezmyselného systému financovania zdravotníctva. Kto má pravdu ? Z pozície logiky a skúseností ju mám určite ja, z postavenia a vplyvu naopak - minister financií. Riešenie situácie ? Nie je ťažké, stačí si pozorne pozrieť výkony nemocníc a zistiť príčiny, prečo nie sú preplácané v plnom rozsahu. Nie, nie, o oprávnenosti výdavkov nemocníc sa nebudeme baviť, pán minister, na to sú príslušné orgány ministerstva zdravotníctva a ak zlyhávajú, treba vyvodiť zodpovednosť voči konkrétnym osobám. Uff, to asi nepôjde, vyvodiť zodpovednosť . čo, ak sa niekto preriekne, že hľadí opačným smerom zámerne ? A nebodaj hodí hrsť blata správnym smerom na niekoho, kto ho o to požiadal, aby sa nepozeral. To by bol naozaj problém.

Oukej, čo teda urobiť ? Nuž, od pána ministra sa asi reálneho a pravdivého pohľadu nedočkáme. Takže, vymeníme ministra. To znamená, že musíme zastaviť aj jeho stranu, aby ho nemohla nominovať. Ak sa nám to podarí, asi niekoľko ľudí poriadne naštveme. Napríklad aj niekoho z tých, čo mi odmietali preplatiť operáciu oka, lebo konštatovali, že mám ešte jedno, keď by som náhodou oslepol. Možno, že v prípade potreby by mi pri druhom oku poradili, aby som si kúpil bielu palicu, je lacnejšia než operácia. Alebo v prípade potreby operácie srdca poradili, aby som si kúpil dynamo a prečerpával krv ručne, ktovie. Ktovie, čo by navrhli pri rakovine ... možno by zriadili oddelenie rýchleho riešenia, kde by bola k dispozícii bezplatne miestnosť s umývateľnými stenami a dlážkou, pištoľ a jeden náboj. Prípadne návod, kam streliť, aby to bolo rýchle a bezbolestné. Alebo by sme skončili ako istý pacient v New Jersey, ktorý skonal v sanitke, bezcieľne blúdiacej po meste, lebo štátna nemocnica bola preplnená a súkromné ho odmietali prijať. Nemohol si priplatiť, mal smolu.

Ee, toto nechceme, drahý Ivan. Ľahšou a efektívnejšou cestou bude, ak vás všetkých vymeníme a nepustíme k veslu. A potom urobíme - kuk - na poisťovne a skúsime sa zamyslieť, či by nám nestačila len jedna. Óh, neboj sa, na cestu do zabudnutia ti pribalíme aj Robka, medzi vami nie je rozdiel, len farba dresu, v ktorom kopete. A možno sa nám bude konečne lepšie žiť - však o to predsa vo voľbách ide, nie ?

Ste Slovák a platíte dane ? Vitajte medzi sponzormi korporácií

Prisľúbená dotácia 28 mil. € pre Samsung znamená, že každý Slovák na ňu prispeje približne šiestimi eurami, samozrejme vrátane detí a batoliat, hoci tie ešte nezarábajú. Na dvetisíc zachovaných pracovných miest sa poskladá celý národ. Čo dodať ?

Trhová ekonomika akosi nefunguje. Kde sú tie časy, keď nám ekonómovia hovorili, že dotácie do akejkoľvek oblasti sú neprijateľným krokom, ktorý deformuje celé prostredie. Kde sú tie časy, keď nás pri krachovaní podnikov, roľníckych družstiev a zániku desaťtisícov pracovných miest presviedčali, že to tak má byť. Bol to podľa nich normálny vývoj. Zdravé prežije, choré zanikne. A kde sú vôbec tí ľudia, čo týmto klamstvom operovali ? Väčšinou sú milionári, žijú pokojne v závetrí a jedine tí hlúpejší stále strašia v politike.
Iste, niekto povie, že pomoc Samsungu je výlučne vo forme daňovej úľavy. To však nič nemení na fakte, že ju zaplatia radoví občania vo forme zvýšenia poplatkov, lebo tie peniaze budú niekde chýbať. Nehovoriac o tom, že podobnú pomoc dostával Samsung v posledných piatich rokoch pravidelne. A tak sa vynára otázka, aký je prínos tejto spoločnosti pre štát ? Stručne povedané - nulový.

Koľko "investorov" sa na Slovensku pregrciava podobným spôsobom ? To asi nezistíme, ale máme odpoveď na otázku, prečo neustále rastú rôzne poplatky. Sú to príjmy, ktoré slúžia na vyváženie škôd, spôsobených rozdávaním peňazí investorom. Malého podnikateľa musí na Slovensku triasť od zlosti pri pomyslení na rôzne kontroly, ktoré ho každoročne terorizujú, hľadajú aj centy, skryté niekde pod prahom, a nakoniec sa dozvie, že ešte aj sponzoruje kadejakých pobehajov svojimi daňami, hoci na jeho potreby štát kašle. Vlastne, spomenie si na neho len vtedy, keď potrebuje niekoho odrať.

Niekto poukázal, že režim komunistov bol zločinecký, a dokonca to určitou formou zakotvil aj do zákona. Ja len dodám, že aj tento režim je zločinecký a dúfam, že príde doba, keď sa ľudia, sediaci v rôznych verejných funkciách ocitnú na lavici obžalovaných za ekonomickú genocídu vlastného národa. A na záver jedna malá poznámka - voľte ďalej menšie zlo, a jedného dňa sa preberiete pri sude s horiacimi odpadkami, a budete si zohrievať ruky, ako v amerických filmoch. Potom sa nepýtajte, kto vás k tomu sudu dostal - dostali ste sa k nemu sami, volením ľudí, ktorým by rozumný človek nedal riadiť ani križovatku poľných ciest. A nerád to konštatujem, ale zrejme mi potrvá desaťročia (a možno to nikdy nedokážem), kým nájdem sprostejší národ, ako je slovenský.

Vitajte medzi sponzormi korporácií ...

Snaha o odpútanie pozornosti nevychádza ...

Stalo sa pravidlom, že pri nepríjemných témach sa vytiahnu články a spomienky na socialistickú minulosť, obete komunizmu a podobne. Nedá sa prehliadnuť cieľ, ktorý tým chcú dosiahnuť vydavatelia - odpútanie pozornosti od udalostí, ktoré by náhodou mohli vyvolať zamyslenie, alebo naznačiť, že ani v dnešnej dobe nie sú rôzne pochybné praktiky na udržanie moci neprijateľné.
 Objektívnosť sa nenosí, takže sa sotva dočkáme napríklad pietnej spomienky na obete masakru v My Lai, či potrestania vinníkov mučenia vo väzniciach na Guantanáme, alebo súdneho procesu s organizátormi útoku na Irak pod zámienkou ohrozenia chemickými a biologickými zbraňami, čo sa neskôr ukázalo ako inscenované klamstvo zo strany G. W. Busha a jeho poskokov. O týchto udalostiach sa v našich médiách mlčí.

Po páde režimu jednej pravdy som istý čas naivne veril, že otvorením novín sa dostanem k správam, ktoré budú objektívne a pravdivé. Mýlil som sa - dnes platí oveľa viac než kedykoľvek predtým, že pravdou je to, čo sa hodí mocným a vplyvným ľuďom. Jeden režim nahradil druhý ... a mimochodom, naozaj veríte, že zavedením kamier v uliciach, zvyšovaním počtu policajtov či zavádzaním rôznych "ochranných" prvkov do identifikačných dokladov sa myslí na vašu bezpečnosť ? Omyl - mocní súčasných režimov sa začínajú báť - postupne sa odhaľujú fakty a dôkazy o ich skutočných úmysloch.

Korene finančnej krízy ? Množstvo, ale skúsme spomenúť niektoré ...

Štáty sa zadlžujú, príjmy klesajú a v diaľke sa objavuje čierny mrak s nápisom - BANKROT. Všetci zdesene špekulujú, ako sa mu vyhnúť. Len škoda, že sa nad tým nezamysleli oveľa skôr, v čase, keď nezmyselne plytvali verejnými financiami - teda peniazmi daňových poplatníkov.

Vezmime si Slovensko. Trénerko futbalového mužstva dostáva niekoľko desiatok tisíc eur mesačne, plus pár tisíciek za každé odohrané stretnutie. Skúsme operovať číslami, ktoré sa objavili v médiách, aby sme nehovorili do vetra. 35 000 € mesačne - túto sumu zarába 70% slovenského národa  približne desať rokov, samozrejme za predpokladu, že neje, nepije a niekde v jaskyni prespáva. Skúsme porovnať spoločenskú hodnotu odvedenej práce - výsledky mužstva sú mizerné, na hru sa nedá pozerať, tréner je arogantný voči kritikom či médiám. Ak by sme brali ako fakt, že vstupenka na zápas stojí v priemere okolo 25 €, a priemernú návštevnosť na slovenských štadiónoch, ktorá len málokedy prekročí 5000 divákov, tak sa zdesíme - v priemere odohráme na domácom ihrisku šesť stretnutí do roka, čo by pri spomínanej návštevnosti znamenalo príjem (bez nákladov na organizáciu)  125 000 €. Avšak príjem trénera za rok dosahuje sumu 420 000 € !!! Niekto to musí doplatiť ... a prečo ? Však náklady by mali byť podľa stále platných ekonomických pravidiel úmerné zisku, nie ?
To taká predavačka sa musí za stotinu tejto sumy denne desať hodín usmievať, znášať rôzne nálady zákazníkov, ničí si zdravie a tvrdo pracuje.  Nikto jej nedá auto, nikto netoleruje nekvalitnú prácu, a vo väčšine prípadov nedostane žiadnu odmenu ani v prípade, keď by ju chválilo celé mesto. Kvalitná práca má menšiu hodnotu ako nekvalitná ? Asi áno ...

Poslanec odpracuje ročne okolo 72 dní. Mesačne dostane okolo 3000 € so všetkým možným. Kritika sa nepočúva, zodpovednosť žiadna (ani zákonná, ani morálna), zľavy na všetko možné a podobne. Výsledky práce v prospech občana - nula. Jeho mesačný plat dostane predavačka za necelých desať mesiacov. Musí však odpracovať dvadsať dní v mesiaci (minimálne), desať hodín denne, a nespokojnosť zákazníkov, či okrádanie firmy si nemôže dovoliť.

A tak by sme mohli pokračovať. Iste, vyrojí sa množstvo argumentov, prečo porovnávam predavačku s poslancom, či trénerom futbalového mužstva. Áno, mal by byť rozdiel, to je pravda - vyššie postavenie, vyšší príjem. Lenže, aj vyššia kvalita práce a zodpovednosť, čo v spoločnosti pravidelne absentuje. Mal by za sebou nechať aj primerané výsledky. Žiaľ, nie je to tak. Niekomu sa vypočíta mzda z celoštátneho priemeru (ktorý tvorí 10% ľudí s nadštandardnými príjmami), inému podľa toho, aké je minimum podľa zákona. Viac ani cent ...
Podobne sa šafári aj v štáte. Poslancovi sa kúpi notebook za dvetisíc eur, aby si zahral poker či piškvorky. Člen vlády jazdí na bavoráku, hoci za jeho cenu by sa dalo kúpiť niekoľko superbov, ktoré sú rovnako komfortné, ale lacnejšie. Sociálnu oblasť má v rukách päť subjektov, hoci by to v pohode zvládol jeden - ale treba konkurenciu, niekto povedal - a tak platíme päťnásobne vyššiu administratívu, hoci príjmy sú na rovnakej úrovni, alebo menšie. Podobne aj v zdravotníctve. Nikomu nedochádza, že sú oblasti, kde pravidlá trhu viac škodia, než pomáhajú. Skôr to nechce nikto počuť.

Zásluhou podobných praktík a myslenia postupne upadáme. Žiadny obchodník či podnikateľ, alebo výrobca si nepriznajú dôvody, prečo postupne strácajú príjmy. Nie je na zamyslenie, ak si napríklad pracovník v obuvníctve nemôže dovoliť vlastný výrobok ? Alebo technik v automobilke auto, na ktorého výrobe sa podieľa ? To je realita súčasnosti.
Všetci sa vrhli na tvorbu zisku, znižovanie nákladov (prepúšťaním, prácou na živnosti či dohody, alebo znižovaním miezd) a nikoho nenapadlo, že vlastne bojuje sám proti sebe. Prichádzajú o množstvo prirodzených klientov, ktorí poznajú vlastné výrobky, ale nekupujú pre nedostatok financií. Pritom nikto nepremýšľa nad tým, že aj v prípade zvýšenia miezd by sa mu nejaká časť vrátila cez výrobky. Každý má radšej kvalitu, než treťotriedne výrobky z Ázie, nie ?
Nedávno jeden zástupca istej spoločnosti s výrobou športových potrieb rozhorčene komentoval štrajk zamestnancov, ktorí požadovali zvýšenie miezd o tridsať eur mesačne. Argumentoval stratami, rastom cien a všetkým možným. Len akosi zabudol spomenúť, že spoločnosť dá na reklamu svojich výrobkov 4 mil. € ročne istej športovej hviezde. Treba niečo dodať ?

Nežijeme v dobe finančnej krízy, žijeme v dobe krízy myslenia.

Obyčajný príbeh o tom, prečo je euroval neprijateľným riešením

Známy žije dlhodobo v Belgicku, pričom niekoľko mesiacov v roku strávi pracovnými pobytmi v USA. Spoločnosť, v ktorej pracuje, je dobre finančne situovaná a i napriek kríze sa jej darí. O jeho plate sa nebudeme zmieňovať, nie je podstatný.

Pred šiestimi rokmi sa spoločne s manželkou rozhodli, že okrem zaistenia prostriedkov na neskoršie štúdium detí, si aj preinvestujú nejaké peniaze kúpou nehnuteľností, aby mali zaistený bočný príjem pre prípad potreby. A tak si na základe ponuky realitnej spoločnosti vybrali dva objekty, pričom polovicu ich hodnoty kryli vlastnými prostriedkami a na zostatok si zobrali úver. Päť rokov sa darilo všetko tak, ako si naplánovali. Až po nečakaný zvrat.
Manželka utrpela ťažký úraz, a jeho dôsledkom bolo dočasné pripútanie na lôžko, čo znamenalo o.i. výpadok v príjmoch domácnosti. Navyše, lekár doporučil, aby sa o ňu staral radšej manžel, než prípadná opatrovateľka. Známemu neostalo nič iné, len jeho radu prijať, zmeniť dohodu so zamestnávateľom, čo znamenalo aj mierne zníženie jeho príjmu. A tak sa stali dve veci - príjmy domácnosti poklesli, avšak výdavky v dôsledku úrazu manželky stúpli. Bolo jasné, že nepotrvá dlho, a splácanie úveru bude skoro nemožné. Rozhodol sa teda, že navštívi svoju banku a skúsi sa dohodnúť na zmenách podmienok úveru. Veril, že ako dobrý klient, ktorý nikdy nemeškal so splátkami a nespôsoboval problémy, dokáže nájsť spôsob, ako problém vyriešiť.

Ako zistil, mýlil sa. V banke ho síce prijali, vypočuli si jeho návrh a aj zdôvodnenie, prečo by potreboval zmenu spôsobu splácania, vyjadrili poľutovanie nad tým, čo ho postihlo, ale všetky riešenia zamietli. Ponúkli vlastné, tie však boli nereálne. Nech navrhol akékoľvek riešenie, banka ho odmietla. Pričom mu bolo povedané aj to, že pri uzatváraní úveru a plánovaní investície je prejavom zodpovednosti, ak dlžník zváži aj možné komplikácie, ktoré by mohli znemožniť plnenie záväzku. Nikoho nezaujímalo, že z hodnoty úveru mal splatených vyše 70%. Vec sa nakoniec uzavrela šťastne, lebo hoci banka odmietla pomoc, nakoniec celý problém pomohol vyriešiť zamestnávateľ. Poskytol pôžičku, z ktorej známy vyplatil zostatok dlhu v banke, a dohodli sa na splatení v primeranej dobe, s možnosťou predĺženia splatnosti, ak by sa stav manželky skomplikoval.

Ako tento príbeh súvisí s eurovalom ? Nuž, banka, ktorá odmietla pomoc, je dcérskou spoločnosťou inej banky, ktorá je "úplnou náhodou" na zozname privilegovaných finančných ústavov, ktoré musia byť zachránené za každú cenu. A tak vzniká otázka, kde mali predstavitelia banky zodpovednosť, keď investovali peniaze klientov do nekrytých cenných papierov (a jednalo sa o miliardy), hoci na druhej strane im robilo problém prepracovať úverovú zmluvu v otázke pár tisíc eur ? Kde berú svoju drzosť, že od človeka, ktorému neboli ochotní pomôcť, pokojne požadujú príspevok (z daní) na záchranu vlastnej nezodpovednosti ?
Euroval v akejkoľvek forme je zakrývaním porušovaní zákona zo strany bankárov a politikov. A vo väčšine krajín by niečo podobné bolo kvalifikované ako zločin.

O jednom geniálnom pláne, ktorý dostáva trhliny ... mohlo to byť aj takto ?

Je všeobecne známe, že banky žijú dnes oveľa viac z rôznych poplatkov, než svojej reálnej obchodnej činnosti na trhoch. Predstava o bankárovi, ktorý pozorne sleduje dianie okolo seba, inštinktívne vycíti dobrú investíciu a uspeje, je už dlhšiu dobu viac mýtom, než realitou. Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, aké korene môže mať súčasná finančná kríza.

Všeobecne je známe, že bankári len veľmi neradi riskujú. Napokon, nie sú tak vzdialené časy, keď ste si išli do banky požiadať o úver na obchodnú činnosť a preferovanou formou ručenia bol vklad na účte vo výške požadovaného úveru, či ručenie nehnuteľnosťou, ktorá musela mať obvykle hodnotu minimálne o 20% vyššiu, ako bola hodnota úveru. A tak prichádza otázka - ako je možné, že banka, ktorá nie je ochotná požičať bežnému klientovi 10 000 € bez primeraného ručenia, nakúpi štátne dlhopisy v miliardovej hodnote, hoci pozná zadĺženosť krajiny, ktorá ich vydala a vie, že nemajú reálne krytie ?


Zamyslime sa a zistíme, že odpoveď nie je ťažká. Finančný svet je prepojený s politickým. Sú to spojené nádoby - jedna strana potrebuje druhú, a keďže peniaze hýbu svetom, je pochopiteľné, že navrch majú finančníci a ich záujmy. Banky nechcú riskovať, ale chcú zisky. Najľahšou cestou k zisku sú cenné papiere, ktoré majú 100% krytie - teda krytie štátom. Bankári vedia, že nočnou morou politikov je strata, ktorá by významne postihla daňových poplatníkov, pretože by mala drvivý dopad aj na ich osudy. A čo je horšie, ako krach banky, strata vkladov tisícov klientov, následné nepokoje a iné komplikácie ? Všetci, čo si pamätáme 90. roky a krachy niektorých bánk na Slovensku, ako aj krachy nebankoviek, vieme veľmi dobre, ako sa to prejavilo na náladách obyvateľstva, a to patrí Slovák medzi mentality s potkaním syndrómom - prežije a prispôsobí sa všetkému. Skúsme si predstaviť následky podobného kolapsu v južanských krajinách, medzi obyvateľmi s horúcou hlavou ... tam by sa to len ťažko obišlo bez násilia.
A táto úvaha môže byť skutočným dôvodom, prečo finančníci ochotne investujú aj do bezcenných dlhopisov. Vedia, že riziko je minimálne, lebo politické elity urobia všetko, aby sa udržali pri moci a neriskovali väzenie, či niečo oveľa horšie. Je to investícia na istotu, kde zásadne vyhráva špekulant a všetci ostatní sú medzi porazenými. A čo je nahoršie, prípadné škody platia všetci, s výnimkou vinníkov - politikov a bankárov. Napokon, stačí si spomenúť na miliardy, ktoré musela naliať americká vláda do finančného sektoru, a kroky manažérov - napríklad AIG. Hoci sami boli vinníkmi strát, prvým krokom bolo delenie miliónových odmien z pomoci štátu. Odmeny za hazard a poškodzovanie záujmov klientov - existuje niečo zvrátenejšie ?

Pri pohľade na roztrasenú eurozónu a úniu môžeme pozorovať aj niečo iné. Nikto sa doteraz nezaujímal o určenie vinníkov za súčasný vývoj, prípadne ich potrestanie. Ale nikto ani nehľadá riešenie, ktoré by krízu ukončilo. Všetky kroky smerujú len k jednému - za každú cenu zachrániť finančný sektor pod zámienkou, že ak dôjde k reťazovým krachom, najviac na to doplatia klienti bánk. Je to naozaj pravda ? A o konečnom riešení sa prakticky nehovorí. Nie je to náhodou tak, že europrojekt bol potichu odpískaný, a pred jeho oficiálnym ukončením sa ešte likvidujú straty zo spoločného mešca, aby sa elity udržali za pomoci finančníkov pri moci ?

Koňa k vode priviedli, ale piť sa mu nechce ...

Ak niečo po poslednom rokovaní predstaviteľov eurozóny Merkelová a Sarkózy nečakali, tak to bol práve súčasný grécky postoj. A hlavne postoj gréckeho premiéra, ktorý je síce zdanlivo nepochopiteľný, ale má svoju logiku. Skúsme ho porovnať so slovenským postojom, ktorý viedol k pádu vlády.

Po zistení, že Grécko balancuje nad priepasťou štátneho bankrotu, sa okamžite začali hľadať spôsoby, ako ho zachrániť. Tak zneli správy v rôznych médiách, pričom skoro nikto nezabudol dodať, že pád Grécka je hrozbou pre budúcnosť eura. Ako to už v politike býva, vždy príde niekto s titulom, koho cieľom nie je odstrániť príčinu, ale následok. Jednoducho - falošný doktor, ktorému z lekárskeho kufríka tiahne zápach rôznych záujmov, nie však skutočných liekov. Niekto, kto pri návšteve pacienta so zlomenou nohou namiesto napravenia zlomeniny vytiahne pero a predpíše hromadu liekov na upokojenie bolesti.
A tak bola Grécku nariadená ozdravná kúra, ktorá v kombinácii s hromadou liekov proti bolesti (euroval) mala zakryť podstatu problému a získať čas. Nedá sa poprieť, že grécky premiér skúsil aplikovať reformy, nariadené MMF a inými organizáciami, ale narazil. Narazil na neochotu národa, ktorý pochopil, že chyba je niekde inde a odmietol sa zúčastniť hry na falošnú pravdu. Výsledkom sa stala vlna štrajkov, ktoré zvierajú Grécko do dnešných dní, a prakticky sa zastavil život v krajine. Všetko sa preklopilo do núdzového stavu.

Slovenská situácia je iná, no napriek tomu v niečom podobná. Aj tu vyskočil problém, síce nie so zadĺžením krajiny a hroziacim bankrotom, ale veľmi podobný. Niekto sa rozhodol, že zadĺži národ v mene tzv. solidarity, či skôr v mene vlastných mocenských ambícií ... nie, nenarazil na občiansky odpor, lebo na Slovensku sú falošní lekári bežnou súčasťou politického života, ale narazil na politika, ktorého nemohol skorumpovať, a to ani napriek hrozbe straty postavenia a moci, ktorá k tomu prináležala. Výsledkom neboli štrajky, zastavenie verejného života, ale pád vlády.

V čom môžeme Grékom závidieť ? Grécky kôň sa rozhodol, že hoci mu niekto ukázal vodu, piť bude až vtedy, keď zistí, že nie je otrávená. Slovenský kôň vypije to, čo mu ponúknu a nepremýšľa nad následkami. Postoj gréckeho premiéra vydesil eurozónu a svet, lebo podobne ako na Slovensku R. Sulík, urobil niečo nevídané a v mocenských kruhoch spoločensky netolerovateľné - rozhodol sa dať rozhodnutie do rúk tých, ktorými mocní mimo volebného boja pohŕdajú. Uprednostnil záujem a právo národa pred podriadením sa nátlaku zo zahraničia. Iste, môžeme špekulovať o tom, čo Grécko do súčasného stavu priviedlo, aký podiel na tom mala politika jeho vlád za posledných tridsať rokov a podobne. Nemôžeme však poprieť, že leví podiel na súčasnej situácii majú politici a finančné kruhy, ktoré sa dnes zúfalo snažia o záchranu. Ak by politické elity konali zodpovedne, dnes by sa grécky problém neriešil. Ak by bankári nefinancovali krajinu nákupmi nekrytých štátnych dlhopisov, súčasný stav by nenastal, alebo by problémy boli oveľa menšie.

Opäť sa potvrdila stará pravda - koňa k vode môžeš priviesť, ale piť ho nedonútiš ... samozrejme s výnimkou slovenského, lebo tomu stačí pochváliť vrkôčiky a bude tancovať, ako mu iní pískajú. Ale, každé pravidlo má svoju výnimku, nie ?

Pridajte sa aj vy k zodpovednej voľbe v roku 2012 za lepšie Slovensko pre obyčajných ľudí

Skúsme si konečne po dvadsiatich rokoch určiť pravidlá, a voliť tak, aby sa mal lepšie slovenský občan a politik si vážil jeho dôveru.

Pravidlá by mohli znieť takto ...

1. Volíme len strany, ktoré budú mať na kandidátke ľudí, ktorí nevykonávali mandát poslanca alebo inú verejnú funkciu dlhšie, ako jedno volebné obdobie.
Dôvod : Ľudia, ktorí dlhodobo zastávajú verejné funkcie, nie sú schopní zastávať záujmy občana a naplniť jeho potreby, keďže časom sa stáva ich jediným cieľom udržanie pri poste.

2. Volíme len strany, ktoré budú mať na kandidátke ľudí, ktorí nie sú spájaní so žiadnou kauzou, a to bez ohľadu na to, či bola, alebo nebola vyšetrovaná a uzavretá.
Dôvod : Imunita má v súčasnosti tak široký rozsah, že je prakticky nemožné, aby boli rôzne kauzy uzavreté.

3. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že v prípade účasti vo vládnej koalícii nedosadia do vládnych funkcií ľudí, ktorí boli spájaní s rôznymi kauzami, alebo dlhodobo tieto funkcie vykonávali počas obdobia 1993 - 2010.
Dôvod : Spomeňme si na príklad M. Dzurindu, ktorý odstúpil z kandidátky strany pre nejasné financovanie strany a nakoniec sa stal ministrom.

4. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že Slovensko sa nebude v budúcnosti podieľať na žiadnom finančnom krytí, spojenom s finančnou krízou, a to až do obdobia, keď dosiahne vyrovnaný rozpočet, prípadne bude hospodáriť s prebytkami a nebude to v priamom záujme slovenských občanov.
Dôvod : Krajina, ktorá má štátny dlh vo výške okolo 60% HDP, si nemôže dovoliť ten luxus, aby požičiavala peniaze tam, kde je ich vrátenie nereálne a sama sa zadlžovala.

5. Volíme len strany, ktoré dajú verejný prísľub, že počas prvej polovice funkčného obdobia dajú návrh na úplné zrušenie poslaneckej imunity mimo výrokovej na pôde parlamentu a presadia ho.
Dôvod : Poslanec nepotrebuje imunitu okrem výrokovej.

6. Volíme len strany, ktoré v prvej polovici funkčného obdobia navrhnú a presadia zákon o hmotnej a právnej zodpovednosti členov vlády za škody, spôsobené Slovenskej republike.
Dôvod : Čo je prijateľné pre obyčajného zamestnanca, musí byť prijateľné aj pre verejného činiteľa, ktorý žije z jeho daní.

Verím, že sa pridáte k tejto symbolickej iniciatíve a kliknutím prejavíte svoj súhlas. Uvedomte si - moc dáva politikom obyčajný človek, volič. A tak, ako má právo voliť, má aj právo požadovať a odvolávať. Ukončime obdobie straníckej svojvôle a klamstiev. Ukážme, kto má v rukách naozajstnú moc a uplatnime ju. A začneme cestu, na ktorej konci môže byť lepší život našich detí.

Stojí to za trochu námahy ?

Najväčšie obete krízy nie sú americkí milionári (HN), ale obyčajní ľudia

Pri pohľade na titulok jedného článku v HN Online mi zamrzol úsmev na tvári - Najväčšia obeť krízy ... americkí boháči - ... tak to bola ťažká káva aj pre mňa. Hoci, v podstate tento titulok dokonale vystihuje chorobu, ktorá nás postihla po roku 1990. Chorobu, ktorú by sme mohli pomenovať - PFBS - pokrytectvo, faloš, bezcharakternosť, sprostosť.

Niekomu klesli zisky o polovicu a narieka. Čo sa mu stalo ? Zomiera hladom, musí premýšľať o tom, či kúpi deťom topánky v normálnom obchode (zdravotne nezávadné), alebo u Číňaňa, ktorý síce podľa zákona podlieha kontrole, ale každý na to kašle a tak sa môže stať, že dieťa chytí nejakú pleseň, lebo rodič nemá na kvalitu ? Alebo musí premýšľať, čo dá dieťaťu na desiatu ?
Nie, podobné problémy milionári neriešia. Podľa médií sa stávajú chudákmi, ak im klesnú zisky. Iste, však príbeh chudáka začína byť zaujímavý až vtedy, ak sa jeho dieťa pokúsi o samovraždu, či zúfalý otec skočí pod vlak, alebo kradne - lebo sa zúfalo snaží prežiť. Vtedy si niekto všimne aj chudáka. Ináč nie. Dovtedy sa médiami premieľajú rôzne prostitútky, pochybní zbohatlíci a iné "osobnosti".

Včera išla sestra autobusom. Za lístok zaplatila šesťdesiat centov. Po starom osemnásť korún a niečo. V roku 1990 stál tento lístok korunu. Trasa sa nezmenila, cena nafty stúpla, ale nie osemnásťnásobne. Ani iné náklady nestúpli tak výrazne. Nedalo mi to, a skúsil som pozberať nejaké informácie. Dopravný podnik zamestnáva stojedenásť ľudí (mimo vodičov), má štrnásť referentských vozidiel, dve luxusné audi, a to je tak asi všetko. V roku 1990 mal ten istý dopravný podnik päťdesiattri zamestnancov, dve služobné vozidlá, a väčšina operácií sa na rozdiel od dnešnej doby robila ručne, nie na počítačoch. Študujem dostupné údaje ďalej. Ako sa zdá, podnik nemá vlastný servis, ale zmluvný. Značkový, ktorému slušne platí za služby. Sám neopravuje nič. A potom prichádza prekvapenie - hoci počet zamestnancov stúpol dvojnásobne, ekonomickú agendu spravujú tri pracovníčky, ktoré pripravujú údaje pre zmluvnú účtovnícku firmu. Čím ďalej, tým lepšie. Beriem do ruky cestovný poriadok a zisťujem, že skoro tretina liniek zmizla. Prevažná väčšina diaľkových je v súkromných rukách a čuduj sa svete - mená majiteľov, konateľov či riaditeľov sa v nejednom prípade (určite náhodne) zhodujú s menami rôznych rodinných príslušníkov manažérov dopravného podniku. Čo dodať ? Možno perličku - na jednej a tej istej trase chodia dva autobusy. Jeden je dotovaný samosprávnym krajom, druhý patrí súkromníkovi, ktorý dotácie nedostáva, lebo podľa kraja na ne nemá nárok - oficiálnou verziou je, že nevykonáva službu vo verejnom záujme !!! Čo myslíte, kto je lacnejší ? Nemusíte hádať, súkromník bez dotácií.

Kto je teda obeťou krízy a akej ? Obyčajní ľudia, ktorých väčšina dnešných milionárov v 90. rokoch okradla, na čom má svoj podiel aj štát. Stačí si spomenúť na privatizáciu. V čom je podstata krízy na Slovensku ? Štát stratil zdroje príjmov, pričom jeho výdavky stúpli. A tak si môžeme položiť stovky otázok, na ktoré síce poznáme odpovede, ale nikoho nezaujímajú. Hádam totiž nečakáme, že politická mafia sa bude vzájomne prenasledovať ?

Koho a prečo budem - nebudem voliť ...

SDKÚ-DS

Strana, ktorej som spočiatku chcel veriť, že bude iná ako HZDS. Nebola a nie je. M. Dzurinda ide v šľapajach V. Mečiara, drží sa moci za každú cenu a podkopne nohy hocikomu, ak sa pokúsi o presadenie niečoho progresívneho, či generačnú výmenu. I. Mikloš je pre mňa najväčším sklamaním éry po roku 1989, prakticky všetko, čo na Slovensku padlo, alebo sa zhoršilo, súvisí nejakým spôsobom s jeho pôsobením vo verejných funkciách. Staré vedenie, staré maniere, žiadne poučenie, večné lži a zavádzanie. Trápne prehlásenie, že nebudú spolupracovať s R. Ficom bolo len zlatým klincom na komplote v otázke eurovalu.

KDH

D. Lipšic bol v určitom období nádejou, že KDH sa nebude uberať konzervatívnou cestou spiatočníctva, žiaľ, nedokázal sa presadiť proti starým vlkom, ktorí si chceli vynahradiť obdobie bezvýznamnosti počas vlády socializmu a neohrozeného predsedníctva J. Čarnogurského po roku 1989.
Dnes pôsobia títo ľudia vyslovene trápne, a ich výroky pokrytecky. Volebný program nemôžu dodržať, lebo aj v prípade, že sa dostanú do nejakej koalície, sú tretím či štvrtým kolesom na voze.

SMER - SD

Kto sa dokázal spojiť s HZDS a SNS, aby mohol vytvoriť vládu, je nevoliteľným subjektom. Nech by bol s touto stranou v koalícii hocikto, populizmus bude prekrývať všetko, čo je naozaj dôležité. Hlasovanie o eurovale ukázalo, že záujmy slovenských občanov sú na poslednom mieste.

MOST

B. Bugár mal svojho času moje sympatie, a ak by bol ostal v politickom dôchodku, mal by ich dodnes. Bol to jeden z mála politikov, ktorý dokázal vystupovať kultivovane a mať nadhľad v každej situácii. Posledné obdobie po jeho návrate ukázalo, že mal radšej ostať mimo politickej scény. Navyše, je dosť veľký predpoklad, že na udržanie v parlamente bude potrebovať spoluprácu s SMK, a tá je samostatnou kapitolou. Nie, ani táto strana nie je cestou k zlepšeniu.

SaS

Strana, ktorá ma neraz priviedla do rozpakov. Pozitívne prekvapila dodržaním sľubu, že euroval nepodporí (podpis pod prvou verziou nerátam, keďže bola prisľúbená za éry R. Fica), na druhej strane ma sklamal postoj pri kauze štátnych tajomníkov . Akceptujem však, že jej členovia sa snažia komunikovať a neignorujú voličov mimo kampane tak, ako je to v iných stranách. Ak som sa na niečo pýtal, vždy som dostal odpoveď.
Je určitý predpoklad, že ak by dostala viac priestoru, bude diskutovať s úniou a eurozónou v inej pozícii, a rozhodne nie v predklone. Jediná strana, ktorú by som z bývalej koalície podporil, a to i napriek tomu, že niektoré časti programu sa mi nepáčia.

HZDS - SNS

Strany, ktoré sa roky nemenia a nikdy nezmenia. Postoj - Mečiar večne živý, a slovník J. Slotu, ako aj časté prejavy neúcty voči iným, to všetko je dôvodom, že týmto stranám by som nedal hlas. Ani vtedy, ak by mi maďarská čižma buchotala na verande.

A predpoklad výsledku v budúcich voľbách ?

Víťaz je istý, hoci v prípade, ak by voliči pochopili, v čom bol prelomový postoj R. Sulíka, možno by sa mohla situácia poriadne zamotať. Ale vyhrá SMER. O budúcnosti Slovenska rozhodne druhé miesto. Nádejou by bol úspech SaS, a odsunutie SDKÚ-DS na ďalšie miesto. Pre Slovensko je rovnakou tragédiou, ak bude tvoriť vládu R. Fico, alebo M. Dzurinda. Obaja sú úplne odtrhnutí od života obyčajných ľudí a nie sú schopní robiť politiku v ich prospech. Za ideálny výsledok by som pokladal, ak by SMER získal menej ako 35% voličov, a SaS minimálne 20%. Som presvedčený, že úspešný manažér, ktorý dokázal vybudovať prosperujúcu firmu, by dokázal vytvoriť aj pevnú koalíciu a spoľahlivú vládu. Len musí dostať príležitosť.

Predstavitelia eurozóny sa dohodli, a nič nevyriešili ...

Tak by sa dal komentovať výsledok rokovaní o riešení finančnej krízy. Mimochodom, ak mi niečo poriadne vadí, tak je to prznenie slovenčiny rôznymi prebratými slovami v situácii, keď máme vlastné výrazy. Slovo summit do slovenčiny nepatrí, a márne čakám, kedy si niekto uvedomí, že máme aj nejaké pravidlá, či jazykový zákon. Nie, od novinárov to nečakám, už som si akosi zvykol, že niektorým trčia len nohy z istej časti cudzieho tela.

Ale, vráťme sa k finančnej kríze. Rokovania a výjazdy politikov stoja milióny eur. Riešenia nie sú žiadne, vlastne vždy sa prejednáva len jedno a to isté - ako prinútiť európskeho daňového poplatníka, aby pokojne prijal fakt, že podvodníci, či skôr zločinci v bankovej a politickej sfére chcú hodiť na jeho plecia náhradu škôd, ktoré napáchali počas dlhých rokov. Dodnes nebolo počuť ani slovo o tom, ako potrestať ľudí, ktorí stoja za súčasnou situáciou. Iste, zaznelo aj to, že manažérom budú zmrazené akékoľvek odmeny, ale keďže poznám platy v tomto sektore, do plaču im určite nebude. Stále ostáva pravdou, že banky sa snažia a dlho budú snažiť o minimalizáciu svojho podielu na likvidácii škôd. Neustále tlačia na politikov a vytŕčajú svoju dlaň - prišiel čas platenia za politickú podporu. Prišiel čas platenia za posty, ktoré neraz zastávali neschopní ľudia len preto, že mali silných partnerov v pozadí, ktorí neraz vedeli, že podporujú - hlupáka. Čo im ostatne vyhovovalo, lebo vedeli, že bude neškodný.

Nevidím riešenie v nalievaní peňazí do bezodnej diery bankovej a politickej nezodpovednosti. Deravú tašku neopravíme tým, že ju vložíme do deravého koša. Je potrebná zmena systému - a to razantná. Skúsenosti hovoria, že najväčším semenišťom všetkých problémov sú politické strany. V honbe za mocou ignorujú všetko a všetkých. Neplatia zákony, neexistuje slušnosť a zodpovednosť. Napokon - pozrime sa na to, ako sa na Slovensku rešpektovali finančné limity na predvolebné kampane - všetci vedeli, že sa podvádza a pokiaľ na to mali, aj podvádzali. Nikdy a nikde nepadol žiadny trest. Ruka ruku myje, platilo a platí podnes.
Zmena systému by mala spočívať v tvrdom obmedzení činnosti politických strán - prestaňme sa hrať na demokraciu. Čo je demokratické na tom, že platíme niekomu, hoci nám neustále klame a zaviera oči pred rôznymi zlodejinami ? Čo je demokratické na tom, že má zaručenú beztrestnosť, lebo na stíhanie ho musia vydať tí, čo majú rovnako špinavé ruky ? Ak je možné zakázať stranu, ktorá šíri rasovú nenávisť, malo by byť možné zakázať aj stranu, ktorej členovia spôsobujú pri výkone verejných funkcií škody štátu a daňovým poplatníkom. A rovnako zakázať verejnú činnosť aj ľuďom, ktorí v tejto strane pôsobili.

Štát majú viesť odborníci so zakotvenou zodpovednosťou, a nie klamári s pekným slovníkom. A pokiaľ to nepochopíme, dovtedy bude náš život čoraz horší, a budeme platiť nezmyselné zasadania, kde sa nikdy a nič nevyrieši, len si niekto urobí pekný výlet a hoci nerád používam drsnejšie slová - dobre sa nažerie a napije, pričom otrčí svoj ksicht s arogantným úsmevom do médií.

Odkiaľ sa berie odpor voči Sulíkovi zo strany starých politikov ?

V týchto dňoch sa neustále stupňujú útoky vo či SaS a jej predsedovi, R. Sulíkovi. Hlavným motívom je údajné zvrhnutie vlastnej vlády, ale pravda ostáva skrytá pod povrchom. Odpor voči bývalému koaličnému partnerovi môže byť motivovaný aj niečím úplne iným - závisťou.

Sulík je v zásade všetkým, čím stará garda nemôže byť. Úspešným podnikateľom a nezávislým politikom, ktorý si môže dovoliť nielen povedať názor, či niečo prisľúbiť, ale čo je podstatné - aj dodržať. Nie je prioritne závislý na priaznivcoch strany a ich finančnej pomoci, ako je tomu u ostatných strán. Čo je pre týchto ľudí ešte horšie, na rozdiel od nich, nie je závislý ani na zotrvaní v politike. Čo ho robí, ako správne podotkol P. Hrušovský, nevypočitateľným partnerom, nie však pre dôvody, ktoré uviedol bývalý predseda KDH. Navyš, stará garda mu dnes nevie odpustiť aj odôvodniteľný model prijímania nových členov do strany, čo populisticky a zámerne nazývajú diktátorskými metódami, ale v skutočnosti je to bežný postup každého manažéra, ktorý s niečím začína. Tieto postupy však ľudia ako P. Hrušovský či M. Dzurinda nechápu, navyše si ich nikdy nemohli dovoliť.
Každý schopný manažér vie, že pre naplnenie jeho cieľa je rozhodujúci začiatok, a obvykle nasledujúce obdobie, ktorého dĺžka sa pohybuje podľa náročnosti projektu. Niekde to môže byť päť rokov, v inom smere aj dvadsať. Rozhodujúci v otázke prežitia a úspešnosti projektu je výber ľudí, ktorí sa podieľajú na jeho realizácii. Úspešný manažér obvykle nemyslí len na čas, keď bude projekt riadiť, ale aj na to, aby pokračoval po jeho odchode. Politická strana je tiež projektom, ktorý si vyžaduje profesionálny prístup.

KDH vzniklo v čase, keď jediným cieľom politikov bola široká voličská základňa a nehľadelo sa na kvalitu. SDKÚ vznikla z projektu SDK ako následok intríg M. Dzurindu, ktorý si bol dobre vedomý, že v KDH by nikdy nehral na prvých husliach. Musel teda vyjednávať, sľubovať a rozbíjať. SaS a R. Sulík nemusia ísť ani jednou cestou. Majú svoju vlastnú filozofiu a môžu si dovoliť vsadiť na kvalitu, a to i na úkor kvantity. Vedia, že úspech projektu sa nehodnotí po prvom konkurze, ale dlhodobo. Preto nie sú KDH a SDKÚ-DS schopné vyhrať voľby, a prehrávajú aj s populistickými stranami. Vždy im patrí maximálne miesto korunných princov, dokonca KDH nemôže snívať ani o tom. Stavajú totiž na udržaní určitej garnitúry pri moci, a nie na konkrétnych, pre ľudí prínosných plánoch riadenia krajiny. Napokon, aj P. Hrušovský sa nedávno vyjadril, že v prípade úspechu vo voľbách sa chce podieľať na vláde, ktorá bude proeurópska a proslovenská ... atď. Je dôležité, aby ste si všimli poradie priorít - najprv proeurópska, a až neskôr proslovenská. I z uvedeného výroku je jasné, ako si strana udržiava voličskú základňu - poukazovaním na európske poklepanie po pleciach, ktoré však život na Slovensku nijakým spôsobom nezlepšuje.

Skúsme sa zamyslieť, aké následky by malo, keby sa KDH, SDKÚ, SaS nedostali do parlamentu. Pre predstaviteľov prvých dvoch strán by to bola tragédia. Ich šanca na uplatnenie v rámci Slovenska je prakticky nulová. Jedna časť obyvateľstva ich nenávidí, druhej síce neraz pomohli, ale má ich len za poskokov. Poskokov, ktorí sú potrební len dovtedy, kým sú pri moci. A SaS, či R. Sulík ? Žiadny problém, odniekiaľ vyšli, majú sa kam vrátiť.

Ak sa teda poriadne zamyslíme, R. Sulík sa zachoval pri hlasovaní o eurovale ako politik a manažér. Nemyslel na momentálny prínos, ale skôr do budúcnosti. Dnes ho môžu okydávať a označovať za partnera s nulovým koaličným potenciálom, ale v budúcnosti sa môže veľmi ľahko stať, že budú leštiť kľučky práve na jeho dverách. Dodržanie sľubu, ktorý dávali mimochodom aj KDH či SDKÚ, sa mu v budúcnosti môže vrátiť len v dobrom.